2Cdo/87/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ K., bývajúceho v J. 2/ A. J. bývajúcej v E. I. zastúpených JUDr. Jánom Klimekom, advokátom so sídlom v Prešove, Sládkovičova 8, proti žalovanej Q. K. bývajúcej v R., F., zastúpenej JUDr. Emíliou Hambalekovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Moldavská 8, o zaplatenie 389,56 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 10 C 748/2002, o dovolaní žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 27. októbra 2015 sp. zn. 6 Co 831/2014, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Košice I (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 27. mája 2014 (tretím v poradí) č. k. 10 C 748/2002-381 žalobu zamietol a žalobcom 1/ a 2/ uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy konania vo výške 484,11 eur pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vo výške 467,72 eur, tieto na účet právnej zástupkyne žalovanej a z iných trov vo výške 16,59 eur do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Po právnej stránke posudzoval vec podľa § 22 ods. 2 a § 23 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku (ďalej len zákon o pôde), § 20 a § 21 ods. 3 zákona č. 504/2003 Z. z. o nájme poľnohospodárskych pozemkov, § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka, § 46 ods. 1 a § 67 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z. z. o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon). Z vykonaného dokazovania uzavrel, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi parcely registra E č. 333/14 - lesné pozemky s výmerou 12 4466 m2, na ktorej stojí aj chata súp. č. 562 vo vlastníctve žalovanej. Mal za to, že pohľadávka uplatnená žalobcami voči žalovanej na zaplatenie nájomného za pozemok okolo chaty za obdobie od 8. marca 1999 do 8. marca 2007 nie je dôvodná, v časti v podiele 1 za obdobie od 8. marca 1999 do 22. marca 2001 je premlčaná a v časti pre rozpor s dobrými mravmi, pretože v konaní bolo zistené, že predmetný pozemok bol po celú dobu v nájme na základe nájomných zmlúv, a tak užívateľmi pozemkov okolo chaty žalovanej boli títo nájomcovia, ktorým vzniklo právo domáhať sa prípadnej náhrady za užívanie pozemku od žalovanej. Ak by súd priznal právo v tomto konaní žalobcom, dostali by z tej istej parcely nájom dvakrát, čo by bolo v rozpore s dobrými mravmi. O trovách rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p.

2. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 27. októbra 2015 (tretím v poradí) sp. zn. 6 Co 831/2014 rozsudok potvrdil a žalobcom uložil povinnosť nahradiť žalovanej trovy odvolacieho konania vo výške 36,26 eur a tieto zaplatiť k rukám jej právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Po právnej stránke aplikoval § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., keď sa odvolací súd stotožnil so správnymi skutkovými zisteniami a správnym právnym záverom súdu prvej inštancie. O trovách konania rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.

3. Rozsudok odvolacieho súdu napadli dovolaním žalobcovia 1/ a 2/ (ďalej aj „dovolatelia“), v ktorom navrhli uvedené rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie. Súčasne si uplatnili náhradu trov dovolacieho konania. Prípustnosť dovolania odvodili z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. Odňatie možnosti pred súdom konať dôvodili nesprávnymi skutkovými i právnymi závermi súdov nižších stupňov, procesom dokazovania (v rámci ktorého navrhovali vykonať ohliadku na mieste a tento návrh bol zamietnutý). Podľa ich názoru išlo o podstatnú okolnosť pre posúdenie dôkazov a celkové rozhodnutie vo veci.

4. K podanému dovolaniu sa žalovaná písomne nevyjadrila.

5. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, zákona č. 160/2015 Z. z. (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP), po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená advokátom (§ 429 ods. l CSP), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 443 CSP) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolanie žalobcov 1/ a 2/ je potrebné odmietnuť, pretože smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné (§ 447 písm. c/ CSP).

7. Vzhľadom k tomu, že dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016, t. j. za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení do 30. júna 2016 (ďalej aj „O. s. p.“), dovolací súd postupoval v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 CSP a prípustnosť dovolania posudzoval v zmysle § 236, § 237 ods. 1 a § 238 O. s. p.

8. Dovolaním žalobcov 1/ a 2/ je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvej inštancie o zamietnutí ich žaloby, nejedná sa teda o prípad prípustného dovolania podľa § 238 ods. 1 až 3 O. s. p., predovšetkým (ale) ide o neprípustné dovolanie s poukazom na ustanovenie § 238 ods. 5 O. s. p. (tzv. bagateľný spor), lebo zamietnutá žaloba v danej veci o zaplatenie 389,56 Eur s príslušenstvom bola podaná na súde (Okresný súd Košice I) 11. marca 2002 o zaplatenie 5.400,- Sk s príslušenstvom, zmenená dňa 30. mája 2007 na žalovanú sumu 12.600,- Sk s príslušenstvom, kedy bola výška minimálnej mzdy 269,- Eur, z čoho je zrejmé, že žalovaná suma nedosahuje výšku ani trojnásobku minimálnej mzdy peňažného plnenia. Na základe uvedeného dovolanie žalobcov 1/ a 2/ nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu do 30. júna 2016 v zmysle § 238 O. s. p. umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

9. Predmetné dovolanie by bolo prípustné, iba ak v konaní došlo k procesným nedostatkom, ktoré boli uvedené v § 237 ods. 1 O. s. p. Dovolatelia procesné chyby konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdili a ich existencia ani nevyšla v dovolacom konaní najavo. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že dovolatelia namietali nesprávne skutkové a právne závery súdov nižších inštancií, postup pri vykonaní dokazovania a hodnotenie dôkazov (§ 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p.).

10. Vzhľadom k obsahu dovolacích námietok dovolací súd uvádza, že v prípade neúplnosti alebonesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. l O. s. p. (viď viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom (stranou v konaní) navrhované dôkazy, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo týmto postupom sa účastníkovi (strane v konaní) neodníma možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 ods. l O. s. p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Dovolací súd akcentuje O. s. p. a z neho vyplývajúcu povinnosť účastníkov konania označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd ale rozhodoval, ktoré z označených dôkazov vykoná a nebol viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania, ani povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, bolo (viď § 120 ods. 1 O. s. p.) a je (§ 185 ods. l CSP) vždy vecou súdu a nie účastníkov (strán) konania. S poukazom na vyššie citovanú judikatúru dovolacieho súdu a obsahovo zhodné závery, ku ktorým dospel dovolací súd aj v prejednávanej veci možno preto konštatovať, že i prípadným nevykonaním dovolateľmi navrhovaného dokazovania (vykonanie ohliadky), nemohlo dôjsť k odňatiu ich možnosti konať pred súdom.

11. K námietke nesprávnosti právnych záverov najvyšší súd konštatuje, že ak súdy nižšej inštancie dospeli k nesprávnym právnym záverom, uvedená skutočnosť môže mať za následok nesprávne právne posúdenie veci, nie však odňatie možnosti pred súdom konať. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod v tom zmysle, že ho možno uplatniť v procesne prípustnom dovolaní (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), čo nie je daný prípad, samo nesprávne právne posúdenie veci ale prípustnosť dovolania nezakladá (viď tiež R 54/2012 a viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011 a 7 Cdo 26/2010). Nejde totiž o vadu konania uvedenú v § 237 ods. l O. s. p., ani znak (atribút, stránku) rozhodnutia, ktorý by bol uvedený v § 238 O. s. p. ako zakladajúci prípustnosť dovolania.

12. Pre úplnosť dovolací súd poukazuje aj na záver ústavného súdu, podľa ktorého „prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 písm. f/ O. s. p.“ (viď IV. ÚS 196/2014). 13. Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania dovolateľov nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p., ani z ustanovenia § 237 ods. 1 O. s. p., preto najvyšší súd ich dovolanie podľa § 447 písm. c/ CSP ako procesne neprípustné odmietol bez toho, aby skúmal vecnú správnosť napádaného rozhodnutia odvolacieho súdu.

14. Dovolací súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov dovolacieho konania neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 CSP). O výške náhrady trov konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).

15. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.