2 Cdo 99/2014
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne T. K., bývajúcej v S., zastúpenej JUDr. P. G., advokátom v K., proti žalovanej R., so sídlom v K.,
zastúpenej JUDr. G. G., advokátom v K., o určenie, že poistný vzťah trvá, vedenej na
Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 17 C 20/2010, o dovolaní žalovanej proti rozsudku
Krajského súdu v Košiciach z 30. októbra 2013, sp. zn. 11 Co 299/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. októbra 2013 sp. zn. 11 Co 299/2012 o d m i e t a.
Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni náhradu trov dovolacieho konania v sume
139,92 € na účet advokáta JUDr. P. G. do troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice I rozsudkom z 28. júna 2012 č. k. 17 C 20/2010-454 určil, že
poistný vzťah medzi účastníkmi konania vyplývajúci zo zmluvy o poistení osôb
č. X. z 19. októbra 1999 trvá a účastníci sú touto zmluvou o poistení viazaní. Žalovanej uložil
povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania 760,22 € na účet jej právneho zástupcu do 3 dní
od právoplatnosti rozsudku a vzájomný návrh vylúčil na samostatné konanie. Rozhodnutie
odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 80 písm. c/ O.s.p., § 788 a nasl., § 493, § 516 ods. 1,
§ 570, § 574 ods. 1, § 575 ods. 1, 2, § 37 ods. 1 až 3, § 39, § 40a, § 49a, § 50a ods. 1 a 3, § 52
a nasl., § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 6, § 7 ods. 1 a 4, § 8 ods. 1 a 3,
§ 9 ods. 1, § 12 ods. 1 až 3, § 17 zák. č. 24/1991 Zb. o poisťovníctve v znení účinnom v čase
uzavretia poistnej zmluvy, § 48 ods. 2, 3 a 4, § 35 ods. 1, § 67 ods. 1 zák. č. 95/2002 Z.z.
o poisťovníctve v znení účinnom do 31. marca 2008. Vykonaným dokazovaním mal súd
za preukázané, že žalobkyňa 26. októbra 1999 uzavrela so žalovanou poistnú zmluvu produkt
UDP-K s úrazovým poistením s koncom poistenia 20. októbra 2014. Doba platenia poistného bola 10 rokov. Žalobkyňa si riadne plnila záväzky z poistnej zmluvy a platila dohodnuté
mesačné poistné až do októbra 2009. Poistná doba bola dohodnutá na 15 rokov. Pre prípad
smrti sa poisťovňa zaviazala zaplatiť 40 000 Sk + 50 000 Sk, pre prípad dožitia 60 330 Sk, pre
prípad trvalých následkov úrazu 50 000 Sk a pre prípad trvalej invalidity 50 000 Sk.
Žalobkyňa preukázala naliehavý právny záujem na určovacej žalobe, pretože určením sa
odstráni stav právnej neistoty v jej právnom postavení z poistenej zmluvy. Súd dospel
k záveru, že žalovaná v konaní nepreukázala, aby poistno-právny vzťah medzi účastníkmi
konania z uzavretej poistnej (spotrebiteľskej) zmluvy zanikol na základe vzájomnej dohody
podľa § 572 ods. 2 OZ, ani na základe ďalších zákonom predpokladaných dôvodov –
odstúpením od zmluvy podľa § 497 OZ, dohodu o novácii záväzkov v zmysle § 57 ods. 1 OZ.
V danom prípade súd prvého stupňa nezistil žiadny dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy
vrátane jej dodatkov, nakoľko poistná zmluva nie je v rozpore so žiadnym zákonom platným
v čase jej uzavretia 26. októbra 1999 (ustanovenie § 31a zák. č. 95/2002 Z.z. v čase uzavretia
zmluvy nebolo účinné). Taktiež podľa názoru súdu prvého stupňa nemožno poistnú zmluvu
považovať za neplatnú preto, že by svojím obsahom alebo účelom zákon obchádzala, alebo
aby dohodnuté plnenie z poistnej zmluvy odporovalo dobrým mravom, keďže plnenie si
zmluvných povinností voči spotrebiteľom zo strany podnikateľa nemožno považovať za
odporujúce dobrým mravom. Práve naopak žalovaná používala v zmysle zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa nekalé obchodné praktiky, ak uvádzala nesprávne informácie (ohľadne
nemožnosti pokračovania v poistení a možnosti jednostranného ukončenia poistného vzťahu
z jej strany, ktoré boli spôsobilé uviesť žalobkyňu do omylu a spôsobiť, že prijme
rozhodnutie, ktoré by ináč nikdy neprijala) a používala praktiky v rozpore
s požiadavkami odbornej starostlivosti (§ 8 ods. 1 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane
spotrebiteľa platného v čase uzavretia poistnej zmluvy). K uvedenému súd prvého stupňa
poukázal na základný princíp zmluvného práva vyplývajúci z čl. 2 ods. 3 Listiny základných
práv a slobôd, podľa ktorého zmluvy sa musia dodržiavať, na princíp rovnosti strán
záväzkového zmluvného vzťahu a platné zásady právneho štátu (zákaz retroaktivity, právnu
istotu v zmluvných vzťahoch), pričom poznamenal, že žalovanú nikto nenútil navrhnúť také
sumy poistného vo svojich zmluvách či podnikateľských stratégiách, a ktoré boli nepochybne
jedným z rozhodujúcich faktorov vedúcich spotrebiteľov (i žalobkyňu) k uzavretiu zmluvy so
žalovanou, ktorá naopak podcenila tvorbu dostatočných technických či iných finančných
rezerv pre krytie z rizík zo svojich produktov, za čo odmieta niesť podnikateľské riziko.
Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa nemal preukázaný ani žiadny z osobitných
dôvodov zániku poistenia upravených v ustanovení § 800 – § 802 OZ a v čl. 5 a v čl. 11 ods. 2 Všeobecných poistných podmienok, ktoré sú súčasťou poistnej zmluvy uzavretej medzi
účastníkmi konania (ďalej aj „VPP“), a jednostranný právny úkon žalovanej – oznámenie
o zániku poistenia z 20. júna 2008 považoval za nedovolený, ktorý nemá oporu v zákone ani
vo VPP. Za nedôvodnú považoval tiež námietku žalovanej, ktorou sa dovolávala zániku
povinnosti plniť v dôsledku tzv. dodatočnej nemožnosti plnenia v zmysle § 575 OZ
a dospel k záveru, že žalovanou tvrdené skutočnosti nepreukazujú vzniknutú objektívnu
nemožnosť plnenia podľa pôvodnej zmluvy, ktorá by nastala až po vzniku záväzku, bola
objektívna a trvalá, teda že plnenie v tej časti zaniklo, keďže plnenie nie je nemožné, ak ho
možno uskutočniť za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi alebo až po dojednanom čase
a ak je splnenie nemožné iba subjektívne, t. j. iba pre osobu dlžníka, záväzok nezaniká
a dlžník je povinný plniť, a ak je záväzok fakticky i právne splniteľný, samotná hospodárska
nemožnosť nemá za následok zánik záväzku. V danom prípade mal za to, že po uzavretí
poistnej zmluvy nedošlo k zmene právnej úpravy poistenia, ktorá by nedovoľovala vyplatiť
dohodnuté poistné plnenie z poistenej zmluvy, teda plnenie z poistenej zmluvy v zmysle
zákona je možné a skutočnosť, že žalovaná až dodatočne po uzavretí poistnej zmluvy zistila,
že výšku poistného vypočítala nesprávne, v rozpore s poistno-matematickými normami alebo metódami, považoval za irelevantnú. Z predložených listinných dôkazov mu
vyplynulo, že ak bolo žalovanej v súvislosti s vykonaným dohľadom Národnou bankou
Slovenska uložené zjednať nápravu ohľadom kalkulačných vzorcov produktu UDP-K v zmysle novej právnej úpravy zákona o poisťovníctve pod hrozbou uloženia možných
sankcií, toto sa nemalo dotknúť uzavretých poistných zmlúv a žalovaná bola povinná aj
napriek výsledkom kontroly orgánu dohľadu zotrvať v poistnom vzťahu so žalobkyňou za
podmienok, aké boli dohodnuté, čo nepochybne je plne v súlade so základnými
princípmi právnej istoty. K námietkam žalovanej súd uviedol, že pokiaľ by aj bolo
preukázané, že orgán štátu schvaľujúci konkrétne vzorce produktov je zodpovedný
za dôsledky spôsobené nesprávnou kalkuláciou poistného, pre žalovanú by to neznamenalo
zánik nároku zo zmluvy, ktorou je viazaná, ale vznik jej nároku na náhradu škody proti štátu,
čo však nebolo predmetom tohto konania. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 142
ods. 1 O.s.p. a vzájomný návrh žalovanej, ktorý je potrebné upresniť, vylúčil na samostatné
konanie.
Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom
z 30. októbra 2013 sp. zn. 11 Co 299/2012 odmietol odvolanie proti výroku o vylúčení
vzájomného návrhu na samostatné konanie, v ostatnej časti rozsudok súdu potvrdil. Ďalej zaviazal žalovanú nahradiť žalobkyni trovy odvolacieho konania 79,58 €, ktoré bola povinná
zaplatiť na účet právnej zástupkyne žalobkyne do troch dní. V odôvodnení odvolací súd
uviedol, že napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p.
a odvolanie proti výroku o vylúčení nároku na samostatné konanie odmietol podľa § 218
písm. c/ O.s.p., lebo smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.
Odvolací súd sa plne stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa ako aj
s dôvodmi, na ktoré poukázal. Vyslovil, že skutočnosti a námietky žalovanej uvedené
v odvolaní nie sú dôvodné a spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku
z hľadísk skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvého stupňa, preto
uplatnené odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/, b/, c/, d/ a f/ O.s.p. nie sú dané.
Žalovaná v odvolaní opakovane uvádzala námietky, s ktorými sa súd prvého stupňa náležite
a správne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku, a ktoré nijako nespochybňujú
správnosť skutkových a právnych záverov vrátane záveru, že zrušenie poistnej zmluvy
zo strany žalovanej je neplatné a k zániku poistenia z poistnej zmluvy uzavretej medzi
účastníkmi 26. októbra 1999 v posudzovanom prípade nedošlo z dôvodu predpokladaného
dohodou zmluvných strán v poistnej zmluve a Všeobecných poistných podmienkach pre
životné poistenie žalovanej, ani zo žiadneho zákonného dôvodu, preto poistný vzťah medzi
účastníkmi vyplývajúci zo zmluvy o poistení osôb č. X. z 26. októbra 1999 naďalej trvá. Ďalej
vyslovil, že neobstojí námietka žalovanej, že došlo k zániku poistenia podľa § 575
Občianskeho zákonníka z dôvodu následnej nemožnosti plnenia spôsobenej zmenou právneho
predpisu (zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve v znení neskorších predpisov) po uzatvorení
poistnej zmluvy a odvolací súd sa stotožňuje aj s názorom súdu prvého stupňa, že z tohto
zákonného dôvodu k zániku poistenia v danom prípade nedošlo. Plnenie nie je nemožné, ak
ho možno uskutočniť aj za sťažených podmienok, s väčšími nákladmi alebo až
po dojednanom čase (§ 575 ods. 2 OZ). Žalovanou tvrdené skutočnosti sú subjektívnymi
(ekonomickými) dôvodmi na jej strane, príp. dôvodmi na strane tretieho subjektu,
a nepredstavujú objektívnu (všeobecnú) nemožnosť plnenia (nezávislú na osobe dlžníka ani
na jeho vôli), ktorá by bola právnym dôvodom zániku dlžníkovej povinnosti svoj záväzok
splniť v zmysle § 575 OZ. Dôsledky opatrenia Národnej banky Slovenska týkajúce sa
prepočtu poistného produktu ÚDP-K a zmenu zákona o poisťovníctve, ku ktorej došlo
po uzavretí zmluvy o poistení, žalovaná nesprávne premietla do záväzkového právneho
vzťahu s poisteným (žalobkyňou) a predčasne jednostranne zrušila poistnú zmluvu aj napriek
tomu, že mala viaceré možnosti, ako sa vysporiadať s daným stavom a zisteným porušením
zákona č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve v znení zák. č. 8/2008 Z.z., avšak ako podnikateľský subjekt v záujme svojho zisku k nim nepristúpila a situáciu riešila protiprávnym
jednostranným (predčasným) zrušením poistnej zmluvy, keďže žalobkyňa nesúhlasila
s navrhnutou zmenou poistných podmienok. V danom prípade záväzok žalovanej vyplývajúci
z uzavretej poistnej zmluvy bol a je fakticky a právne splniteľný. Podľa názoru odvolacieho
súdu samotný produkt ani právny vzťah z uzavretej poistnej zmluvy sa nedostal do rozporu
so zákonom č. 95/2002 Z.z. o poisťovníctve v znení neskorších predpisov a výplata poistného
plnenia podľa podmienok dohodnutých v poistnej zmluve nie je v rozpore s týmto zákonom
ani so žiadnym právnym predpisom týkajúcim sa poistenia. Vyslovil, že odvolanie žalovanej
nie je opodstatnené ani z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 205 ods. 2
písm. a/ a b/ O.s.p., v rámci ktorých žalovaná nedôvodne vytýkala súdu prvého stupňa, že
rozhodnutím o vylúčení vzájomného návrhu žalovanej na samostatné konanie jej odňal
možnosť konať pred súdom, uprel právo na spravodlivé rozhodnutie, a v konaní došlo
k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie. Odvolací súd nezistil, že by konanie
pred súdom prvého stupňa bolo z dôvodov uvádzaných žalovanou v odvolaní postihnuté
procesnou vadou, ktorá by mala za následok nesprávnosť rozhodnutia. Nezistil ani taký
nesprávny postup súdu prvého stupňa, ktorým by žalovanej bola odňatá možnosť konať pred
súdom a znemožnená realizácia procesných práv priznaných jej Občianskym súdnym poriadkom a Ústavou Slovenskej republiky. Pokiaľ súd prvého stupňa rozhodol o vylúčení
vzájomného návrhu žalovanej z 12. júna 2012 na samostatné konanie podľa § 112 ods. 2 O.s.p., v ktorom bude konať o tomto (vzájomnom) návrhu a po vykonanom dokazovaní
o ňom rozhodne, týmto procesným postupom neodňal žalovanej možnosť konať pred súdom,
ale postupoval v konaní v súlade so svojím oprávnením vyplývajúcim z § 112 O.s.p.
a na základe vlastnej úvahy, ktorú odvolací súd nie je oprávnený preskúmavať ani hodnotiť
jej správnosť, lebo odvolanie proti uzneseniu, ktorým sa upravuje vedenie konania (akým je aj
uznesenie o vylúčení nároku na samostatné konanie) nie je prípustné (§ 202 ods. 3 písm. a/
O.s.p.). Žalovaná v odvolaní napokon nedôvodne uplatnila tiež námietku, ktorou vytýkala
súdu prvého stupňa neúplné zistenie skutkového stavu (do úvahy prichádzajúci odvolací
dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Pokiaľ v odvolacom konaní predložila listinný
dôkaz – list Národnej banky Slovenska č. O. z 30. júla 2012 (ktorý nemohol byť predložený
v prvostupňovom konaní vzhľadom na dátum jeho vyhotovenia) na dôkaz svojho tvrdenia, že
výšku poistného, ktorá sa premietla do poistnej zmluvy, stanovil v rámci kalkulácií sadzieb
poistného vtedajší orgán štátnej správy nad poisťovníctvom, že stanovené sadzby poistného sa
stali po ich schválení Ministerstvom financií Slovenskej republiky pre poisťovňu záväznými
a preto bola povinná nesprávne kalkulácie prepočítať a prijať príslušné opatrenia, tento listinný dôkaz navrhnutý žalovanou v odvolacom konaní (za podmienok uvedených v § 205a
O.s.p.) nie je spôsobilý preukázať žiadnu právne významnú skutočnosť v právnom vzťahu
medzi účastníkmi, preto jeho vykonanie pre zistenie skutkového stavu a rozhodnutie
v prejednávanej veci nebolo potrebné (§ 213 ods. 4 O.s.p.). Žalovanou namietané
skutočnosti a predložený listinný dôkaz nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku z hľadísk prijatých skutkových záverov a právneho záveru, že
žalovaná aj napriek výsledkom kontroly vykonanej orgánom dohľadu bola povinná zotrvať
v poistnom vzťahu so žalobkyňou za podmienok, aké boli dohodnuté poistnou zmluvou
uzavretou 26. októbra 1999 a jednostranným úkonom (oznámením o zániku poistenia)
neplatne ukončila zmluvný vzťah. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil napadnutý
rozsudok podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny. O trovách odvolacieho konania
rozhodol súd podľa ustanovenia § 142 ods. 1 s použitím § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 prvá veta
O.s.p.
Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie. Namietala,
že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 241 ods. 2 písm. a/ v spojení
s § 237 písm. f/ O.s.p.), konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. v spojení s § 118 ods. 2 O.s.p.) a napadnutý
rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). K odňatiu
možnosti konať pred súdom malo dôjsť tým, že súdy pri vykonávaní dokazovania listinami
nepostupovali správne podľa § 129 O.s.p., odvolací súd posúdil vec aj podľa ustanovenia
§ 797 a nasl. OZ a pritom nepostupoval podľa § 213 ods. 2 O.s.p. V dovolaní dovolateľka
poukazovala na „podstatné“ skutkové okolnosti pri uzatváraní poistnej zmluvy v roku 1999,
na zmenu poistného prostredia vplyvom objektívnych vonkajších zmien, ktoré považuje
za zásadné a nesporné, z ktorých však súdy vyvodili nesprávne právne závery. Odvolací súd
vec nesprávne právne posúdil, pretože vec neposúdil komplexne. Dôsledkom nesprávneho
úradného postupu nebol iba prípadný vznik nároku na náhradu škody na strane dovolateľky,
ale aj jej prípadná povinnosť podľa § 412 OZ predchádzať vzniku akejkoľvek ďalšej škody
na jej majetku. Záver odvolacieho súdu, že dovolateľka by mala dodržať poistnú zmluvu voči
žalobkyni v pôvodnej nezmenenej podobe a následnú škodu, ktorá dovolateľke vznikne, by
mala dovolateľka uplatniť ako škodu voči štátu je neudržateľný, pretože toto by znamenalo
sebapoškodzovanie dovolateľky. Dovolateľka napadla postup súdov, pretože odmietli
vykonať podstatné a jediné dôkazy ňou navrhované a to dôkaz správnym spisom Ministerstva
financií SR č. j. 52/1024/1995. Dovolaciemu súdu predložila ďalší listinný dôkaz – list Národnej banky Slovenska č. O. z 2. decembra 2013, podľa ktorého „kalkulácie a sadzby
poistného poistenia UDP-K bolo odsúhlasené Ministerstvom financií SR v rámci
povoľovacieho konania a po vydaní povolenia sa stali pre poisťovňu záväznými. V ďalšom
poukazuje na princípy európskeho zmluvného práva. Dovolateľka považuje rozhodnutia
súdov za nepreskúmateľné, pretože sa v rozhodnutiach vôbec nezapodievali hodnotením
dôkazu predloženým dovolateľkou – listom z 15. mája 2008 – „Prepočet a zvýšenie
poistného k poistnému produktu UDP-K – odpoveď“. Dovolateľka poukázala, že v obsahovo
podobnom spore vedenom na Okresnom súde v Košiciach I pod sp. zn. 19 C 209/2009
prebieha dovolacie konanie na NS SR pod č. k. 2 Cdo 110/2013, výsledok ktorého bude mať
rozhodujúci vplyv na rozhodnutie v tejto veci. Dovolateľka žiadala, aby dovolací súd
rozsudky súdov prvého stupňa a odvolacieho zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie alebo rozsudky zmenil a žalobu v celom rozsahu zamietol.
Žalobkyňa navrhla, aby dovolací súd dovolanie odmietol a zaviazal žalovanú nahradiť
jej trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Výroková časť dovolaním napadnutého rozsudku obsahuje niekoľko výrokov, ktorými
1/ odmietol odvolanie proti výroku o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie,
2/ v ostatnej časti napadnutý rozsudok potvrdil a 3/ o trovách odvolacieho konania.
Dovolateľka napadla toto rozhodnutie v celom rozsahu, všetky jeho výroky. Prípustnosť proti
nim posudzoval dovolací súd samostatne.
A/ Dovolanie žalovanej smeruje proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa. Podmienky prípustnosti dovolania smerujúce proti
tomuto výroku sú uvedené v ustanovení § 238 O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia platí, že ak
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je dovolanie prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.) alebo
rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu
vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože
po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ide o potvrdenie rozsudku
súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej
podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Dovolanie naopak nie je prípustné
vo veciach upravených Zákonom o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov okrem
rozsudku o obmedzení alebo pozbavení rodičovských práv a povinností, alebo o pozastavení
ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení
otcovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení (§ 238 ods. 4 O.s.p.) ani vo veciach,
v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení
neprevyšujúcom trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok
minimálnej mzdy (§ 238 ods. 5 O.s.p.).
Vo vzťahu k potvrdzujúcemu výroku vo veci samej by prípustnosť dovolania
prichádzala do úvahy len vtedy, ak by odvolací súd v tomto výroku zároveň vyslovil
prípustnosť dovolania z dôvodu, že po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu,
prípadne vtedy, ak by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky
podľa § 153 ods. 3 a 4, o ktorú situáciu však v prejednávanej veci nejde. Rozhodnutie
odvolacieho súdu v uvedenom výroku nevykazuje znaky ani jedného z rozhodnutí uvedených
v § 238 ods. 1 až 3 O.s.p., preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku (§ 238 O.s.p.), ale
sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. (v znení
účinnom ku dňu podania dovolania). Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti
každému rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom
bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných
v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne
nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého
konania, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Dovolateľka procesné vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania žalovanej
preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.
So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť
taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom
chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie
svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že odvolací
súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci postupoval v súlade s právnymi prepismi a žalovanej
neznemožnil uplatniť procesné práva priznané jej právnym poriadkom na zabezpečenie jej
práv a oprávnených záujmov.
Žalovaná v súvislosti s tým namietala, že pri vykonávaní dokazovania listinnými
dôkazmi nebol dodržaný správny procesný postup podľa § 129 O.s.p.
O tom, ako v tej-ktorej veci prebiehalo súdne konanie (vrátane dokazovania)
na súdoch nižších stupňov, môže dovolací súd usudzovať len z obsahu spisu, osobitne
zo zápisníc o súdnych pojednávaniach (viď § 40 ods. 1 O.s.p. a § 122 ods. 1 O.s.p.). V spise
je na č. l. 444-447 zápisnica z pojednávania pred súdom prvého stupňa uskutočneného
28. júna 2012, z ktorej vyplýva, že súd na pojednávaní „oboznámil prednesy a vykonané
dôkazy, oboznámil obsah listinných dôkazov, t. j. výtlačok z internetových výpisov z účtu
žalobkyne č. l. 265-369, ďalej Princípy európskeho zmluvného práva na č. l. 393-404,
odpoveď Národnej banky Slovenska adresovanej Krajskému súdu v Bratislave z 8. februára
2012, tlačové správy Národnej banky Slovenska z 22. mája 2008, 30. apríla 2008 a odpoveď
Národnej banky Slovenska adresovanú Okresnému súdu Košice I z 8. marca 2011. Takáto
protokolácia priebehu konania nedáva dostatočný podklad pre záver, či dokazovanie
listinnými dôkazmi, ktoré sú v spise založené, bolo vykonané v súlade s § 129 O.s.p. Avšak,
i keby prípadne nešlo len o nevýstižnú protokoláciu dokazovania vykonaného v súlade
so zákonom, ale o správnu, skutočnému priebehu dokazovania zodpovedajúcu protokoláciu
postupu priečiaceho sa ustanoveniu § 129 O.s.p., vykazoval by procesne nesprávny postup
súdu prvého stupňa znaky iba tzv. procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p. (ktorá prípustnosť dovolania nezakladá), nie procesnej vady konania v zmysle § 237
písm. f/ O.s.p.
V dovolaní sa tvrdí, že súdy nevykonali všetky dôkazy potrebné na úplné a správne
zistenie skutkového stavu. K tomu najvyšší súd uvádza, že už v R 37/1993 zaujal názor, že
prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových
zistení, nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel najvyšší
súd aj v rozhodnutí R 125/1999, v ktorom uviedol, že ak súd v priebehu konania nevykonal
všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, nemožno
to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Treba tiež
pripomenúť, že význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je
zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami,
právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké
dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz
na jeho vykonanie (por. I. ÚS 52/03).
Vzhľadom na argumentáciu dovolateľky najvyšší súd uvádza, že súd neodníme
účastníkovi možnosť pred ním konať ani tým, že nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania
najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Rozhodnutie súdu, ktorého
podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne
nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237
O.s.p. Aj ústavný súd už vysvetlil, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu
hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia
dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
(viď aj R 42/1993).
Z dovolania vyplýva názor žalovanej, že súdy nezistili v potrebnom rozsahu skutkový
stav. Namietaná neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení nie je ale procesnou vadou
konania v zmysle § 237 O.s.p. (výlučne ktorá by, ako už bolo uvedené, mohla v danom
prípade založiť prípustnosť dovolania žalovanej). Vytýkaná neúplnosť alebo nesprávnosť by
mohla byť (prípadne) spojená s procesnou vadou konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/
O.s.p., vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Dovolateľka ďalej uviedla, že rozhodnutia súdov nie sú dostatočne odôvodnené, sú
nepresvedčivé a nepreskúmateľné.
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka
dovolateľky taktiež nie je dôvodná.
Vady konania vymedzené vo vyššie citovaných častiach ustanovení § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj
čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho
dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu (I. ÚS 241/07).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj s poukazom
na § 211 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako
sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie uznesenia bolo
presvedčivé.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, prečo žalobe vyhovel. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia
zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil
(aj s poukazom na obsah a dôvodnosť odvolania). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich
účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ/ka sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).
K námietke žalovanej, že napadnuté rozhodnutia spočívajú na nesprávnom právnom
posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), dovolací súd uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný
dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní, samo
nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď aj R 43/2003
a R 54/2012). Nejde totiž o vadu konania vymenovanú v § 237 O.s.p., ani znak (atribút,
stránku) rozhodnutia, ktorý by bol upravený v § 238 O.s.p. ako zakladajúci prípustnosť
dovolania.
Námietku žalovanej, že odvolací súd porušil ustanovenie § 213 ods. 2 O.s.p., pretože
vec v odvolacom konaní posúdil aj podľa ustanovení § 797 a nasl. OZ dovolací súd považuje
za neopodstatnenú. Súd prvého stupňa posúdil vec aj podľa ustanovenia § 797 ods. 1 až 3 OZ,
pričom odvolací súd sa vôbec neodchýlil od právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa.
Možno teda zhrnúť, že napadnutý výrok rozhodnutia odvolacieho súdu o potvrdení
rozsudku súdu prvého stupňa nevykazuje znaky ani jedného z rozhodnutí uvedených v § 238
ods. 1 až 3 O.s.p. a vady uvedené v § 237 O.s.p. neboli zistené.
B/ Prípustnosť dovolania žalovanej proti výroku o odmietnutí odvolania proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie
a výroku o trovách odvolacieho konania treba posudzovať podľa § 239 O.s.p. Ide totiž
o rozhodnutia, ktoré majú povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 O.s.p. a to aj v prípade, že
sú pojaté do rozsudku vo veci samej. Ani v takomto prípade nezmení rozhodnutie
o odmietnutí odvolania proti rozhodnutiu o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné
konanie a rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu a preto z hľadiska
prípustnosti dovolania treba na nich hľadieť ako na uznesenia.
Dovolanie proti uzneseniu je prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie
odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci
postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239
ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. (v znení účinnom v čase podania
dovolania), je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky. Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. (v znení účinnom v čase podania dovolania) ustanovenia
odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej
pokute, o znalečnom, tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu
vo veciach týkajúcich sa práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých
uzneseniach vo veciach upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje
uznesením. Ako je ale výslovne uvedené v § 239 ods. 3 O.s.p., ustanovenia odsekov 1 a 2
neplatia, ak ide (medziiným) o uznesenie o trovách konania. Ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p.
teda vylučuje prípustnosť dovolania žalovanej proti výroku rozsudku odvolacieho súdu
o trovách konania. Keďže vo vzťahu k výroku o trovách konania, nebola preukázaná procesná
vada konania zakladajúca zmätočnosť, nemožno prípustnosť dovolania proti tomuto výroku
vyvodiť ani z § 237 O.s.p.
Vzhľadom na vyššie uvedené dovolanie nie je prípustné ani proti výroku odvolacieho
súdu o odmietnutí odvolania proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o vylúčení vzájomného
návrhu na samostatné konanie.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či už to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu (§ 239 O.s.p.),
ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie proti tomuto výroku nie je prípustné podľa
§ 237 O.s.p. (v znení účinnom v čase podania dovolania).
Dovolateľka procesné vady konania uvedené v § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p.
nenamietala a ich existenciu nezistil ani dovolací súd. Prípustnosť dovolania žalovanej preto
z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.
So zreteľom na žalovanou tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolateľka v súvislosti s tvrdením procesnej vady v zmysle § 237 O.s.p. namietala,
že súd pri rozhodovaní sa vôbec nezaoberal kompenzačnou námietkou žalovanej na zaplatenie
dlžného minulého poistného vo výške 14 284 Sk, nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, preto je
jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.
V tejto súvislosti rozhodnutie odvolacieho súdu aj v tejto časti nemožno považovať
za svojvoľné, resp. arbitrárne. Odvolací súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že procesným
rozhodnutím súdu prvého stupňa o vylúčení vzájomného návrhu na samostatné konanie podľa
§ 112 ods. 2 O.s.p. nebola žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom. O tomto vzájomnom
návrhu bude rozhodované v samostatnom konaní. Odvolací súd nie je oprávnený preskúmať
ani hodnotiť správnosť úvahy súdu prvého stupňa, pretože odvolanie proti uzneseniu, ktorým
sa upravuje vedenie konania (akým je aj uznesenie o vylúčení návrhu na samostatné konanie)
nie je prípustné podľa § 202 ods. 3 písm. a/ O.s.p.
V konečnom dôsledku možno konštatovať, že dovolateľka nebude ukrátená na svojom
práve, pretože o jej vzájomnom návrhu, ktorý doposiaľ nie je zrejmý (v podaní
na č. l. 381-382 žalovaná žiadala, aby súd určil, že poistný vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou podľa zmluvy č. X. z 19. októbra 1999 trvá a žalovaná má voči žalobkyni
právo na poistné vo výške 14,9040 € mesačne od uzavretia poistenia do 20.10.2009, alebo pre
prípad, že súd prvý petit zamietne, aby rozhodol tak, že určuje, že poistný vzťah medzi
žalobkyňou a žalovanou podľa poistnej zmluvy č. X. z 19. októbra 1999 trvá a žalobkyňa
má voči žalovanej právo na poistnú sumu pre prípad dožitia sa konca poistenia vo výške
1 528,7741 €, alebo pre prípad, že súd prvý aj druhý petit zamietne, aby rozhodol tak, že
určuje, že poistný vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou podľa poistnej zmluvy č. X.
z 19. októbra 1999 v časti poistenia rizika smrti trvá a v časti poistenia dožitia sa konca
poistenia zanikol. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni bezdôvodné obohatenie vo výške
časti poistného uhradeného žalobkyňou za poistenie rizika dožitia sa konca poistenia do troch
dní od právoplatnosti rozsudku, alebo pre prípad, že súd prvý, druhý alebo tretí petit zamietne,
aby rozhodol tak, že určuje, že poistný vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou podľa poistnej
zmluvy č. X. z 19. októbra 1999 trvá a žalobkyňa má voči žalovanej právo na poistnú sumu
pre prípad dožitia sa konca poistenia vo výške určenej súdom, kým v dovolaní uvádza, že ide
o kompenzačnú námietku voči žalobkyni, ktorá spočíva v uplatnení si dlžného poistného vo
výške 14 284 Sk), bude súd konať a rozhodovať v samostatnom konaní.
Pri rozhodnutí o dovolaní proti uvedenému výroku rozhodnutia odvolacieho súdu
dovolanie nie je prípustné podľa § 239 O.s.p., najavo nevyšli ani vady uvedené v § 237 O.s.p.,
dovolací súd aj v tejto časti dovolanie ako procesne neprípustné odmietol podľa § 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
Dovolanie smeruje aj proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni
náhradu trov konania v sume 760,22 €.
V zmysle ustanovenia § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s ustanovením § 218 ods. 1
písm. c/ O.s.p. dovolací súd odmietol dovolanie žalovanej smerujúce voči výroku rozsudku
odvolacieho súdu o trovách konania, nakoľko touto časťou dovolania napadnuté rozhodnutie
má povahu uznesenia (§ 167 ods. 1 O.s.p.) a prípustnosť dovolania proti nemu vylučuje
ustanovenie § 239 ods. 3 O.s.p. Keďže ani vo vzťahu k tomuto výroku nevyšla najavo
procesná vada vedúca k zmätočnosti, nemožno prípustnosť dovolania proti nemu vyvodiť ani
z § 237 O.s.p.
V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho
konania proti žalovanej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zaviazal žalovanú
zaplatiť žalobkyni (do rúk jej právneho zástupcu – § 149 ods. 1 O.s.p.) trovy dovolacieho
konania pozostávajúce z dvoch úkonov právnej pomoci – príprava a prevzatie právneho
zastúpenia, vyjadrenie k dovolaniu žalovanej z 3. marca 2014, v sume 61,87 € za jeden úkon
právnej pomoci spolu 117,38 € (podľa § 11 ods. 1 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení
neskorších predpisov) a 2 x režijného paušálu v sume 8,04 € (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky), teda
spolu 139,92 €, do troch dní.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2015
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová