Najvyšší súd
2 Cdo 97/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne RNDr. K. B. bývajúcej v N., zastúpenej JUDr. M.M., advokátom v P., proti žalovaným: 1/ Slovenskej republike – Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky, so sídlom B., 2/ V., so sídlom v
B. K., o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, určenie vecí patriacich do dedičstva,
a vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 471,35 eura (14.200,- Sk) s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 17 C 10/2005, o dovolaní žalobkyne proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 26. augusta 2009 sp. zn. 15 Co 163/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaným náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Zvolen rozsudkom zo 17. februára 2009 č. k. 17 C 10/2005 - 209
zamietol návrh žalobkyne, ktorým sa domáhala určenia, že kúpna zmluva z 29. septembra
1989 uzavretá medzi jej právnou predchodkyňou M. a žalovaným 2/ je neplatná, že uvedené
nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke M. a vydania bezdôvodného obohatenia vo
výške 471,35 eura (14.200,- Sk) s príslušenstvom. Žalovaným 1/, 2/ náhradu trov konania
nepriznal ( § 151 ods. 1 O. s. p. ). Dospel k záveru o nedostatku pasívnej legitimácie
žalovaných, pretože vlastníkom predmetných nehnuteľností je Slovenská republika a
žalovaný 2/ je ich správcom. Nemal preukázané žalobkyňou tvrdené skutočnosti, že kúpna
zmluva bola uzavretá v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok. Platnou a účinnou sa
stala už jej uzavretím, zápis do katastra nehnuteľností mal len evidenčný charakter.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 26. augusta 2009 sp. zn. 15 Co 163/2009
na odvolanie žalobkyne rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Uviedol, že nebolo v konaní sporné preukázanie naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení ( § 80 písm. c/ O. s. p. ). Stotožnil sa so záverom
súdu prvého stupňa, podľa ktorého v prípade predmetnej kúpnej zmluvy týkajúcej sa prevodu
nehnuteľností do vlastníctva Československého štátu, t.j. prevodu do socialistického
vlastníctva, nebola potrebná registrácia štátnym notárstvom. Vzhľadom na to, že žalobkyňa
v konaní nepreukázala a ani netvrdila, že by ona alebo jej právna predchodkyňa odstúpila od
predmetnej zmluvy, považoval skúmanie tiesne a nápadne nevýhodných podmienok v čase
uzavretia zmluvy, za právne irelevantné. Námietky týkajúce sa vzniku vlastníckych vzťahov
na základe predmetnej kúpnej zmluvy vkladom do katastra nehnuteľnosti a vyhodnotenia
zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa považoval za nedôvodné. O trovách
odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p. a
§ 151 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla ho zrušiť
a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Namietala nesprávne právne posúdenie veci
(§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) v otázke platnosti predmetnej kúpnej zmluvy, tiesne a nápadne
nevýhodných podmienok. Vytýkala odvolaciemu súdu, že sa v otázke nevysporiadal
s niektorými vykonanými dôkazmi, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nepreskúmateľné.
Žalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu považoval dovolaním napadnuté rozhodnutie za
vecne správne.
Žalovaný 2/ vo vyjadrení k dovolaniu trval na svojich doterajších stanoviskách
a vyjadreniach Rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za vecne správne.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a
nasl. O. s. p.) a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. V zmysle
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je
dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.
Dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale
taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil,
prípustnosť dovolania. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani záväzný
právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad týkajúci sa
neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší
súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p. prípustné.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O. s. p. ( či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej
republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238
O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené
zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
(rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo
závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa
nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti
účastníka konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne
obsadeným súdom). Existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej v tomto
ustanovení dovolateľka netvrdila a nezistil ju ani dovolací súd.
Žalobkyňa namietala, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na
nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne
právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo osebe ale prípustnosť
dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O. s. p. a nespôsobuje
zmätočnosť rozhodnutia ). Aj za predpokladu, že by tvrdenia žalobkyne boli opodstatnené,
ňou uvádzané skutočnosti by mali za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia,
nezakladali by ale prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p. V dôsledku toho by posúdenie,
či odvolací súd ( ne ) použil správny právny predpis a či ho ( ne ) správne interpretoval alebo
či zo skutkových záverov vyvodil ( ne ) správne právne závery prichádzalo do úvahy až
vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné. V preskúmavanej veci o taký prípad nešlo.
Vo vzťahu k tvrdeniu žalobkyne, že súd neprihliadol na niektoré z vykonaných
dôkazov treba uviesť že, v zmysle § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to
každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo
prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Nesprávne
vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne
vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne
nesprávne, no táto skutočnosť tiež sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle
§ 237 O. s. p. ( nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je samostatným dovolacím dôvodom ani
vtedy, keď je dovolanie procesne prípustné – viď § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p.).
Pokiaľ dovolateľka namietala nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého
rozhodnutia odvolacieho súdu, treba uviesť, že z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva
povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými
návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku
alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre
rozhodnutie o odvolaní (II. ÚS 78/05). Zo spisu pritom vyplýva, že odvolací súd
v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol rozhodujúci skutkový stav, opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, vysvetlil, čoho sa žalobkyňa
domáhala a čím argumentovala v odvolacom konaní, ako sa k odvolaniu vyjadrili žalovaní,
citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje
právne závery, ktorými sa dovolací súd z hľadiska ich vecnej správnosti nezaoberal. Teda
odôvodnenie napadnutého rozsudku spĺňa náležitosti odôvodnenia v zmysle § 157 ods. 1
O. s. p.
Navyše, nepreskúmateľnosť rozhodnutia je konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady
konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., teda nie vady konania v zmysle § 237 O.s.p.
( R 111/1998). Takáto procesná vada by teda mohla byť relevantným dovolacím dôvodom
(ak mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. ani z ustanovenia § 237 O. s. p.. Preto Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne v súlade s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s § 243b ods. 5 O. s. p. odmietol ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému nie je prípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal
sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešným žalovaným dovolací súd nepriznal náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobkyni, ktorá vo veci úspech nemala, pretože si ich
náhradu neuplatnili (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1
O. s. p. a § 151 ods. 1 O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. novembra 2010
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť :
Hrčková Marta