2 Cdo 89/2010

Najvyšší súd  

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa JUDr. P. D. bývajúceho vo V., zastúpeného JUDr. T.P., advokátkou v Ž., proti odporcovi O.S.Ž., so

sídlom v Ž., o 2 244,57 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 19

C 124/2004, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 1. decembra 2009

sp. zn. 10 Co 124/2009, takto

r o z h o d o l:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline z 1. decembra

2009 sp. zn. 10 Co 124/2009 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

  Okresný súd Martin rozsudkom z 27. marca 2007 č. k. 19 C 124/2004 – 201 návrh

navrhovateľa na zaplatenie 67 620 Sk ( 2 244, 57 € ) titulom mzdy za obdobie od 1. 8. 2000

do 30. 9. 2000 zamietol a navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť odporcovi náhradu trov

konania 1 123 Sk (37,28 € ) do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Uviedol, že

rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky ( JUDr. J. Č. ) z 21. 5. 1999 bol

navrhovateľ dočasne zbavený výkonu funkcie sudcu   - predsedu senátu Okresného súdu v

Žiline ( § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v platnom znení )

z dôvodu začatia trestného stíhania pre úmyselný trestný čin nezlučiteľný s výkonom funkcie

sudcu. Od 7. 5. 1999 do 13. 6. 2000 bol vo väzbe na základe rozhodnutia Okresného súdu v Ostrave a rozsudkom Okresného súdu v Ostrave z 25. 1. 2000 č. k. 7 T 124/1999   (

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prahe z 15. 6. 2000 sp. zn. 12 To 232/2000 )

právoplatným 15. 6. 2000, bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu   a odsúdený na

trest odňatia slobody. Podaním z 19. 6. 2000   sa vzdal funkcie sudcu, ktoré   predseda

Národnej rady Slovenskej republiky rozhodnutím z   20. 6. 2000 číslo X., doručeným

navrhovateľovi 27. 9. 2000, zobral   na vedomie s tým, že sudcovská funkcia navrhovateľa

zaniká dňom 30. septembra 2000. Keďže teda navrhovateľ od   22. 5. 1999   ( dočasné

zbavenie funkcie sudcu ) do odvolania Národnou radou Slovenskej republiky ( 30. 9. 2000 )

funkciu sudcu nevykonával nie je dôvodný ním uplatňovaný nárok na mzdu za mesiace

august a september 2000 (   s účinnosťou od 1. 8. 2000 nariadil predseda Okresného súdu

v Žiline zastavenie vyplácania jeho   príjmov   ). O trovách konania rozhodol podľa  

§ 142 ods. 1 O. s. p.

Krajský súd v Žiline uznesením z 30. septembra 2008 sp. zn. 10 Co 189/2007 na

odvolanie navrhovateľa rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dospel k záveru, že postupom   okresného súdu, spočívajúcim v nepreskúmateľnosti jeho

rozhodnutia, došlo k odňatiu možnosti navrhovateľa konať pred súdom. Vytkol mu, že sa nevysporiadal s právnym hodnotením nároku navrhovateľa z pohľadu ustanovenia § 18

zákona č. 420/1991 Zb. o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov ako aj   z pohľadu platných ustanovení Zákonníka práce   napriek   tomu, že o tieto predpisy

navrhovateľ uplatnený nárok na mzdu opiera. Napokon, že   nezaujal   žiadne stanovisko

k námietke premlčania vznesenej odporcom. Poznamenal, že právny základ nároku

navrhovateľa sa na základe doposiaľ vykonaného dokazovania môže javiť ako opodstatnený.

Ak však súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním dospeje k záveru o neopodstatnenosti

podaného návrhu, svoje závery z pohľadu skutkových a právnych argumentácií vznesených

v konaní účastníkmi vyhodnotí a svoje rozhodnutie v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. aj riadne

odôvodní.

Okresný súd v Martine ( v poradí druhým ) rozsudkom z 13. januára 2009 č. k.  

19 C 124/2004 – 266 odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi   2 213,20 € so  

17,6 % úrokom z omeškania zo sumy 1 122,29 € od 12. 9. 2000 do zaplatenia a zo sumy

1 090,91 € od 12. 10. 2000 do zaplatenia   a náhradu trov konania   1 675,33 € na účet   jeho

právnej zástupkyne, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol.

Uviedol, že osobitným druhom verejnej funkcie je funkcia sudcu, ktorej   dočasné zbavenie ako aj jej zánik   upravuje zákon č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch ( § 44, § 49 ). Napriek

dočasnému zbaveniu výkonu funkcie sudcu ( rozhodnutie ministra spravodlivosti Slovenskej

republiky z 21. 5. 1999 z dôvodu začatia trestného stíhania pre úmyselný trestný čin

nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu ) bol navrhovateľ naďalej sudcom Okresného súdu

v Žiline   ( jeho funkcia nezanikla ). K zániku jeho   funkcie sudcu   došlo až na základe

rozhodnutia Národnej rady Slovenskej republiky z 20. 6. 2000   číslo 1048 ( 27. 9. 2000 ),

ktorým zobrala na vedomie vzdanie sa funkcie sudcu ( podaním z 19. 6. 2000 ), doručeným

mu   27. 9. 2000, dňom 30. 9. 2000.   ( § 44 ods. 1, 7 zákona č. 335(1991 Zb. ). Preto mu

prináleží plat sudcu ( dekrétom   Spr. 600/00 stanovený funkčný plat   vo výške 33 810 Sk  

mesačne )   až do tohto dátumu, pričom v čase od 27. 9. 2000 do 30. 9. 2000 bol

práceneschopný a boli mu vyplatené nemocenské dávky vo výške 945 Sk. ( 31,37 €)

Vzhľadom na to, že na vzťahy vyplývajúce z výkonu funkcie sudcu ( okrem sudcov bývalých

vojenských súdov ) sa, (pokiaľ tento zákon neustanovuje niečo iné), vzťahujú ustanovenia

Zákonníka práce   a podľa jeho § 119 je mzda splatná pozadu za mesačné obdobie vo

výplatnom termíne   ( na okresnom súde   v rozhodnom čase trinásty deň mesiaca )

nevyplatením mzdy   vo výplatnom termíne ( za mesiace august a september ) sa dostal odporca do omeškania. Preto je dôvodný aj nárok navrhovateľa na úroky z omeškania ( § 256

ods. 2 Zákonníka práce ) v súlade s § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Námietku

premlčania   nároku uplatňovaného   navrhovateľom   vznesenú odporcom vyhodnotil za neopodstatnenú. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 3 O. s. p.

Krajský súd v Žiline ( v poradí druhým rozhodnutím ) rozsudkom z 1. decembra 2009

sp. zn. 10 Co 124/2009 na odvolanie odporcu rozsudok súdu prvého stupňa vo vyhovujúcej

časti ( napadnutej odvolaním )   potvrdil   a vyslovil, že   výrok, ktorým   vo zvyšku návrh

zamietol zostáva nedotknutý. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu

trov odvolacieho konania 115,57 € na účet jeho právnej zástupkyne do troch dní od

právoplatnosti rozsudku.   Súčasne pripustil dovolanie na zodpovedanie otázky zásadného

právneho významu, „či je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi priznanie náhrady

funkčného platu sudcovi za situácie, keď   sudca stratil k určitému dátumu základné

predpoklady na výkon funkcie sudcu, resp. preto, že bol právoplatne odsúdený pre úmyselný

trestný čin a ďalej za situácie, keď príslušný zákon neriešil otázku jeho ďalšieho   pracovného

zaradenia, ako i jeho mzdové nároky.“ V plnom rozsahu sa stotožnil   so závermi

prvostupňového súdu a odôvodnením jeho rozhodnutia. Považoval za správnu aplikáciu   ( súdom prvého stupňa uvedených ) ustanovení zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch  

a zákona č. 420/1991 Zb. o platových pomeroch sudcov a justičných čakateľov v znení do

31. 12. 2000. Uviedol, že v konaní bolo nepochybne preukázané dočasné zbavenie

navrhovateľa výkonu funkcie sudcu, jeho vzdanie sa výkonu funkcie sudcu, doručenie mu

rozhodnutia   Národnej rady Slovenskej republiky dňa 27. 9. 2000, ktorým dňom aj došlo

k zániku funkcie sudcu ( § 44 ods. 1 písm. a/ zákona č. 335/1991 Zb. ),   priznanie mu

funkčného platu v sume 33 810 Sk platovým dekrétom č 600/00, ako aj pozastavenie jeho

vyplácania od 1. 8. 2000 rozhodnutím predsedu Okresného súdu Žilina. Navrhovateľ v období

august – september 2000 – počas dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu túto funkciu

vykonávať nemohol, ale jeho pracovný vzťah sudcu k odporcovi až do rozhodnutia Národnej

rady Slovenskej republiky trval ( v mesiaci august 2000 do 5. 9. 2000, kedy mu bol zakázaný

vstup, do zamestnania aj chodil ). Ustanovenia zákona č. 335/1991 Zb. ako aj Zákonníka

práce neobsahujú zákaz výkonu inej než sudcovskej práce, pokiaľ sudca o to záujem prejaví

a na pridelení takejto práce trvá   a ani tieto predpisy, ako aj zákon 420/1991 Zb.  

( účinné v rozhodnom období ) neupravujú riešenie neštandartného právneho problému

súvisiaceho s vyplácaním mzdy v takomto prípade. Podľa jeho názoru za situácie, keď v rozhodnom období   ( august – september ) príslušný zákon neriešil otázku ďalšieho

pracovného zaradenia sudcu, jeho mzdové nároky ( zníženie, odňatie funkčného platu )

nemožno vyhodnotiť priznanie funkčného platu za rozpor s dobrými mravmi. Ak by zákon č. 335/1991 Zb. prípadne zákon č. 420/1991 Zb. o platových pomeroch sudcov a justičných

čakateľov umožnil počas rozhodnej doby, t. j. u navrhovateľa od 1. 8. 2000 do 27. 9. 2000,

vo svojich ustanoveniach znížiť, prípadne odňať funkčný plat sudcovi a sudca odvolaný

z funkcie pre právoplatné odsúdenie za úmyselný trestný čin by trval na doplatení mzdy vo

výške priznaného funkčného platu, jedine   vtedy by bolo možné prijať záver, že doplatenie

mzdy   ( jej priznanie ) by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Stotožnil sa aj s rozhodnutím

súdu prvého stupňa o úrokoch z omeškania a trovách konania. O trovách odvolacieho konania

rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie odporca. Navrhol ho zrušiť

a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Namietal nesprávne právne posúdenie veci  

( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ). Uviedol, že je nespornou skutočnosťou, že navrhovateľ

v období mesiacov august a september 2000   nemohol vykonávať   funkciu sudcu, ktorej

výkon mal aj rozhodnutím ministra spravodlivosti Slovenskej republiky pozastavený. Hoci zákon č. 335/1991 Zb. nerieši situáciu, či sudca, ktorý má pozastavenú funkciu, má právo na

plat alebo jeho časť   a za akých podmienok, je nevyhnuté posúdiť, či nárok navrhovateľa,

právoplatne odsúdeného za úmyselný trestný čin, nie je v rozpore s dobrými mravmi podľa  

§ 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Podľa jeho názoru s poukazom na ustanovenie § 52 ods.

2 zákona č. 335/1991 Zb. je potrebné aplikovať osobitné ustanovenia Zákonníka práce vo

vtedy platnom znení, a to analogicky ustanovenie § 128, podľa ktorého, ak zamestnanec

nemôže vykonávať prácu z iných dôležitých dôvodov týkajúcich sa jeho osoby, poskytne mu

zamestnávateľ pracovné voľno, za ktoré patrí náhrada mzdy len v prípadoch ustanovených

nariadením vlády č. 233/1988 Zb. a to len vtedy, ak sú prekážky z dôvodu výkonu funkcie

verejnej alebo verejne prospešnej činnosti. Bolo morálnou povinnosťou navrhovateľa vzdať

sa funkcie sudcu už po tom, ako sa dopustil konania, ktoré vykazovalo znaky nepriameho

úplatkárstva bez ohľadu na to, či bol alebo nebol právoplatne odsúdený, pretože samotným

jeho   konaním boli spochybnené predpoklady pre výkon funkcie sudcu. Oba súdy nižších

stupňov vykladali zákon príliš formálne bez ohľadu na podmienky kladené na výkon funkcie

sudcu, keď nárok priznali len z dôvodu, že zákon   neštandartný právny problém neriešil.

Zákonodarca pravdepodobne ani nepredpokladal, že takáto situácia môže nastať a jedná sa o ojedinelú situáciu, na ktorú aj   reagovala nasledovná právna úprava platových pomerov

sudcov.

Navrhovateľ vo vyjadrení k dovolaniu považoval rozsudok odvolacieho súdu za vecne

správny. Navrhol dovolanie zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Trval

na tom, že v konaní si uplatnil len svoje zákonné nároky, ktoré nemôžu byť v rozpore

s dobrými mravmi. Aj aktuálny právny predpis umožňuje poberať pomernú časť funkčného

platu sudcov, ktorí sú trestne stíhaní. Sám sa funkcie sudcu vzdal, ale do uplynutia lehoty,

kedy mu funkcia zanikla mal zákonný nárok na funkčný plat. Predseda súdu mu najskôr

vlastným rozhodnutím funkčný   plat upravil ( dvakrát mu aj vyplatený bol ) a potom bez

opory v zákone vydal príkaz na zastavenie výplaty funkčného platu. Tým konal svojvoľne

a prekročil rozsah svojich právomocí. Konal v rozpore s princípmi legality zakotvenými v čl.

2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože jeho postup ako predstaviteľa štátnej správy

súdu nemal oporu v žiadnom právnom predpise. Sám ako navrhovateľ v rozpore s dobrými

mravmi nekonal a ak je príslušný zákon v rozpore s dobrými mravmi, (ako naznačuje

dovolacia otázka), nie je tento problém jeho vecou, pretože   nie je tým orgánom, ktorý

schvaľuje zákony. Tvrdenie odporcu, že nová platová úprava platových pomerov sudcov rieši neštandartný právny problém z minulosti, je zavádzajúce, pretože ani nová právna úprava

platových pomerov neumožňuje predsedovi súdu zakázať úplne výplatu funkčného platu

sudcovi aj v čase dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) proti rozhodnutiu, ktoré

možno napadnúť týmto opravným prostriedkom ( § 238 ods. 3 O. s. p. ), preskúmal napadnutý

rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania

( § 243a ods. 1 O. s. p. ) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok teba zrušiť.

Z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný tak obsahom

dovolania ako aj uplatneným dovolacím dôvodom vrátane jeho obsahového vymedzenia.

Obligatórne sa zaoberá len vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť dovolací súd sa predovšetkým zaoberal

otázkou, či konanie súdov nižších stupňov nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v

§ 237 písm. a/ až g / O. s. p. Vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existenciu nezistil

ani dovolací súd.

V zmysle ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku

odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd

vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že upravuje dva dôvody prípustnosti dovolania

v prípade potvrdzujúceho rozsudku   odvolacieho súdu. Prvým dôvodom je prípustnosť

dovolania založená výrokom odvolacieho súdu a druhým dôvodom je povaha prejednávanej

veci súvisiacej s ochranou spotrebiteľa ( vyslovenie neplatnosti zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3, 4.

V predmetnej veci ide o prvý prípad z uvedených dôvodov, teda o prípustnosti

dovolania založeného výrokom odvolacieho súdu ( § 238 ods. 3 O. s. p. ).

Keďže dovolanie v predmetnej veci je prípustné podľa § 238 ods. 3 O. s. p., t. j. len

preto, že jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd, ktorý zároveň v dôvodoch rozhodnutia vymedzil otázku (podľa neho) zásadného významu, bol

dovolateľ oprávnený napadnúť jeho rozhodnutie len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo

dovolanie prípustné.

Z ustanovenia § 238 ods. 3 O. s. p. pritom vyplýva, že odvolaciemu súdu je zverené

oprávnenie výrokom rozsudku založiť prípustnosť dovolania v prípade, že toto rozhodnutie je

zásadného právneho významu.   Táto možnosť však neznamená, že by odvolací súd bol

oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania úplne ľubovoľne, zákon jeho úvahu v tomto smere

ohraničuje rámcom posúdenia zásadnosti rozhodnutia po právnej stránke. Procesná možnosť

odvolacieho súdu založiť prípustnosť dovolania nesmie ani v tomto smere viesť k prenášaniu

ťažiska rozhodovania odvolacieho súdu na súd dovolací. Z prieskumnej povahy dovolacieho

konania vyplýva, že odvolací súd je oprávnený pripustiť dovolanie   ( a tým aj možnosť

preskúmania správnosti riešenia niektorej právnej otázky ) len so zreteľom na tú konkrétne

vymedzenú právnu otázku zásadného významu, ktorú sám vyriešil. Ustanoveniu § 238 ods. 3

O. s. p. nezodpovedá, pokiaľ pripustí dovolanie vo vzťahu k otázke, ktorú sám v rozhodnutí

právne neposúdil a nevyriešil. Odvolací súd sa pritom musí vysporiadať so všetkými

rozhodujúcimi okolnosťami a svoj myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré v rámci rozhodovania zaujal. Pokiaľ odvolací súd

v rámci dovolacej otázky nastolí viaceré otázky, ktorých riešenie (podľa jeho názoru)

prichádza do úvahy, avšak sám ich neposúdil a v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlí, je

takéto pripustenie dovolacej otázky na úkor presvedčivosti odôvodnenia celého rozhodnutia

vo veci samej a vyvoláva pochybnosti o komplexnosti rozhodnutia; v takomto prípade možno

tiež pripustenie dovolania považovať za náznak toho, že odvolací súd si nie je istý

správnosťou svojho právneho posúdenia veci a v rozpore s prieskumnou povahou dovolacieho

konania očakáva, že príslušné právne závery vysloví dovolací súd. Navyše Najvyšší súd

Slovenskej republiky už v rozsudku z 28. februára 2001 sp. zn. 2 Cdo 114/2000 ( R 6/2004 )

uviedol, že v súlade so zásadou preskúmateľnosti, presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdnych

rozhodnutí musí odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nastolenú právnu otázku sám

vyriešiť, musí vysvetliť, z akých dôvodov z viacerých   ( v konaní vyslovených právnych

záverov ) považoval za správny ten, z ktorého pri posúdení veci vychádzal. Ak tak neurobí,

a iba hypoteticky, podmienene alebo vo všeobecnej rovine stanoví okruh právnych otázok, je

jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, čo treba považovať za tzv. inú vadu konania, ktorá má za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací

súd pripustil dovolanie, má osobitný význam, lebo dovolateľ je v tomto prípade oprávnený

napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie

pripustené. Predmetom súdneho posudzovania môžu byť potom len právne otázky súvisiace

s posúdením, či napadnuté rozhodnutie spočíva na správnom   posúdení veci. Na riešenie

skutkových otázok dovolací súd nie je oprávnený, ani vybavený procesnými prostriedkami  

( § 243a ods. 2 veta druhá O. s. p. ).  

V predmetnej veci vymedzenie dôvodov, so zreteľom na ktoré odvolací súd vyslovil

prípustnosť dovolania nie je riadne, jasne a zrozumiteľne odôvodnené vo vzťahu k pripustenej

otázke, ktorou sa mal dovolací súd zaoberať a za ktorú odvolací súd označil, „ či je, alebo nie

je v rozpore s dobrými mravmi priznanie náhrady funkčného platu sudcovi za situácie, keď

sudca stratil k určitému dátumu základné predpoklady na výkon funkcie sudcu, resp. preto, že

bol právoplatne odsúdený pre úmyselný trestný čin a ďalej za situácie, keď príslušný zákon

neriešil otázku jeho ďalšieho pracovného zaradenia, ako aj jeho mzdové nároky“.

Súd prvého stupňa   dospel k záveru o dôvodnosti návrhu ( priznanie   uplatňovanej mzdy za obdobie od 1. 8. 2000 do 27. 9. 2000 včítane príslušenstva ), pričom pri právnom

posúdení   zisteného skutkového stavu   vychádzal z uvedených   ustanovení zákona  

č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch a zákona č. 420/1991 Zb. o platových pomeroch sudcov

a justičných čakateľov platných do 31. 12. 2000.

Odvolací súd právne posúdenie veci súdom prvého stupňa spočívajúcim v   aplikácii

ustanovení zákona č. 335/2000 Zb. a zákona č. 420/1991 Zb. účinných do 31. 12. 2000

a z neho vyplývajúci záver o dôvodnosti návrhu   považoval za správny. V rozpore s tým je

jeho konštatovanie o chýbajúcej právnej úprave pre neštandartný právny problém vyplývajúci

z konkrétnych skutkových okolností danej veci, z ktorého dôvodu nastolil otázku   súladu

priznania nároku uplatňovaného   navrhovateľom   s dobrými mravmi. Jeho záver, podľa

ktorého pri nedostatku právnej úpravy priznanie nároku uplatňovaného   navrhovateľom  

( mzda za   sporné obdobie )   nie   je v rozpore   s dobrými mravmi ( daný prípad   )   a pri

existencii   právnej úpravy by bolo jeho priznanie v rozpore s dobrými mravmi je chaotický,

nezrozumiteľný, ktorým nastolenú dovolaciu otázku nijako nevyriešil. Dobré mravy ( boni

mores ) nie sú zákonom definované. V súdnej praxi sú všeobecne posudzované ako obvyklé, poctivé a spravodlivé správanie sa, ktoré zodpovedá základným, v spoločnosti prevládajúcim

morálnym zásadám.   Teda jedná sa o pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné

v demokratickej   spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje   a presadzuje vzájomná slušnosť,

ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie.   Pre posúdenie, či určité konanie ( uplatňovanie

určitého nároku )   je alebo nie je v rozpore   s dobrými mravmi sú dôležité špecifické

okolnosti tej ktorej konkrétnej veci a nemožno ich zovšeobecniť. Z hľadiska týchto okolností

odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nijako nevysvetlil, v čom vidí zásadný právny

význam vyriešenia ním nastolenej otázky dovolacím súdom   (   sám   ju   ani nevyriešil).

Otázkou zásadného právneho významu ( § 238 ods. 3 O. s. p.) treba rozumieť takú právnu

otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená   alebo výklad ktorej v judikatúre

týchto súdov nie je ustálený alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je

riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov   a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje

v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky. Nastolenú právnu otázku, odvolacieho

súdu, (pre ktorú pripustil dovolanie),   za takúto považovať nemožno. Pri právnom posúdení

veci bolo povinnosťou odvolacieho súdu dôsledne vychádzať nielen z uvedených právnych

predpisov v relevantnom čase ( ich aplikáciu súdom prvého stupňa považoval za správnu ),

ale vykonať aj ich výklad zohľadňujúci konkrétne okolnosti danej veci.

So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že konanie v predmetnej veci je postihnuté

tzv. inou vadou konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 242 ods. 1

písm. b/ O. s. p. ), na ktorú dovolací súd bol povinný prihliadnuť aj vtedy, ak by táto vada

v dovolaní nebola uplatnená. Vzhľadom na výskyt tejto procesnej vady konania, nemal

dovolací súd možnosť pristúpiť k posúdeniu, či napadnuté rozhodnutie spočíva na

nesprávnom právnom posúdení veci ( § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, 31. marca 2011

  JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť :

Hrčková Marta