Najvyšší súd
2 ECdo 106/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej B., so sídlom v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou V., so sídlom v B., proti povinnému Š. T.,
bývajúcemu v K., o vymoženie 232,70 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom
súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 4 Er 761/2012, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu
Krajského súdu v Košiciach zo 14. februára 2013 sp. zn. 15 CoE 479/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Oprávnená podala súdnej exekútorke návrh na vykonanie exekúcie
na vymoženie sumy 232,70 € s príslušenstvom, pričom právo na vymáhanú sumu
preukazovala rozhodcovským rozsudkom z 27. apríla 2012 sp. zn. W. Stáleho
rozhodcovského súdu zriadeného pri R. Súdna exekútorka následne v zmysle § 44 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok)
a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok”) požiadala
Okresný súd Spišská Nová Ves o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Spišská Nová Ves uznesením z 28. septembra 2012 č. k.
4 Er 761/2012-14 žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie zamietol. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva
o spotrebiteľskom úvere. Po preskúmaní rozhodcovskej doložky exekučný súd dospel
k záveru, že v predmetnej veci je neprijateľnou zmluvnou podmienkou samotná
rozhodcovská doložka, pretože spôsobuje hrubý nepomer v neprospech spotrebiteľa ako
slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu. Rozhodcovská doložka je súčasťou
všeobecných obchodných podmienok oprávnenej. Je zrejmé, že podmienky ako súčasť
formulárovej zmluvy spotrebiteľ nemohol ovplyvniť. Osobitne si ich nevyjednal a teda
nemal možnosť ovplyvniť znenie rozhodcovskej doložky vzhľadom na jej splynutie
s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo
podrobiť sa všetkým úverovým podmienkam. Už vzhľadom k tomu okresný súd
považoval rozhodcovskú doložku za neprijateľnú, pretože nebola spotrebiteľom osobitne
vyjednaná. Okrem toho takáto doložka nútila spotrebiteľa v prípade sporu podrobiť sa
rozhodcovskému konaniu, čím mu odoberá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným
súdom. Tým táto rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa podpisom
takejto doložky vopred vzdal svojich práv. Poukazujúc na uvedené súd prvého stupňa
vyhodnotil rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle § 53
a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorá je neplatná. Súd prvého stupňa žiadosť súdnej
exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, vzhľadom na to, že
rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky je
nulitným právnym aktom, a teda rozhodcovský rozsudok nie je materiálne vykonateľným
exekučným titulom, zamietol.
Krajský súd v Košiciach na odvolanie oprávnenej uznesením zo 14. februára 2013
sp. zn. 15 CoE 479/2012 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.
Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd dospel k záveru,
že odvolanie oprávnenej nie je dôvodné a uznesenie súdu prvého stupňa je potrebné
potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p., pretože je vo výroku vecne správne. Na zdôraznenie
správnosti prvostupňového rozhodnutia dodal, že neplatná rozhodcovská doložka nemôže
založiť právomoc rozhodcovského súdu na konanie a takto (bez právomoci
rozhodcovského súdu) vydaný rozhodcovský rozsudok, t. j. vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky, nemôže byť exekučným titulom, lebo ide o nulitný
právny akt. Preto neboli splnené podmienky pre udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení
s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie oprávnená. Navrhla,
aby dovolací súd uznesenie krajského súdu zmenil a poveril súdneho exekútora
vykonaním exekúcie, alternatívne aby dovolací súd zrušil uznesenie súdu prvého
a druhého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť
dovolania vyvodila z § 237 písm. a/, d/, e/, f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2
písm. a/ až c/ O.s.p. Dovolateľka v dovolaní ďalej uviedla, že podľa jej názoru je tento jej
opravný prostriedok prípustný v zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. Tvrdila, že právna
predchodkyňa oprávnenej (Poštová banka, a.s.) postupovala v súlade s § 93 b/ zákona
o bankách, ktorý jej uložil povinnosť ponúknuť klientovi návrh rozhodcovskej doložky,
s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom
stanovenú ponuku. Namietala, že slovenské znenie ustanovenia čl. 3 ods. 3 bod 1.
písm. q/ Smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne. Poukázala na to, že je neprijateľné, aby
súd poprel prípustnosť a vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku, pretože nebol podaný
návrh na začatie konania o jeho zrušenie, hoci podľa zákona bol potrebný a taktiež boli
splnené všetky podmienky pre právoplatnosť a vykonateľnosť rozsudku. Exekučný súd
podľa názoru dovolateľky nie je oprávnený skúmať materiálnu správnosť
rozhodcovského rozsudku, rozhodcovské konanie, ani zmluvu na základe ktorej bol
vydaný. Vo veci je daná prekážka právoplatne rozhodnutej veci „res iudicata“. Ďalej
poukázala na to, že ak by si exekučný súd uzurpoval právomoc v rámci exekučného
konania vstupovať do už ukončeného nachádzacieho konania, prestala by mať zmysel
úprava možnosti domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku. Exekučným titulom je
rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu nie je
vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd alebo súd
konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Právo na výkon
rozhodnutia, ktoré je v zmysle zákona perfektným exekučným titulom, je integrálnou
súčasťou práva na súdnu a inú právnu ochranu. Konaním súdu jej bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva na uspokojenie svojej pohľadávky v exekučnom konaní,
pretože súd vyslovil bez zákonného dôvodu právoplatné a vykonateľné rozhodnutie
vydané v súlade so zákonom za nevykonateľné. Tým súd oprávnenej spôsobil ujmu.
Odňatie práva konať pred súdom sa odrazilo v postavení oprávnenej tak, že uznesenie
súdu prvého stupňa ako aj odvolacieho súdu neboli dostatočne odôvodnené. Uvedeným
postupom súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. Záverom
poznamenala, že exekučný súd v exekučnom konaní nie je oprávnený ex offo skúmať
povahu rozhodcovskej doložky vzhľadom na právoplatnosť a vykonateľnosť
rozhodcovského rozsudku.
Súdna exekútorka sa k dovolaniu oprávnenej nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)
po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpená
v zmysle § 241 ods. 1 O.s.p. skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 3 O.s.p.) najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré
možno napadnúť dovolaním.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné
proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého
stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1
O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie
výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie
o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených
uznesení, preto dovolanie oprávnenej podľa ustanovenia § 239 O.s.p. nie je prípustné.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci
súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom
konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo
konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,
g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľka vady v zmysle § 237 písm. b/, c/, g/ O.s.p.
nenamietala a tieto nezistil ani dovolací súd.
Oprávnená namietala procesnú vadu v zmysle § 237 písm. a/ O.s.p.
Podľa § 7 ods. 1 O.s.p. v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú
a rozhodujú spory a iné právne veci, ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných,
rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v občianskom súdnom konaní súdy (okrem
iného) preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy.
Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy v občianskom súdnom konaní, len ak to
ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O.s.p.).
Nedostatok právomoci súdu je neodstrániteľnou podmienkou konania, ktorá má
za následok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci
súdu je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade dovolateľka právomoc súdov v exekučnom konaní nepopiera.
Vyčíta im, že v rozpore so zákonom preskúmali rozhodcovský rozsudok po vecnej
stránke, na čo nemali právomoc. Dovolateľka tak namieta, že rozhodnutia súdov
spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení zákona. Ide tak o námietku,
ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti záverov
súdov oboch stupňov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých záveroch založili svoje
rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2012
sp. zn. 4 Cdo 11/2012).
V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí
do ich právomoci.
Dovolateľka ďalej prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. d/ O.s.p.,
keď poukázala na prekážku rei iudicatae.
Podľa § 159 ods. 3 O.s.p. len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa
prejednávať znova.
Podľa § 103 O.s.p. kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené
podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).
Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O.s.p. ak ide o taký nedostatok podmienky konania,
ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví.
Prekážka rozsúdenej veci (rei iudicatae) svojou podstatou patrí k procesným
podmienkam a jej existencia (zistenie) v každom štádiu konania vedie k zastaveniu
konania. Táto prekážka nastáva predovšetkým vtedy, ak sa má v novom konaní prejednať tá istá vec. O tú istú vec ide vtedy, keď v novom konaní ide o ten istý nárok alebo stav,
o ktorom už bolo právoplatne rozhodnuté, a ak sa týka rovnakého predmetu konania
a tých istých osôb. Ten istý predmet konania je daný vtedy, ak ten istý nárok alebo stav
vymedzený žalobným petitom vyplýva z rovnakých skutočných tvrdení, z ktorých bol
uplatnený (t. j. ak vyplýva z rovnakého skutku).
Pre posúdenie, či je daná prekážka veci právoplatne rozhodnutej, nie je
významné, ako súd po právnej stránke posúdil skutkový dej, ktorý bol predmetom
pôvodného konania. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej je daná aj vtedy, pokiaľ
určitý skutkový dej (skutok) bol po právnej stránke v pôvodnom konaní posúdený inak,
nesprávne či neúplne. Pokiaľ ide o totožnosť účastníkov, nie je významné, či rovnaké
osoby majú v novom konaní rovnaké alebo rozdielne procesné postavenie (či ten, kto bol
v skoršom konaní žalobcom, je žalobcom aj v novom konaní alebo má postavenie
žalovaného, resp. či ten, kto v skoršom konaní vystupoval ako žalovaný, má alebo nemá
v novom konaní procesné postavenie žalovaného). Konanie sa týka tých istých osôb aj
v prípade, ak v novom konaní vystupujú právni nástupcovia pôvodných účastníkov
konania, či už z dôvodu univerzálnej alebo singulárnej sukcesie.
Z obsahu spisu vyplýva, že konaniu vo veci exekúcie oprávnenej B., so sídlom
v B., proti povinnému Š. T., bývajúcemu v K., o vymoženie 232,70 €
s príslušenstvom, na základe rozhodcovského rozsudku z 27. apríla 2012 sp. zn. W.,
ktorý vydal Stály rozhodcovský súd zriadený pri R., vedenej na Okresnom súde Spišská
Nová Ves pod sp. zn. 4 Er 761/2012, nepredchádzalo žiadne iné konanie na súde a vo
veci nebolo predtým rozhodnuté. Vzhľadom na uvedené dovolateľkou vytýkaná vyššie
uvedená vada konanie nezaťažila.
Podľa názoru oprávnenej je konanie súdov postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. e/ O.s.p., ktorej sa mali (ako to vyplýva z obsahu dovolania) dopustiť tým, že
skúmali podmienky vydania rozhodcovského rozsudku, hoci povinný nevyvinul žiadnu
aktivitu na takýto prieskum. Oprávnená však túto vadu namieta neopodstatnene.
Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. zakladá prípustnosť dovolania z dôvodu
nedostatku jednej z neodstrániteľných podmienok konania, návrhu na začatie konania; ak
konanie prebieha napriek nedostatku návrhu a nejde o prípad, kedy súd môže konať aj
bez návrhu, je treba konanie zastaviť.
Exekučný súd ale v danej veci začal konať na základe žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. V tomto prípade z určujúceho – obsahového
– hľadiska (§ 41 ods. 2 O.s.p.) nejde zo strany oprávnenej o námietku nedostatku návrhu
na začatie konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., ale o námietku inú, ktorú
oprávnená uvádza taktiež vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti postupu
a právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade
založili svoje rozhodnutia.
Dovolateľka ďalej tvrdila, že konanie súdu je postihnuté aj vadou podľa § 237
písm. f/ O.s.p., ktorej sa súd dopustil tým, že jej neumožnil podať kvalifikované
odvolanie proti uzneseniu prvostupňového súdu v dôsledku nedostatočného odôvodnenia
jeho rozhodnutia a odvolací súd sa nezaoberal odvolacími dôvodmi oprávnenej, ktoré
v podanom odvolaní uviedla. Dovolateľka uviedla, že pred vydaním poverenia na výkon
rozhodnutia súd nemá skúmať formálnu a materiálnu stránku vykonateľnosti exekučného
titulu.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka
dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného vyhotovenia rozhodnutí
súdov oboch stupňov nie je dôvodná.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné
zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý
argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď
v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci,
vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko
z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins
c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia
s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník
konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané
a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov
riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to,
aby odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil (aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia
nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné,
pretože súdy sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia
príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného
súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo
arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Oprávnená ďalej namietala vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú dovolateľka
videla v tom, že súdy oboch stupňov jej odopreli vykonateľnosť právoplatného
a vykonateľného exekučného titulu vydaného v súlade so zákonom. Uviedla, že súdy
nemôžu preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie rozhodcovského súdu.
Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, je
procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi
odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia
účastníka občianskeho súdneho konania priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie súd preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie
a exekučný titul z hľadiska ich súladu so zákonom. Pritom medziiným skúma, či návrh
na vykonanie exekúcie má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul
opatrený potvrdením (doložkou) o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne
vykonateľný, či sú oprávnený a povinný osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú
splnené všeobecné podmienky konania v zmysle § 103 O.s.p.
Vzhľadom na to, že právoplatný rozhodcovský rozsudok má rovnaké účinky ako
rozsudok všeobecného súdu, je exekučný súd povinný nakladať s takýmto rozsudkom
rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu. V opačnom prípade by porušil zásadu
rovnocennosti a neprípustne by uplatnil rozdielny procesný postup v prípade, ak
oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu vydaného všeobecným
súdom a iný prístup, ak oprávnený uplatňuje svoje právo na základe exekučného titulu
vydaného v rozhodcovskom konaní.
Rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom
pre nútený výkon rozhodnutia (exekúciu). Súdna prax je jednotná v názore, že už v štádiu
posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora
na vykonanie exekúcie sa exekučný súd okrem iného zaoberá tým, či rozhodnutie (iný titul) uvedené v návrhu na vykonanie exekúcie bolo vydané orgánom s právomocou
na jeho vydanie a či z hľadísk zakotvených v príslušných právnych predpisoch ide
o rozhodnutie (iný titul) vykonateľné tak po stránke formálnej ako aj materiálnej.
V nadväznosti na uvedené je treba poukázať aj na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 sp. zn. 3 Cdo 164/1996
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,
aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená“.
Pokiaľ oprávnený/á v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul
rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť
otázku, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej (resp. v tomto prípade
platnej) rozhodcovskej zmluvy (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 9. februára 2012 sp. zn. 3 Cdo 122/2011).
Skúmaním platnosti rozhodcovskej doložky (v spotrebiteľskej veci) súdy
v exekučnom konaní nepreskúmavali vecnú správnosť rozhodcovského rozsudku, ale len
realizovali svoje oprávnenie vyplývajúce zo zákona a to z ustanovenia § 44 ods. 2
Exekučného poriadku, t. j. oprávnenie posúdiť, či tento exekučný titul nie je v rozpore
so zákonom (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. marca 2012 sp. zn.
6 Cdo 1/2012).
V danej veci súdy konali v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
podstatné pre posúdenie veci interpretovali a aplikovali, ich úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne.
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo
o prípad zamietnutia žiadosti súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné
predpoklady.
K námietke dovolateľky, že právna predchodkyňa oprávnenej v danom prípade
len plnila zákonnú povinnosť, dovolací súd uvádza, že zákon č. 483/2001 Z.z. o bankách
v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon č. 483/2001 Z.z.“)
v ustanovení § 93b ods. 1 zakotvoval povinnosť bánk ponúknuť svojim klientom
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné
vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnená
zastáva názor, že predmetnou rozhodcovskou doložkou jej právna predchodkyňa (banka)
len plnila svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu z uvedeného ustanovenia, a preto
nemôže ísť o neprijateľnú podmienku spotrebiteľskej zmluvy. Dovolací súd preto
poukazuje na doslovné znenie § 93b ods. 1 ustanovenia zákona č. 483/2001 Z.z.,
v zmysle ktorého „Banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim
klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné
vzájomné spory z obchodov budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym
rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona“ (osobitným zákonom
sa tu v zmysle poznámky pod čiarou 88k rozumie zákon č. 244/2002 Z.z. (ako celok)
a tiež § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. o platobnom styku a o doplnení a zmene
niektorých zákonov – ďalej len „zákon č. 510/2002 Z.z.“). Poznámka pod čiarou nemá
síce normatívny charakter, slúži ale na spresnenie výkladu zákona (viď R 109/2011).
Dovolací súd preto pri výklade ustanovenia § 93b ods. 1 zákona č. 483/2001 Z.z. vzal
na zreteľ právne predpisy, na ktoré sa pri tomto ustanovení pod čiarou odkazuje.
Zohľadnil, že zákon č. 244/2002 Z.z. je právny predpis, ktorý obsahuje ustanovenia
všeobecnej povahy charakterizujúce každé rozhodcovské konanie, zloženie a činnosť
všetkých rozhodcovských súdov, štandardný priebeh rozhodcovského konania, náležitosti
rozhodcovského rozhodnutia, ako aj všeobecné predpoklady jeho zrušenia, uznania
a výkonu. Prihliadol tiež na to, že ustanovenie § 67 ods. 1 zákona č. 510/2002 Z.z. má
podstatne konkrétnejšiu povahu, zohľadňujúcu individuálne postavenie banky a okolnosti
prípadu, v ktorom dodávateľom je banka a v jej spotrebiteľskom spore s klientom ide o plnenie z bankového obchodu. Podľa tohto ustanovenia sú banky a pobočky
zahraničných bánk povinné spoločne alebo prostredníctvom svojho záujmového
združenia zriadiť stály rozhodcovský súd podľa osobitného zákona so sídlom
v Bratislave; štatútom tohto stáleho rozhodcovského súdu sa môžu zriadiť aj jeho
pobočky. Podľa § 67 ods. 2 zákona č. 510/2002 Z.z. stály rozhodcovský súd podľa
odseku 1 je príslušný rozhodovať predovšetkým spory z platobného styku, ktoré vznikli
medzi a/ vykonávacími inštitúciami a ich klientmi pri vykonávaní prevodov,
b/ vydavateľmi elektronických platobných prostriedkov a oprávnenými držiteľmi
elektronických platobných prostriedkov pri vydávaní a používaní elektronických
platobných prostriedkov. Citované zákonné ustanovenia mali viesť právnu predchodkyňu
oprávnenej (Poštovú banku, a.s.) k tomu, aby klientovi (povinnému) ponúkla
neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné spory
zo zmluvy o úvere budú rozhodované: a/ v rozhodcovskom konaní, b/ pred stálym
rozhodcovským súdom, c/ zriadeným bankami spoločne alebo prostredníctvom ich
záujmového združenia. V preskúmavanej veci spis nenasvedčuje tomu, že právna
predchodkyňa oprávnenej takto postupovala. Zo spisu nevyplýva, že by sa rozhodcovská
doložka, ktorá bola v danom prípade uzavretá, týkala rozhodcovského konania pred
takým rozhodcovským súdom, ktorý vykazuje vyššie uvedené znaky (viď a/ až c/).
Predmetné zmluvné dojednanie sa podľa všetkého netýka stáleho rozhodcovského súdu
zriadeného bankami alebo ich záujmovým združením, ale iného stáleho rozhodcovského
súdu, ktorý bol ustanovený odlišným subjektom. Námietku oprávnenej, že jej právna
predchodkyňa len plnila svoju zákonnú povinnosť, plnenie ktorej nemohlo viesť
k neprijateľnej podmienke v spotrebiteľskej zmluve, preto dovolací súd považoval
v danom prípade za nenáležitú.
K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/
Smernice nie je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až
do nadobudnutia účinnosti nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013
o elektronickom uverejňovaní Úradného vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho
písomná podoba, ktorej vyhotovenia v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3 zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku
Európskej únie).
Oprávnená v dovolaní ďalej tvrdila, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá
mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Iná vada
konania je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Je právne relevantná, ak mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci. Dovolací súd môže pristúpiť k posúdeniu opodstatnenosti tohto
tvrdenia o existencii tohto dovolacieho dôvodu až vtedy, keď je dovolanie
z určitého zákonného dôvodu prípustné; o tento prípad ale v prejednávanej veci nejde.
Záverom dovolací súd k námietkam dovolateľky ohľadne nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť
súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych
predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci
je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá
základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd
Slovenskej republiky preto dovolanie oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému
nie je dovolanie prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania,
nezaoberal sa uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému
náhradu trov dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. januára 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová