2 Cdo 96/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcov 1/ P. F., bývajúceho v T., 2/ M. F., bývajúceho v H., 3/ Ľ. V., bývajúcej v B., všetci zastúpení Mgr. Ľ. K., advokátom v M., proti žalovaným 1/ M. F., nar. X., bývajúcej v T., 2/ M. F., nar. X., bývajúcej v T., 3/ B. F., bývajúcemu v T., 4/ I. F., bývajúcemu v T., o určenie neplatnosti závetu, vedenej na

Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 5 C 466/2001, o dovolaní žalobcov proti uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave z 30. decembra 2010 sp. zn. 7 Co 272/2010, takto

r o z h o d o l :

Z   r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. decembra 2010 sp. zn.   7 Co 272/2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Pezinok uznesením z 28. októbra 2003 č.k. 5 C 466/2001-56 konanie

s poukazom na § 96 ods. 1 až 3 O.s.p. zastavil. Žalobcom 1/ až 3/ náhradu trov konania

nepriznal (§ 146 ods. 2 O.s.p.). Zároveň žalobcom 1/ až 3/ priznal vrátenie súdneho poplatku

v sume 1 000 Sk zaplateného kolkovými známkami, kráteného o 100 Sk prostredníctvom

Daňového úradu Trnava po právoplatnosti uznesenia k rukám žalobcu 1/ (§ 11 ods. 3, 4, 6

zákona č. 71/1992 Zb.).

Krajský súd v Bratislave uznesením z 30. decembra 2010 sp. zn. 7 Co 272/2010

odvolanie žalobcov odmietol. Žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Rozhodnutie odôvodnil tým, že právny zástupca žalobcov prevzal uznesenie súdu prvého

stupňa 7. apríla 2004. Lehota na podanie odvolania uplynula 24. apríla 2004 a odvolanie bolo

žalobcami podané 26. augusta 2005. Pre úplnosť súd uviedol, že návrh bol vzatý späť

z dôvodu dohody medzi účastníkmi konania, pričom táto dohoda bola založená do spisu. S poukazom na uvedené odvolací súd odmietol odvolanie žalobcov ako oneskorene podané

(§ 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p.). Odvolací súd žalovaným trovy odvolacieho konania nepriznal,

pretože im žiadne nevznikli.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/ až 3/.

Prípustnosť dovolania vyvodzovali z § 237 písm. b/ a f/ O.s.p. Navrhli zrušiť uznesenie

odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Pokiaľ ide o rozhodnutie odvolacieho súdu uviedli, že odvolanie nemohli podať žalobcovia

včas, pretože im rozhodnutie súdu prvého stupňa o zastavení konania nebolo doručené.  

JUDr. S. (ktorému toto rozhodnutie bolo doručované) nemal plnú moc na zastupovanie

žalobcov v predmetnom konaní. Plné moci boli udelené len pre konanie 8 D 143/1999.

Sudkyňa okresného súdu vyzvala JUDr. S. listom z 23. novembra 2001 na doloženie

perfektnej plnej moci od žalobkyne 3/. Súd teda tiež videl problém s právnym zastupovaním

minimálne u tejto žalobkyne, napriek tomu však s JUDr. S. v konaní pokračoval. Plná moc

podpísaná 26. júna 2000, ktorú mal žalobca 2/ udeliť advokátovi JUDr. S., nie je podpísaná

žalobcom 2/. JUDr. S. teda nebol oprávnený ani na späťvzatie návrhu na začatie konania.

K dovolaniu žalobcov sa písomne vyjadrili žalovaní 1/ až 4/ a uviedli, že s dovolaním

žalobcov nesúhlasia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpení advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či

tento mimoriadny opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie

prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

Dovolanie v danom prípade smeruje proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie je

prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a) odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého

stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). V zmysle  

§ 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Pretože dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nevykazuje niektorý  

zo znakov vyššie uvedených uznesení, je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny

poriadok dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 nepripúšťa.  

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať

vždy, či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného

rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239

O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadou vymenovanou v § 237

písm. a/ až g/ O.s.p. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí  

do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Dovolatelia v danej veci vady v zmysle § 237 písm. a/, c/ až e/, g/ O.s.p. nenamietali

a vady v zmysle § 237 písm. a/, c/ až e/, g/ O.s.p. nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.

Dovolatelia vo svojom dovolaní namietali vadu v zmysle § 237 písm. b/ O.s.p., túto

však bližšie nekonkretizovali. Po preskúmaní veci dovolací súd existenciu tejto vady nezistil.

Ďalej sa dovolací súd zaoberal námietkou dovolateľov, že konanie je postihnuté vadou

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorú vadu videli v tom, že ich odvolanie bolo odmietnuté ako

oneskorene podané, hoci na to neboli splnené podmienky (keďže uznesenie súdu prvého

stupňa   im   nebolo   doručené   a   JUDr.   S.   nemal   plnú   moc   na   ich   zastupovanie

v predmetnom konaní.).

Dovolací súd existenciu vady podľa § 237 písm. f/ O.s.p. však zistil z dôvodu

nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia odvolacieho súdu.

Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú

porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo

zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46  

a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv  

a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija

c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci

E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej

republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva  

na   spravodlivé   súdne   konanie   považovať   aj   nedostatok   riadneho   a   vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka  

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada   i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite,

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho

dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva

na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v   odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre

rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide  

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve  

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,  

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko  

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť

svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd vyslovil, že súčasťou obsahu

základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov  

a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

V danej veci je zrejmé, že v odvolaní žalobcovia poukázali na skutočnosť, že  

JUDr. P. S. nebol oprávnený na vzatie návrhu na začatie konania späť – t.j. bolo potrebné

reagovať zo strany odvolacieho súdu na túto námietku odvolateľov a vysporiadať sa

v podstate s otázkou, či JUDr. P. S. bol v predmetnom konaní oprávnený konať v mene

žalobcov na základe plnej moci (v akom rozsahu) a či plná moc obsahuje všetky

podstatné náležitosti. Odvolací súd sa však s touto námietkou odvolateľov nezaoberal,

pričom v tomto prípade ide o rozhodujúcu skutočnosť, v závislosti od ktorej je následne

potrebné posúdiť včasnosť podania odvolania žalobcov. Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie

je zrejmé, akými úvahami sa odvolací súd pri posudzovaní oprávnenia JUDr. P. S. konať

v mene žalobcov riadil a z akých skutočností vychádzal.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými

rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení

dostatočne vysvetlený nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené

rozhodujúce skutočnosti, ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom

odôvodnenia rozhodnutia je logicky, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup

súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať

správnosť rozhodnutia.

Pre úplnosť dovolací súd dodáva, že Občiansky súdny poriadok požaduje, aby plná

moc bola udelená buď písomne alebo ústne do zápisnice, pričom v oboch prípadoch ide  

o plnú moc, ktorú preukazuje listina (tiež písomnosť). Z uvedeného vyplýva, že v konaní pred

súdom sa nepripúšťa preukázanie plnej moci inak ako dôkazom zachyteným v písomnej

forme (teda listinou). Z listiny (i zo zápisnice súdu) musia byť potom zrejmé podstatné

náležitosti plnej moci, predovšetkým sa musí spoľahlivo preukázať oprávnenie označeného

zástupcu konať za účastníka konania. Zmyslom (účelom) tohto procesného úkonu je

preukázať súdu udelenie plnej moci, teda kto, v akom rozsahu, komu udeľuje plnú moc  

a či plnú moc splnomocniteľ prijíma. Plnomocenstvom udeleným pre konanie pred súdom

môže byť každá listina účastníkom vlastnoručne podpísaná, ak je z nej vidieť vôľu

účastníka, aby bol určitou osobou zastupovaný (R 56/69).

Skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p., je

okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože

rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnými procesnými vadami, nemôže byť

považované za správne. Vzhľadom na výskyt tejto vady, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími

námietkami uvedenými v odvolaní.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

  Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 26. apríla 2012

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová