2 Cdo 99/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne T.   K., bývajúcej v S., zastúpenej JUDr. P. G., advokátom v K., proti žalovanej R.,   so   sídlom   v   K.,

zastúpenej JUDr. G. G., advokátom v K., o určenie, že poistný vzťah trvá, vedenej na

Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 17 C 20/2010, o dovolaní žalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 30. októbra 2013, sp. zn. 11 Co 299/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. októbra 2013 sp. zn.   11 Co 299/2012 o d m i e t a.

Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v sume

139,92 € na účet advokáta JUDr. P. G. do troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 28. júna 2012 č. k. 17 C 20/2010-454 určil, že

poistný vzťah medzi účastníkmi konania vyplývajúci zo zmluvy o   poistení osôb  

č. X. z 19. októbra 1999 trvá a účastníci sú touto zmluvou o poistení viazaní. Žalovanej uložil

povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania 760,22 € na účet jej právneho zástupcu do 3 dní

od právoplatnosti rozsudku a vzájomný návrh vylúčil na samostatné konanie. Rozhodnutie

odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p., § 788 a nasl., § 493, § 516 ods. 1,

§ 570, § 574 ods. 1, § 575 ods. 1, 2, § 37 ods. 1 až 3, § 39, § 40a, § 49a, § 50a ods. 1 a 3, § 52

a nasl., § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 6, § 7 ods. 1 a 4, § 8 ods. 1 a 3,

§ 9 ods. 1, § 12 ods. 1 až 3, § 17 zák. č. 24/1991 Zb. o poisťovníctve v znení účinnom v čase

uzavretia poistnej zmluvy, § 48 ods. 2, 3 a 4, § 35 ods. 1, § 67 ods. 1 zák. č. 95/2002 Z.z.

o poisťovníctve v znení účinnom do 31. marca 2008. Vykonaným dokazovaním mal súd

za preukázané, že žalobkyňa 26. októbra 1999 uzavrela so žalovanou poistnú zmluvu produkt

UDP-K s úrazovým poistením s koncom poistenia 20. októbra 2014. Doba platenia poistného bola 10 rokov. Žalobkyňa si riadne plnila záväzky z poistnej zmluvy a platila dohodnuté

mesačné poistné až do októbra 2009. Poistná doba bola dohodnutá na 15 rokov. Pre prípad

smrti sa poisťovňa zaviazala zaplatiť 40 000 Sk + 50 000 Sk, pre prípad dožitia 60 330 Sk, pre

prípad trvalých následkov úrazu 50 000 Sk a pre prípad trvalej invalidity 50 000 Sk.

Žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, pretože určením sa

odstráni   stav   právnej   neistoty   v   jej   právnom postavení z poistenej zmluvy. Súd dospel

k záveru, že žalovaná v konaní nepreukázala, aby   poistno-právny vzťah medzi účastníkmi

konania z uzavretej poistnej (spotrebiteľskej) zmluvy zanikol na základe vzájomnej dohody

podľa § 572 ods. 2 OZ, ani na základe ďalších zákonom predpokladaných dôvodov –

odstúpením od zmluvy podľa § 497 OZ, dohodu o novácii záväzkov v zmysle § 57 ods. 1 OZ.

V danom prípade súd prvého stupňa nezistil žiadny dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy

vrátane jej dodatkov, nakoľko poistná zmluva nie je v rozpore so žiadnym zákonom platným

v čase jej uzavretia 26. októbra 1999 (ustanovenie § 31a zák.   č. 95/2002 Z.z. v čase uzavretia

zmluvy nebolo účinné). Taktiež podľa názoru súdu prvého stupňa nemožno poistnú zmluvu

považovať za neplatnú preto, že by svojím obsahom alebo účelom zákon obchádzala, alebo

aby dohodnuté plnenie z poistnej zmluvy odporovalo dobrým mravom, keďže plnenie si

zmluvných povinností voči spotrebiteľom zo strany podnikateľa nemožno považovať za

odporujúce dobrým mravom. Práve naopak žalovaná používala v zmysle zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa nekalé obchodné praktiky, ak uvádzala nesprávne informácie (ohľadne

nemožnosti pokračovania v poistení a možnosti jednostranného ukončenia poistného vzťahu

z   jej   strany,   ktoré   boli   spôsobilé   uviesť žalobkyňu do omylu a spôsobiť, že prijme

rozhodnutie, ktoré by ináč nikdy neprijala) a   používala   praktiky   v   rozpore  

s   požiadavkami   odbornej   starostlivosti   (§ 8   ods. 1 zák. č.   634/1992   Zb.   o   ochrane

spotrebiteľa platného v čase uzavretia poistnej zmluvy). K uvedenému súd prvého stupňa

poukázal na základný princíp zmluvného práva vyplývajúci z čl. 2 ods. 3 Listiny základných

práv a slobôd, podľa ktorého zmluvy sa musia dodržiavať,   na princíp rovnosti strán

záväzkového zmluvného vzťahu a platné zásady právneho štátu (zákaz retroaktivity, právnu

istotu v zmluvných vzťahoch), pričom poznamenal, že žalovanú nikto nenútil navrhnúť také

sumy poistného vo svojich zmluvách či podnikateľských stratégiách, a ktoré boli nepochybne

jedným z rozhodujúcich faktorov vedúcich spotrebiteľov (i žalobkyňu) k uzavretiu zmluvy so

žalovanou, ktorá naopak podcenila tvorbu dostatočných technických či iných finančných

rezerv pre krytie z rizík zo svojich produktov, za čo odmieta niesť podnikateľské riziko.

Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa nemal preukázaný ani žiadny z osobitných

dôvodov zániku poistenia upravených v ustanovení § 800 – § 802 OZ a v čl. 5 a v čl. 11   ods. 2 Všeobecných poistných podmienok, ktoré sú súčasťou poistnej zmluvy uzavretej medzi

účastníkmi konania (ďalej aj „VPP“), a jednostranný právny úkon žalovanej – oznámenie

o zániku poistenia z 20. júna 2008 považoval za nedovolený, ktorý nemá oporu v zákone ani

vo VPP. Za nedôvodnú považoval tiež námietku žalovanej, ktorou sa   dovolávala   zániku

povinnosti   plniť   v   dôsledku   tzv.   dodatočnej   nemožnosti   plnenia v zmysle § 575 OZ

a dospel k záveru, že žalovanou tvrdené skutočnosti nepreukazujú vzniknutú objektívnu

nemožnosť plnenia podľa pôvodnej zmluvy, ktorá by nastala až po vzniku záväzku, bola

objektívna a trvalá, teda že plnenie v tej časti zaniklo, keďže plnenie nie je nemožné, ak ho

možno uskutočniť za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi alebo až po dojednanom čase

a ak je splnenie nemožné iba subjektívne, t. j. iba pre osobu dlžníka, záväzok nezaniká

a dlžník je povinný plniť, a ak je záväzok fakticky i právne splniteľný, samotná hospodárska

nemožnosť nemá za následok zánik záväzku. V danom prípade mal za to, že po uzavretí

poistnej zmluvy nedošlo k zmene právnej úpravy poistenia, ktorá by nedovoľovala vyplatiť

dohodnuté poistné plnenie z poistenej zmluvy, teda plnenie z poistenej zmluvy v zmysle

zákona je možné a skutočnosť, že žalovaná až dodatočne po uzavretí poistnej zmluvy zistila,

že výšku poistného vypočítala nesprávne, v   rozpore s   poistno-matematickými   normami alebo   metódami,   považoval   za   irelevantnú.   Z   predložených listinných dôkazov mu

vyplynulo, že ak bolo žalovanej v súvislosti s vykonaným dohľadom Národnou bankou

Slovenska uložené zjednať nápravu ohľadom kalkulačných vzorcov produktu   UDP-K   v zmysle novej právnej úpravy zákona o poisťovníctve pod hrozbou uloženia možných

sankcií, toto sa nemalo dotknúť uzavretých poistných zmlúv a žalovaná bola povinná aj

napriek výsledkom kontroly orgánu dohľadu zotrvať v poistnom vzťahu so žalobkyňou za

podmienok,   aké   boli   dohodnuté,   čo   nepochybne   je   plne   v   súlade so základnými

princípmi právnej istoty. K námietkam žalovanej súd uviedol, že pokiaľ by aj bolo

preukázané, že orgán štátu schvaľujúci konkrétne vzorce produktov je zodpovedný  

za dôsledky spôsobené nesprávnou kalkuláciou poistného, pre žalovanú by to neznamenalo

zánik nároku zo zmluvy, ktorou je viazaná, ale vznik jej nároku na náhradu škody proti štátu,

čo však nebolo predmetom tohto konania. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142

ods. 1 O.s.p. a vzájomný návrh žalovanej, ktorý je potrebné upresniť, vylúčil na samostatné

konanie.

Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom

z 30. októbra 2013 sp. zn. 11 Co 299/2012 odmietol odvolanie proti výroku o vylúčení

vzájomného návrhu na samostatné konanie, v ostatnej časti rozsudok súdu potvrdil. Ďalej zaviazal žalovanú nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania 79,58 €, ktoré bola povinná

zaplatiť na účet právnej zástupkyne žalobkyne do troch dní. V odôvodnení odvolací súd

uviedol, že napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.

a odvolanie proti výroku o vylúčení nároku na samostatné konanie odmietol podľa § 218

písm. c/ O.s.p., lebo smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Odvolací súd sa plne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa ako aj

s dôvodmi, na ktoré poukázal. Vyslovil, že skutočnosti a námietky žalovanej uvedené

v odvolaní nie sú dôvodné a spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku

z hľadísk skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, preto

uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ O.s.p. nie sú dané.

Žalovaná v odvolaní opakovane uvádzala námietky, s ktorými sa súd prvého stupňa náležite

a správne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku, a ktoré nijako nespochybňujú

správnosť skutkových a právnych záverov vrátane záveru, že zrušenie poistnej zmluvy  

zo strany žalovanej je neplatné a k zániku poistenia z poistnej zmluvy uzavretej medzi

účastníkmi 26. októbra 1999 v posudzovanom prípade nedošlo z dôvodu predpokladaného

dohodou zmluvných strán v poistnej zmluve a Všeobecných poistných podmienkach pre

životné poistenie žalovanej, ani zo žiadneho zákonného dôvodu, preto poistný vzťah medzi

účastníkmi vyplývajúci zo zmluvy o poistení osôb č. X. z 26. októbra 1999 naďalej trvá. Ďalej

vyslovil, že neobstojí námietka žalovanej, že došlo k zániku poistenia podľa § 575

Občianskeho zákonníka z dôvodu následnej nemožnosti plnenia spôsobenej zmenou právneho

predpisu (zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve v znení neskorších predpisov) po uzatvorení

poistnej zmluvy a odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom súdu prvého stupňa, že z tohto

zákonného dôvodu k zániku poistenia v danom prípade nedošlo. Plnenie nie je nemožné, ak

ho možno uskutočniť aj za sťažených podmienok, s   väčšími nákladmi alebo až  

po dojednanom čase (§ 575 ods. 2 OZ). Žalovanou tvrdené skutočnosti sú subjektívnymi

(ekonomickými) dôvodmi na jej strane, príp. dôvodmi na strane tretieho subjektu,

a nepredstavujú objektívnu (všeobecnú) nemožnosť plnenia (nezávislú na osobe dlžníka ani

na jeho vôli), ktorá by bola právnym dôvodom zániku dlžníkovej povinnosti svoj záväzok

splniť v zmysle § 575 OZ. Dôsledky opatrenia Národnej banky Slovenska týkajúce sa

prepočtu poistného produktu ÚDP-K a zmenu zákona o poisťovníctve, ku ktorej došlo  

po uzavretí zmluvy o poistení, žalovaná nesprávne premietla do záväzkového právneho

vzťahu s poisteným (žalobkyňou) a predčasne jednostranne zrušila poistnú zmluvu aj napriek

tomu, že mala viaceré možnosti, ako sa vysporiadať s daným stavom a zisteným porušením

zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve v znení zák. č. 8/2008 Z.z., avšak ako podnikateľský subjekt v   záujme svojho zisku k   nim nepristúpila a   situáciu riešila protiprávnym

jednostranným (predčasným) zrušením poistnej zmluvy, keďže žalobkyňa nesúhlasila

s navrhnutou zmenou poistných podmienok. V danom prípade záväzok žalovanej vyplývajúci

z uzavretej poistnej zmluvy bol a je fakticky a právne splniteľný. Podľa názoru odvolacieho

súdu samotný produkt ani právny vzťah z uzavretej poistnej zmluvy sa nedostal do rozporu  

so zákonom č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve v znení neskorších predpisov a výplata poistného

plnenia podľa podmienok dohodnutých v poistnej zmluve nie je v rozpore s týmto zákonom

ani so žiadnym právnym predpisom týkajúcim sa poistenia. Vyslovil, že odvolanie žalovanej

nie je opodstatnené ani z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2  

písm. a/ a b/ O.s.p., v rámci ktorých žalovaná nedôvodne vytýkala súdu prvého stupňa, že

rozhodnutím o vylúčení vzájomného návrhu žalovanej na samostatné konanie jej odňal

možnosť konať pred súdom, uprel právo na spravodlivé rozhodnutie, a v konaní došlo

k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie. Odvolací súd nezistil, že by konanie

pred súdom prvého stupňa bolo z dôvodov uvádzaných žalovanou v odvolaní postihnuté

procesnou vadou, ktorá by mala za následok nesprávnosť rozhodnutia. Nezistil ani taký

nesprávny postup súdu prvého stupňa, ktorým by žalovanej bola odňatá možnosť konať pred

súdom a znemožnená realizácia procesných práv priznaných jej Občianskym súdnym poriadkom a Ústavou Slovenskej republiky. Pokiaľ súd prvého stupňa rozhodol o vylúčení

vzájomného návrhu žalovanej z 12. júna 2012 na samostatné konanie podľa § 112 ods. 2 O.s.p., v ktorom bude konať o tomto (vzájomnom) návrhu a po vykonanom dokazovaní

o ňom rozhodne, týmto procesným postupom neodňal žalovanej možnosť konať pred súdom,

ale postupoval v konaní v súlade so svojím oprávnením vyplývajúcim z § 112 O.s.p.  

a na základe vlastnej úvahy, ktorú odvolací súd nie je oprávnený preskúmavať ani hodnotiť

jej správnosť, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania (akým je aj

uznesenie o vylúčení nároku na samostatné konanie) nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. a/

O.s.p.). Žalovaná v odvolaní napokon nedôvodne uplatnila tiež námietku, ktorou vytýkala

súdu prvého stupňa neúplné zistenie skutkového stavu (do úvahy prichádzajúci odvolací

dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Pokiaľ v odvolacom konaní predložila listinný

dôkaz – list Národnej banky Slovenska č. O. z 30. júla 2012 (ktorý nemohol byť predložený

v prvostupňovom konaní vzhľadom na dátum jeho vyhotovenia) na dôkaz svojho tvrdenia, že

výšku poistného, ktorá sa premietla do poistnej zmluvy, stanovil v rámci kalkulácií sadzieb

poistného vtedajší orgán štátnej správy nad poisťovníctvom, že stanovené sadzby poistného sa

stali po ich schválení Ministerstvom financií Slovenskej republiky pre poisťovňu záväznými

a preto bola povinná nesprávne kalkulácie prepočítať a prijať príslušné opatrenia, tento listinný dôkaz navrhnutý žalovanou v odvolacom konaní (za podmienok uvedených v § 205a

O.s.p.) nie je spôsobilý preukázať žiadnu právne významnú skutočnosť v právnom vzťahu

medzi účastníkmi, preto jeho vykonanie pre zistenie skutkového stavu   a   rozhodnutie  

v   prejednávanej   veci   nebolo   potrebné   (§ 213   ods. 4   O.s.p.).   Žalovanou namietané

skutočnosti a predložený listinný dôkaz nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku z hľadísk prijatých skutkových záverov a právneho záveru, že

žalovaná aj napriek výsledkom kontroly vykonanej orgánom dohľadu bola povinná zotrvať

v poistnom vzťahu so žalobkyňou za podmienok, aké boli dohodnuté poistnou zmluvou

uzavretou 26. októbra 1999 a jednostranným úkonom (oznámením o zániku poistenia)

neplatne ukončila zmluvný vzťah. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý

rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny. O trovách odvolacieho konania

rozhodol súd podľa ustanovenia § 142 ods. 1 s použitím § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 prvá veta

O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Namietala,

že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení

s § 237 písm. f/ O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. v spojení s § 118 ods. 2 O.s.p.) a napadnutý

rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K odňatiu

možnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, že súdy pri vykonávaní dokazovania listinami

nepostupovali správne podľa § 129 O.s.p., odvolací súd posúdil vec aj podľa ustanovenia  

§ 797 a nasl. OZ a pritom nepostupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p. V dovolaní dovolateľka

poukazovala na „podstatné“ skutkové okolnosti pri uzatváraní poistnej zmluvy v roku 1999,

na zmenu poistného prostredia vplyvom objektívnych vonkajších zmien, ktoré považuje  

za zásadné a nesporné, z ktorých však súdy vyvodili nesprávne právne závery. Odvolací súd

vec nesprávne právne posúdil, pretože vec neposúdil komplexne. Dôsledkom nesprávneho

úradného postupu nebol iba prípadný vznik nároku na náhradu škody na strane dovolateľky,

ale aj jej prípadná povinnosť podľa § 412 OZ predchádzať vzniku akejkoľvek ďalšej škody

na jej majetku. Záver odvolacieho súdu, že dovolateľka by mala dodržať poistnú zmluvu voči

žalobkyni v pôvodnej nezmenenej podobe a následnú škodu, ktorá dovolateľke vznikne, by

mala dovolateľka uplatniť ako škodu voči štátu je neudržateľný, pretože toto by znamenalo

sebapoškodzovanie dovolateľky. Dovolateľka napadla postup súdov, pretože odmietli

vykonať podstatné a jediné dôkazy ňou navrhované a to dôkaz správnym spisom Ministerstva

financií SR č. j. 52/1024/1995. Dovolaciemu súdu predložila ďalší listinný dôkaz – list Národnej banky Slovenska č. O. z   2. decembra 2013, podľa ktorého „kalkulácie a sadzby

poistného poistenia UDP-K bolo odsúhlasené Ministerstvom financií SR v rámci

povoľovacieho konania a po vydaní povolenia sa stali pre poisťovňu záväznými. V ďalšom

poukazuje na princípy európskeho zmluvného práva. Dovolateľka považuje rozhodnutia

súdov za nepreskúmateľné, pretože sa v rozhodnutiach vôbec nezapodievali hodnotením

dôkazu predloženým dovolateľkou – listom z 15. mája 2008 – „Prepočet a zvýšenie

poistného k poistnému produktu UDP-K – odpoveď“. Dovolateľka poukázala, že v obsahovo

podobnom spore vedenom na Okresnom súde v Košiciach I pod sp. zn. 19 C 209/2009

prebieha dovolacie konanie na NS SR pod č. k. 2 Cdo 110/2013, výsledok ktorého bude mať

rozhodujúci vplyv na rozhodnutie v tejto veci. Dovolateľka žiadala, aby dovolací súd

rozsudky súdov prvého stupňa a odvolacieho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie alebo rozsudky zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.

Žalobkyňa navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol a zaviazal žalovanú nahradiť

jej trovy dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236   a   nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Výroková časť dovolaním napadnutého rozsudku obsahuje niekoľko výrokov, ktorými

1/ odmietol odvolanie proti výroku o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie,  

2/ v ostatnej   časti   napadnutý   rozsudok   potvrdil   a   3/   o   trovách   odvolacieho   konania.

Dovolateľka napadla toto rozhodnutie v celom rozsahu, všetky jeho výroky. Prípustnosť proti

nim posudzoval dovolací súd samostatne.

A/ Dovolanie žalovanej smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúce proti

tomuto výroku sú uvedené v ustanovení § 238 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia platí, že ak

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je dovolanie prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo

rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože  

po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie naopak nie je prípustné

vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem

rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení

ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení

otcovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení (§ 238 ods. 4 O.s.p.) ani vo veciach,

v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení

neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok

minimálnej mzdy (§ 238 ods. 5 O.s.p.).

  Vo   vzťahu   k   potvrdzujúcemu   výroku   vo   veci   samej   by   prípustnosť   dovolania

prichádzala do úvahy len vtedy, ak by odvolací súd v tomto výroku zároveň vyslovil

prípustnosť dovolania z dôvodu, že po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu,

prípadne vtedy, ak by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa § 153 ods. 3 a 4, o ktorú situáciu však v prejednávanej veci nejde. Rozhodnutie

odvolacieho súdu v uvedenom výroku nevykazuje znaky ani jedného z rozhodnutí uvedených

v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p., preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to

účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku (§ 238 O.s.p.), ale

sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. (v znení

účinnom ku dňu podania dovolania). Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti

každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom

bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Dovolateľka procesné vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania žalovanej

preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).  

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd  

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací

súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi prepismi a žalovanej

neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej

práv a oprávnených záujmov.

Žalovaná v súvislosti s tým namietala, že pri vykonávaní dokazovania listinnými

dôkazmi nebol dodržaný správny procesný postup podľa § 129 O.s.p.

O   tom, ako v   tej-ktorej veci prebiehalo súdne konanie (vrátane dokazovania)  

na súdoch nižších stupňov, môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne  

zo zápisníc o súdnych pojednávaniach (viď § 40 ods. 1 O.s.p. a § 122 ods. 1 O.s.p.). V spise

je na č. l. 444-447 zápisnica z pojednávania pred súdom prvého stupňa uskutočneného  

28. júna 2012, z ktorej vyplýva, že súd na pojednávaní „oboznámil prednesy a vykonané

dôkazy, oboznámil obsah listinných dôkazov, t. j. výtlačok z internetových výpisov z účtu

žalobkyne č. l. 265-369, ďalej Princípy európskeho zmluvného práva na č. l. 393-404,

odpoveď Národnej banky Slovenska adresovanej Krajskému súdu v Bratislave z 8. februára

2012, tlačové správy Národnej banky Slovenska z 22. mája 2008, 30. apríla 2008 a odpoveď

Národnej banky Slovenska adresovanú Okresnému súdu Košice I z 8. marca 2011. Takáto

protokolácia priebehu konania nedáva dostatočný podklad pre záver, či dokazovanie

listinnými dôkazmi, ktoré sú v spise založené, bolo vykonané v súlade s § 129 O.s.p. Avšak,

i keby prípadne nešlo len o nevýstižnú protokoláciu dokazovania vykonaného v súlade  

so zákonom, ale o správnu, skutočnému priebehu dokazovania zodpovedajúcu protokoláciu

postupu priečiaceho sa ustanoveniu § 129 O.s.p., vykazoval by procesne nesprávny postup

súdu prvého stupňa znaky iba tzv. procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p. (ktorá prípustnosť dovolania nezakladá), nie procesnej vady konania v zmysle § 237

písm. f/ O.s.p.

V dovolaní sa tvrdí, že súdy nevykonali všetky dôkazy potrebné na úplné a správne

zistenie skutkového stavu. K tomu najvyšší súd uvádza, že už v R 37/1993 zaujal názor, že

prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových

zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel najvyšší

súd aj v rozhodnutí R 125/1999, v ktorom uviedol, že ak súd v priebehu konania nevykonal

všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno

to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Treba tiež

pripomenúť, že význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je

zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami,

právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké

dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz  

na jeho vykonanie (por. I. ÚS 52/03).

Vzhľadom na argumentáciu dovolateľky najvyšší súd uvádza, že súd neodníme

účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných

dôkazov. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania

najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Rozhodnutie súdu, ktorého

podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne

nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237

O.s.p. Aj ústavný súd už vysvetlil, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy

Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu

hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého

spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia

dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

(viď aj R 42/1993).

Z dovolania vyplýva názor žalovanej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu skutkový

stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale procesnou vadou

konania v zmysle § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené, mohla v danom

prípade založiť prípustnosť dovolania žalovanej). Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by

mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/

O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Dovolateľka ďalej uviedla, že rozhodnutia súdov nie sú dostatočne odôvodnené, sú

nepresvedčivé a nepreskúmateľné.

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka

dovolateľky taktiež nie je dôvodná.

Vady konania vymedzené vo vyššie citovaných častiach ustanovení § 237 O.s.p. sú

porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo

zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem   zákonov aj  

čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija

c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci

E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej

republiky (nález z   12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva  

na   spravodlivé   súdne   konanie   považovať   aj   nedostatok   riadneho   a   vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka  

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada  

i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite,

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho

dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva

na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)

vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1

ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia,   ktoré   jasne,   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo

relevantné otázky súvisiace s   predmetom súdnej ochrany, t. j. s   uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu (I. ÚS 241/07).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj s poukazom  

na § 211 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako

sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie uznesenia bolo

presvedčivé.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k   záveru, že  

v   odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, prečo žalobe vyhovel. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia

zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil

(aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania). Ich rozhodnutia nemožno považovať  

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich

účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).

K námietke žalovanej, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný

dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo

nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003  

a R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania vymenovanú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút,

stránku) rozhodnutia, ktorý by bol upravený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť

dovolania.

Námietku žalovanej, že odvolací súd porušil ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p., pretože

vec v odvolacom konaní posúdil aj podľa ustanovení § 797 a nasl. OZ dovolací súd považuje

za neopodstatnenú. Súd prvého stupňa posúdil vec aj podľa ustanovenia § 797 ods. 1 až 3 OZ,

pričom odvolací súd sa vôbec neodchýlil od právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa.

Možno teda zhrnúť, že napadnutý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o potvrdení

rozsudku súdu prvého stupňa nevykazuje znaky ani jedného z rozhodnutí uvedených v § 238

ods. 1 až 3 O.s.p. a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené.

B/ Prípustnosť   dovolania   žalovanej   proti   výroku   o   odmietnutí   odvolania   proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie

a výroku o trovách odvolacieho konania treba posudzovať podľa § 239 O.s.p. Ide totiž

o rozhodnutia, ktoré majú povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 O.s.p. a to aj v prípade, že

sú pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takomto prípade nezmení rozhodnutie  

o odmietnutí odvolania proti rozhodnutiu o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné

konanie a rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu a preto z hľadiska

prípustnosti dovolania treba na nich hľadieť ako na uznesenia.

Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie

odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239

ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. (v znení účinnom v čase podania

dovolania), je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky. Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom v čase podania dovolania) ustanovenia

odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej

pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu

vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých

uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje

uznesením. Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2

neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p.

teda vylučuje prípustnosť dovolania žalovanej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu

o trovách konania. Keďže vo vzťahu k výroku o trovách konania, nebola preukázaná procesná

vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemožno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku

vyvodiť ani z § 237 O.s.p.  

Vzhľadom na vyššie uvedené dovolanie nie je prípustné ani proti výroku odvolacieho

súdu o odmietnutí odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o vylúčení vzájomného

návrhu na samostatné konanie.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu

súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to

účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len

na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.),

ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie proti tomuto výroku nie je prípustné podľa  

§ 237 O.s.p. (v znení účinnom v čase podania dovolania).

Dovolateľka procesné vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.

nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania žalovanej preto

z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).  

Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady v zmysle § 237 O.s.p. namietala,

že súd pri rozhodovaní sa vôbec nezaoberal kompenzačnou námietkou žalovanej na zaplatenie

dlžného minulého poistného vo výške 14 284 Sk, nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, preto je

jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

V tejto súvislosti rozhodnutie odvolacieho súdu aj v tejto časti nemožno považovať  

za svojvoľné, resp. arbitrárne. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že procesným

rozhodnutím súdu prvého stupňa o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie podľa

§ 112 ods. 2 O.s.p. nebola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom. O tomto vzájomnom

návrhu bude rozhodované v samostatnom konaní. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať

ani hodnotiť správnosť úvahy súdu prvého stupňa, pretože odvolanie proti uzneseniu, ktorým

sa upravuje vedenie konania (akým je aj uznesenie o vylúčení návrhu na samostatné konanie)

nie je prípustné podľa § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.

V konečnom dôsledku možno konštatovať, že dovolateľka nebude ukrátená na svojom

práve, pretože o   jej vzájomnom návrhu, ktorý doposiaľ nie je zrejmý (v podaní  

na č. l. 381-382 žalovaná žiadala, aby súd určil, že poistný vzťah medzi žalobkyňou   a žalovanou podľa zmluvy č. X. z 19. októbra 1999 trvá a žalovaná má voči žalobkyni

právo na poistné vo výške 14,9040 € mesačne od uzavretia poistenia do 20.10.2009, alebo pre

prípad, že súd prvý petit zamietne, aby rozhodol tak, že určuje, že poistný   vzťah   medzi

žalobkyňou a žalovanou podľa poistnej zmluvy č. X. z 19. októbra 1999 trvá a žalobkyňa

má voči žalovanej právo na poistnú sumu pre prípad dožitia sa konca poistenia vo výške

1 528,7741 €, alebo pre prípad, že súd prvý aj druhý petit zamietne, aby rozhodol tak, že

určuje, že poistný vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou podľa poistnej zmluvy č. X.  

z 19. októbra 1999 v časti poistenia rizika smrti trvá a v časti poistenia dožitia sa konca

poistenia zanikol. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške

časti poistného uhradeného žalobkyňou za poistenie rizika dožitia sa konca poistenia do troch

dní od právoplatnosti rozsudku, alebo pre prípad, že súd prvý, druhý alebo tretí petit zamietne,

aby rozhodol tak, že určuje, že poistný vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou podľa poistnej

zmluvy č. X. z 19. októbra 1999 trvá a žalobkyňa má voči žalovanej právo na poistnú sumu

pre prípad dožitia sa konca poistenia vo výške určenej súdom, kým v dovolaní uvádza, že ide

o kompenzačnú námietku voči žalobkyni, ktorá spočíva v uplatnení si dlžného poistného vo

výške 14 284 Sk), bude súd konať a rozhodovať v samostatnom konaní.

Pri rozhodnutí o dovolaní proti uvedenému výroku rozhodnutia odvolacieho súdu

dovolanie nie je prípustné podľa § 239 O.s.p., najavo nevyšli ani vady uvedené v § 237 O.s.p.,

dovolací súd aj v tejto časti dovolanie ako procesne neprípustné odmietol podľa § 243b ods. 5

O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

Dovolanie smeruje aj proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni

náhradu trov konania v sume 760,22 €.

V zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p. dovolací súd odmietol dovolanie žalovanej smerujúce voči výroku rozsudku

odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie

má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.) a prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje

ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. Keďže ani vo vzťahu k tomuto výroku nevyšla najavo

procesná vada vedúca k zmätočnosti, nemožno prípustnosť dovolania proti nemu vyvodiť ani  

z § 237 O.s.p.

V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zaviazal žalovanú

zaplatiť žalobkyni (do rúk jej právneho zástupcu – § 149 ods. 1 O.s.p.) trovy dovolacieho

konania pozostávajúce z dvoch úkonov právnej pomoci – príprava a prevzatie právneho

zastúpenia, vyjadrenie k dovolaniu žalovanej z 3. marca 2014, v sume 61,87 € za jeden úkon

právnej pomoci spolu 117,38 € (podľa § 11 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení

neskorších predpisov) a 2 x režijného paušálu v sume 8,04 € (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky), teda

spolu 139,92 €, do troch dní.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. februára 2015

  JUDr. Viera Petríková, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová