UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu GLOBE International LTD, s.r.o., Bratislava, Pohraničníkov 56, IČO: 35829346, zastúpeného advokátskou kanceláriou FELŠOCI & Partners s.r.o., Bratislava, Bajkalská 31, proti žalovaným 1/ D. K., narodenej U. 2/ C. K., narodenému U. obom zastúpeným advokátskou kanceláriou hbr advokáti s.r.o., Bratislava, Kalinčiakova 33, o zaplatenie 1.621,85 eura (48.860 Sk) s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Pezinok pod sp. zn. 6C/94/2008, o dovolaní žalovaných 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. júla 2021 sp. zn. 14Co/717/2014, v spojení s opravným uznesením z 22. februára 2022 sp. zn. 14Co/717/2014, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27. júla 2021 sp. zn. 14Co/717/2014, v spojení s opravným uznesením z 22. februára 2022 sp. zn. 14Co/717/2014 v prvom a druhom výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Pezinok z 31. júla 2014 č. k. 6C/94/2008-334 vo výroku, ktorým súd prvej inštancie uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 1.621,85 eura a vo výroku o náhrade trov konania, a ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o úrokoch z omeškania tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi zo sumy 1.621,85 eur 9,5% úrok z omeškania ročne od 22. februára 2007 do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku tým, že plnením jedného zo žalovaných zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného a v súvisiacom výroku o trovách odvolacieho konania z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Pezinok (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 31. júla 2014 č. k. 6C/94/2008-334 rozhodol, že žalovaní 1/ a 2/ (ďalej len „žalovaní“) sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1.621,85 eura s 13% úrokom z omeškania od 30. septembra 2006 do zaplatenia, všetko do 15 dní po právoplatnosti rozhodnutia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného. Žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 100%. 1.1. Žalobca sa v konaní domáhal zaplatenia 1.621,85 eura (48.860 Sk) s príslušenstvom z dôvodu neuhradenej faktúry za nadštandardy zabudované do bytu č. XC na základe Zmluvy o dielo č. XX/XX z
13. januára 2005 (ďalej len „ ZoD“). 1.2. Súd prvej inštancie zo ZoD zistil, že zmluvný vzťah medzi stranami sa má spravovať ustanoveniami zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej aj „ObchZ"). Z vykonaného dokazovania tiež vyplynulo, že žalovaní dielo riadne prevzali, a to aj so zabudovaným nadštandardom. Cenu nadštandardu nenamietali, bránili sa len tým, že nadštandard nebol dohodnutý písomne dodatkom k zmluve. Súd vychádzal z nesporného, že žalobca ako zhotoviteľ na jednej strane a žalovaní ako objednávatelia na druhej strane uzavreli 13. januára 2005 zmluvu o dielo, ktorou sa zaviazal žalobca postaviť pre žalovaných byt označený v projektovej dokumentácii ako E., vo vchode E., na prízemí obytného domu v D. a žalovaní zaplatiť žalobcovi stanovenú cenu diela, ako aj ďalšie úhrady dojednané zmluvou alebo určené na jej základe. Sporným medzi účastníkmi bola cena za vyhotovenie nadštandardu 48.860 Sk (1.621,85 eura) podľa faktúry č. 150/2006. Žalovaní namietali, že žalobcovi podľa ZoD riadne zaplatili, pričom v zmysle čl. IV ods. 4. 3. písm. d) ZoD im žalobca 9. mája 2006 vystavil faktúru č. 35/2006 na 176.152 Sk bez DPH, ktorú považovali za konečnú úhradu ceny za dielo. Až následne, 16. februára 2007, prevzali „posledný pokus o zmier“, výzvu žalobcu, aby mu zaplatili ďalších 48.860 Sk, ktoré požadoval faktúrou č. 150/2006 so splatnosťou 6. októbra 2006. Uviedli, že k ZoD neboli písomne dohodnuté dodatky o použití nadštandardných materiálov a ich cenách, a preto im nevznikla povinnosť zaplatiť za ne. 1.3. Podľa súdu prvej inštancie, žalobca v konaní preukázal listinami a výpoveďami svedkov, že žalovaní boli v predajni TSM-Montys oboznámení s tým, ktoré materiály a vybavenie bytu sú štandardné, s ich cenami (výpoveď svedkyne B.), a ktoré sú nadštandardné a aká je ich cena, 3. mája 2005 si v predajni vybrali a objednali materiál, ktorý bol do ich bytu namontovaný, čo žalovaní nepopreli. Zoznam nadštandardných materiálov je podľa vyjadrenia žalobcu zaznamenaný v súdnom spise na čl. 57, je uvedený aj v objednávke žalovaných urobenej v predajni 3. mája 2005. Z oznámenia žalovaných z 21. februára 2007 je evidentné, že vedeli, za ktoré nadštandardné materiály žiada žalobca faktúrou č. 150/2006 zaplatiť. Doručenie faktúry č. XXX/XXXX žalovaným žalobca preukázal poštovým podacím hárkom a doručenkou zo 16. februára 2007, preukázal aj osobné doručenie žalovaným, t. j. obvyklým spôsobom dohodnutým v zmluve. Súd vychádzal z toho, že zaslanie faktúry za nadštandardný materiál až po vyúčtovaní zákazky žalovaných nezbavuje povinnosti zaplatiť za veci prevzaté od žalobcu. K námietke premlčania vznesenej žalovanými sa súd prvej inštancie vyjadril tak, že dielo bolo žalovaným odovzdané 11. augusta 2005, žaloba bola podaná na súd 30. mája 2007, a preto pohľadávka žalobcu podľa ustanovenia § 397 ObchZ (4-ročná premlčacia lehota) premlčaná nebola. V článku V. bod 5.3. ZoD si jej účastníci dohodli, že pri zámene štandardných materiálov za materiály zvolené objednávateľom (žalovanými), bude cena naviac prác a drahších materiálov kalkulovaná tak, že cena diela sa zvýši o rozdiel ich cien. Spôsob platenia ceny diela pri zámene bol dohodnutý priamo v ZoD, ceny materiálu boli žalovaným oznámené v predajni TSM-Montys a žalovaní nepreukázali, že by tak tomu nebolo. Keďže sa žalovaní dostali do omeškania s plnením, súd priznal žalobcovi i úrok z omeškania podľa § 369 ods. 1 ObchZ od 30. septembra 2006 do zaplatenia.
2. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „odvolací súd“), na odvolanie žalovaných rozsudkom z 27. júla 2021 sp. zn. 14Co/717/2014, v spojení s opravným uznesením z 22. februára 2022, rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku ktorým uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1.621,85 eura a rozhodnutie o náhrade trov konania, potvrdil; výrok o úrokoch z omeškania zmenil tak, že žalovaní sú povinní zaplatiť žalobcovi 9,5% úrok z omeškania ročne zo sumy 1.621,85 eura od 22. februára 2007 do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného; žalobu vo zvyšnej časti úrokov z omeškania zamietol a žalobcovi priznal proti žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania rozsahu 100%. 2.1. V danej veci žalovaní v konaní pred súdom prvej inštancie aj v odvolaní namietali, že nevedeli o tom, že nimi vybrané materiály sú nadštandardné, že žalobca v konaní nešpecifikoval štandardné materiály ním určené na vybavenie bytu a ich ceny oproti nadštandardnému vybaveniu bytu. K materiálu dodanému žalobcom do bytu žalovaných, k MIO umývadlu s otvorom 60 (1 ks), MIO krytu na sifón (1 ks), OLYMP rohovému umývadlu 45 (1 ks), vani RAVAK rosa s podporou a montáži a dodávke parkiet dynamic (66,12 m2) odvolací súd uviedol, že podľa prílohy č. 2 ZoD štandardným bolo umývadlo JIKA. Ak v byte žalovaných bolo zabudované umývadlo MIO s krytom na sifón a rohové umývadlo OLYMP,nešlo o dohodnutý štandard. To isté platí aj o vani RAVAK rosa a dodávke parkiet, keďže tieto neboli podľa ZoD a jej prílohy č. 2 štandardným vybavením bytu. Žalovanými vybraný nadštandard bol drahší, a preto sú žalovaní povinní zaplatiť žalobcovi požadovaný rozdiel v cenách štandardného vybavenia a žalovanými vybraným a dodaným výrobkom. S námietkou žalovaných, že k nároku žalobcu bolo treba uzavrieť písomný dodatok k zmluve sa odvolací súd nestotožnil. Podľa odvolacieho súdu bol písomný dodatok k ZoD potrebný pri rozšírení diela a uplatnený nárok je odvodzovaný zo zmeny štandardného materiálu za iný, ktorý si vybrali žalovaní a bol drahší, teda nadštandardný. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplynulo, že žalovaným bolo inštalované umývadlo MIO s otvorom 60 (1 ks), kryt na sifón, rohové umývadlo OLYMP 45, vaňa RAVAK rosa s podporou, rohová lišta PVC (2 ks), Quadri Listero 6*25 (50 ks), Quadri Torello 2,5*25 (12 ks), sklo master care (3 ks), parkety dynamic (66,12 m2), prechodová lišta (6,75 bm), reflexné bezpečnostné sklo a záhradná brána. Ak by o dodanie a namontovanie týchto vecí nebolo stranami dohodnuté, išlo by o plnenia bez právneho dôvodu, a preto odvolací súd nárok žalobcu zvažoval posúdiť vec aj podľa kritérií stanovených v § 451 a nasl. OZ o bezdôvodnom obohatení, o čom strany sporu upovedomil výzvou podľa ustanovenia § 382 CSP. Žalobca sa k úvahe o použití ustanovení o bezdôvodnom obohatení na danú vec nevyjadril a žalovaní namietali, že nárok na vydanie prípadného bezdôvodného obohatenia je premlčaný. Odvolací súd v prejednávanej veci posudzoval, či a v akom rozsahu došlo k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaných na úkor žalobcu. Porovnaním dodaného a inštalovaného materiálu so súpisom materiálu a prác uvedených v prílohe č. 2 ZoD súd dospel k záveru, že materiál dodaný a inštalovaný v byte žalovaných žalobcom sa v prílohe č. 2 nenachádza, a teda nebol dohodnutým štandardom vybavenia bytu v zmysle uzatvorenej ZoD. Preto ak žalobca na základe výberu žalovaných dodal a inštaloval do ich bytu iný materiál ako bol uvedený v ZoD, nemohlo ísť o plnenie podľa tejto zmluvy. Ak k zmene dohodnutého rozsahu štandardného vybavenia bytu uvedeného v prílohe č. 2 k ZoD nedošlo a tieto netvorili ani vybratý nadštandard, žalobca inštalovaním predmetných materiálov v byte plnil bez právneho dôvodu. Preto vyúčtovanú cenu za rohovú lištu PVC 2 ks v hodnote 148 Sk, Quadri Listero 6*25 (50 ks) v hodnote 7.700 Sk, Quadri Torello 2,5*25 (12 ks) v hodnote 996 Sk, sklo master care (3 ks) v hodnote 3.807 Sk, dodávku a montáž prechodnej lišty (6,75 bm) v hodnote 1.430 Sk, reflexné bezpečnostné sklo v hodnote 7.191 Sk a záhradnú bránu v hodnote 3.300 Sk celkom sumu vo výške 848,83 eura (24.572 Sk) sú žalovaní povinní žalobcovi vydať ako získané bezdôvodné obohatenie. Námietku premlčania bezdôvodného obohatenia vznesenú žalovanými zamietol. Vychádzal z toho, že žalovaní prevzali dielo 15. decembra 2005, o čom spísali Dohodu o prevzatí diela. Najneskôr v tento deň im žalobca dodal a zabudoval do bytu materiály, ktorých úhrady sa domáha. Nasledujúci deň, 16. decembra 2005, začala žalobcovi plynúť objektívna trojročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá uplynula 16. decembra 2008. Subjektívna dvojročná lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia začala žalobcovi plynúť prevzatím jeho faktúry č. 150/2006 žalovanými 30. septembra 2006, ktorou od žalovaných žiadal za inštalovaný tzv. nadštandard 41.059 Sk + DPH, nakoľko v tento deň už bezpochyby vedel o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a o čo. Subjektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobcovi uplynula 30. septembra 2008, žaloba bola žalobcom podaná na súd 30. mája 2007, t. j. včas. S ohľadom na zistené skutočnosti súd prvej inštancie podľa odvolacieho súdu správne uložil žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 1.621,85 eura a nakoľko bol žalobca v konaní úspešný, správne rozhodol aj o náhrade trov konania tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správne podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 2.2. K rozhodnutiu o úrokoch z omeškania odvolací súd poukázal na to, že pokiaľ čas plnenia nie je stanovený v zmluve alebo právnym predpisom je dlžník povinný plniť dlh po tom, čo bol na plnenie veriteľom vyzvaný. V danej veci žalobca požiadal žalovaných o plnenie faktúrou č. 150/2006 vystavenou 2. októbra 2006, s dátumom splatnosti 6. októbra 2006. Jej riadne doručenie žalovaným spôsobom dojednaným čl. X bodu 10.2. ZoD preukázal až doručením posledného pokusu o zmier z februára 2007, ktorým vyzval žalovaných na plnenie v lehote 5 dní od jeho doručenia výzvy. Žalovaní túto výzvu na plnenie prevzali 16. februára 2007, do omeškania sa mohli dostať uplynutím 5. dňa nasledujúceho po doručení tejto výzvy, t. j. 22. februára 2007. Súd prvej inštancie teda nepostupoval správne, ak žalovaným uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania za dobu od 30. septembra 2006, čo je pred vystavením faktúry žalobcom (2. októbra 2006) a jej splatnosťou (6. októbra 2006). Odvolací súdpri rozhodovaní o úrokoch vychádzal z ustanovenia § 517 ods. 1 a ods. 2 OZ z dôvodu, že medzi stranami sporu ide o spotrebiteľský vzťah a žalovaní sú spotrebitelia a aj preto, že o nároku rozhodol ako o bezdôvodne získanom prospechu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie o úrokoch z omeškania odvolací súd po posúdení zisteného skutkového stavu podľa § 388 CSP zmenil tak, že zaviazal žalovaných spoločne a nerozdielne na zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 1.621,85 eura od 22. februára 2007 vo výške 9,5% platnej k prvému dňu omeškania až do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého žalovaného (§ 511 OZ). Vo zvyšnej časti žalobu týkajúcu sa úrokov z omeškania ako nedôvodnú zamietol. 2.3. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP. Úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešným žalovaným nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100% s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP).
3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podali žalovaní (ďalej aj „dovolatelia“) dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP a § 421 ods. 1 písm. a) CSP podľa obsahu v zmysle § 124 ods. 1 CSP v časti, v ktorej im bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 1.621,85 eura s príslušenstvom a v tejto časti žiadali dovolací súd, aby zrušil napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a priznal im voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100%. 3. 1. Dovolatelia namietali, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu je arbitrárny nevyhovujúci základným kvalitatívnym požiadavkám na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. V zmysle ustanovenia § 393 ods. 2 CSP sa odvolací súd v bode 14. odôvodnenia rozsudku stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaní prevzali vykonané dielo riadne aj so zabudovaným nadštandardom, vybavenie bytu nadštandardom nereklamovali a užívajú ho. Pri hodnotení výsledkov dokazovania k tejto skutočnosti súdy nezohľadnili ich námietky, že svedecké výpovede P. nepreukazujú žiadne podstatné skutočnosti a žalobca teda v spore nepreukázal, že by im bolo oznámené, že si objednávajú nadštandardný materiál do bytu a rozdiel v cenách oproti štandardu. Odvolací súd sa v rozpore s ustanovením § 387 ods. 3 CSP nezaoberal podstatným pre posúdenie samotnej povahy plnenia (či ide o plnenie na základe zmluvy o dielo v prípade, ak si dodaný materiál vybrali žalovaní) alebo o plnenie žalobcu mimo jeho zmluvných povinností (v prípade, že si dodaný materiál žalobcovia nevybrali v súlade so zmluvou). Odvolací súd nevysvetlil, prečo ich argumenty o absencii dôkazu o potvrdení objednávky považuje za bezvýznamné a prečo konajúce súdy opomenuli pri uvažovaní rozhodnú skutočnosť, ktorá vyplynula práve z výpovedí svedkýň -., a to že k zavŕšeniu procesu objednania štandardu alebo nadštandardu došlo na základe potvrdenia/odsúhlasenia objednávky emailom. Podľa nich je napadnuté rozhodnutie výsledkom selektívneho hodnotenia dôkazov a svojvôle súdu pri hodnotení dôkazov, keď z výpovedí svedkýň prihliadli len na skutkové tvrdenia, ktoré sú v prospech žalobcu, čo je v rozpore so základnými princípmi CSP, článkom 15 a ustanovením § 191 CSP. Uvedeným postupom im odvolací súd znemožnil, aby uskutočňovali práva, ktoré im patria v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces preto, že v odôvodnení napadnutého rozhodnutia riadne nevysvetlil prečo mali pochybovať o tom, že nimi vybrané a dodané umývadlo MIO nie je dohodnutým štandardom, keď ide o model z jednej kolekcie umývadiel značky JIKA, že dodaná vaňa RAVAK rosa zodpovedá dohodnutému štandardu, ak ide o bielu plastovú vaňu, tak ako je uvedené v prílohe č. 2 ZoD a neuviedol, v čom sa odlišujú dodané parkety od tých, ktoré sú uvedené v prílohe č. 2 ZoD označených ako laminátová podlaha, hr. 7 mm, nosná vrstva HDF doska, tvrdosť 31. Podľa nich z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, na základe čoho dospel odvolací súd k záveru, že rohové umývadlo OLYMP 45 (WC) a MIO kryt na sifón sú zamieňaným vybavením. Ak by sa malo postupovať pri uvažovaní tak, ako to uviedol odvolací súd, tak rohové umývadlo (WC) a ani kryt na sifón nie sú súčasťou štandardného vybavenia podľa prílohy č. 2 ZoD, preto by logicky mali byť vybavením, ktoré bolo plnením žalobcu bez právneho dôvodu (bod 26. napadnutého rozhodnutia). 3.2. Podľa dovolateľov odvolací súd v odôvodnení neodpovedal na rozhodujúcu skutkovú otázku celého sporu, a to, aká bola cena jednotlivých položiek dohodnutého štandardného vybavenia. K tomu uviedol len, že túto cenu sa dozvedeli v predajni TSM - Montys. Žalobca v konaní k tejto okolnosti predložil len listiny, v ktorých dodávatelia uvádzali ceny nadštandardného vybavenia vo vzťahu k žalobcovi, nie vo vzťahu k ním. Ak odvolací súd nedal jednoznačnú odpoveď na otázku, aká bola dohodnutá cenaštandardného vybavenia, tak nemohol pristúpiť k posúdeniu na to nadväzujúcej skutkovej otázky, a to aký je cenový rozdiel medzi dohodnutým štandardom a nadštandardom. 3.3. Podľa dovolateľov odvolací súd porušil dispozičný princíp sporového konania a v rozpore s ustanovením § 216 CSP povinnosť uhradiť žalobcovi požadované plnenie, ale z iného právneho vzťahu a z iného právneho dôvodu než uvádzal žalobca v žalobe, a to bez jej zmeny žaloby a bez akéhokoľvek zdôvodnenia a vysvetlenia, ktorý z procesných úkonov žalobcu považoval za zmenu žaloby. Odvolací súd týmto konal v rozpore s ustanoveniami § 216 CSP, § 139 CSP a § 142 CSP a neprípustne prekročil žalobný návrh. Vzhľadom na skutočnosť, že k zmene žaloby, ani k zmene tvrdení žalobcu o podstatných a rozhodujúcich okolností v konaní nedošlo, žalovaní považovali nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia za premlčaný a v tom zmysle sa vyjadrili pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom. Ak by žalobca zmenil žalobu v priebehu konania pred súdom prvej inštancie (a súd by rozhodol o pripustení zmeny žaloby) v čase, keď sa žalovaní k premlčaniu vyjadrili (záverečné vyjadrenie z 25. marca 2014), súd by musel prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania a žalobu zamietnuť. Námietkou premlčania reagovali i na výzvu súdu zo 7. júna 2021, a to z dôvodu, že k zmene žaloby v priebehu konania na súde prvého stupňa nedošlo a predmetom dokazovania boli skutkové okolnosti týkajúce sa uplatneného nároku žalobcu zo zmluvného vzťahu. Očakávali, že ak im súd s poukazom na ustanovenie § 382 CSP oznámil, že zvažuje aplikovať na vec ustanovenie § 451 a nasl. OZ, nemôže to vzhľadom na ustanovenie § 216 CSP (viazanosť žalobným návrhom) a ustanovenia § 382 CSP (vyjadrenie sa k možnej aplikácii ustanovenia § 451 a nasl. OZ) bez zmeny žaloby (§ 139 CSP) viesť k inému rozhodnutiu než k tomu, že odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmení tak, že žalobu zamietne. 3.4. Dovolatelia namietali aj to, že odvolací súd nesprávne právne posúdil zistený skutkový stav veci podľa ustanovení § 451 a nasl. OZ o bezdôvodnom obohatení s poukazom na rozhodnutie dovolacieho súdu z 19. januára 2012 sp. zn. 2Cdo/92/2010, od ktorého sa odvolací súd odklonil. Žalobca podľa nich nepreukázal právny vzťah z bezdôvodného obohatenia, teda nepreukázal, že mu vznikla majetková ujma zapríčinená nimi. Žalobca sa vo veci domáhal plnenia z právneho vzťahu vzniknutého zo zmluvy o dielo. Z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nevyplýva, na základe akých skutkových zistení dospel k záveru, že žalobcovi vznikla majetková ujma, z akých vykonaných dôkazov pri tom vychádzal, akými úvahami sa pri hodnotení (neuvedených) dôkazov riadil. Žalovaní sa len domnievajú, že odvolací súd vychádzal zo skutočnosti, že nezaplatili za dodané „nadštandardy“, ktorá sama nepreukazuje vznik majetkovej ujmy na strane žalobcu, nakoľko dodanie nadštandardu sa uskutočňovalo prostredníctvom dodávateľov a žalobca netvrdil a nepreukazoval, že dodávateľom za nadštandardy zaplatil a tieto otázky neboli predmetom dokazovania. Súd dospel podľa nich k nesprávnemu právnemu záveru, že sú povinní vydať žalobcovi získané bezdôvodné obohatenie 843,83 eura bez vysvetlenia v odôvodnení rozsudku ako k tomuto dospel. 3.5. K voľbe režimu Obchodného zákonníka dovolatelia poukázali na rozhodnutie 5MCdo/20/2009, z ktorého vyplýva, že takáto voľba práva je neplatná a ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, pri neplatnosti ktorej sa na vzťahy so spotrebiteľom vždy použije Občiansky zákonník. Odvolací súd nesprávne vec právne posúdil, keď prijal právny záver podľa ktorého na základe dohody žalobcu a žalovaných títo ako zmluvné strany uzatvorili zmluvu o dielo, pričom sa dohodli, že ich vzájomný vzťah sa bude spravovať ustanoveniami Obchodného zákonníka. To však nevylučuje, aby sa na tento právny vzťah nemohli aplikovať ustanovenia § 52 ods. 2 a nasl. OZ. Správny právny záver je podľa žalovaných záver, podľa ktorého ZoD uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným je zmluvou spotrebiteľskou a vzťah medzi žalobcom a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským. Voľba práva v zmluve o dielo uzatvorenej medzi žalobcom a žalovanými je neplatná a ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, pri neplatnosti ktorej sa na vzťahy so spotrebiteľom vždy použije Občiansky zákonník.
4. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol, aby dovolací súd dovolanie odmietol a priznal mu nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Uviedol, že dovolatelia vyjadrujú len nesúhlas s interpretáciou dôkazov a aplikáciou právnych noriem súdmi, čo bez ďalšieho nepripúšťa dovolanie podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Podľa neho odvolací súd svoje rozhodnutie dostatočne a náležite neodôvodnil a že pri rozhodovaní nezohľadnil odvolaciu argumentáciu dovolateľov. K tvrdeniu dovolateľov, že odvolací súd nezaujal stanovisko k ich námietkam k výpovedi P. a k emailovej komunikácii potvrdzujúcej objednávku v predajni TSM - Montys, uviedol, že odvolací súd sa nielenže stotožnil so skutkovým i právnymposúdením veci súdom prvej inštancie, ale toto aj doplnil o vlastné úvahy. Poukázal na v konaní nesporné, že žalovaní vykonané dielo riadne prevzali aj so zabudovaným nadštandardom; tento nadštandard nebol uvedený v prílohe č. 2 ZoD; vybrali si ho žalovaní, a teda nemohlo ísť o dohodnuté plnenie. Ani pri priemernej spotrebiteľskej opatrnosti nemohli z uzavretej ZoD, vrátane jej prílohy č. 2 vyvodiť, že nimi vybrané zariadenie bolo štandardom. Žalovaní ani nepopreli, že nadštandardný a vyfakturovaný materiál od žalobcu prevzali, že tento sa nachádza v ich byte a riadne ho užívajú. Žalobca nadštandardný materiál dodaný žalovaným riadne špecifikoval, špecifikácia je založená v súdnom spise č. l. 57, je uvedená aj v objednávke žalovaných z 3. mája 2005 v predajni TSM - Montys, ktorá bola žalovaným odoslaná emailom a potvrdená. Z oznámenia žalovaných z 21. februára 2007 je evidentné, že vedeli, za ktoré veci a práce žiadal zaplatiť žalobca vystavením faktúry č. 150/2006, nakoľko sa v ňom o nich zmieňovali a spochybňovali ich, čo znamená, že faktúra bola doručená spolu s rozpisom nadštandardných materiálov zabudovaných v ich byte. 4.1. Predmetom konania v danej veci bola od začiatku požiadavka žalobcu na priznanie konkrétnej sumy peňazí a rovnako bol daný aj skutkový základ žaloby v skutkovom deji a položkách, ktoré žalovaní obdŕžali na úkor žalobcu a nezaplatili za ne. K porušeniu ustanovenia § 216 ods. 1 CSP, podľa ktorého je súd viazaný žalobným návrhom žalobcu, v danej veci súdom nedošlo, pretože žalobca nežiadal v konaní viac, iný nárok alebo na základe iného skutkového deja, a teda nemalo prečo prísť ani k zmene žaloby. Žalobca skutkovo nemenil podklad žaloby, preto nemohol ani spôsobiť zmenu skutkových okolností, na ktorých žaloba stála. Vývoj dôkaznej situácie týkajúcej sa uplatňovaného nároku nemožno považovať za zmenu žaloby, ako to tvrdia dovolatelia. Ak súd aplikoval na vec ustanovenie § 451 ods. 2 OZ o bezdôvodnom obohatení, nešlo o zmenu skutkového stavu, ale právnej kvalifikácie, a teda nebolo potrebné žiadať o zmenu žaloby. K zmene právnej kvalifikácie, resp. toho čoho sa žalobca domáhal a ako vec právne posúdil súd, poukázal na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/196/2009. 4.2. Žalovaní podľa žalobcu v dovolaní nesformovali konkrétnu právnu otázku, žalobca ani dovolací súd ich v tomto nemôžu suplovať a túto otázku formulovať sami, resp. prijať závery bez formulácie tejto otázky. Dovolatelia s tvrdením, že súdy sa odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe nesúhlasia s právnou kvalifikáciou nároku žalobcu ako bezdôvodným obohatením a splnením predpokladov pre jeho priznanie a súčasne sa dožadujú, aby bola predmetná zmluva o dielo považovaná za spotrebiteľskú bez vyjadrenia konkrétnej právnej otázky, ktorú má dovolací súd riešiť.
5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej ako „najvyšší súd“ alebo ako „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 424 CSP) oprávneným subjektom (§ 427 CSP), zastúpeným podľa ustanovenia § 429 ods. 1 CSP skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti, pričom zistil, že dovolanie je dôvodné.
6. Podľa ustanovenia § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanovení § 420 a § 421 CSP.
7. Žalovaní vyvodzovali prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f) CSP. Namietali najmä nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko odvolací súd nereagoval na ich argumentáciu, že nebolo v konaní preukázané, čo bolo dohodnutým štandardom vo vyhotovení podláh a zdravo-technickej inštalácie v zmysle dodatku č. 2 k ZoD, že neboli oboznámení s tým aká bola cena dohodnutého štandardu a aká bola cena dodaného nadštandardu, a že s súvislosti so zmenami vo vybavení bytu nebola medzi stranami uzavretá žiadna dohoda, t. j. nevysporiadal sa s ich tvrdeniami uvedenými v odvolaní, ktoré boli zásadné pre rozhodnutie vo veci.
8. Podľa ustanovenia § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, žedošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
9. Podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej, alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
10. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia CSP treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie spravodlivosti).
11. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a. II. ÚS 251/03).
1 2. Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu okrem toho musí byť aj dostatočným podkladom pre prieskum rozhodnutia v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu neobsahuje náležitosti uvedené v ustanovení § 393 CSP, je nepreskúmateľné. Z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 115/03 a sp. zn. III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“. Podľa dovolacieho súdu faktom je, že odvolací súd síce nie je povinný dať v písomnom vyhotovení rozhodnutia odpoveď na úplne všetky sporné otázky, avšak je povinný vysporiadať sa dostatočne presvedčivo aspoň s tou najzásadnejšou argumentáciou, k čomu v danom prípade nedošlo. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nespĺňa základné zákonné kritéria na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí. Podľa dovolacieho súdu faktom je, že odvolací súd síce nie je povinný dať v písomnom vyhotovení rozhodnutia odpoveď na úplne všetky sporné otázky, avšak je povinný vysporiadať sa dostatočne presvedčivo aspoň s tou najzásadnejšou argumentáciou, k čomu v danom prípade nedošlo. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu v danej veci podľa dovolacieho súdu nespĺňa základné zákonné kritéria na odôvodňovanie súdnych rozhodnutí.
13. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu k odvolacím námietkam žalovaných o tom, že nevedeli, čo podľa zmluvy má byť dohodnutým štandardom, a že zariadenie, ktoré si vybrali je iné (drahšie), a teda nadštandardom, je konštatovanie, že „pokiaľ ide o dodané materiály - položky, a to MIO umývadlo s otvorom 60 1 ks, MIO kryt na sifón 1 ks a OLYMP rohové umývadlo 45, 1 ks,RAVAK Vaňa rosa + podpora a montáž + dodávka parkiet dynamic 66,12 m2, tak z prílohy č. 2 zmluvy o dielo vyplýva, že v štandarde bolo uvedené umývadlo JIKA. Ak teda boli žalovaným zabudované umývadlo MIO s krytom na sifón a umývadlo rohové OLYMP, je zrejmé, že nešlo podľa predmetnej špecifikácie o dohodnutý štandard. Preto pokiaľ si žalovaní vybrali iné umývadlá, nemôžu tvrdiť, že ide o zmluvné plnenie dohodnutého štandardného vybavenia, nakoľko aj pri priemernej spotrebiteľskej opatrnosti nemohli z uzatvorenej zmluvy o dielo, vrátane uzatvorenej prílohy č. 2 vyvodiť, že toto nimi vybrané vybavenie bolo dohodnutým štandardom. To isté platí aj o vani RAVAK rosa a dodávke parkiet. Je zrejmé, že vybraný materiál netvorí štandardné vybavenie podľa dohodnutej ZoD a prílohy č. 2 k tejto zmluve. Žalovanými vybraný nadštandard je drahší, t. j. má vyššiu cenu ako dohodnuté štandardné vybavenie. Preto sú žalovaní povinní uhradiť žalobcovi požadovaný rozdiel v cenách dohodnutého štandardu a dodaných vybraných výrobkov vo výške rozdielu v cenách štandardného vybavenia oproti žalovanými vybraným a dodaným výrobkom iných značiek to titulom zmluvných plnení a dojednaní v zmysle uzatvorenej ZoD.“
14. Podľa názoru dovolacieho súdu, ku ktorému dospel po preskúmaní veci, odvolací súd sa napriek výslovnému príkazu v ustanovení § 387 ods. 3 CSP vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní, v odôvodnení svojho rozsudku s podstatnými tvrdeniami žalovaných v odvolaní (o neurčitosti prílohy č. 2 ZoD stanovujúcom štandard vybavenia bytu a jeho ceny, o neuzavretí dohody o zmene obsahu zmluvy o dielo) nevysporiadal, a to ani v najvšeobecnejšej rovine. Uvedené platí predovšetkým u tých námietok žalovaných, že nevedeli čo presne je dohodnutým štandardom a aká je jeho cena, o dodaní nadštandardu a jeho cene, a že nebolo medzi stranami dohodnuté nič, čo by bolo zmenou uzavretej ZoD, ktoré z pohľadu rešpektovania ich práva na spravodlivý proces možno označiť za hlavné, a ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď. Išlo o argumentáciu žalovaných, že bez toho, aby bola zistená cena štandardného vybavenia, nebolo možné posúdiť oprávnenosť žalobcom uplatneného nároku, a to aj s ohľadom na ich postavenie spotrebiteľov v danom zmluvnom vzťahu. Odvolací súd síce na rozdiel od súdu prvej inštancie považoval vzťah založený ZoD za spotrebiteľský, ale ďalej sa už v dôvodoch svojho rozhodnutia nezaoberal ochranou spotrebiteľov pred zmluvnými podmienkami, ktoré by mohli obsahovať ustanovenia, spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľov. Odôvodnenie napadnutého rozsudku nedáva odpoveď na podstatnú otázku, ako odvolací súd zistil z prílohy 2 k ZoD špecifikáciu zariaďovacích predmetov a ich cenu, ktorú žalovaní podľa odvolacích námietok považovali za nevyhnutnú pre rozhodnutie o doplatení rozdielu v cene štandardu a nadštandardu. Nevysporiadal sa ani s určitosťou dohody strán v prílohe č. 2 k ZoD v označení jednotlivých zariaďovacích predmetov, keď napr. umývadlá boli označené len rozmerom a výrobcom (JIKA), čo následne viedlo k nedostatočne odôvodnenému záveru, že umývadlo model MIO od výrobcu JIKA je iným umývadlom ako bol dohodnutý štandard (umývadlo JIKA).
15. Vyjadrenie odvolacieho súdu k zásadnej námietke žalovaných, že poskytnuté plnenie bolo plnením zo zmluvy (zhotovením diela - bytu) a ďalšie plnenia medzi stranami neboli dohodnuté, a preto nie sú povinní žalobcovi nič viac platiť, nie je dostatočne a presvedčivo odôvodnené. V bode 17. odôvodnenia rozsudku síce uvádza námietku žalovaných, že "podľa bodu 5.2. Zmluvy zmeny v dispozičnom riešení bytu objednávateľa oproti stavu vyznačenému v prílohe č. 1 zmluvy, ako aj zmeny vo vyhotovení, vybavení, príslušenstve bytu objednávateľa oproti stavu stanovenému v prílohe č. 2 zmluvy, ktoré budú objednané objednávateľom a neovplyvnia kalkuláciu (správne kolaudáciu - poznámka dovolacieho súdu) stavby je ho zhotoviteľ povinný vykonať na základe uzavretého písomného dodatku k tejto zmluve, ktorého obsahom bude dojednaná cena a špecifikácia požadovaných naviac prác nad práce uvedené v bode 5.3. zmluvy.“, ale následne v bode 19. odôvodnenia rozsudku konštatuje, že „Pokiaľ ide o uvedenú námietku žalovaných o nedostatku písomného dodatku k zmluve, tak takýto dodatok by bol potrebný pri rozšírení diela, pri ktorom si zmluvné strany dohodli povinnosť vyhotoviť dodatok k zmluve, ale tento nárok sa netýka rozšírenia diela, len zmeny štandardného materiálu za lepší, kvalitnejší, krajší pre žalovaných, teda nadštandardný.“ Z uvedeného podľa dovolacieho súdu vyplýva, že odvolací súd sa posúdeniu právnej podstaty uplatneného nároku nevyjadril dostatočne zrozumiteľne. Na jednej strane konštatoval, že k vzniku nároku zhotoviteľa na vyššiu cenu diela v prípade jeho rozšírenia alebo zvýšenia jeho kvality (nadštandardu) bola (aj podľa ZoD) nevyhnutná predchádzajúca dohoda objednávateľa a zhotoviteľa na vlastnom rozšírení diela alebo jeho kvalitatívnej zmene, teda dohoda o zmene zmluvy odielo. Na strane druhej, aj keď bolo v konaní zistené, že k dohode strán o zmene zmluvy o dielo nedošlo, v odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že napriek tomu žalovaní musia „nadštandard“ uhradiť podľa dohody v bode 5.3. zmluvy, t. j. rozdiel medzi cenou štandardu a nadštandardu, prípadne ho vydať ako bezdôvodné obohatenie. Z uvedeného tak nevyplýva, či sa odvolací súd zaoberal tým, či podľa neho dodaný nadštandard bol plnením na základe novej zmluvy, ktorej predmetom je samostatné dielo alebo plnením podľa ZoD, čo má následne pri neexistencii dohody o zmene ZoD vplyv na možnosť uplatnenia inej ako dohodnutej ceny.
1 6. Odvolací súd nedostatočne odôvodnil i záver, že žalobca sa vo veci oprávnene domáha od žalovaných vydania bezdôvodného obohatenia. Dodávku a montáž časti zriaďovacích predmetov neposúdil podľa ustanovenia § 451 a nasl. OZ, ktoré upravujú inštitút bezdôvodného obohatenia tak, aby bolo jasné, že došlo k obohateniu žalovaných práve na úkor žalobcu a ani v akej výške. K tomu uviedol iba, že ceny poskytnutých materiálov žalovaní nespochybnili, čo však bolo v rozpore s tvrdeniami v priebehu celého konania. Navyše tu chýba úvaha prečo dodávku „materiálu naviac“ zabudovaného do odovzdaného diela, bytu, považoval za samostatné plnenie a nie za plnenie na základe ZoD, ktorého predmetom bol byt označený v projektovej dokumentácii ako E. vo vchode E., na prízemí obytného domu v D..
17. Povinnosťou odvolacieho súdu bolo vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní žalovaných (§ 387 ods. 3 CSP). Podstatným je taký argument, ktorý je relevantný, teda má vecnú súvislosť s prejednávanou vecou a zároveň je takej povahy, že v prípade jeho preukázania (samostatne alebo v spojitosti s ostatnými okolnosťami) môže priniesť priaznivejšie rozhodnutie pre odvolateľa. Pretože odvolací súd v prejednávanej veci nezaujal k otázkam uvedeným v odvolaní žalovaných zrozumiteľné a presvedčivé stanovisko, je s ohľadom na povinnosť odvolacieho súdu stanovenú v § 387 ods. 3 veta druhá CSP jeho odôvodnenie rozsudku nepostačujúce. Dovolaciemu súdu nezostalo prijať iný záver než ten, že v tomto prípade došlo k zaťaženiu konania pred odvolacím súdom tvrdenou vadou zmätočnosti podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP a dovolanie žalovaných je z tohto dôvodu nielen prípustné, ale tiež dôvodné.
1 8. Absencia vysporiadania sa s tými odvolacími námietkami žalovaných, ktoré bez ďalšieho nejde označiť za nepodstatné (resp. aj pre prípad ich naozajstnej nepodstatnosti chýba argumentácia spôsobilá presvedčiť, prečo je to tak) v odôvodnení napadnutého rozsudku, je tak závažným nedostatkom rozhodnutia, ktorého intenzita zakladá porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Odvolací súd postupoval pri odôvodňovaní rozsudku podľa úpravy v ustanovení § 387 ods. 2 CSP, ale opomenul aplikovať i postup daný v ustanovení § 387 ods. 3 CSP. Tým sa dostal mimo limitov práva na spravodlivý proces chráneného nielen článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj s článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/204/2011 a sp. zn. 4Cdo/120/2019).
1 9. Dovolací súd sa zaoberal aj námietkou žalovaných, že nesprávnym procesným postupom odvolacieho súdu im bolo znemožnené, aby uskutočňovali im patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, keď bez zmeny žaloby, v rozpore s ustanovením § 216 CSP priznal žalobcovi síce rovnaké plnenie ako požadoval, ale z iného právneho vzťahu než žalobca žiadal a z iného dôvodu než sa v žalobe domáhal.
20. K tejto námietke dovolací súd na začiatok vysvetlenia uvádza, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia (právo pozná súd). Strany sporu nie sú povinné uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávneprávne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany a je povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Ak teda súd rozhoduje o peňažnom plnení, ktoré vychádza zo skutkových tvrdení, ktoré umožňujú posúdiť nárok po právnej stránke aj podľa iných noriem, ako je žalobcom navrhované, resp. výsledky vykonaného dokazovania umožňujú podriadiť uplatnený nárok pod iné hmotnoprávne ustanovenie, než akého sa žalobca dovoláva, je povinnosťou súdu uplatnený nárok takto posúdiť bez ohľadu na to, či v žalobe právny dôvod požadovaného plnenia je alebo nie je uvedený, alebo je uvedený nesprávne. Nemožno preto uprieť súdu, aby v spojení so skutkovými zisteniami urobil sám odlišné, právu zodpovedajúce hodnotenie žalobou uplatneného plnenia. Pokiaľ odvolací súd na základe žalobcom uplatnených skutkových tvrdení, dospel k záveru o inej právnej kvalifikácii uplatneného nároku (na čo strany upozornil podľa ustanovenia § 382 CSP) ako uvádzal v žalobe žalobca, nedošlo tým k rozhodnutiu o inom nároku a tým ani k porušeniu práva žalovaných na spravodlivý súdny proces.
21. Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že dovolanie podľa § 420 písm. f) CSP je z dôvodov uvedených v bodoch 11. až 18. nielen prípustné, ale aj dôvodné, a preto bolo potrebné napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť (§ 449 ods. 1 CSP) a vec mu vrátiť na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
22. Odvolací súd v ďalšom konaní svoje rozhodnutie riadne odôvodní tak, aby obsahová (materiálna) náplň jeho rozhodnutia založila nielen jeho zrozumiteľnosť, ale aj všeobecnú interpretačnú presvedčivosť. Z odôvodnenia rozsudku musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. V hodnotení skutkových zistení nemôže chýbať žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, ktoré odvolací súd náležitým spôsobom v celom súhrne posúdi a náležite vyhodnotí. Rozhodnutie odvolacieho súdu musí obsahovať náležitosti uvedené v ustanoveniach § 393 CSP, musí byť logické a presvedčivé. Osobitnú pozornosť treba venovať pre sporové súdne konanie relevantným argumentom odvolateľov.
23. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu (rozhodnutia sp. zn. 1Cdo/44/2015, sp. zn. 2Cdo/111/2014, sp. zn. 3Cdo/4/2012, sp. zn. 4Cdo/263/2013, sp. zn. 5Cdo/241/2013, sp. zn. 6Cdo/591/2015, sp. zn. 7Cdo/212/2014, sp. zn. 8Cdo/137/2015).
24. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 CSP).
25. Vzhľadom na vyššie uvedené dovolací súd podľa ustanovenia § 449 ods. 1 CSP rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27. júla 2021 sp. zn. 14Co/717/2014, v spojení s opravným uznesením z 22. februára 2022 v prvom a druhom výroku, spolu so súvisiacim výrokom o trovách odvolacieho konania zrušil a v rozsahu zrušenia vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 450 CSP).
26. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, odvolací súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP). Ak dovolací súd zruší rozhodnutie, a ak vráti vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP).
27. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.