2 Cdo 91/2010

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľov 1/ B.B., bývajúcej v Ž., zastúpenej JUDr. M.B., advokátkou, so sídlom v Ž., 2/ M.R., bývajúcej v P.K. 3/ A.L.,

bývajúcej v S., 4/ J. K. bývajúceho v Ž., zastúpeného JUDr. M.B., advokátkou, so sídlom

v Ž., 5/ A.Š., bývajúcej v P.B., 6/ M.R., bývajúcej v P.B.,, 7/ V.M., bývajúcej v L.H., 8/

F.N., bývajúcej v B., Č.R., 9/ M. Š., bývajúcej v L.M. 10/ P.P., bývajúceho v L.M., 11/ Ing.

I.B., bývajúcej v L.H., zastúpených JUDr. M.B., advokátkou, so sídlom v Ž., proti odporcom

1/Ž., so sídlom v Ž., zastúpenému Advokátskou kanceláriou C.L. s.r.o., so sídlom v Ž., 2/ S

E.P.S. a.s. so sídlom v B., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľoch

J.M. a K.M. vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 7C 34/2002, o dovolaní

navrhovateľov 1/, 4/, 7/, 8/, 9/, 10/ 11/ proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 29. októbra 2009 sp. zn. 9 Co 259/2009, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 29. októbra

2009 sp. zn. 9 Co 259/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Žilina rozsudkom z 30. marca 2009 č. k. 7 C 34/2002 – 344 návrh

navrhovateľov na určenie, že do dedičstva po poručiteľovi   J.M., narodenému X.X.,

zomrelému X.X., patrí polovica nehnuteľností – zastavané plochy CKN, parcela číslo X. vo

výmere X. m2, parcela číslo X. vo výmere X. m2 zameraná geometrickým plánom Ing. F.S.

zo 14. 12. 2007 číslo X., overeným Správou katastra   Ž. pod   číslom X.   dňa   8. 1. 2008,

ostatné plochy CKN parcela číslo X. vo výmere X. m2, parcela číslo X. vo výmere X. m2,

zastavaná plocha CKN parcela číslo X. vo výmere X. m2 zameraných geometrickým plánom  

Ing.   F.S. zo 6. 8. 2007 číslo X., overeným Správou katastra Ž. pod číslom X. dňa 3. 10. 2007,   a do dedičstva po poručiteľke   K.M. rodenej J., narodenej X.X., zomrelej X.X. patrí

polovica nehnuteľností – zastavaná plocha CKN parcela číslo X. vo výmere X. m2, parcela

číslo X. vo výmere X. m2 zameraná geometrickým plánom Ing. F.S. zo 14. 12. 2007 číslo

X., overeným Správou katastra Ž.. pod číslom X. dňa 8. 1. 2008, ostatné plochy CKN parcela

číslo X. vo výmere X. m2, parcela číslo X. vo výmere X. m2, zastavaná plocha CKN parcela

X. vo výmere X. m2, zamerané geometrickým plánom Ing. F.S. zo 6. 8. 2007 číslo X.,

overeným Správou katastra Ž. pod číslom X. dňa 3. 10. 2007 katastrálne územie Ž., ktoré boli

pôvodne zapísané Správou katastra Ž. na komasačnom hárku č. X. ako roľa parcela číslo X.

vo výmere X. m2, parcela číslo X. vo výmere X. m2 a na LV číslo X. ako zastavané plochy

CKN parcela číslo X. vo výmere X. m2, ostatné plochy CKN parcela číslo X. vo výmere X.

m2, zastavané plochy CKN parcela číslo X. vo výmere X. m2, parcela číslo X. vo výmere X.

m2, parcela číslo X. vo výmere X. m2 katastrálne územie Ž. a ktoré boli pôvodne zapísané na

LV X. ako zastavané plochy a nádvoria CKN parcela číslo X. vo výmere X. m2, zastavané

plochy CKN parcela číslo X. vo výmere X. m2 katastrálne územie Ž. zamietol a vyslovil, že

o trovách konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku ( § 151 ods. 3 O. s. p. ).

Dospel k záveru, že navrhovatelia 2/ až 11/ nemohli mať naliehavý právny záujem

na požadovanom určení, že do dedičstva po poručiteľoch J.M. a K.M.   ( § 80 písm. c/ O. s.

p. ) patria predmetné nehnuteľnosti z dôvodu, že nie sú ich dedičmi tak zo zákona (podľa

žiadnej zo zákonných dedičských skupín),   ani zo závetu. Ich právna predchodkyňa F.M.

rod. S. bola manželkou J.M., syna poručiteľov   J.M. a K.M. rod. J..   F.M. zomrela ako

bezdetná vdova   a navrhovatelia 2/ až 11/ sú dedičmi zo zákona   v tretej dedičskej skupine

ako právni nástupcovia jej súrodencov. Navrhovateľka 1/ ako jediná zákonná dedička v prvej

dedičskej skupine po poručiteľoch ( J.M. a K. M. ) preukázala naliehavý právny záujem ( § 80

písm. c/ O. s. p. ) na požadovanom určení, pretože domáhať sa zmeny údajov v katastri môže

iba listinou relevantnou pre iný zápis. Uviedol, že nehnuteľnosti zodpovedajúce predmetu

konania (novovytvorené parcely ) boli predmetom vyvlastnenia ( rozhodnutie č. vyst. X. zo

16. 7. 1969 ). Vzhľadom na tvrdenie navrhovateľky, že vyvlastňovacie rozhodnutie nebolo

doručené jej právnym predchodcom do vlastných rúk,   skúmal jeho právoplatnosť podľa

zákona č. 87/1958 Zb., na základe ktorého bolo vydané a dospel k záveru, že z uvedených

dôvodov   právoplatnosť nenadobudlo. Odporcovia odôvodňovali nadobudnutie vlastníctva

k predmetným nehnuteľnostiam   titulom vydržania, keď do oprávnenej držby   vstúpili na

základe rozhodnutia o vyvlastnení   ( aj za predpokladu, že   vyvlastňovacie rozhodnutie vo vzťahu k právnym predchodcom navrhovateľky nenadobudlo   právoplatnosť ). Z tohto

vyplýva, že vyvlastňované bolo v prospech SR. Okresný národný výbor Ž., (bývalý)   ktorý

pri všetkej opatrnosti   a so zreteľom na objektívne okolnosti   nadobudol dojem, že

vyvlastňovacie rozhodnutie je právoplatné a že nadobudol vlastnícke právo k predmetu

vyvlastnenia. Skutočnosť, že ide o právneho predchodcu odporcu 1/ je daná nástupníctvom  

( v konaní nesporným ) v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, účinného od 1. 5.

1991. Podľa § 2 ods. 1 tohto zákona do vlastníctva obcí prechádzajú z majetku SR veci

okrem hnuteľností patriacich orgánom miestnej štátnej správy, ku ktorým patrilo ku dňu

účinnosti osobitného predpisu ( zákon č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení ) právo

hospodárenia národným výborom, na území ktorých sa nachádzajú. Odporca 1/ sa tak stal

vlastníkom všetkých nehnuteľností nachádzajúcich sa na území mesta Ž., ku ktorým patrilo

právo hospodárenia (bývalému ) Mestskému a Okresnému národnému výboru v Ž., ku dňu 1.

5. 1991. K sporným nehnuteľnostiam vykonával právo hospodárenia s majetkom štátu   (

bývalý ) ONV Ž., preto bol držiteľom štát, ktorý až do 1. 1. 1992 kedy ( nadobudla účinnosť

novela Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 509/1991 Zb. ) nebol spôsobilým

subjektom vydržania. Podľa § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka platného do 31. 12. 1991

bol oprávneným držiteľom ten, kto s vecou nakladal ako so svojou a bol so zreteľom ku

všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí. Subjektom oprávnenej držby mohli byť

občan, právnická osoba a štát. Oprávnená držba právnickej osoby a štátu nemohla v dôsledku

úpravy vydržania obsiahnutej v § 135 a Občianskeho zákonníka ( pred novelou ) vyústiť do

nadobudnutia vlastníctva. Až novela Občianskeho zákonníka ( uskutočnená zákonom č.

509/1991 Zb. ) umožnila aj právnickým osobám a štátu nadobúdať   vlastnícke právo

vydržaním. Vlastníkom nehnuteľností sa tak od 1. 1. 1992 stal   aj štát, pokiaľ mal

nehnuteľnosť v oprávnenej držbe nepretržite po dobu 10 rokov, a to aj v prípade, že sa stal

oprávneným držiteľom pred 1. 1. 1992. Do vydržacej doby je treba započítať aj dobu

oprávnenej držby vykonávanú pred týmto dňom. Oprávnenú držbu štátu si môže započítať aj

jeho právny nástupca a to v danom prípade odporca 1/. V konaní nebolo preukázané

prerušenie dobromyseľnosti štátu. Výzva navrhovateľky 1/ na usporiadanie vzájomných

vzťahov bola odporcovi 1/ doručovaná až listom z 18. 12. 2001. Odporca 1/ pri započítaní

vydržacej doby svojho právneho predchodcu   tak splnil podmienky desaťročnej vydržacej

doby,   počítanej   od rozhodnutia o vyvlastnení   (z roku 1969 ) a   na základe rozhodnutia

o náhrade (t. j. od 2. 9. 1970, z ktorého je zrejmé, že bolo vydané ako dodatok k rozhodnutiu

o vyvlastnení a náhrade zo 16. 7. 1969) a z ktorého správny orgán vychádzal, napriek

skutočnosti, že na tomto rozhodnutí nie je vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosti. Preto mal za nesporné, že k 1. 1. 1992 nadobudol vlastnícke právo

k predmetným nehnuteľnostiam titulom vydržania odporca 1/ ( mohol si započítať oprávnenú

držbu jeho právneho predchodcu SR ). Pokiaľ odporca 1/ previedol časť predmetných

nehnuteľností ( na základe kúpnopredajnej zmluvy ) na odporcu 2/, urobil tak ako vlastník

a odporca 2/ nadobudol vlastníctvo k nim titulom riadne uzavretej kúpnej zmluvy   ( vklad

povolený Správou katastra Ž. pod č. VX ).

Krajský súd   v Žiline rozsudkom z 29. októbra 2009 sp. zn. 9 Co 259/2009 na

odvolanie navrhovateľov rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Námietku navrhovateľov

týkajúcu sa procesného pochybenia prvostupňového súdu   spočívajúceho v nerozhodnutí

o zmene návrhu z 30. 3. 2009 vyhodnotil za nedôvodnú (   zánik   parcely č. X. a zmenená

výmera parcely č. X. nemohli mať dopad na vecnú správnosť rozhodnutia prvostupňového

súdu ).Pokiaľ ide o preukázanie naliehavého právneho záujmu   ( § 80   písm. c/   O. s. p. )

navrhovateľov 2/ až 11/ na požadovanom určení konštatoval, že podľa ustálenej súdnej praxe

naliehavý právny záujem na určení je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo

ohrozené právo   žalobcu - navrhovateľa, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne

postavenie stalo neistým. Určovacia žaloba má tak povahu preventívnu, ktorej účelom je

poskytnúť ochranu právnemu postaveniu ( právu ) navrhovateľa skôr, než dôjde k porušeniu

právneho vzťahu alebo práva, alebo naopak, nie je namieste tam, kde právny vzťah alebo

právo už porušené bolo a kde je navrhovateľovi – žalobcovi k dispozícii žaloba o splnenie

povinnosti podľa § 80 písm. b/ O. s. p.. Prevencia tu už stráca zmysel a priliehavou sa stáva

reparácia v podobe odstránenia následkov porušeného práva, v nadväznosti na čo žalobca –

navrhovateľ právny záujem na určení právneho vzťahu alebo práva už mať nemôže. Žaloba na

určenie práva ( § 126 Občianskeho zákonníka v spojení s § 80 písm. c/ O. s. p. ) bola a je

nástrojom ochrany subjektívneho práva pred neoprávnenými zásahmi, ide o žalobu svojou

povahou preventívnu, ktorej účelom je predísť stavom neistoty ohľadne určitého práva alebo

jeho výkonu a jej význam je rýdzo praktický – nastolenie istoty v ohrozených právnych

vzťahoch, pričom je potrebné viac než u žalôb na plnenie dbať, aby nedošlo k ich zneužitiu.

Ak totiž bolo právo už porušené, nemá preventívna ochrana postavenia žalobcu žiadny zmysel

, pretože ňou už nemožno riešiť spory, ktoré mohli v budúcnosti vzniknúť, alebo ktorých

vznik už bezprostredne hrozí. Napriek tomu, že zmenu v zápisoch vlastníckych práv

k nehnuteľnostiam je možné vykonať iba na základe rozhodnutia o určovacej žalobe,

nemožno bez ďalšieho iba z tohto faktu naliehavý právny záujem navrhovateľov vyvodiť. To

platí práve tam, kde právne vzťahy navrhovateľa, resp. jeho právneho predchodcu k veci boli s istými následkami dotknuté pred niekoľkými desiatkami rokov, nie dnes a nestali

sa neistými teraz. Prostredníctvom   žaloby na určenie vlastníckeho práva a spochybňovania

dôvodu, na základe ktorého právo navrhovateľa zaniklo, je totiž uvádzané do neistoty právo

súčasného vlastníka veci. Určovacia žaloba tu už nie je nástrojom preventívnym, ale

nástrojom, ktorým majú byť nahradené právne prostriedky ochrany vo svojej dobe nevyužité

alebo neúspešné. Spochybnená zákonnosť pred   takmer desiatkami rokov prijatých

verejnoprávnych postupov v skutočnosti tak nemieri k nastoleniu právnej neistoty na strane

navrhovateľov, ale k jej narušeniu na strane terajšieho vlastníka veci. Možno tak zastať názor,

že pokiaľ štát sám neprikročil   v rámci reštitúcií k aktu, ktorým dobrovoľne obnovil

vlastnícke právo tam, kde   bolo v minulosti totalitným štátom násilne odňaté, nemožno sa

cestou žaloby podľa všeobecných občianskoprávnych predpisov domáhať ochrany

vlastníckeho práva ani proti tretím subjektom, ktoré vlastnícke právo nadobudli od štátu,

dokonca ani proti štátu samotnému. Tieto závery možno použiť   aj na prípady, keď podľa

tvrdenia pôvodného vlastníka, či jeho právneho nástupcu vlastnícke právo na štát nikdy

neprešlo a štát veci prevzal bez právneho dôvodu. V takom prípade bolo totiž možné uplatniť

práva podľa reštitučných predpisov. V zásade platí, že oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosť

prevzal štát v rozhodnom období od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990 bez právneho dôvodu sa

nemôže domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov ( § 80 písm. c/

O. s. p., § 126 Občianskeho zákonníka ) formou určenia vlastníckeho práva, pokiaľ bol daný

reštitučný nárok podľa zákonov   č. 229/1991 Zb., č. 403/1990 Zb., č. 87/1991 Zb. Pojem

prevzatie veci bez právneho dôvodu sa súdnou praxou vymedzil tak, že ide o prevzatie na

základe neplatného právneho úkonu, správneho rozhodnutia, ktoré nebolo riadne doručené

a nenadobudlo právoplatnosť, príp. zabratie väčšej výmery pozemku, než zodpovedá

právnemu úkonu, príp. správnemu rozhodnutiu. Reštitučné predpisy ( zákony č. 87/1991 Zb.,

alebo č. 229/1991 Zb. ) pamätali i na prípady vyvlastnenia za náhradu, pokiaľ nehnuteľnosť

existuje a nikdy neslúžila účelu, pre ktorý bola vyvlastnená resp. vyvlastnená bez náhrady.

V nadväznosti na uvedené bol odvolací súd toho   názoru, že oprávnená osoba sa nemôže

domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov a to ani formou

určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c/ O. s. p., pokiaľ mohla žiadať o vydanie veci

podľa reštitučných predpisov. Z týchto dôvodov t. j. iných ako súd prvého stupňa, považoval

odvolací súd návrh navrhovateľov za nedôvodný. Poznamenal, že za splnenia predpokladov

podľa   § 80 písm. c/ O. s. p. záver súdu prvého stupňa o tom, že odporca 1/ nehnuteľnosti

nadobudol vydržaním, možno považovať za plne odôvodnený s tým, že i správne rozhodnutie

o vyvlastnení nehnuteľnosti môže byť titulom vydržania vlastníckeho práva, ako aj to,   že od

1. 1. 1992 subjektom vydržania môže byť mimo fyzickej osoby i osoba právnická, prípadne

štát   a že podľa § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka   ( zákon č. 509/1991 Zb. ) si môže

oprávnená osoba započítať v prípade vydržania pozemku i čas, po ktorý mal pozemok

v oprávnene držbe jej právny predchodca ( pred 1. 1. 1992 ).

Proti tomuto rozsudku krajského súdu ( ako aj rozsudku súdu prvého stupňa ) podali

dovolanie navrhovatelia 1/, 4/, 7/ až 11/. Navrhli rozsudky súdov oboch nižších stupňov

zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.   Namietali odňatie im možnosti

konať pred súdom postupom odvolacieho súdu ( § 237 písm. f/ O. s. p. ) tým, že svoje

rozhodnutie nečakane   založil na iných právnych záveroch, než súd prvého stupňa. Až

z rozhodnutia odvolacieho súdu sa dozvedeli, že tento   vyvodil iný právny záver zo

skutočností prvostupňovým súdom nehodnotenými a k jeho ( inému ) právnemu záveru sa

nemali možnosť vyjadriť. Ďalej namietali aj   inú vadu konania, ktorá mala   za následok

nesprávne rozhodnutie   vo veci   ( § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. ) a spočívala

v nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ale aj rozhodnutia prvostupňového súdu.

Napokon namietali nesprávne právne posúdenie veci ( § 241 ods. 2písm. c/ O. s. p. ).

Považovali právny záver odvolacieho súdu, (podľa ktorého pokiaľ ich právni predchodcovia

nepostupovali podľa reštitučných zákonov, nedošlo k obnove ich vlastníckeho práva k veciam, ktoré prešli na bývalú Slovenskú republiku   i v   dôsledku neprávoplatného

správneho aktu), za nesprávny a v rozpore s platnou právnou úpravou.   V danej veci ide

o typický príklad vzťahu všeobecnej a špeciálnej právnej normy   a jeho vyriešenie.

Reštitučné zákony ( zákony č. 403/1990 Zb., č. 87/1991 Zb. a č. 229/1991 Zb. ) majú voči

Občianskemu zákonníku   povahu osobitného predpisu so všetkými dôsledkami z toho

plynúcimi, avšak pokiaľ už režim reštitučných zákonov neplatí pre určité osoby, potom platí

úprava všeobecná, uvedená v Občianskom zákonníku. Z reštitučných zákonov nevyplýva, že

by popri nároku na vydanie veci podľa nich, bolo možné vylúčiť nárok na určenie vlastníctva

podľa Občianskeho zákonníka. Len takýto výklad   všeobecného a špeciálneho právneho

predpisu je vecne a právne   správny.   Zdôraznili,   že do konania vstúpili na základe

univerzálnej sukcesie ( právni nástupcovia pôvodnej navrhovateľky 2/ F.M. rod. S. ) bez

vydania akéhokoľvek uznesenia prvostupňového súdu   a z uvedených dôvodov   majú

naliehavý právny záujem na požadovanom určení ( 80 písm. c/ O. s. p.). Trvali na procesnom

pochybení súdu prvého stupňa, ktorý nerozhodol o zmene návrhu predloženej na pojednávaní

dňa 30. 3. 2009 z dôvodu, že v priebehu konania na správe katastra došlo k zániku pozemku

označeného CKN parcela č. X. a k zmene výmery pozemku CKN parcely č. X. z výmery X. m2 na výmeru X. m2 ( odporca 1/ opätovne časť pozemku previedol na inú obchodnú

spoločnosť ), pretože   Občiansky súdny   poriadok upravuje len zmenu, nie úpravu, petitu  

návrhu ( § 95 O. s. p. ).

Odporca 1/   považoval dovolanie navrhovateľov za nedôvodné a rozhodnutie

odvolacieho súdu za vecne správne.

Odporca 2/ sa k dovolaniu navrhovateľov nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení,

že dovolanie podali včas účastníci konania ( § 240 ods. 1 O. s. p ), ktorí sú zastúpená

advokátom ( § 241 ods. 1 O. s. p. ) skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( § 243a

ods. 3 O. s. p. ) najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ) a dospel k záveru, že dovolanie navrhovateľov je

prípustné.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1 O. s. p. ).

  V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O. s. p. ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O. s. p. ) alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd v jeho výroku

vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného

významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa

vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4 O. s. p. ( § 238 ods.

3 O. s. p.).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu   nevykazuje znaky rozsudku uvedeného v  

§ 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie   prípustné a nepotvrdil ani rozsudok súdu

prvého stupňa, ktorým by vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4  

O. s. p. Dovolanie nie je prípustné ani podľa § 238 ods. 2 O. s. p., pretože dovolací súd vo

veci dosiaľ nerozhodoval.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O. s. p. ( či to už účastník namieta alebo nie ) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej

republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku podľa § 238  

O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Podľa

tohto ustanovenia je   dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu  

( rozsudku či uzneseniu ),ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov b/ ten,

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom, c/ účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už právoplatne

rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/sa nepodal návrh na začatie konania,

hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Citované ustanovenie § 237 O. s. p. nemá žiadne obmedzenia

vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný

a ak konanie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno ním

napadnúť aj rozhodnutie vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p.

neprípustné. Existenciu vád uvedených v § 237 písm. a/až e/ a g/ O. s. p. navrhovatelia nenamietali a nezistil ich ani dovolací súd.

So zreteľom na navrhovateľmi tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti ich tvrdenia, že

v prejednávanej   veci im súdom bola odňatá možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/  

O. s. p. ).

Pod odňatím možnosti konať pred súdom   v zmysle uvedeného ustanovenia   treba

rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa   účastníkovi konania znemožní

realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu právna úprava priznáva za účelom ochrany

jeho práv a právom chránených záujmov.

Predmetnej podmienke prípustnosti dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie

možnosti konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu došlo v dôsledku postupu súdu, 3/ možnosť

konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom na skutočnosť, že zákon bližšie

v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatia možnosti konať pred súdom nešpecifikuje, vo

všeobecnosti treba ním rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania

realizáciu procesných práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym

súdnym poriadkom na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho   súdu a jeho rozhodnutie je

postihnuté vadou v zmysle § 237 O. s. p.,   podľa dovolacieho súdu totiž postupom

odvolacieho súdu bola navrhovateľom odňatá možnosť konať pred súdom.

V prejednávanej veci súd prvého stupňa dospel k záveru   o nedostatku naliehavého

právneho záujmu ( § 80 písm. c/ O. s. p. ) navrhovateľov 2/ až 11/ na požadovanom určení

z dôvodu, že nie sú právnymi nástupcami ( dedičmi ) po poručiteľoch J.M. a K.M. a záveru,

že návrh   navrhovateľky 1/, ktorá naliehavý právny záujem na požadovanom určení

preukázala, nie je opodstatnený z dôvodu, že vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam

nadobudol   vydržaním   odporca 1/.  

Odvolací súd v porovnaní so súdom prvého stupňa svoj potvrdzujúci rozsudok založil

na   právnom názore odlišnom od právneho názoru súdu prvého stupňa, keď dospel k záveru,

že navrhovatelia sa nemohli domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva podľa všeobecných

predpisov,   (ani   určovacou žalobou   podľa § 80 písm. c/ O. s. p.), lebo   mohli žiadať

o vydanie veci   ( nehnuteľností )   podľa reštitučného zákona   ( zákona   č. 229/1991 Zb.,  

č. 403/1990 Zb., č. 87/1991 Zb. ) vychádzajúc z teoretických záverov bez ich odôvodnenej

aplikácie na   danú (konkrétnu ) právnu vec.

Dovolací dospel k záveru súd je toho názoru, že konanie odvolacieho súdu, z ktorého

vzišlo dovolaním napadnuté rozhodnutie, neprebehlo podľa zásad spravodlivého konania.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde   a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa

mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd každý má právo na to,

aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch, alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Rozsudok

musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého,

alebo časti   procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana

súkromného života účastníkov, alebo v rozsahu považovanom súdom za úplne nevyhnutný,

pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnosti konania mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa § 1 O. s. p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov

konania v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úcte k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba ( právnická alebo fyzická ) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so

všetkými procesnými oprávneniami, ako aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú

( viď napr. nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001 II. ÚS 14/2001,

z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/2002, z 5. apríla 2007 III. 171/2006 ).

Právo na súdnu ochranu, okrem Ústavy Slovenskej republiky ( čl. 46 ods. 1 ), Listiny

základných práv a slobôd ( čl. 36 ods. 1 ) a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd ( čl. 6 ods. 1 ), zabezpečujú aj jednotlivé ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku

( napr. § 41, § 115. § 123 a pod. ). Obsahom práva na súdnu ochranu v rámci spravodlivého procesu je i právo účastníka, aby sa jeho vec, ak to zákon pripúšťa, prejednala

v dvojinštančnom postupe.

Najvyšší súd v predmetnej veci dospel k záveru, že odvolací súd svojím postupom

porušil právo navrhovateľov na spravodlivý proces, pretože svoje rozhodnutie   nečakane

založil na iných právnych záveroch o dôvode   neexistencie naliehavého právneho záujmu

navrhovateľov ( § 80 písm. c/ O. s. p. )   na požadovanom určení, než súd prvého stupňa.  

V   skutočnosti navrhovateľom   odňal právo namietať správnosť jeho právneho názoru   na

inštančne vyššom súde. Až z rozhodnutia odvolacieho súdu sa navrhovatelia dozvedeli, že

odvolací súd vyvodil   svoj iný právny záver zo skutočností, ktoré prvostupňový súd,

vychádzajúc z iného právneho záveru, nehodnotil. K novým právnym záverom odvolacieho

súdu sa účastníci konania nemali možnosť vyjadriť, prípadne predložiť nové dôkazy, ktoré

z hľadiska doterajších právnych záverov súdu prvého stupňa sa nejavili významnými. Ak

odvolací súd dospel k iným právnym záverom   pri posúdení   zisteného skutkového stavu

súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie prvostupňového súdu zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie. Požiadavke dôsledného rešpektovania ústavného princípu dvojinštačného občianskeho súdneho konania odvolací súd mohol učiniť zadosť iba kasačným rozhodnutím.

Tým, že odvolací súd tak nepostupoval, znemožnil účastníkom realizáciu   ich   procesných

práv, lebo im odoprel možnosť prieskumu správnosti nových (prípadne z pohľadu súdu

prvého stupňa nesporných, avšak z hľadiska právneho posúdenia veci odvolacím súdom)

rozhodujúcich skutkových zistení ( danosť naliehavého právneho záujmu na požadovanom

určení ). Možno preto uzavrieť, že odvolací súd svojím postupom   navrhovateľom odňal

možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/ O. s. p. ).

Uvedená skutočnosť, (že došlo v konaní k procesnej vade podľa § 237 písm. f/  

O. s. p.) je okolnosťou, pre ktorú musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť,

pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže

byť považované za správne. Vzhľadom na dôvody, ktoré viedli k zníženiu   napadnutého

rozhodnutia odvolacieho súdu, nezaoberal sa dovolací súd ďalšími námietkami navrhovateľov

uvedenými v dovolaní.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu

vo veci samej ( navrhovatelia majú v zmysle § 91 ods. 2 O. s. p. postavenie tzv. nerozlučných

spoločníkov ) zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( § 243b ods. 3 O. s. p. ).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania   ( § 243d ods. 1 O. s. p. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 31. marca 2011

  JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta