2Cdo/96/2022

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne obchodnej spoločnosti Sofi Generale s.r.o., Česká republika, Praha 4 - Braník, Zelený pruh 1560/99, IČ: 016 92 101, zastúpenej advokátom Mgr. Henrichom Schindlerom, Banská Bystrica, Skuteckého 33, IČO: 40 887 481, proti žalovanej obchodnej spoločnosti Bing Stav, s.r.o., Kendice, Kendice 471, IČO: 47 822 104, zastúpenej advokátskou kanceláriou Sýkora - advokátska kancelária, s.r.o., Košice, Murgašova 3, IČO: 47 256 206, o určenie neúčinnosti elektronického doručenia platobného rozkazu a o návrhu na priznanie odkladu účinkov elektronického doručenia platobného rozkazu, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 30Up/22/2021, o dovolaní žalovanej proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 1. júna 2021 sp. zn. 16CoUp/1/2021, takto

rozhodol:

Dovolanie v časti o d m i e t a.

Dovolanie vo zvyšnej časti z a m i e t a.

Žalobkyni nárok na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením z 20. apríla 2021 zamietol návrh žalovanej na určenie neúčinnosti elektronického doručenia platobného rozkazu sp. zn. 30Up/22/2021 zo 14. januára 2021 s prílohami a návrh žalovanej na odklad účinkov elektronického doručenia platobného rozkazu sp. zn. 30Up/22/2021 zo 14. januára 2021. 1.1. Platobným rozkazom zo 14. januára 2021 sp. zn. 30Up/22/2021 zaviazal súd prvej inštancie žalovanú na zaplatenie sumy 43 285,79 eura spolu s príslušenstvom a na náhradu trov konania. Platobný rozkaz bol žalovanej doručovaný do jej aktívnej elektronickej schránky vzhľadom na právnu úpravu § 32 ods. 5 zákona č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci (ďalej len „zákon o e-Governmente“) do vlastných rúk s použitím fikcie doručenia. Z elektronickej doručenky vyplynulo, že platobný rozkaz bol žalovanej doručený 30. januára 2021 o 00.26 hod, a to márnym uplynutím úložnej lehoty s fikciou doručenia. 1.2. Žalovaná 10. apríla 2021 podala návrh na určenie neúčinnosti elektronického doručovaniaelektronickej úradnej správy (platobného rozkazu; pozn.), ktorý odôvodnila tým, že platobný rozkaz jej bol doručený do jej elektronickej schránky 30. januára 2021, avšak v období medzi 13. januárom 2021 a 29. marcom 2021 (ďalej len „rozhodné obdobie“) sa jediný konateľ žalovanej (P.. A. C.; pozn.), ktorý je zároveň aj jedinou oprávnenou osobou na prístup do elektronickej schránky žalovanej, z objektívnych dôvodov nemohol do tejto elektronickej schránky prihlásiť a oboznámiť sa tak s doručeným platobným rozkazom. Uviedla, že konateľ žalovanej mal svoj pracovný počítač s čítačkou na prihlásenie do elektronickej schránky na pracovisku v Košiciach, pričom po celé rozhodné obdobie sa musel zdržiavať na adrese svojho trvalého pobytu v obci E., čo je cca 27 km od pracoviska v Košiciach. Túto skutočnosť odôvodnil tým, že mal v súvislosti s pandémiou COVID-19 obavy o svoje zdravie a život, ako aj o zdravie a život svojich blízkych, a tiež z dôvodu zachovania ďalších nevyhnutných preventívnych a bezpečnostných opatrení - povinná karanténa, zákaz vychádzania, účasť na očkovaní dňa 6. marca 2021 a pod. Podľa názoru žalovanej jej nemôže byť na ujmu, ak sa v dôsledku dodržiavania štátom prijatých opatrení nemohla prihlásiť do elektronickej schránky a oboznámiť sa preto s obsahom správ a následne uplatniť riadne a včas právne prostriedky obrany, ktoré jej patria, v tomto prípade podať odpor proti doručenému platobnému rozkazu. Žalovaná nemala v rozhodnom období ani nastavené notifikácie, a preto nebola o doručovaných správach do svojej elektronickej schránky nijak upovedomovaná. Uvedené dôvody považovala za dostatočné, aby súd v súlade s ust. § 33 ods. 1 zákona o e-Governmente rozhodol, že doručenie platobného rozkazu bolo neúčinné a aby zároveň priznal aj odklad účinkov elektronického doručenia platobného rozkazu do rozhodnutia vo veci samej. 1.3. Súd prvej inštancie mal v konaní preukázané, že návrh žalovanej bol podaný v zákonom ustanovenej lehote, avšak nemal preukázané, že by žalovaná splnila zákonné podmienky v zmysle ust. § 33 ods. 1 zákona o e-Governmente na rozhodnutie o tom, že elektronické doručenie platobného rozkazu je neúčinné, a preto návrh žalovanej vrátane návrhu na priznanie odkladu účinkov elektronického doručenia platobného rozkazu do rozhodnutia vo veci samej zamietol. V odôvodnení svojho uznesenia poukázal na to, že od 1. júla 2017 majú orgány verejnej moci vrátane súdov povinnosť komunikovať s právnickými osobami výlučne elektronicky, preto od tohto dátumu je povinnosťou žalovanej prehliadať si svoju elektronickú schránku priebežne (resp. je to v jej záujme). Skutočnosti, ktoré žalovaná uviedla vo svojom návrhu podľa súdu prvej inštancie nemali žiaden vplyv na spôsob doručovania úradných správ žalovanej ako právnickej osobe zo strany súdu. To, že sa konateľ žalovanej zdržiaval na adrese trvalého pobytu z obavy o život a zdravie neobstojí, pretože tak urobil výlučne z vlastnej vôle a bolo povinnosťou žalovanej, aby si svoje záležitosti obstarala tak, aby nedošlo k situácii, že nebude schopná riadne zabezpečovať elektronickú komunikáciu s orgánmi verejnej moci. Konateľovi nič nebránilo, aby si dočasne do miesta svojho trvalého bydliska preniesol alebo dal preniesť pracovný počítač spolu s čítačkou kariet. Alternatívne mohol konateľ splnomocniť inú osobu na prístup do elektronickej schránky žalovanej a na preberanie elektronických úradných zásielok v mene žalovanej. Uvedené opatrenia považoval súd prvej inštancie za také, ktoré bolo spravodlivé od žalovanej požadovať. Za dôvodnú súd prvej inštancie nepovažoval ani okolnosť, že sa konateľ žalovanej 6. marca 2023 zúčastnil očkovania a kvôli vedľajším účinkom mal mať na pár dní znemožnený výkon práce. Navyše, od podania očkovacej látky do najbližšieho prihlásenia do elektronickej schránky žalovaného uplynulo až 23 dní. V konaní tiež nemal žiadnym spôsobom preukázaný dôvod dodržania povinnej karantény pre kontakt s rizikovými osobami v súvislosti s ochorením COVID-19. Na ťarchu žalovanej pričítal tiež tú skutočnosť, že žalovaný nemal nastavené žiadne notifikácie ohľadne doručovania do jej elektronickej schránky, hoci je táto služba bezplatne dostupná.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej uznesením z 1. júna 2021 sp. zn. 16CoUp/1/2021 uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil a žalobkyni nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 2.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žalovaná v konaní nepreukázala existenciu objektívnych zákonných dôvodov, ktoré jej bránili prevziať uložený platobný rozkaz do jej aktívnej elektronickej schránky z dôvodu, ktorý nenastal na jej strane alebo jej pričinením, alebo že na jej strane nastali dôvody, ktoré jej objektívne znemožnili prevziať platobný rozkaz tak, ako to predpokladá ust. § 33 ods. 1 písm. a) a b) zákona o e-Governmente. Dôvody, ktoré uviedla vo svojom návrhu, vrátane dôvodov uvedených v odvolaní, podľa odvolacieho súdu nebolo možné subsumovať pod žiaden z dôvodov rozhodnutia o neúčinnosti doručenia elektronickej správy. Poukázal, že žalovaná je právnickouosobou so sídlom na území Slovenskej republiky, zapísanou do obchodného registra, ktorým bola najneskôr 1. júla 2017 automaticky aktivovaná elektronická schránka na doručovanie. Súd ako orgán verejnej moci má v súlade so zákonom o e-Governmente povinnosť doručovať zásielky výlučne elektronicky, a to do aktívnych elektronických schránok. Účinky doručenia písomností zasielaných do elektronických schránok sú rovnaké, ako keby k ich doručeniu došlo klasickou poštou, tzn. od doručenia plynú lehoty na uskutočnenie úkonov, na podanie opravných prostriedkov, rozhodnutia doručené do schránky nadobúdajú právoplatnosť a vykonateľnosť. Hoci sa žalovaná do dňa márneho uplynutia úložnej lehoty nedozvedela o doručení zásielky súdu, platobný rozkaz sa napriek tomu považoval za doručený dňa 30. januára 2021 o 00.26 hod., a to márnym uplynutím úložnej lehoty [§ 32 ods. 1, 2, 3 a 5 písm. b) zákona o e- Governmente], a od tohto dňa začala žalovanej plynúť 15 dňová lehota na podanie odporu. 2.2. Odvolací súd ďalej uviedol, že žalovaná je ako právnická osoba povinná prostredníctvom svojho štatutárneho orgánu zabezpečiť, aby bola spôsobilou vykonávať svoju činnosť, na ktorú bola zriadená, pričom jedným z takých predpokladov je aj zabezpečenie preberania zásielok (aj elektronických) jej určených. Prístup do elektronickej schránky právnickej osoby má automaticky jej štatutárny orgán, pričom súdy mali v konaní preukázané, že jediným konateľom žalovanej bol P.. A. C., ktorý podľa tvrdení žalovanej ako jediný obvykle preberal elektronické úradné správy. Pokiaľ mu v ďalšom preberaní elektronických správ bránila obava z ochorenia COVID-19, prípadne ak bol nútený v súvislosti s protipandemickými opatreniami zdržiavať sa mimo pracoviska s počítačom a príslušnou čítačkou na prihlásenie do elektronickej schránky, mal sa pre túto situáciu z opatrnosti pripraviť a udeliť potrebné oprávnenie na prístup do elektronickej schránky žalovanej aj inej osobe, pričom tvrdenie, že žalovaná nemala v danom čase k dispozícii dôveryhodnú osobu, ktorej by mohla zveriť preberanie elektronických správ od orgánov verejnej moci podľa odvolacieho súdu ako objektívny dôvod neúčinnosti doručenej elektronickej správy podľa ust. § 33 ods. 1 zákona o e-Governmente neobstojí. Platobný rozkaz totiž nebol doručovaný konateľovi spoločnosti, ale spoločnosti ako právnickej osobe, preto táto okolnosť nemôže spôsobovať výnimku z povinnosti právnickej osoby zabezpečiť si fungujúcu komunikáciu s orgánmi verejnej moci. Navyše pandémia v súvislosti s ochorením COVID-19 na území SR nezačala v januári 2021, ale ešte na začiatku roka 2020, a preto si žalovaná mohla obstarať všetky svoje veci v súvislosti s preberaním elektronických úradných správ v dostatočnom predstihu, napr. aj pre prípad povinnej karantény, ktorej trvanie žalovaná ani nepreukázala. 2.3. Vo vzťahu k argumentácii žalovanej odvolávajúcej sa na zákaz vychádzania odvolací súd konštatoval, že platobný rozkaz sa stal doručeným márnym uplynutím úložnej lehoty už 30. januára 2021, a preto zákaz vychádzania v tomto prípade nemohol mať žiaden vplyv na neprevzatie elektronickej úradnej správy, nakoľko tento obmedzoval slobodu pohybu a pobytu za určitých okolností až od 5. februára 2021 podľa uznesenia Vlády SR č. 77 a od 28. februára 2021 podľa uznesenia Vlády SR č. 123. Z tých istých dôvodov považoval odvolací súd za irelevantné prihliadať aj na imunitnú reakciu organizmu konateľa žalovanej po podaní očkovania, keďže od doručenia platobného rozkazu ku dňu podania očkovacej látky uplynul viac ako mesiac. Naviac, plynutie lehôt, vrátane lehoty na podanie odporu, bolo zo zákona dočasne pozastavené, pričom na túto skutočnosť poukázal aj súd prvej inštancie tým, že podľa ust. § 8 písm. a) v spojení s ust. § 9 ods. 1 zák. č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 62/2020 Z. z.“) žalovanej začala plynúť lehota na podanie odporu až 1. marca 2021. Týmto spôsobom došlo k predĺženiu lehoty na podanie odporu o 28 dní. Žiaden právny predpis však dočasne nezbavil žalovanú jej povinností v súvislosti s doručovaním elektronických úradných správ do jej elektronickej schránky. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol na základe § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“).

3. Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z ust. § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Navrhla, aby dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. aby napadnuté rozhodnutie zmenil. Žiadala tiež priznať nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu. Zároveň dovolaciemu súdu navrhla odložiť právoplatnosť napadnutého rozhodnutia, odôvodňujúc svojnávrh obavou z možného vzniku vážnej a nenapraviteľnej ujmy. Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa videla v tom, že vymáhanie sumy, ktorú je žalovaná podľa platobného rozkazu povinná zaplatiť, v exekučnom konaní by ohrozilo existenciu žalovanej a výkon jej podnikateľskej činnosti, ako aj jej schopnosť plniť si svoje záväzky voči zamestnancom či zmluvným partnerom. 3.1. Žalovaná vo vzťahu k dovolaciemu dôvodu v zmysle § 420 písm. f) CSP v dovolaní namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je svojvoľné, arbitrárne a nepreskúmateľné, pretože odvolací súd sa nezaoberal všetkými relevantnými námietkami žalovanej, ktoré boli pre posúdenie danej veci relevantné, resp. sa nimi nezaoberal dostatočne a riadne. Odvolací súd sa podľa žalovanej nedostatočne vysporiadal najmä s námietkami žalovanej ohľadne existencie zákazu vychádzania v relevantnom období a jeho vplyvu na posúdenie splnenia podmienok neúčinnosti elektronického doručenia platobného rozkazu podľa § 33 ods. 1 zákona o e-Governmente. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala, že bolo povinnosťou odvolacieho súdu zaoberať sa uvedenou námietkou aj v kontexte iných uznesení Vlády Slovenskej republiky (ďalej len „Vláda SR“), a to aj takých, ktoré neboli žalovanou v podanom odvolaní explicitne uvedené, pretože zákaz vychádzania trval na území Slovenskej republiky aj v období, kedy bol platobný rozkaz doručovaný do elektronickej schránky žalovanej a tiež počas plynutia úložnej doby, a teda v období od 14. januára 2021 do 30. januára 2021, a to v zmysle uznesenia Vlády SR č. 808 z 31. decembra 2020, uznesenia Vlády SR č. 1 zo 6. januára 2021, uznesenia Vlády SR č. 30 zo 17. januára 2021 a uznesenia Vlády SR č. 44 z 20. januára 2021. Obmedzením slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania nariadeným predmetnými uzneseniami Vlády SR bol podľa žalovanej obmedzený aj výkon funkcie jej konateľa, čo predstavuje dôvod, pre ktorý bolo elektronické doručenie platobného rozkazu neúčinné. Odvolací súd sa podľa žalovanej nedostatočne vysporiadal aj s námietkou, že od jej konateľa nebolo možné spravodlivo požadovať, aby na prístup do elektronickej schránky žalovanej a na preberanie elektronických úradných zásielok v mene žalovanej splnomocnil inú osobu. 3.2. Dovolací dôvod nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP žalovaná vymedzila tak, že rozhodnutie odvolacieho súdu podľa nej záviselo od vyriešenia právnej otázky (ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená), či obmedzenie slobody pohybu a pobytu osôb zákazom vychádzania nariadeným uzneseniami Vlády SR resp. iným obdobným rozhodnutím orgánu verejnej moci Slovenskej republiky predstavuje dôvod predpokladaný v § 33 ods. 1 zákona o e-Governmente pre rozhodnutie o neúčinnosti elektronického doručenia elektronickej úradnej správy. Odvolací súd uvedenú otázku nesprávne právne posúdil v neprospech žalovanej, vysloviac, že obmedzenie slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania nemohlo mať žiaden vplyv na neprevzatie elektronickej úradnej správy.

4. Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovanej písomne nevyjadrila.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len,,najvyšší súd”) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je síce v časti prípustné, ale vzhľadom na uplatnený dovolací dôvod [§ 421 ods.1 písm. b) CSP] nedôvodné a že vo zvyšnej časti je potrebné ho odmietnuť.

6. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.

7. Z hľadiska ústavného aspektu treba rešpektovať právomoc najvyššieho súdu ústavne konformným spôsobom vymedzovať si prípustnosť veci v konaní o dovolaní a vychádzať z toho, že v prvom rade je vecou najvyššieho súdu určovať si koncepciu interpretácie prípustnosti mimoriadnych opravných prostriedkov, a to za predpokladu, že táto nie je nepriateľská z hľadiska ochrany základných práv a slobôd.

8. Dovolanie treba považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ adovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami, ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu z akýchkoľvek dôvodov a hľadísk.

9. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými a jasne čitateľnými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať bezbreho; namieste je skôr zdržanlivý (uvážený) prístup.

10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Na týchto záveroch zotrváva aj súčasná rozhodovacia prax najvyššieho súdu.

11. Dovolací súd považuje za prospešné opakovane pripomínať, že dovolanie nepredstavuje opravný prostriedok, ktorý by mal slúžiť na odstránenie nedostatkov pri ustálení skutkového stavu veci. Dovolací súd nemôže v dovolacom konaní formulovať nové skutkové závery a rovnako nie je oprávnený preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení, už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože (na rozdiel od súdu prvej inštancie a odvolacieho súdu) v dovolacom konaní nemá možnosť vykonávať dokazovanie, nie je súdom skutkovým. Dovolaním sa preto nemožno úspešne domáhať revízie skutkových zistení urobených súdmi prvej a druhej inštancie, ani prieskumu nimi vykonaného dokazovania. Na hodnotenie skutkových okolností a zisťovanie skutkového stavu sú povolané súdy prvej a druhej inštancie ako skutkové súdy, a nie dovolací súd, ktorý je v zmysle § 442 CSP viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil odvolací súd, a jeho prieskum skutkových zistení nespočíva v prehodnocovaní skutkového stavu, ale len v kontrole postupu súdu pri procese jeho zisťovania (porov. I. ÚS 6/2018). V rámci tejto kontroly dovolací súd síce má možnosť vyhodnotiť a posúdiť, či konanie nie je postihnuté rôznymi závažnými deficitmi v dokazovaní (tzv. opomenutý dôkaz, deformovaný dôkaz, porušenie zásady voľného hodnotenia dôkazov a pod.) a či konajúcimi súdmi prijaté skutkové závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS 252/04), avšak len pri dovolacom dôvode (vade zmätočnosti) v zmysle § 420 písm. f) CSP, nie pri dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 CSP.

12. Žalovaná prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala v prvom rade z ust. § 420 písm. f) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

13. Dovolací súd preto skúmal opodstatnenosť argumentácie žalovanej, že v konaní procesným postupom odvolacieho súdu došlo k zásahu do jej práva na spravodlivý súdny proces. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami (IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

14. Žalovaná namietanú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f) CSP oprela o tvrdenie, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je nedostatočne odôvodnené a arbitrárne, pretože odvolací súd sadostatočne nevysporiadal so všetkými podstatnými a pre vec rozhodujúcimi argumentmi žalovanej a nedal jasne a zrozumiteľne odpoveď na všetky kľúčové otázky súvisiace s predmetom posudzovanej veci.

15. K tomuto dôvodu prípustnosti dovolania treba uviesť, že ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) uvádza, že súdy musia v rozsudkoch jasne a zrozumiteľne uviesť dôvody, na ktorých založili svoje rozhodnutia, musia sa zaoberať najdôležitejšími argumentami vznesenými stranami sporu (účastníkmi konania) a uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov, a že nedodržanie týchto požiadaviek je nezlučiteľné s ideou práva na spravodlivý proces (pozri napr. Garcia Ruiz v. Španielsko, Vetrenko v. Moldavsko, Kraska v. Švajčiarsko).

16. Aj najvyšší súd už v minulosti vo viacerých svojich rozhodnutiach, práve pod vplyvom judikatúry ESĽP a ústavného súdu, zaujal stanovisko, že medzi práva strany civilného procesu na zabezpečenie spravodlivej ochrany jej práv a právom chránených záujmov patrí nepochybne aj právo na spravodlivý proces a že za porušenie tohto práva treba považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Povinnosť súdu rozhodnutie náležite odôvodniť je odrazom práva strany sporu na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu. Porušením uvedeného práva strany sporu na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa strane sporu (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo, aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov. Ak nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá i prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.

17. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

18. Aj v konaní na odvolacom súde treba dôsledne trvať na požiadavke úplnosti, výstižnosti a presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

19. Obsah spisu v ničom neopodstatňuje tvrdenia dovolateľky, že odvolací súd svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil. Odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu a jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím súdu prvej inštancie, nemožno považovať za neodôvodnený. V prejednávanej veci sa odvolací súd v odôvodnení svojho (dovolaním napadnutého) rozhodnutia v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie rozhodujúcich skutočností a právne posúdenie veci. Odvolací súd konštatoval správnosť odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie. Zároveň sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami žalovanej, a to ako s otázkou vplyvu obmedzení vyvolaných mimoriadnymi opatreniami v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 na účinnosť elektronického doručovania platobného rozkazu do elektronickej schránky žalovanej, tak aj s otázkou povinnosti štatutárneho orgánu žalovanej zabezpečiť preberanie zásielok (vrátane tých elektronických) určených žalovanej. Dovolací súd upriamuje pozornosť najmä na bod 20. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa odvolací súd (nadväzujúc na odôvodnenie uznesenia súdu prvej inštancie) komplexne vysporiadal so skutočnosťou, prečo bolo od štatutárneho orgánu právnickej osoby, a to aj v okolnostiach prejednávanej veci, možné spravodlivo požadovať, aby prijal opatrenia na zabezpečenie riadneho fungovania právnickej osoby, vrátane riadneho preberania zásielok určených právnickej osobe.

20. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím odvolacieho súdu, ktoré je potrebné posudzovať vo vzájomnej jednote, jednoznačne vyplýva, že súdy oboch inštancií vychádzali zo skutočnosti, že: „Argument žalovanej (o) zotrvaní jej konateľa na adrese trvalého pobytu z obavy o život a zdravie (z hľadiska existencie objektívneho dôvodu pre vyslovenie neúčinnosti elektronického doručovania) neobstojí, a to minimálne z dôvodu, že tak jediný konateľ urobil výlučne z vlastnej vôle, (pretože) výkon funkcie konateľa spoločnosti nebol žiadnym právnym predpisom v danom období obmedzený“ (pozri bod 21. odôvodnenia uznesenia súdu prvej inštancie). Odvolací súd postupoval v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP, v celom rozsahu sa stotožňujúc s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktorý celkom zjavne vzal do úvahy relevantné právne predpisy, vyvodiac z nich záver o neexistencii obmedzení pre riadny výkon funkcie štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti, a to ani prijatými mimoriadnymi opatreniami v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19.

21. Vo vzťahu k vyššie uvedenému dovolací súd dodáva, že prieskumná činnosť odvolacieho súdu spočíva všeobecne v tom, že tento skúma, či rozhodnutie súdu prvej inštancie je správne po vecnej ako i skutkovej stránke. V zmysle § 383 CSP je odvolací súd viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní. V súlade s požiadavkou procesnej ekonómie vlastnou civilnému sporovému konaniu je, prihliadnuc na koncentráciu konania, substancovanie skutkových tvrdení sporovými stranami a označovanie dôkazov v zásade obmedzené len do určitej „fázy“ konania. Uvedené spolu so skutočnosťou, že odvolanie je založené na princípe neúplnej apelácie, znamená, že prieskumná činnosť odvolacieho súdu je v zásade obmedzená tým, že skutkový stav veci a rovnako ani výsledky dokazovania by sa už pred odvolacím súdom nemali meniť. 21.1. Odvolací súd je teda viazaný skutkovými zisteniami súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení jeho rozhodnutia a tieto môže meniť, doplniť či inak modifikovať iba po vykonaní, t.j. po opakovaní alebo doplnení dokazovania. O tom, či je potrebné vo veci zopakovať alebo doplniť dokazovanie, rozhoduje výlučne odvolací súd. Keďže v danom prípade sa odvolací súd stotožnil so skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie, nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (pozri bod 9. odôvodnenia napadnutého uznesenia). Nemožno preto prisvedčiť dovolacej argumentácii žalovanej, že odvolací súd sa v rozpore s ust. § 186 ods. 1 CSP nezaoberal jej námietkou o vplyve zákazu vychádzania na doručovanie platobného rozkazu aj v kontexte iných uznesení Vlády SR než tých, ktoré v rámci svojej odvolacej argumentácie označila samotná žalovaná, pretože odvolací súd sa (v bode 20. odôvodnenia napadnutého uznesenia) v súlade s ust. § 387 ods. 3 CSP iba vysporiadaval s tvrdeniami žalovanej uvedenými v jej odvolaní.

22. Odôvodnenie uznesenia súdu prvej inštancie (najmä bod 21.) v spojení s odôvodnením napadnutého uznesenia odvolacieho súdu tak celkom zjavne nesvedčí v prospech dovolacej argumentácie žalovanej, ktorá sa, vychádzajúc z obsahu dovolania, svojimi tvrdeniami o existencii vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f) CSP snaží spochybniť i právne posúdenie veci odvolacím súdom (podľa názoru žalovanej súd neprihliadol na uznesenia Vlády SR o obmedzení slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania v rozhodnom období, napriek tomu, že zákaz vychádzania trval aj v rozhodnom období a podľa žalovanej mal vplyv na elektronické doručovanie platobného rozkazu), ktorá však aj v prípade jej opodstatnenosti by mala za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f) CSP (k tomu pozri aj R 24/2017, 9Cdo/248/2021, 9Cdo/265/2021).

23. Dovolací súd nezistil ani opodstatnenosť tvrdenia dovolateľky o arbitrárnosti postupu odvolacieho súdu, o ktorej by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa odvolací súd natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam. Z napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ale nevyplýva jednostrannosť, ktorá by zakladala svojvôľu alebo znamenala aplikáciu príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov popierajúcu ich účel, podstatu a zmysel.

24. Na základe vyššie uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie žalovanej nie je podľa § 420písm. f) CSP prípustné, preto dovolanie v tejto časti ako neprípustné odmietol podľa § 447 písm. c) CSP.

25. Dovolateľka prípustnosť podaného dovolania vyvodzovala aj z ust. § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená.

26. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

27. K posúdeniu dôvodnosti dovolania (či dovolateľom napadnuté rozhodnutie skutočne spočíva na nesprávnom právnom posúdení) môže dovolací súd pristúpiť len po prijatí záveru o prípustnosti dovolania. Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v CSP (podobne ako predchádzajúca právna úprava, pozn.) dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

28. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. a) až c) CSP, musí mať zreteľné charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (teda v žiadnom prípade nie o skutkovú otázku). Zo zákonodarcom zvolenej formulácie tohto ustanovenia vyplýva, že má ísť o otázku riešenú odvolacím súdom a to buď o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie napríklad Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine), alebo o procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení).

29. V dovolaní, prípustnosť ktorého sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, musí dovolateľ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd; vysvetliť, v čom je riešenie právnej otázky odvolacím súdom nesprávne; uviesť ako by mala byť táto otázka správne riešená. 29.1. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP predpokladá, že právnu otázku kľúčovú pre rozhodnutie vo veci samej dovolací súd doposiaľ neriešil a je daná potreba, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil. Základným predpokladom prípustnosti dovolania je, že dovolací súd vo svojej rozhodovacej praxi doposiaľ neposudzoval právnu otázku vymedzenú dovolateľom (t. j. právne posúdenie veci odvolacím súdom, s ktorým dovolateľ nesúhlasí).

30. Ak dovolateľ vyvodzuje prípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 CSP, má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi (§ 440 CSP) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania závisí od toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia dovolateľom vymedzenej právnej otázky a že sa jedná o prípad, na ktorý sa vzťahuje toto ustanovenie.

31. V posudzovanom prípade žalovaná k tomuto dôvodu prípustnosti dovolania uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, či obmedzenie slobody pohybu a pobytu osôb zákazom vychádzania nariadeným uzneseniami Vlády SR č. 808 z 31. decembra 2020, č. 1 zo 6. januára 2021, č. 30 zo 17. januára 2021, č. 44 z 20. januára 2021, č. 77 z 5. februára 2021, č. 123 z 28. februára 2021, resp. iným obdobným rozhodnutím orgánu verejnej moci Slovenskej republiky predstavuje dôvod predpokladaný v § 33 ods. 1 zákona o e-Governmente pre rozhodnutie o neúčinnosti elektronického doručenia elektronickej úradnej správy, k čomu dovolací súd uvádza nasledovné:

32. Súdy oboch inštancií v posudzovanej veci dospeli k záveru, že žalovaná v konaní nepreukázala objektívne dôvody, ktoré by jej bránili oboznámiť sa s obsahom jej doručovaného platobného rozkazu s prílohami, resp. že by prevzatie tejto elektronickej správy bolo možné len s nepomernými ťažkosťami, ktorých prekonanie by nebolo spravodlivé od žalovanej požadovať, teda uzavreli, že žalovaná nepreukázala dôvody spôsobilé na to, aby súd rozhodol, že elektronické doručenie platobného rozkazu jeneúčinné. Žalovaná uvedené právne posúdenie veci považovala za nesprávne, argumentujúc, že objektívnym dôvodom na vyslovenie neúčinnosti elektronického doručovania bol vládou nariadený zákaz vychádzania.

33. Ust. § 33 ods. 1 zákona o e-Governmente predpokladá existenciu objektívnych dôvodov, ktoré úplne znemožnili alebo aspoň podstatným spôsobom sťažili adresátovi prevziať elektronickú úradnú správu. Dôvod pre rozhodnutie o neúčinnosti doručenia musí navrhovateľ ako adresát elektronickej úradnej správy domáhajúci sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (v tomto prípade súdu) o neúčinnosti elektronického doručenia podľa § 33 ods. 1 zákona o e-Governmente preukázať, t. j. musí preukázať, že objektívne nemohol prevziať elektronickú úradnú správu z dôvodu, ktorý nenastal na jeho strane alebo jeho pričinením [písm. a)], alebo preukázať, že na jeho strane nastali také dôvody, ktoré mu objektívne znemožnili prevziať elektronickú úradnú správu, avšak takéto prevzatie by bolo spojené s nepomernými ťažkosťami, ktorých prekonanie od neho nie je spravodlivé požadovať [písm. b)].

33. V kontexte prejednávanej veci oba súdy nižšej inštancie tvrdenia žalovanej posúdili ako subjektívne dôvody na strane žalovanej, ktorá, odvolávajúc sa na pandemickú situáciu spojenú so šírením ochorenia COVID-19, nevenovala náležitú pozornosť svojim zákonom daným povinnostiam vo vzťahu k elektronickej komunikácii s orgánmi verejnej moci a takýmto svojím prístupom si aj sama zapríčinila, že o doručení platobného rozkazu sp. zn. 30Up/22/2021 zo 14. januára 2021 sa dozvedela až po márnom uplynutí lehoty na prípadné podanie odporu, predĺženej v zmysle zákona č. 62/2020 Z. z. o 28 dní.

34. Pokiaľ žalovaná za objektívnu prekážku nadobudnutia účinkov elektronického doručovania platobného rozkazu do jej aktívnej elektronickej schránky považovala mimoriadnu situáciu vyvolanú ochorením COVID-19, najmä obavou jej jediného konateľa o jeho zdravie a život a zdravie a život jeho blízkych, ako i z dôvodu zachovania nevyhnutných preventívnych a bezpečnostných opatrení, dovolací súd uvádza, že od 1. októbra 2020 bol na území Slovenskej republiky (v súvislosti so šírením ochorenia COVID 19 spôsobeného vírusom SARS- CoV-2) vyhlásený núdzový stav uznesením vlády z 30. septembra 2020 publikovaným v Zbierke zákonov pod č. 268/2020, na obdobie 45 dní na postihnutom území Slovenskej republiky. 34.1. Vláda SR uznesením č. 807 z 29. decembra 2020 (427/2020 Z. z.) trvanie núdzového stavu na území Slovenskej republiky predĺžila a súčasne nariadila obmedzenie slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania v období od 30. decembra 2020 v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa, do 10. januára 2021, s výnimkou (o.i.) cesty na výkon podnikateľskej činnosti alebo inej obdobnej činnosti a cesty späť. 34.2. Uznesením č. 808 z 31. decembra 2020 (453/2020 Z. z.) následne Vláda SR na území Slovenskej republiky obmedzenie slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania predĺžila do 24. januára 2021, s výnimkou (o.i.) cesty na výkon podnikateľskej činnosti alebo inej obdobnej činnosti, ktorá nemôže byť vykonávaná formou home office a cesty späť. 34.3. Uznesením č. 1 zo 6. januára 2021 (1/2021 Z. z.) Vláda SR na území Slovenskej republiky okrem územného obvodu okresu Nitra, obmedzila slobodu pohybu a pobytu zákazom vychádzania od 11. januára 2021 v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa, do uplynutia 24. januára 2021, okrem (o.i.) cesty na výkon podnikateľskej činnosti alebo inej obdobnej činnosti, ktorá nemôže byť vykonávaná formou home office a cesty späť. 34.4. Uznesením č. 30 zo 17. januára 2021 (8/2021 Z. z.) Vláda SR sprísnila podmienky obmedzenia slobody pohybu a pobytu zákazom vychádzania s účinnosťou od 27. januára 2021 v čase od 05.00 hod. do 01.00 hod. nasledujúceho dňa, do uplynutia 7. februára 2021, s výnimkou (o.i.) cesty na výkon podnikateľskej činnosti alebo inej obdobnej činnosti, ktorá nemohla byť vykonávaná ako práca z domácnosti a cesty späť, ak sa osoba preukázala negatívnym výsledkom RT-PCR testu alebo antigénového testu certifikovaného na území Európskej únie na ochorenie COVID-19 alebo ak osoba prekonala ochorenie COVID-19 a mala o jeho prekonaní doklad nie starší ako tri mesiace, alebo ak osoba bola zaočkovaná proti ochoreniu COVID-19 aj druhou dávkou vakcíny a od tohto očkovania uplynulo aspoň 14 dní.

35. Z vyššie uvedeného, ako ani z ďalších nadväzujúcich uznesení Vlády Slovenskej republiky týkajúcichsa opatrení podľa čl. 5 ods. 4 ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov nevyplýva, že by v rozhodnom čase od 14. januára 2021 do 29. marca 2021 bola sloboda pohybu a pobytu zákazom vychádzania obmedzená takým spôsobom, ktorý by absolútne vylučoval cestu na výkon podnikateľskej činnosti a späť, pričom sťaženie prístupu do miesta podnikania vo forme potreby preukázania sa výsledkom testu na ochorenie COVID-19, potvrdením o prekonaní tohto ochorenia či potvrdením o zaočkovaní nemožno považovať za také okolnosti, ktoré by boli spôsobilé absolútne vylúčiť možnosť konateľa žalovanej dostaviť sa na pracovisko a nahliadnuť do elektronickej schránky žalovanej resp. iným vhodným spôsobom zabezpečiť kontrolu elektronickej schránky žalovanej.

36. Inak povedané, na strane žalovanej nevznikli také objektívne prekážky v dôsledku štátom prijatých opatrení, ktoré by mali za následok nemožnosť prihlásiť sa do elektronickej schránky a oboznámiť sa s obsahom správ a následne uplatniť riadne a včas právne prostriedky obrany. Len samotná skutočnosť, že prístup k elektronickej schránke žalovanej bol sťažený, nezbavila žalovanú povinnosti preberať úradné zásielky elektronickou formou a nemôže viesť k prijatiu záverov o potrebe vyslovenia neúčinnosti elektronického doručovania platobného rozkazu. Na prijatie takých záverov nepostačujú ani subjektívne dôvody na strane štatutárneho orgánu žalovanej. Netreba opomínať, že určitou satisfakciou za sťaženie obvyklého života fyzických i právnických osôb v procesnoprávnej rovine boli práve opatrenia prijaté zákonom č. 62/2020 Z. z., v dôsledku ktorých žalovanej do 28. februára 2021 neplynula lehota na prípadné podanie odporu proti platobnému rozkazu. Ako poukázali oba súdy nižšej inštancie, bolo povinnosťou žalovanej ako aj v jej záujme obstarať si svoje záležitosti tak, aby nedošlo k situácii, že nebude schopná riadne zabezpečovať elektronickú komunikáciu s orgánmi verejnej moci, pretože to od nej ako od subjektu s povinne aktívnou elektronickou schránkou možno spravodlivo požadovať.

37. Pokiaľ žalovaná v konaní argumentovala, že počítač, na ktorom bol nainštalovaný softvér pre vstup do jej elektronickej schránky a k tomu slúžiace príslušenstvo, slúžil počas pracovnej doby zamestnancom žalovanej na výkon ich pracovných činností, a preto sa musel nachádzať na pracovisku v Košiciach, potom podnikateľská činnosť žalovanej celkom zjavne nemohla byť v plnom rozsahu vykonávaná formou práce z domu, pretože neboli vytvorené predpoklady pre riadny výkon činnosti žalovanej, a to minimálne v rozsahu zabezpečenia preberania elektronických zásielok adresovaných žalovanej po dobu vyše dva a pol mesiaca. K argumentácii prezentovanej v konaní, že práca konateľa žalovanej v rozhodnom období mohla byť a aj bola vykonávaná z domu, pretože mu stačil telefón na koordinovanie pracovných úloh zamestnancov žalovanej, je potrebné dodať, že je to žalovaná (a nie jej štatutárny orgán), kto vykonáva podnikateľskú činnosť, pričom výkon podnikateľskej činnosti sa neobmedzuje len na výkon činností, ktoré sú ako predmet podnikania zapísané v Obchodnom registri, ale nepochybne aj na ďalšie nevyhnutné činnosti úzko späté s predmetom podnikania.

38. Dovolací súd konštatuje, že inštitút neúčinnosti elektronického doručovania v zmysle ust. § 33 zákona o e-Governmente neslúži na nápravu subjektívnych pochybení na strane subjektov s aktívnou elektronickou schránkou, ktorým orgány verejnej moci prioritne doručujú písomnosti do tejto elektronickej schránky, spravujúc sa ustanoveniami § 29 až § 34 zákona o e-Governmente. Paušálne tvrdenia žalovanej o zákaze vychádzania odvolávajúce sa na subjektívne dôvody na strane štatutárneho orgánu žalovanej preto nemôžu ovplyvniť závery oboch súdov nižšej inštancie o nepreukázaní objektívnych dôvodov pre vyhovenie návrhu žalovanej na vyslovenie neúčinnosti elektronického doručovania dokumentu.

39. Dovolací súd zároveň konštatuje, že konanie štatutárneho orgánu žalovanej, spočívajúce v tom, že tento ani nenastavil notifikáciu pre doručovanie správ do elektronickej schránky žalovanej a následne doručovanie elektronickej pošty do schránky žalovanej v období od 13. januára 2021 do 29. marca 2021, t.j. takmer dva a pol mesiaca nekontroloval, a to z dôvodu pandemickej situácie, spôsobenej šírením vírusu COVID - 19, nemožno označiť za také dôvody, dôsledkom ktorých by mohlo byť vyslovenie neúčinnosti elektronického doručovania dokumentu do elektronickej schránky žalovanej. Napriek žalovanou tvrdenému zákazu vychádzania nariadenému uzneseniami Vlády SR, konanie štatutárneho orgánu žalovanej, ktorý napriek neexistencii objektívnych prekážok pre výkonpodnikateľskej činnosti, po dobu približne dva a pol mesiaca nevyvíjal žiadnu aktivitu k zabezpečeniu riadneho fungovania právnickej osoby, má skôr znaky konania v rozpore s povinnosťou konateľa v zmysle § 135a zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov.

40. Právne posúdenie veci odvolacím súdom tak v kontexte vyššie uvedeného dovolací súd nepovažoval za nesprávne.

41. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej pri uplatnenom dovolacom dôvode v zmysle § 421 ods. 1 písm. b) CSP neopodstatnene smeruje proti takému uzneseniu odvolacieho súdu, ktoré nespočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací súd preto dovolanie žalovanej v tejto (zostávajúcej časti) ako nedôvodné zamietol podľa § 448 CSP.

42. Dovolací súd nezistil splnenie podmienok pre odklad vykonateľnosti dovolaním napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. 1 CSP, a preto v súlade s ustálenou súdnou praxou o tom nevydal samostatné rozhodnutie (sp. zn. 4Cdo/144/2019, 9Cdo/154/2021).

43. O náhrade trov dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 453 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni ich náhradu nepriznal, pretože aj keď výsledok dovolacieho konania obdobný jeho zastaveniu zavinila žalovaná (§ 256 ods. 1 CSP), žalobkyni žiadne preukázané trovy dovolacieho konania nevznikli (R 72/2018).

44. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.