UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky Q. R., rod. L., bývajúcej v U. A., E. V. XXX/XX, zastúpenej advokátom JUDr. Dušanom Motúsom, so sídlom v Prievidzi, Hviezdoslavova 3, proti odporcovi C., bývajúcemu v D., R., zastúpenému JUDr. Luciou Saktorovou, advokátkou, so sídlom v Banskej Bystrici, Nám. Š. Moyzesa 26, o zaplatenie 8.100,42 eur s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 15 C 120/2012, o dovolaní odporcu proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 31. marca 2015 sp. zn. 6 Co 59/2013, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Odporca je povinný nahradiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia v dovolacom konaní vo výške 127,06 eur, k rukám právneho zástupcu JUDr. Dušana Motúsa, advokáta so sídlom Prievidza, Hviezdoslavova 3, do troch dní od právoplatnosti uznesenia.
Odôvodnenie
Okresný súd Prievidza (ďalej aj „súd prvého stupňa“) rozsudkom zo 17. septembra 2012 č. k. 15 C 120/2012-43 rozhodol tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke sumu 8.100,42 eur a nahradiť jej trovy konania za zaplatený súdny poplatok 245 eur a trovy právneho zastúpenia 736,11 eur, k rukám právneho zástupcu JUDr. Dušana Motúsa, advokáta so sídlom v Prievidzi, Hviezdoslavova 3, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľka po rozvode manželstva zo svojich výlučných prostriedkov splácala spoločný hypotekárny úver, ktorý bol poskytnutý obom účastníkom počas trvania manželstva. Zo zmluvy vyplýva povinnosť splácať úver oboma dlžníkmi spôsobom upraveným čl. V. Zmluvy o hypotekárnom úvere č. XXXXXXXXXX, pričom k splácaniu úveru došlo ešte počas trvania manželstva, ktoré bolo rozvedené rozsudkom zo dňa 22. augusta 2005. Okresný súd mal za preukázané, že navrhovateľka zaplatila splátky v mesiaci november 2005 do konca roku 2011 v celkovej sume 16.200,83 eur. Účastníci si BSM v trojročnej zákonnej lehote nevyporiadali, preto o ich majetku a právach platí to, čo je uvedené v § 149 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ teda navrhovateľka spoločný záväzok z úverovej zmluvy splácala výlučne sama ako jeden zo solidárnych dlžníkov vočibanke, má právo na to, aby jej odporca ako druhý spoludlžník nahradil polovicu zaplatených splátok, pretože o ich vnútornom vzťahu ako solidárnych dlžníkoch platí, že ich podiely sú rovnaké. Vzhľadom na uvedené a s poukazom na § 511 ods. 3 Občianskeho zákonníka, súd prvého stupňa uzavrel, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke tú časť dlhu, ktorú platila i za neho, t. j. v polovici. O povinnosti odporcu nahradiť navrhovateľke trovy konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 O. s. p..
Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „odvolací súd“) uznesením z 31. marca 2015 č. k. 6 Co 59/2013-69 v spojení s opravným uznesením z 30. júna 2015 č. k. 6 Co 59/2013-89 odvolanie odporcu odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p. ako oneskorene podané a zaviazal odporcu nahradiť navrhovateľke trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní vo výške 245,37 eur, k rukám jej právneho zástupcu. Vychádzal z toho, že rozsudok súdu prvého stupňa bol odporcovi doručovaný na dve adresy, t. j. na adresu D., R. a na adresu U., E.. Pokiaľ ide o zásielku pre odporcu zaslanú na adresu v D., podľa údajov z doručenky neúspešný pokus o doručenie s výzvou na opakované doručenie bol vykonaný dňa 18. októbra 2012 a opakované doručenie bolo vykonané dňa 19. októbra 2012 s tým, že uvedený deň je aj dňom uloženia zásielky na pošte. Uvedená zásielka bola dňa 8. novembra 2012 vrátená okresnému súdu s tým, že adresát zásielku neprezval v odbernej lehote. Podľa údajov z doručenky o doručovaní rozsudku odporcovi na adresu v U. neúspešný pokus o doručenie s výzvou na opakované doručenie bol vykonaný dňa 19. októbra 2012 a opakované doručenie bolo vykonané dňa 22. októbra 2012 s tým, že uvedený deň je aj dňom uloženia zásielky na pošte. Táto zásielka bola dňa 14. novembra 2012 (pozn. v rozhodnutí uvedený nesprávny dátum 8. novembra 2012) vrátená okresnému súdu s tým, že adresát zásielku neprezval v odbernej lehote. Odporca dňa 28. novembra 2012 sa osobne dostavil do informačného centra okresného súdu a prevzal rovnopis rozsudku okresného súdu zo dňa 17. septembra 2012, ktorý rozsudok si nestihol prevziať na pošte, uviedol, že v dňoch 19. októbra až 22. októbra 2012 sa nenachádzal na adresách v U., resp. v D., pretože bol v zahraničí. Odvolanie odporca podal na okresnom súde dňa 6. decembra 2012. Na základe uvedeného odvolací súd konštatoval, že v danom prípade zistené skutkového okolnosti dávajú podklad pre použitie fikcie doručenia zásielky (rovnopis rozsudku) odporcovi do vlastných rúk podľa § 47 ods. 2 O. s. p., účelom ktorého ustanovenia je zabrániť obštrukciám účastníka konania, ktorý napriek vedomosti o doručovaní súdnej zásielky poštou neposkytne potrebnú súčinnosť pri jej doručovaní. V danej veci sa odporca minimálne od 22. októbra 2012 zdržoval na niektorom z miest, na ktoré mu boli doručované rovnopisy rozsudku. Na základe uvedeného a na základe údajov z doručeniek na vrátených zásielkach, pre obsah ktorých v zmysle § 45 ods. 2 O. s. p. platí právna domnienka ich pravdivosti, pokiaľ nie je dokázaný opak, odvolací súd dospel k záveru, že odporca sa minimálne od 22. októbra 2012 mohol dozvedieť o tom, že mu je doručované súdne rozhodnutie, ktoré mal možnosť si vyzdvihnúť na pošte do 6. novembra 2012 u zásielky vrátenej okresnému súdu dňa 8. novembra 2012, resp. do 13. novembra 2012 u zásielky vrátenej okresnému súdu dňa 14. novembra 2012. Z týchto dôvodov odvolací súd uzavrel, že v zmysle poslednej vety § 47 ods. 2 O. s. p. je potrebné za deň doručenia rozsudku odporcovi považovať deň 14. novembra 2012, kedy bola okresnému súdu vrátená zásielka z adresy U., E., na ktorej adrese odporca preberal aj predchádzajúce súdne zásielky v tomto konaní. Potom odporcovi zákonná lehota na podanie odvolania začala plynúť 15. novembra 2012 (§ 57 ods. l O. s. p.) a posledným dňom na podanie odvolania odporcom podľa § 204 ods. l veta prvá O. s. p. bol 30. november 2012 (piatok). Odporca podal odvolanie osobne na okresnom súde dňa 6. decembra 2012, teda po uplynutí zákonnej 15-dňovej lehoty, preto odvolací súd jeho odvolanie odmietol podľa § 218 ods. l písm. c/ O. s. p. ako oneskorene podané. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. l O. s. p. v spojení s § 142 ods. l O. s. p..
Uznesenie odvolacieho súdu napadol dovolaním odporca (ďalej aj „dovolateľ“). Namietal, že postupom odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.). Dovolanie odôvodnil podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a c/ O. s. p.. Uviedol, že nenastala fikcia doručenia, pretože neboli splnené všetky zákonom ustanovené podmienky. Jednou z podmienok fikcie doručenia je, že adresát nebol zastihnutý, hoci sa zdržuje v mieste doručenia. Zdržiavaním sa adresáta v mieste doručenia treba rozumieť prípad, ak sa adresát v čase doručenia zásielky zdržuje na území obce (mesta), v ktorom má bydlisko (t. j. nie mimo obce, mesta, na dovolenke, na liečení, na pracovnej ceste a pod.), teda akmá možnosť oboznámiť sa s oznámeniami doručovateľa (rozsudok NS SR, sp. zn. 4 Sz 35/02). Písomné vyhotovenie rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 17. septembra 2012 bolo zaslané dovolateľovi doporučene do vlastných rúk na dve adresy; prvá zásielka na adresu D., K., v rámci ktorej bol podľa údajov z doručenky prvý pokus o doručenie vykonaný dňa 18. októbra 2012 (spolu s výzvou na opakované doručenie). Druhá zásielka, ktorej prvý pokus o doručenie spolu s výzvou na opakované doručenie bol vykonaný dňa 19. októbra 2012. Odporca tvrdil, že v čase doručovania rozsudku sa nezdržiaval v mieste doručenia, a to ani na adrese v D. a ani na adrese v U., pretože bol v zahraničí, cestoval po krajinách Európskej únie, ktorú skutočnosť osvedčoval čestným prehlásením doručeným súdu dňa 10. januára 2013, v ktorom je uvedené, že v dňoch od 9. októbra 2012 až do 22. októbra 2012 bol dovolateľ na zahraničnej ceste po krajinách Európskej únie. Z uvedeného dovolateľ vyvodzoval, že sa v čase prvého pokusu doručenia prvostupňového rozsudku, opakovaných pokusov o doručenie a tiež počas úložnej doby na obidvoch adresách nezdržiaval, nemal vedomosť o ich doručovaní, a teda nie je možné považovať rozsudok za doručený dňa 14. novembra 2012 a ani iný deň uplatnením fikcie doručenia podľa § 47 ods. 2 O. s. p.. Dovolateľ sa dňa 28. novembra 2012 osobne dostavil na informačné centrum Okresného súdu Prievidza, prevzal a podpisom potvrdil prevzatie predmetného rozsudku prvostupňového súdu, podľa neho začala zákonná lehota na podanie odvolania v zmysle § 57 ods. 1 O. s. p. plynúť dňa 29. novembra 2012 a posledným dňom lehoty na podanie odvolania podľa § 204 ods. 1 veta prvá O. s. p. bol deň 13. decembra 2012, preto osobne podané odvolanie na okresnom súde dňa 6. decembra 2012 bolo v rámci odvolacej lehoty. Dovolateľ žiadal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, pretože podľa jeho názoru odvolací súd nesprávne právne posúdil skutkový stav (§ 242 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), nesprávne odmietol odvolanie ako oneskorene podané, a tak došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), neexistoval dôvod na vydanie napadnutého rozhodnutia (242 ods. 2 písm. a/ O. s. p.).
Navrhovateľka navrhla dovolanie ako neprípustné a nedôvodné zamietnuť. Uplatnila si trovy dovolacieho konania vo výške 246,13 eur.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) za splnenia podmienky vyplývajúcej z § 241 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. Dovolateľom napadnuté uznesenie nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jeho dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným.
Dovolateľ existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdil a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že dovolateľ tvrdí, že konanie je postihnuté vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., ktorej existenciu vidí predovšetkým v tom, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nesprávne, lebo podľa neho neboli splnené zákonné podmienky preuplatnenie fikcie náhradného doručenia rozsudku súdu prvého stupňa. Pod odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 ods. l písm. f/ O. s. p. treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. Medzi práva, ktoré procesné predpisy účastníkom občianskeho súdneho konania priznávajú, patrí nepochybne aj právo na preskúmanie vecnej správnosti prvostupňového rozhodnutia v inštančnom konaní odvolacím súdom na základe včas podaného riadneho opravného prostriedku za predpokladu, že jeho podanie zákon nevylučuje. Treba zdôrazniť, že podľa ustálenej súdnej praxe sa za odňatie možnosti konať pred súdom považuje aj taký postup, keď odvolací súd odmietne odvolanie ako oneskorene podané podľa § 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p., hoci pre také rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky. Dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté touto vadou. Odvolací súd napadnutým uznesením odmietol odvolanie ako oneskorene podané, vychádzajúc zo zistenia, že odporca odvolanie proti rozsudku súdu prvého stupňa podal až po uplynutí zákonnej lehoty na jeho podanie. Tento záver odvolacieho súdu je správny. Podľa § 47 ods. 2 O. s. p. ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, keď bola zásielka vrátená súdu, za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel. Podľa § 204 ods. 1 O. s. p. odvolanie sa podáva do 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti rozhodnutiu ktorého smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Odvolanie ako riadny opravný prostriedok je určený (slúži) účastníkovi k tomu, aby ním napadol zásadne každé rozhodnutie súdu prvého stupňa (až na stanovené výnimky), ktoré považuje za nesprávne. Možno tak hovoriť o odvolaní ako univerzálnom procesnom úkone, ktorým sa účastník môže brániť proti výsledku postupu a konania súdu prvého stupňa.
Podľa citovaného ustanovenia § 204 ods. 1 O. s. p. pre splnenie včasnosti podania odvolania je potrebné, aby odvolanie bolo podané v lehote stanovenej zákonom. Lehota na podanie odvolania je pätnásťdňová a jej plynutie sa počíta od doručenia rozhodnutia. Do lehoty na podanie odvolania sa nezapočítava deň, kedy došlo k doručeniu rozhodnutia súdu prvého stupňa účastníkovi konania (§ 57 ods. 1 O. s. p.). Lehota na podanie odvolania je lehotou zákonnou a nie je možné ju predĺžiť ani skrátiť. Ide zároveň o lehotu procesnú, čo znamená, že stačí, ak je odvolanie posledný deň odvolacej lehoty podané na súde alebo sa odovzdá orgánu, ktorý má povinnosť ho doručiť (§ 57 ods. 3 O. s. p.). V prípade náhradného doručenia v zmysle citovaného ustanovenia § 47 ods. 2 O. s. p. ide o zákonnú konštrukciu právnej fikcie, že účinky doručenia písomnosti nastanú zo zákona po uplynutí stanovenej lehoty aj voči tomu, kto písomnosť fakticky neprevzal. Účelom fikcie v práve je posilniť právnu istotu, ale súčasne aj zabrániť obštrukciám účastníka konania, ktorý marí súdne doručovanie alebo neposkytuje potrebnú súčinnosť. Právna fikcia ako nástroj odmietnutia reality právom je výnimočným nástrojom. Aby mohla právna fikcia splniť svoj účel (dosiahnutie právnej istoty), musí rešpektovať všetky náležitosti, ktoré s ňou zákon spája a súčasne rešpektovať hodnotiace pravidlo dôkazov v zmysle § 132 O. s. p. vrátane dôkaznej povinnosti, keď účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. l prvá veta O. s. p.).
Zákonné ustanovenie § 47 ods. 2 O. s. p. určuje dve podmienky účinnosti tzv. náhradného doručenia písomnosti, ktorá sa má doručiť do vlastných rúk. Po prvé, že doručovateľ pri doručovaní písomnosti zachová zákonom predpísaný postup a po druhé, že adresát sa v mieste doručenia zdržuje. Ak boli splnené predpoklady ustanovenia § 47 ods. 2 O. s. p. pre uplatnenie fikcie doručenia, zásielka sa považuje za doručenú dňom, keď bola vrátená súdu, bez zreteľa na to, kedy si zásielku adresát skutočne prevzal (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 201/2006).
V preskúmavanej veci z obsahu spisu vyplýva, že rozsudok Okresného súdu Prievidza zo 17. septembra 2012 č. k. 15 C 120/2012 - 43 bol odporcovi doručovaný na dve adresy, t. j. na adresu D., R. a na adresu U., E.. Rozsudok na adresu v D. bol odporcovi neúspešne doručovaný podľa údajov z doručenky 18. októbra 2012 s výzvou o opakované doručenie a opakované doručenie bolo vykonané 19. októbra 2012 taktiež bezvýsledné, keď v ten istý deň (19. októbra 2012) bola zásielka uložená na pošte, o čom bol adresát upovedomený. Uvedená zásielka bola dňa 8. novembra 2012 vrátená okresnému súdu s tým, že adresát zásielku neprezval v odbernej lehote. Odporca bol na adrese D., R. podľa relácie poštového doručovateľa vyplývajúcej z doručenky, ktorá preukazuje miesto, deň a spôsob doručenia, nezastihnutý (nie neznámy, prípadne odsťahovaný, či odcestovaný). Rozsudok na adresu v U. bol odporcovi neúspešne doručovaný podľa údajov z doručenky 19. októbra 2012 s výzvou o opakované doručenie a opakované doručenie bolo vykonané 22. októbra 2012, ktoré bolo taktiež bezvýsledné a v ten istý deň (22. októbra 2012) bola zásielka uložená na pošte, o čom bol adresát upovedomený. Uvedená zásielka bola dňa 14. novembra 2012 vrátená okresnému súdu s tým, že adresát zásielku neprezval v odbernej lehote. Odporca bol aj na tejto adrese U., E. podľa relácie poštového doručovateľa vyplývajúcej z doručenky nezastihnutý (nie neznámy, prípadne odsťahovaný, či odcestovaný). Odvolací súd potom použil právnu fikciu doručenia písomnosti 14. novembra 2012 na adrese U., E., na ktorej adrese odporca preberal aj predchádzajúce súdne zásielky v danom konaní, ako už bolo spomenuté skôr. Dovolateľ nedôvodne namietal, že nenastala fikcia doručenia rozsudku súdu prvého stupňa, pretože neboli splnené všetky zákonom ustanovené podmienky, čo odvolací súd nesprávne posúdil. Tvrdil, že v čase doručovania rozsudku súdu prvého stupňa sa nezdržiaval v mieste doručenia, ani na adrese v D., ani na adrese v U., pretože bol v zahraničí, ktorú skutočnosť súdu neosvedčil žiadnym vierohodným objektívnym dôkazom, na čo odvolací súd nemohol neprihliadnuť. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd po zistení údajov o doručení odvolania odporcu (jeho osobnom podaní na súde), údajov z doručenky od zásielky s rozsudkom súdu prvého stupňa doručovanej na adresu U., E. určenej odporcovi a vzhľadom na obsah spisu mal za dostatočné informácie umožňujúce mu uzavrieť, že predpoklady náhradného doručovania predmetnej zásielky určenej pre odporcu boli splnené a nič mu nebránilo, aby vydal napadnuté uznesenie Zákonná konštrukcia umožňujúca náhradné doručenie vychádza z toho, že adresát sa v čase doručenia fakticky zdržiava v mieste doručenia a má z tohto dôvodu možnosť si doručovanú zásielku bezprostredne po náhradnom doručení prevziať alebo vyzdvihnúť Adresát sa v mieste doručenia písomnosti zdržuje (§ 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku) aj vtedy, keď v čase doručenia zásielky nie je fyzicky prítomný v mieste doručenia. Nevyžaduje sa, aby adresát bol v mieste doručenia sústavne; stačí, aby sa v čase doručenia písomnosti v mieste doručenia zdržiaval aspoň po určitý čas tak, že má možnosť oboznámiť sa s oznámením doručovateľa, urobeným podľa ustanovenia § 47 ods. 2 O. s. p.. Na takomto výklade je založená aplikácia citovaného zákonného ustanovenia súdnou praxou (porovnaj z judikatúry napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 212/2004 z 1. marca 2008, ako bolo uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 19/2008). Pokiaľ odporca tvrdil, že v čase doručovania predmetnej poštovej zásielky bol údajne od 9. októbra 2012 do 22. októbra 2012 v zahraničí, cestoval po krajinách Európskej Únie, ktorú skutočnosť potvrdil iba čestným vyhlásením (č. l. 56 spisu), obsah spisu pravdivosť uvedeného tvrdenia odporcu vážne spochybňuje, pretože z podania jeho právneho zástupcu zo dňa 15. októbra 2012 osobne podaného na súd dňa 19. októbra 2012 vyplýva požiadavka o odročenie pojednávania vytýčeného na deň 22. októbra 2012 o 10,00 hod. z dôvodu zlého zdravotného stavu odporcu (č. l. 57 spisu). Tiež zo zápisnice z pojednávania v danej veci zo dňa 17. septembra 2012, na ktorom bol vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa, nevyplýva, že odporca plánuje cestu po krajinách Európskej Únie, naopak na tomto pojednávaní odporca uviedol, že poštu preberá na oboch adresách v D., resp. U. (č. l. 36 spisu). Výmenný list MUDr. Q. zo dňa 22. októbra 2012 (č. l. 58 spisu), ako aj jej oznámenie súdu zo dňa 22. januára 2013, (č. l. 65 spisu) osvedčuje, že odporca sa dňa 22. októbra 2012 v ranných hodinách dostavil do jej ambulancie všeobecného lekára v D., keď v tento deň mal odporca pojednávanie o 10,00 hod. na Okresnom súdu v Prievidzi o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva (č. l. 59 spisu), ktorého sa nezúčastnil. Na tieto skutočnosti nemohol odvolací súd neprihliadnuť, na základe čoho potom vyvodil odvolací súd záver, že odporca sa minimálne od 22. októbra 2012 zdržiaval na niektorom z miest, na ktoré mu boli doručované rovnopisy rozsudku. Tento skutkový záver zodpovedá obsahu spisua potvrdzuje správnosť záveru odvolacieho súdu, že odporca minimálne od 22. októbra 2012 mal možnosť dozvedieť sa o tom, že mu je doručované súdne rozhodnutie a toto súdne rozhodnutie si vyzdvihnúť na pošte do 13. novembra 2012 u zásielky vrátenej súdu dňa 14. novembra 2012 z adresy U., E., na ktorej adrese odporca preberal aj predchádzajúce súdne zásielky v danom konaní (č. l. 29 spisu podľa pripojenej doručenky), resp. sa zdržiaval podľa správy ORPZ v Prievidzi (č. l. 21). Pokiaľ odporca uvedené v dovolaní spochybňoval, nepodal v tomto smer žiadny relevantný dôkaz, na základe čoho u odporcu ako adresáta doručovanej písomnosti bol splnený predpoklad, že sa v mieste doručenia písomnosti zdržuje v zmysle ustanovenia § 47 ods. 2 O. s. p..
Ak boli splnené predpoklady ustanovenia § 47 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku pre náhradné doručenie, následné fyzické, resp. faktické doručenie rozhodnutia neovplyvňuje začiatok plynutia odvolacej lehoty.
S poukazom na uvedené skutočnosti to potom znamená, že lehota na včasné podanie odvolania podľa § 204 ods. 1 O. s. p. nemohla začať odporcovi plynúť v závislosti od skutočného prevzatia zásielky odporcom (k tomu došlo 28. novembra 2012), ale v závislosti od náhradného doručenia, ako to správne posúdil odvolací súd vrátane nadväzujúceho záveru o oneskorenosti odvolania. Keďže odvolanie bolo odporcom podané po uplynutí odvolacej lehoty, v dôsledku čoho odvolací súd správne napadnutým uznesením odmietol odvolanie ako oneskorené (§ 218 ods. 1 písm. a/ O. s. p.), týmto uznesením odporcovi nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Pokiaľ dovolateľ namietal aj nesprávne právne posúdenie veci odvolacím súdom podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. dovolací súd uvádza, že § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. dáva možnosť konať pred súdom do súvislosti s faktickou činnosťou súdu a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je relevantným dovolacím dôvodom, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.). Nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov však nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O. s. p., lebo (ani prípadné) nesprávne právne posúdenie veci súdom účastníkovi konania neznemožní realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011, sp. zn. 6 Cdo 41/2011 a sp. zn. 7 Cdo 26/2010).
Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania odporcu nevyplýva z § 239 ods. 1 a 2 O. s. p., ani z § 237 ods. 1 O. s. p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní procesne úspešnej navrhovateľke vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti odporcovi, ktorý v dovolacom konaní úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p., § 224 ods. 1 O. s. p., § 142 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 151 ods. 1 O. s. p.). Navrhovateľka podala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov dovolacieho konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.) a trovy tohto konania vyčíslila. Dovolací súd jej priznal náhradu spočívajúcu v odmene advokáta (ktorý navrhovateľku zastupoval aj pred súdmi nižších stupňov) za 1 úkon právnej služby poskytnutej vypracovaním vyjadrenia (č. l. 98 spisu) z 17. septembra 2015 [§ 13a ods. 2 písm. b/ vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalejlen „vyhláška“)]. Pri určení odmeny za tento úkon právnej služby vychádzal z tarifnej odmeny vyplývajúcej z § 10 ods. 1 vyhlášky a jej výšku za 1 úkon právnej služby určil sumou 118,67 eur (1/2 zo sumy 237,34 eur v zmysle ustanovenia § 13a ods. 2 písm. b/ vyhlášky), pričom za tarifnú hodnotu považoval sumu 8.100,42 eur. Odmena spolu s režijným paušálom 8,39 eur (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje celkom 127,06 eur.
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.