2 ECdo 108/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky   2 CoE 93/2014

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., zastúpenej advokátskou kanceláriou F.,   so   sídlom   v   B.,   proti   povinnému   V. V.,

bývajúcemu   v   K.,   o   vymoženie 119,83 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Lučenec pod sp. zn. 13 Er 50/2004, o   dovolaní   a   odvolaní   oprávnenej   proti   uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júna 2013 sp. zn. 43 CoE 174/2013, takto

r o z h o d o l :

Konanie o odvolaní proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júna 2013   sp. zn. 43 CoE 174/2013 z a s t a v u j e .

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. júna 2013 sp. zn. 43 CoE 174/2013 o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Lučenec poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe notárskej zápisnice spísanej 5. augusta 2003 notárom JUDr. O. Ď. pod sp. zn. N..

Uznesením z 31. júla 2012 č. k. 13 Er 50/2004-16 Okresný súd Lučenec exekúciu vyhlásil   za   neprípustnú   a   zastavil.   Oprávnenej   uložil   povinnosť   nahradiť   súdnemu

exekútorovi trovy exekúcie vo výške 23,66 €, v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení uviedol, že splnomocnenie, ktoré je súčasťou zmluvy o úvere, je koncipované

veľmi   široko   a   všeobecne   a   uznanie   dlhu   v   mene   povinného   a   udelenie   súhlasu     2 CoE 93/2014

s   vykonateľnosťou notárskej zápisnice nemožno považovať za platné. Povinný týmto splnomocnením splnomocnil Mgr. T. K., aby v jeho mene uznal záväzok, ktorého konkrétnu výšku v čase udelenia plnej moci nemohol predpokladať. Povinný sa tak dopredu vzdal práva uznať alebo neuznať dlh, ktorý možno v budúcnosti vznikne. Ďalej súd prvého stupňa uviedol, že ak je dohoda o plnomocenstve uzavretá medzi advokátom Mgr. T. K. a povinným v zmysle § 39 OZ absolútne neplatná, potom aj notárska zápisnica   obsahujúca vyhlásenie o uznaní záväzku a súhlase s vykonateľnosťou exekúcie je neplatná. Preto je predmetná notárska zápisnica nulitným právnym aktom a nespôsobilým exekučným titulom.   Z uvedených dôvodov exekučný súd v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zároveň túto exekúciu zastavil.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 27. júna 2013   sp. zn. 43 CoE 174/2013 návrh oprávnenej na prerušenie konania zamietol. V ďalšom výroku potvrdil napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa. V odôvodnení uviedol, že sa stotožňuje   s   právnym názorom súdu prvého stupňa, že za povinného uznala záväzok osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so záujmami povinného, čím došlo k zjavnému porušeniu zákona. Pri

uzatváraní zmluvy o úvere nemal povinný možnosť výberu zástupcu, pretože zmluva bola vytvorená na predtlači samotnou oprávnenou, v ktorej už bola osoba splnomocnenca presne

určená. Udelenia takéhoto plnomocenstva splnomocniteľom – povinným nerešpektuje základný predpoklad jeho udelenia, a to že splnomocnenec bude presadzovať a brániť záujem povinného, v dôsledku čoho sú záujmy splnomocneného advokáta v rozpore so záujmami

povinného. Odvolací súd poukázal na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.   I. ÚS 5/2000 zo dňa 13. júla 2000, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že notárska zápisnica spísaná len so zástupcom povinného nie je spôsobilým exekučným titulom, a to pre absenciu súhlasu povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne (§ 219 ods. 1 O.s.p.). K návrhu oprávnenej na prerušenie konania odvolací súd uviedol, že v danom prípade nenastal žiaden z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p., a z toho dôvodu odvolací súd takéto rozhodnutie nevydal. K uvedenému zároveň uviedol, že v danom konaní   na poskytnutie spravodlivej ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov konania, nie je potrebný na rozhodnutie vo veci výklad práva Európskeho spoločenstva, podávaný Súdnym dvorom v konaní o prejudiciálnej otázke.

  2 CoE 93/2014

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená odvolanie (vo výroku   o   zamietnutí návrhu na prerušenie konania), ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie v označenom rozsahu zrušiť a vec vrátiť tomuto súdu na ďalšie konanie.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu napadla oprávnená aj dovolaním pre porušenie práva EÚ, ktoré doplnila doplnením dovolania o právnu argumentáciu. Navrhla, aby dovolací súd napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Ďalej navrhla odložiť vykonateľnosť napadnutého uznesenia a konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť prejudiciálne otázky, ktoré bližšie špecifikovala v podanom dovolaní. Následne v dovolaní uviedla, že v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., keď súdy rozhodli nad rámec zverenej právomoci (§ 237 písm. a/ O.s.p.), lebo nesprávne interpretovali § 58 Exekučného poriadku   a § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „zákon   č. 244/2002 Z.z.“); konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.), lebo formálna a materiálna vykonateľnosť už bola právoplatne posúdená tým, že exekučný

súd poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie; súdy jej svojím postupom odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a to tým, že s ňou nekomunikovali o jej právnych a skutkových návrhoch. Ďalej uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala  

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), lebo nesprávne zistili skutkový stav, nevykonali dokazovanie a   tiež aj to, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), základom ktorého je nesprávna aplikácia a interpretácia § 44 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a tiež smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Oprávnená ďalej namietala, že súdy oboch nižších stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie aj keď tak boli podľa zákona povinné učiniť (ustanovenie § 57 ods. 5 Exekučného poriadku). Uviedla, že jej nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie. Ďalej v   dovolaní poukázala na uznesenie Ústavného súdu SR zo 14. marca 2012, sp. zn.:   I. ÚS 120/2012-12 v súvislosti s argumentáciou oprávnenej týkajúcou sa porušenia povinnosti súdu prvého stupňa skúmať notársku zápisnicu z   pohľadu hmotného práva. Podľa dovolateľky, exekučný súd by mal vo svojom rozhodnutí uviesť, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a pod akú neprijateľnú podmienku ju subsumuje podľa § 53 ods. 4 písm. a/ až r/ Občianskeho zákonníka.   2 CoE 93/2014

Dovolateľka vytýkala odvolaciemu súdu, že vec nesprávne právne posúdil z hľadiska právnej kvalifikácie neprijateľnej zmluvnej podmienky, z hľadiska ustanovení právnych predpisov EÚ a z hľadiska rozhodnutí súdneho dvora EÚ. Nevysporiadal sa s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nezdôvodnil, prečo považuje za neprijateľnú podmienku splnomocnenie (jednostranný právny úkon), ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Predmetné splnomocnenie sa v zozname nekalých podmienok uvedených v prílohe článku 3 ods. 3 Smernice Rady 93/13/EHS výslovne nenachádza. Podľa názoru dovolateľky je v danom prípade nutné požiadať Súdny dvor Európskej únie o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“.

Povinný sa k podanému dovolaniu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) najskôr skúmal,   či sú dané procesné predpoklady, za splnenia ktorých môže konať o odvolaní oprávnenej proti uzneseniu odvolacieho súdu.

Oprávnená v procesnom postavení, v ktorom sa nachádza v preskúmavanej veci, bola

už účastníčkou konania vo viacerých iných, skutkovo a právne obdobných konaniach   pred najvyšším súdom, v ktorých tak, ako aj v tomto prípade podala odvolanie proti

rozhodnutiu krajského súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky konanie o jej odvolaniach   v týchto veciach zastavil (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu z 30. apríla 2013   sp. zn. 2 Co 24/2013, sp. zn. 2 Co 49/2013, sp. zn. 2 Co 50/2013 ako aj z 26. júna 2013 sp. zn.

2 Co 28/2013 a z 25. júla 2013 sp. zn. 2 Co 66/2013) s tým, že a/ odvolaním možno napadnúť len rozhodnutie súdu prvého stupňa, b/ rozhodnutie krajského súdu, ktorým bol v odvolacom konaní zamietnutý návrh na prerušenie konania a ktorým bolo potvrdené odvolaním napadnuté rozhodnutie, nie je rozhodnutím krajského súdu ako súdu prvého stupňa (ale je rozhodnutím odvolacieho súdu). Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 211 ods. 1 výslovne predpokladá rozhodovanie odvolacieho súdu, napr. aj o návrhoch podľa § 138 ods. 1 vrátane tých, o ktorých nerozhodol súd prvého stupňa a c/ najvyšší súd na rozhodnutie   o odvolaní smerujúcom proti rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je funkčne príslušný (§ 9   ods. 1 a 2 O.s.p. a § 10 ods. 1 a 2 O.s.p.). Najvyšší súd na uvedené rozhodnutia   v podrobnostiach poukazuje s tým, že aj v preskúmavanej veci sa stotožňuje s právnymi závermi v nich vyjadrenými.

  2 CoE 93/2014

Vzhľadom na to, že funkčná príslušnosť najvyššieho súdu na prejednanie odvolania oprávnenej nie je daná, najvyšší súd konanie o odvolaní zastavil (§ 103 a § 104 ods. 1 O.s.p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení, že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh   na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p., v zmysle ktorého súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy.

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých   tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.   2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 ECdo 20/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 Cdo 49/2013   a z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013, na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely

ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov

inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ, ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,   má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

V danej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica, z určujúceho hľadiska išlo, ale zo strany súdov nižších stupňov o procesný postup, ktorý mal podklad najmä v ustanoveniach § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku a § 57 ods. 1   písm. g/ Exekučného poriadku. Zo strany súdov nižších stupňov išlo v preskúmavanej veci výlučne o aplikáciu a interpretáciu vnútroštátnych právnych predpisov. Dovolací súd z tohto dôvodu návrh na prerušenie konania zamietol.

V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ   to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti   2 CoE 93/2014

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľkou napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdila a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd rozhodnutia z 28. februára 2013 sp. zn. 2 Cdo 17/2013 a z 26. júna 2013 sp. zn. 2 Cdo 7/2013, 2 Cdo 49/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 ECdo 20/2013 a konštatuje, že právne závery, ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci.

V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)   je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie nie je rozhodnutím o veci samej, preto nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).

Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,   či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu a nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124   2 CoE 93/2014

O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu.

Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie   s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný nevykonal na pojednávaní   a za prítomnosti oprávneného a povinného. Aj bez nariadenia pojednávania, vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného na pojednávaní, môže exekučný súd dospieť   k tomuto záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu)   v neskorších štádiách exekučného konania.

Exekúciu možno vykonať aj na podklade notárskej zápisnice, ktorá má náležitosti uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku; ak tieto náležitosti nemá, nejde   o vykonateľný exekučný titul. Ak je za exekučný titul označená notárska zápisnica, je exekučný súd povinný skúmať, či na jej podklade možno vykonať exekúciu (porovnaj obdobne R 58/1997). Pokiaľ notárska zápisnica nie je vykonateľný exekučný titul, je exekúcia neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania (I. ÚS 151/2011   a I. ÚS 155/2011). Najdôležitejšou náležitosťou notárskej zápisnice ako exekučného titulu je

súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Ak niekto ako zástupca vysloví za povinnú osobu takýto súhlas napriek tomu, že nie je oprávnený za ňu konať, nejde o súhlas povinnej osoby. Zastupovať iného nemôže ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami

zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka). O taký prípad ide tiež vtedy, keď určitý nebankový subjekt má vopred vytypovaného „zástupcu“ druhej zmluvnej strany, následné úkony ktorého sledujú nie záujmy ním zastupovanej zmluvnej strany, ale záujmy nebankového subjektu. Dohoda o zastúpení je v tomto prípade neplatná (§ 39 Občianskeho zákonníka), preto je absolútne neplatný aj Mgr. T. K. udelený „súhlas“ s   vykonateľnosťou notárskej   zápisnice,   v   dôsledku   čoho   chýba   podstatná   náležitosť   jej materiálnej vykonateľnosti (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku).

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade notárskej zápisnice, ktorá nemá náležitosti vykonateľného exekučného titulu (§ 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku), ide o dôvod,   so zreteľom na ktorý treba žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietnuť (prípadne, ak táto okolnosť vyjde najavo až po poverení súdneho exekútora, exekučné konanie zastaviť).  

  2 CoE 93/2014

V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení   a nepopreli ich účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.

Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa stotožňuje s názorom, že v danom prípade notárska zápisnica z dôvodov vysvetlených už súdmi nižších stupňov nie je vykonateľný exekučný titul.  

Osobitne k námietke oprávnenej, že súdy oboch stupňov nevytýčili vo veci ústne pojednávanie, aj keď podľa zákona tak boli povinné urobiť, najvyšší súd konštatuje, že tak ako správne poznamenala oprávnená, zákonom č. 230/2012 Z.z. účinným od 9. augusta 2012

(zákon bol účinný do 31. decembra 2012) bol novelizovaný Exekučný poriadok, ktorý ustanovenie § 57 Exekučného poriadku doplnil o ods. 5, v zmysle ktorého súd nariadi pojednávanie, ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. g/ a k/. Dovolateľka namietala, že pokiaľ súd prvého stupňa v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil, mal postupovať podľa uvedeného ustanovenia. Tvrdenie dovolateľky je však mylné. Súd prvého stupňa nemohol postupovať podľa uvedeného ustanovenia, nakoľko v danom prípade exekúciu zastavil uznesením z 31. júla 2012 a uvedené ustanovenie nadobudlo účinnosť   od 9. augusta 2012 a zákon bol účinný do 31. decembra 2012. Odvolací súd v danom prípade postupoval v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., ak o odvolaní oprávnenej rozhodol bez nariadenia pojednávania. V danej veci nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie v zmysle § 214 ods. 1 O.s.p. a rovnako nebol splnený ani jeden z ostatných dvoch dôvodov   v zmysle písm. b/ a c/ uvedeného ustanovenia, pre ktoré predseda senátu odvolacieho súdu musí vždy nariadiť pojednávanie; nariadenie pojednávania bolo na úvahe odvolacieho súdu.

Pokiaľ dovolateľka tvrdila existenciu vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. z dôvodu, že jej nebolo umožnené viesť kontradiktórne konanie, lebo sa nemohla vopred vyjadriť   k právnym dôvodom, ktoré súd prvého stupňa vo veci uplatnil ex offo a na ktorých založil svoje rozhodnutie, ani táto jej námietka neobstojí. Oprávnená predsa mala možnosť predniesť   2 CoE 93/2014

svoju argumentáciu a vyjadriť sa ku všetkým vo veci rozhodujúcim otázkam, a to v odvolaní proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa, čo aj využila, pričom odvolací súd sa s jej námietkami, ktoré pôvodne hodlala predostrieť súdu prvého stupňa, v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne vyporiadal. Dovolací súd poukazuje, že v danej situácii oprávnená už cestou riadneho opravného prostriedku dosiahla sledovaný účel, jej tvrdenie o odňatí možnosti pred súdom konať nemá tak žiadne opodstatnenie (k tomu porovnaj m. m. R 39/1993). Aj podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nedostatok pri uplatňovaní niektorých záruk spravodlivého súdneho konania, napr. na súde prvého stupňa, môže byť korigovaný konaním na druhostupňovom súde (Le Compte, Van Leuven a De Meyere   v. Belgicko z 23. júna 1981, Adolf v Rakúsko z 26. marca 1982, Feldbrugge v. Holandsko   z 29. mája 1986; porovnaj tiež uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.   I. ÚS 1/2013 zo 16. januára 2013).

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj   o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne

neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1   písm. c/ O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky nezistil splnenie predpokladov pre odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V   dovolacom   konaní   úspešnému   povinnému   vzniklo   právo   na   náhradu   trov dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení   s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že v dovolacom konaní mu žiadne nevznikli.

O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. (per analogiam).   2 CoE 93/2014

Oprávnená zavinila, že konanie muselo byť zastavené. Povinnému náhradu trov tohto konania nepriznal, lebo v tomto konaní mu žiadne trovy nevznikli i keď mu vzniklo právo na ich náhradu v zmysle ustanovenia § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. marca 2015

  JUDr. Martin Vladik, v.r.   predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová