2Cdo/8/2023

ROZSUDOK

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Haluškovej a členov senátu JUDr. Jany Bajánkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, PhD. v spore žalobkyne E.. C. S., narodenej XX. H. XXXX, L., J. XXX/XX, zastúpenej advokátom JUDr. Radoslavom Olijášom, PhD., Bratislava, Grösslingova 58, proti žalovanému Slovenská republika, za ktorého koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Bratislava, Štúrova 2, o zaplatenie 234.515,04 eura s príslušenstvom, vedenom na bývalom Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 21C/209/2008, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 24. októbra 2018 sp. zn. 2Co/55/2018 takto

rozhodol:

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobkyni voči žalovanému p r i z n á v a náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.

Odôvodnenie

1.1. (Od 01. júna 2023) bývalý Okresný súd Bratislava I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 25. apríla 2014 sp. zn. 21C/209/2008 žalovanému Slovenská republika, zastúpenému Generálnou prokuratúrou SR uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 234.515,04 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 31. marca 2009 do zaplatenia, to všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému Slovenská republika, zastúpenému Generálnou prokuratúrou SR uložil povinnosť nahradiť žalobkyni trovy konania vo výške 16.396,35 eur, k rukám právneho zástupcu žalobkyne, do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 1.2. Z dôvodov rozsudku vyplýva, že právna predchodkyňa žalobkyne U. F. sa domáhala vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovaným pôvodne označeným ako Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR, Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom vnútra SR a Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou SR, spoločne a nerozdielne zaplatenie sumy 234.515,04 eura. Tvrdila, že 09. 08. 1958 príslušníci Krajskej správy Ministerstva vnútra v Banskej Bystrici po domovej prehliadke prevzali od matky U. F. - F. H. 143 kusov zlatých mincí (906,85 g), ktoré jej patrili a boli súčasťou jej rozsiahlej numizmatickej zbierky. Z dôvodu držania týchto mincí bolo proti F. H. vedené trestné stíhanie. Rozsudkom bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09. 01. 1959 sp. zn. T 467/58 bola uznaná vinnou z devízového priestupku a odsúdená na zaplatenie pokuty v sume300 Kčs a bol jej uložený trest prepadnutia majetku - 87 ks zlatých mincí. Rozsudok zo dňa 09. 01. 1959 nebol F. H., ktorá zomrela XX. XX. XXXX, nikdy doručený a nebol doručený ani prokuratúre, takže nenadobudol právoplatnosť. U. F. podala 11. 10. 2005 proti rozsudku odvolanie požadujúc jeho zrušenie a zastavenie trestného stíhania. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 27. 07. 2006 sp. zn. 2To 73/06 o zamietnutí odvolania podaného neoprávnenou osobou Ústavný súd SR nálezom z 24. 04.2007 sp. zn. III. ÚS 43/07 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Krajskému súdu v Banskej Bystrici, ktorý uznesením zo dňa 22. 11. 2007 sp. zn. 2To 73/06 rozsudok bývalého Ľudového súdu v Banskej Bystrici zo dňa 09. 01. 1959 sp. zn. T 467/58 zrušil a trestné stíhanie voči matke U. F. zastavil. U. F. podaním z 11. 08. 2008 požiadala Okresný súd Banská Bystrica, aby rozhodol o vrátení zaistených 143 kusov zlatých mincí podľa § 80 ods. 1 prvej vety Trestného poriadku. Okresný súd Banská Bystrica v odpovedi listom z 05. 09. 2008 uviedol, že nemôže rozhodnúť o vrátení zaistených 143 kusov zlatých mincí, pretože nimi nedisponuje a ani nemá vedomosť, kde sa nachádzajú. Pôvodná žalobkyňa U. F. poukázala na § 80 ods. 1 a 3 Trestného poriadku, podľa ktorého orgány činné v trestnom konaní majú povinnosť vydať veci, ktoré boli počas konania odňaté, ak už na ďalšie konanie nie sú potrebné a ak neprichádza do úvahy ich prepadnutie alebo zhabanie. 1.3. Súd prvej inštancie ustálil, že orgánom konajúcim v mene štátu, zodpovedným za vzniknutú škodu, je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej ako „GP SR“), pretože 143 zlatých mincí zostalo v čase prebehnuvšieho trestného konania v úschove Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici. Iný postup ako doposiaľ zaužívaný v trestnom konaní nebol ani právne možný. Pri konštatácii tohto záveru odkázal na § 55 ods. 1 Nariadenia Ministerstva spravodlivosti č. 95/1952 Sb., ktorým sa vydáva Spravovací poriadok pre súdy, podľa ktorého po podaní obžaloby zostanú veci dôležité pre trestné konanie naďalej v úschove prokurátora, rozhodovanie o nich však podaním obžaloby prechádza na súd. Aj veci vzaté do úschovy sa uložia na prokuratúre. Uviedol, že zákon č. 64/1956 Zb. o trestnom konaní súdnom, ktorým bol zrušený predošlý Trestný poriadok č. 87/1950 Zb. (s výnimkou ustanovení § 306, § 308, § 309 a § 314) síce v § 414 ods. 1 splnomocnil ministra spravodlivosti, ministra vnútra a ministra národnej obrany, aby na vykonanie tohto zákona vydali nariadenie, ale pôvodné nariadenie č. 95/1952 Sb. týmto zákonom zrušené nebolo. K zrušeniu uvedeného nariadenia došlo až zákonom č. 99/1963 Zb., čo vyplýva z bodu 14. §-u 375 označeného ako „Zrušovacie ustanovenia“. V tejto súvislosti okresný súd odkázal na právny názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2Co/12/2010-205 (str. 4, ods. 5). Nariadenie Ministerstva spravodlivosti, ktorým sa vydáva Spravovací poriadok pre súdy bolo účinné od 01. januára 1953 a zrušené k 01. aprílu 1964. K existencii tzv. právneho vákua v rozhodnom období konštatoval, že procesne iný postup, než postup doposiaľ právnymi predpismi upravený (Spravovací poriadok pre súdy č. 95/1952 Sb.) a orgánmi činnými v trestnom konaní aplikovaný, a teda zaužívaný, nebol v roku 1958 a 1959 možný, pretože iný, než doterajší postup nebol a ani nemohol byť orgánom činným v trestnom konaní v tom období známy. Dospel k záveru, že logicky jediným možným bol postup upravený v doterajších publikovaných vykonávacích právnych predpisoch, t. j. postup upravený v ustanovení § 55 Nariadenia č. 95/1952 Sb. Podporne súd prvej inštancie uviedol, že s prijatím inej, novej organizácie práce a postupu v úkonoch orgánov činných v trestnom konaní, a najmä súdu v súvislosti s úschovou najmä cenných vecí dôležitých pre trestné konanie súvisí aj príslušné materiálno-technické zabezpečenie súdov, ktoré bez prijatia a účinnosti príslušnej právnej úpravy zakotvujúcej iné, než doposiaľ aplikované postupy ani nebolo možné. Podporne tomuto záveru svedčí aj odôvodnenie rozsudku Ľudového súdu v Banskej Bystrici z 02. januára 1959 č. T 467/58, kde sa súd na str. 2 v 2. ods. odvoláva na obsah spisového materiálu, konkrétne na zoznam zlatých mincí, nie teda na obsah zbierky, ktorú by mal fyzicky k dispozícii: „Táto obrana bola plne vyvrátená z obsahu spisového materiálu, a to najmä zo zoznamu zlatých mincí, kde z jedného druhu...“ Na základe uvedeného súd prvej inštancie dôvodil, že žalobkyni vznikla škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym resp. nezákonným nakladaním s vecami zaistenými v trestnom konaní a postihnutými trestom prepadnutia majetku orgánmi prokuratúry. S odkazom na § 80 zák. č. 141/1961 Zb. vec odňatú, alebo prevzatú musí vrátiť (vydať) ten orgán činný v trestnom konaní, ktorý má, resp. mal vec vo svojej dispozícii (úschove); v tomto prípade to bola okresná prokuratúra. Pre uvedené závery nie je namieste osobu zodpovednú za vznik škody definovať postupom podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobkyňa podala písomnú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody na Ministerstvo spravodlivosti SR a Generálnu prokuratúru SR podľa § 15 zák. č. 514/2003 Z. z. dňa 30. septembra 2008, jej nárok nebol uspokojený do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti.

1.4. Okresný súd uviedol, že podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. sa uhrádza skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. Pri ustálení výšky škody vychádzal zo záverov znaleckého posudku súdneho znalca H.. Z. F., ktorý hodnotu 143 zaistených mincí vyčíslil na sumu 234.515,04 eura. Znalec v rámci výsluchu súdom 11. apríla 2014 odstránil rozpor v gramáži mincí s poukazom na obsah Úradného záznamu spísaného Povereníctvom financií a finančným odborom rady Obvodného NV. Generálna prokuratúra SR ani Ministerstvo spravodlivosti SR relevantné námietky k posudku, resp. k obsahu výsluchu znalca, ktorým by závery uvedené v jeho odbornom posúdení ohľadom ocenenia mincí, t. j. výšky škody spochybnili, nevzniesli. Povinnosť zaplatiť takto ustálenú škodu 234.515,04 eura súd prvej inštancie uložil Slovenskej republike, zastúpenej Generálnou prokuratúrou SR, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 8,5 % ročne počnúc dňom 31. marca 2009, kedy sa žalovaný s odkazom na § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. dostal do omeškania. Úroky z omeškania súd prvej inštancie žalobkyni priznal podľa § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v spojení s § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa žiadala priznať úroky z omeškania počnúc dňom 04. novembra 2008 a súd jej ich priznal počnúc dňom 31. marca 2009, súd prvej inštancie v tejto nepatrnej časti žalobu v druhom výroku rozsudku zamietol. 1.5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a takmer plne procesne úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia a hotových výdavkov za vypracovanie znaleckého posudku a dodatku k posudku.

2. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „odvolací súd“) rozsudkom z 24. októbra 2018 sp. zn. 2Co/55/2018 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a rozhodol, že žalobkyňa má právo na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o tom, že jediným možným postupom v zmysle § 55 nar. č. 95/1952 Sb. bol ten, že orgánom konajúcim v mene štátu a zodpovedným za vzniknutú škodu je Generálna prokuratúra SR, pretože 143 zlatých mincí zostalo v čase prebiehajúceho trestného konania v úschove Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici. Odvolací súd dodal, že pokiaľ si žalobkyňa jednou žalobou proti štátu uplatňuje jeden a ten istý nárok, ktorý by mohol patriť do pôsobnosti rôznych orgánov štátu, môže mať štát ako ten istý subjekt procesné postavenie žalovaného len jedenkrát. Je preto nedôvodná námietka žalobkyne v odvolaní, aby súd uložil povinnosť plniť náhradu škody aj Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR. Vo vzťahu k žalovaným namietanému nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne odvolací súd uviedol, že je viazaný právnym názorom Ústavného súdu SR, ktorý vychádza z toho, že už nie je možné spochybniť aktívnu legitimáciu žalobkyne v spore, nakoľko predmetom nálezu sp. zn. III. ÚS 43/07 z 24. apríla 2007 bolo prejednanie návrhu matky žalobkyne a konštatovanie, že odmietnutím prejednania ňou podaného odvolania (v trestnej veci starej matky žalobkyne) jej bolo odopreté právo na súdnu ochranu, a z uvedeného ipso facto vyplýva, že súdy sú na základe predmetného nálezu povinné akceptovať v prejednávanej veci doložené právne nástupníctvo. Okrem toho mal odvolací súd z obsahu spisu (č. l. 350) preukázané, že dedičské konanie po žalobkyni U. F. bolo skončené 08. apríla 2013 právoplatným osvedčením o dedičstve sp. zn. 31D/721/2012, Dnot/81/2012 vydaným notárkou Mgr. Monikou Sporkovou, na základe ktorého celé dedičstvo po poručiteľke zdedila jediná dedička, dcéra poručiteľky E.. C. S.. Odvolací súd viazaný názorom Ústavného súdu SR preto považoval za správne právne posúdenie veci okresným súdom, ktorý dospel k záveru, že žalobou uplatňovaný nárok na náhradu škody vznikol z titulu nesprávneho úradného postupu. Pri odvolacej námietke žalobkyne proti výroku o zamietnutí zvyšku žaloby odvolací súd poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 21. decembra 2010 sp. zn. 2Cdo/48/2010, v ktorom je uvedené: „Podľa ustanovenia § 10 zákona č. 58/1969 Zb. ak ústredný orgán neuspokojí nárok poškodeného do 6 mesiacov odo dňa podania žiadosti, môže sa poškodený domáhať priznania nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Z uvedeného vyplýva, že štát je povinný nahradiť škodu najneskôr do 6 mesiacov odo dňa, kedy poškodený nárok riadne uplatnil postupom podľa § 10 cit. zákona. Márnym uplynutím tejto lehoty sa štát ako dlžník zo zodpovednostného právneho vzťahu (§ 489 OZ) dostáva do omeškania, a tak najskôr odo dňa nasledujúceho po uplynutí 6-mesačnej lehoty ho postihuje povinnosť zaplatiť poškodenému veriteľovi tiež úroky z omeškania.“ Odvolací súd konštatoval, že cieľom ustanovenia § 16 ods. 4 zák. č. 514/2003 Z. z. v aktuálnom znení, ktorého aplikáciu namietala žalobkyňa, je vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo a rozhodovaciu prax súdov, ktoré pri rozhodovaní o úrokoch z omeškania podľa zákona č. 514/2013 Z. z. vychádzali z toho, že lehota omeškania začínapríslušnému orgánu plynúť najskôr dňom oznámenia, že neuspokojí nárok na náhradu škody, alebo uplynutím šesťmesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku, ak súd neurčil začiatok jej plynutia neskôr. Vzhľadom na uvedené výrok, ktorým priznal súd prvej inštancie žalobkyni úrok z omeškania počnúc uplynutím 6-mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody (od 31. marca 2009), je vecne správny.

3. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie podľa § 421 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku (ďalej aj „CSP“). Ako právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, vymedzil otázku určenia orgánu príslušného konať za štát podľa § 4 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v právnej veci náhrady škody uplatnenej podľa toho zákona z titulu nesprávneho úradného postupu pri nakladaní s vecami vydanými, odňatými či prevzatými na účely trestného konania. Uviedol, že súd prvej inštancie aj odvolací súd určili za orgán oprávnený konať za štát Generálnu prokuratúru SR iba na základe skutkového zistenia, že prevzatých 143 mincí bolo v úschove prokuratúry. Súdy tak rozhodli bez toho, aby súčasne uviedli relevantný všeobecne záväzný právny predpis, podľa ktorého bol prokurátor povinný postupovať, resp. ktorý svojím postupom porušil a spôsobil tým škodu, ktorej náhrady sa žalobkyňa domáha. Neuviedli, v ktorom čase a akým spôsobom mal prokurátor v rozpore so všeobecne záväznou právnou úpravou postupovať a spôsobiť uplatňovanú škodu. Dovolateľ má za to, že orgánom príslušným konať v mene štátu nemôže byť GP SR, ale je ním Ministerstvo spravodlivosti SR z rovnakého dôvodu, aký už vyslovil dovolací súd, a to, že nesprávnosť úradného postupu orgánu verejnej moci je vždy determinovaná všeobecne záväznou právnou úpravou, podľa ktorej má verejný orgán postupovať a ktorá je pre jeho postup záväzná. Konštatoval, že len skutkové okolnosti (zistenia) samé osebe nemôžu byť postačujúce pre riadne (zrozumiteľné, rozumné a presvedčivé) zdôvodnenie tejto právnej otázky. Má za to, že súd prvej inštancie a odvolací súd na zistený skutkový stav aplikovali nesprávne ustanovenie zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (v ďalšom len zák. č. 514/2003 Z. z.) určujúce orgán príslušný konať za štát. Uviedol, že prípravné konanie v trestnej veci F. H. skončilo v roku 1958 podaním obžaloby, čím zanikla povinnosť a súčasne oprávnenie prokurátora rozhodovať o veciach prevzatých na účely trestného konania. Ďalšie nakladanie s týmito vecami a rozhodovanie bolo výlučne v právomoci súdu. Nemožno nepoznamenať, že napr. aj postup súdu po vydaní odsudzujúceho rozsudku a uložení trestu prepadnutia veci či preukazovanie právoplatnosti rozsudku nepatrí do pôsobnosti prokurátora, ale je záležitosťou súdu. Súd nepochybne mal vedomosť o prevzatých minciach, o čom svedčí vydaný rozsudok o prepadnutí časti mincí aj zápisnica Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici z 11. decembra 1958, a bol povinný o všetkých prevzatých veciach ihneď rozhodnúť. Zreteľne to potvrdzujú práve ustanovenia § 55 ods. 1 a 2 Nariadenia ministra spravodlivosti z 19. decembra 1952 č. 95/1952 Sb., ktorým sa vydáva Spravovací poriadok pre súdy. Navyše, ako súd prvej inštancie, tak aj odvolací súd v otázke určenia orgánu príslušného konať v mene štátu pochybili aj v tom, že kým nesprávny úradný postup vyvodili z nakladania prokuratúry s vecami v úschove, počiatok plynutia premlčacej doby na náhradu škody spôsobenej týmto nakladaním už odvodili od nevrátenia mincí, teda od rozhodnutia či postupu, ktoré prináležali súdu. Takúto rekonštrukciu, či skôr kombináciu postupu a následnej zodpovednosti dvoch či viacerých orgánov verejnej moci zákon č. 514/2003 Z. z. nepripúšťa. V tejto súvislosti podľa dovolateľa súdy pochybili tiež v tom, že plynutie premlčacej doby na náhradu škody stotožnili s dobou trvania trestného stíhania, hoci pre takýto úsudok niet zákonnej opory. Dovolateľ sa s poukázaním na uvedené skutočnosti domnieva, že orgánom príslušným konať v mene štátu nemôže byť Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ale je ním Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Navrhol, aby dovolací súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia a aby rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

4. Podľa názoru žalobkyne prezentovaného v jej vyjadrení k dovolaniu odvolací súd právnu otázku prezentovanú dovolateľom neriešil a jeho rozhodnutie nebolo závislé na vyriešení právnej otázky prezentovanej v dovolaní, čo zakladá neprípustnosť dovolania. Všetky podstatné právne otázky záväzne vyriešil Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 31. januára 2018 sp. zn. III. ÚS 727/2017. V zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14. októbra 2015 sp. zn. 8Cdo/289/2000publikovaného ako R 6/2016 orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z. z. je od 01. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti. Generálna prokuratúra je teda orgánom príslušným konať v mene štátu v prípade škôd spôsobených v prípravnom konaní. Trestný poriadok ani žiadny iný právny predpis neustanovoval a dodnes neustanovuje, ktorý orgán má zaistenú vec reálne fyzicky vrátiť; ustanovuje iba, ktorý orgán a v ktorom procesnom štádiu má o vrátení zaistenej veci rozhodnúť uznesením a za akých podmienok. Generálna prokuratúra nepredniesla skutkové tvrdenie a nepredložila žiaden dôkaz, že zaistené mince odovzdala inému štátnemu orgánu. Zaistenie mincí počas celého trestného konania nebolo zrušené. Škoda na majetku nevznikla tým, že nebolo vydané rozhodnutie o vrátení zaistených vecí, ale tým, že zaistené veci neboli žalobkyni reálne vrátené. Námietka premlčania, o ktorej dovolateľ ani netvrdí, že predstavuje niektorý z prípustných dovolacích dôvodov, je podľa žalobkyne bezdôvodná a je aj v rozpore s dobrými mravmi. Žalobkyňa vo svojom obsiahlom vyjadrení tiež predniesla svoje názory na tvrdenie dovolateľa, že žalovaný nárok nepredstavuje legitímnu nádej na odškodnenie, k jeho poukazu na zásadu vigilantibus iura scripta sunt, vyjadrila sa k spochybneniu aktívnej legitimácie žalobkyne aj k návrhu na odklad vykonateľnosti.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky o dovolaní rozhodol uznesením z 30. septembra 2020 sp. zn. 2Cdo/190/2019 tak, že rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 420 písm. f) v spojení s § 449 a § 450 CSP v podstate pre nedostatok riadneho odôvodnenia.

6. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 30. novembra 2021 sp. zn. I. ÚS 75/2021 uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 2020 sp. zn. 2Cdo/190/2019 zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Z odôvodnenia tohto nálezu vyplýva, že ústavný súd posudzoval, či je z ústavného hľadiska udržateľný taký prístup najvyššieho súdu rozhodujúceho o dovolaní, v zmysle ktorého dovolací súd posudzujúc dovolanie podľa jeho obsahu (§ 124 ods. 1 CSP) vyvodí jeho prípustnosť aj podľa § 420 písm. f) CSP a z tohto dôvodu následne zruší napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, hoci dovolateľ v dovolaní uplatnil len dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP. Ústavný súd po preskúmaní dovolania žalovaného zistil, že v ňom výslovne uviedol, že dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu podáva z dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, odcitoval právnu úpravu vzťahujúcu sa (výlučne) k tomuto dôvodu prípustnosti dovolania a zadefinoval právnu otázku, ktorá podľa jeho názoru nebola dosiaľ v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu vyriešená a ktorá sa týkala určenia orgánu príslušného konať v mene štátu podľa zákona o zodpovednosti za škodu. Celá dovolacia argumentácia (vrátane námietky premlčania) smerovala k spochybneniu pasívnej legitimácie žalovaného, ktorú žalovaný na viacerých miestach označoval nesprávnym právnym posúdením veci. Zo žiadnej časti dovolania nevyplýva, že by v ňom žalovaný uplatnil dôvod prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP, a rovnako sa v dovolaní nenachádza ani zmienka o dovolacom dôvode založenom na vade zmätočnosti (§ 431 ods. 1 a 2 CSP a contrario).

7. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 35 CSP; ďalej tiež „dovolací súd“) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom [§ 429 ods. 2 písm. b) CSP] skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania. Bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie je prípustné, preto pristúpil k skúmaniu jeho dôvodnosti.

8. Dovolateľ podal dovolanie z dovolacieho dôvodu podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP, v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Musí ísť o otázku právnu, ktorú odvolací súd riešil a na jej vyriešení založil rozhodnutie napadnuté dovolaním. V dovolaní, ktoréhoprípustnosť sa vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. b) CSP, by dovolateľ mal a) konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b) vysvetliť potrebu, aby dovolací súd ako najvyššia súdna autorita túto otázku vyriešil a c) uviesť, ako by mala byť táto otázka správne riešená.

9.1. Dovolateľ označil za právnu otázku, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie odvolacieho súdu a ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená, otázku určenia orgánu príslušného konať v mene štátu podľa § 4 zák. č. 514/2003 Z. z. v spore o náhradu škody uplatnenej podľa toho zákona z titulu nesprávneho úradného postupu pri nakladaní s vecami vydanými, odňatými či prevzatými na účely trestného konania. 9.2. Vzhľadom na prednes žalobkyne vo vyjadrení k dovolaniu, že uvedenú právnu otázku žalovaný nenastolil v podanom odvolaní (čo by znamenalo, že ide o právnu otázku, ktorá nebola odvolacím súdom riešená, pozn. dovolacieho súdu) dovolací súd po podrobnom oboznámení sa s obsahom odvolania žalovaného z 30. júna 2014 poznamenáva, že táto otázka žalovaným v odvolaní bola nastolená riadnym spôsobom. Konkrétne na str. 5 v prvom odseku a jeho druhom pododseku GP SR ako odvolateľ uviedla, že „V ďalšom sa mal Okresný súd Bratislava I zaoberať otázkami... či odporca je zastúpený orgánom procesne spôsobilým konať v danej veci, t. j. či osobitný zákon zveruje právomoc konať v danej veci práve Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky... keď by musel dospieť k záveru, že oprávneným konať v mene štátu je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky.“ Na str. 7 odvolania (na konci prvého odseku) žalovaný uviedol, že Okresný súd Bratislava I v spore konal s osobami, ktoré nepreukázali svoju aktívnu legitimáciu, pričom odporca bol zastúpený orgánom, ktorý nie je oprávnený konať v mene štátu v zmysle osobitných právnych predpisov. V predposlednom odseku na strane 7 odvolania žalovaný tvrdil, že Okresnému súdu Bratislava I sa nepodarilo preukázať ani existenciu nesprávneho úradného postupu, a preto nie je zrejmé, ako následne dospel k záveru, že konať v mene Slovenskej republiky v tomto rozsahu mala práve Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Uvedené napokon vyplýva aj z 35. bodu odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu.

10. Pre posúdenie, či dovolateľom nastolená právna otázka nebola ešte dovolacím súdom riešená, bolo potrebné ustáliť, či sa žalobkyňa domáhala náhrady škody voči štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím, alebo náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž v rozsudku sp. zn. 2Cdo/2/1996 uviedol, že škoda vzniknutá v dôsledku nesprávneho nakladania s vecami postihnutými trestom prepadnutia majetku je škodou spôsobenou rozhodnutím o treste podľa § 6 zák. č. 58/69 Zb., a nie je škodou spôsobenou nesprávnym úradným postupom podľa § 18 tohto zákona. V posudzovanom spore však súdy nižších inštancií vychádzali z toho, že predchádzajúce odsúdenie právnej predchodkyne Ž. F. H. na trest prepadnutia majetku, a to 87 kusov zlatých mincí, právoplatnosť nenadobudlo. Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 31. januára 2018 sp. zn. III. ÚS 727/2017, ktorým zrušil v tu prejednávanom spore vydané uznesenie odvolacieho súdu z 28. februára 2017 sp. zn. 2Co/700/2014 a vec mu vrátil na ďalšie konanie uviedol, že na sťažovateľkou tvrdený vznik škody nemalo vplyv len odsudzujúce rozhodnutie v trestnom konaní (trest vykonaný bol hoci účinky de iure odsudzujúceho rozhodnutia nenastali), ale zároveň aj postup orgánov verejnej moci nesúvisiaci s rozhodovaním o treste. Na odňatie zvyšných kusov mincí sa výrok odsudzujúceho rozsudku príčinne nevzťahoval. Keďže však pri posudzovaní veci krajským súdom už bola všeobecnými súdmi vyslovená premisa o neprávoplatnosti odsudzujúceho rozsudku a bolo tiež zrejmé, že v ostatnej časti nároku na náhradu škody absentuje príčinná súvislosť vzniku škody na základe odsudzujúceho rozsudku, ústavný súd uzavrel, že na prejednávanú vec bolo dôvodné nazerať ako na nesprávny úradný postup.

11.1. Podľa § 3 ods. 1 písm. d) zák. č. 514/2003 Z. z. v platnom znení štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nesprávnym úradným postupom. 11.2. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v platnom znení vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ak škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom alebo ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom súdu. 11.3. Podľa § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z. z. v platnom znení vo veci náhrady škody, ktorábola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1 koná v mene štátu Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. 11.4. Podľa § 9 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. v platnom znení štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje výkon právomoci orgánom verejnej moci, pri ktorom dôjde k porušeniu právnou normou ustanoveného predpísaného postupu alebo k porušeniu účelu, ku ktorému postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci smeruje. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

12. Po ustálení, že právna predchodkyňa žalobkyne a neskôr žalobkyňa sa v tomto súdnom konaní domáhala náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, bolo potrebné, aby súdy nižších inštancií v súčinnosti so žalobkyňou (jej právnou predchodkyňou) ako nositeľkou dôkaznej povinnosti zistili, v čom mal spočívať nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci zakladajúci žalobou uplatnený nárok na náhradu škody.

13. Žalobkyňa za nesprávny úradný postup označila nevydanie veci (143 kusov zlatých mincí) orgánmi činnými v trestnom konaní. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že zaistené mince boli odovzdané Okresnej prokuratúre v Banskej Bystrici, kde zostali v súlade s § 55 ods. 1 nariadenia Ministerstva spravodlivosti č. 95/1952 Sb. V úschove, hoci rozhodovanie o nich podaním obžaloby prešlo na súd. Podľa súdu prvej inštancie zaistený a doteraz nevrátený majetok žalobkyne predstavuje nesprávny úradný postup štátu, v príčinnej súvislosti s ktorým vznikla žalobkyni skutočná škoda zmenšením jej majetku o hodnotu týchto mincí. Okresný súd na základe toho, že zlaté mince zaistené ako vec v trestnom konaní boli aj po podaní obžaloby v úschove Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici ustálil, že orgánom konajúcim v mene štátu zodpovedného za vzniknutú škodu je Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Akcentoval, že žalobkyni vznikla škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym resp. nezákonným nakladaním s vecami zaistenými v trestnom konaní. Podľa § 80 zák. č. 141/61 Zb. vec odňatú alebo prevzatú musí vrátiť (vydať) ten orgán činný v trestnom konaní, ktorý ju mal vo svojej dispozícii (úschove), čo bola okresná prokuratúra. Odvolací súd dospel k záveru (bod 53. odôvodnenia jeho rozsudku), že nesprávneho úradného postupu sa orgány činné v trestnom konaní dopustili tým, že po právoplatnom skončení trestného konania veci nevrátili oprávnenej osobe, pôvodnej žalobkyni, ako jedinej dedičke po zomrelej matke F. H.. Stotožnil sa (v 60. bode odôvodnenia rozsudku) so závermi, ku ktorým dospel súd prvej inštancie, a to aj vo vzťahu k určeniu orgánu konajúceho za štát zopakujúc dôvody prezentované súdom prvej inštancie.

14. Dovolací súd dospel k záveru, že súdy v základnom konaní otázku určenia orgánu, ktorý koná v mene štátu v tomto súdnom konaní o náhradu škody, zodpovedali správne. Žalovaný v dovolaní argumentoval, že prípravné konanie v trestnej veci F. H. skončilo v roku 1958 podaním obžaloby, čím zanikla povinnosť a súčasne oprávnenie prokurátora rozhodovať o veciach prevzatých na účely trestného konania a ďalšie nakladanie s týmito vecami a rozhodovanie o nich bolo výlučne v právomoci súdu, ktorý mal vedomosť o prevzatých minciach a bol povinný o nich ihneď rozhodnúť (§ 55 ods. 1 a 2 Nariadenia ministra spravodlivosti z 19. decembra 1952 č. 95/1952 Sb., ktorým sa vydáva Spravovací poriadok pre súdy). Dovolací súd udáva, vychádzajúc zo záverov prezentovaných v skorších v tejto veci vydaných resp. na túto vec sa vzťahujúcich rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky (označených zhora) a z odôvodnení rozsudkov súdov nižších inštancií, že nesprávnym úradným postupom, v príčinnej súvislosti s ktorým bola žalobkyni (jej právnej predchodkyni) spôsobená škoda, bolo nevrátenie zaistenej veci dôležitej pre trestné konanie po jeho právoplatnom skončení oprávnenej osobe (jej právnej nástupkyni) tým orgánom činným v trestnom konaní, ktorý mal túto vec (zlaté mince) vo svojej faktickej moci (okresná prokuratúra). Dovolací súd súhlasí so súdmi nižších inštancií, že k zmenšeniu majetku poškodenej došlo v dôsledku nevrátenia v trestnom konaní zaistenej veci a upriamuje pozornosť na fakt, že k právoplatnému skončeniu trestného konania došlo v situácii, keď jej vrátenie reálne nebolo možné (z obsahu spisu vyplýva, že orgány činné v trestnom konaní - či už súd aleboprokuratúra - v čase, keď konečné rozhodnutie v trestnom konaní nadobudlo právoplatnosť, nemali vo svojej držbe zaistené mince a nedisponovali vedomosťou, kde sa tieto nachádzajú). Nespornou bola a je skutočnosť, že zaistené zlaté mince boli po podaní obžaloby v úschove Okresnej prokuratúry v Banskej Bystrici, ktorá mala možnosť s nimi reálne (fakticky) nakladať. Išlo o postup súladný s prvou vetou §-u 55 ods. 1 nar. č. 95/1952 Sb., v zmysle ktorého po podaní obžaloby zostanú veci dôležité pre trestné konanie (§ 82 tr.p.) naďalej v úschove prokurátora; rozhodovanie o nich však podaním obžaloby prechádza na súd. Podľa ods. 2 tejto právnej normy ihneď po rozhodnutí vo veci (rozsudkom alebo uznesením o zastavení trestného stíhania) alebo najneskoršie po právoplatnosti rozsudku rozhodne súd o všetkých veciach vzatých do úschovy, ak neprepadli ani neboli zhabané alebo ak o nich nebolo rozhodnuté už v rozsudku. V uvedenej špecifickej skutkovej situácii za nesprávny úradný postup nebolo a nemohlo byť (čo žalobkyňa ani netvrdila) určené nevydanie rozhodnutia o vrátení tejto veci súdom - vzhľadom na v čase právoplatného skončenia trestného konania neexistenciu resp. neznáme miesto uskladnenia zaistenej veci iba akademického. Ani Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze sp. zn. III. ÚS 727/2017 pri riešení otázky, či v danom prípade ide o nesprávny úradný postup, sa nezaoberal potrebou vydania súdneho rozhodnutia o vydaní zaistenej veci, ktoré by predchádzalo (fyzickému) vráteniu zaistenej veci oprávnenej osobe.

15. Pri argumentácii dovolateľa, že súdy o ustálení štátneho orgánu, ktorý koná v mene štátu rozhodli bez uvedenia relevantného všeobecne záväzného právneho predpisu, podľa ktorého bol prokurátor povinný postupovať, resp. ktorý svojím postupom porušil a spôsobil tým škodu, ktorej náhrady sa žalobkyňa domáha a neuviedli, v ktorom čase a akým spôsobom mal prokurátor v rozpore so všeobecne záväznou právnou úpravou postupovať a spôsobiť uplatňovanú škodu, dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že dovolateľ ako dovolací dôvod vadu zmätočnosti (ku ktorej by z hľadiska nedostatočného odôvodnenia rozsudkov takáto argumentácia smerovala) neuplatnil (ako skonštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 30. novembra 2021 sp. zn. I. ÚS 75/2021). Dovolací súd poukazuje na záver súdov nižších inštancií, že žalobkyni vznikla škoda v príčinnej súvislosti s nesprávnym resp. nezákonným nakladaním s vecou (zlatými mincami) zaistenou v trestnom konaní a dodáva, že možnosť reálne nakladať so zaistenou vecou (disponovať ňou) mali orgány prokuratúry (súd zaistenú vec od jej zaistenia fakticky ani právne do úschovy neprevzal, teda ňou nedisponoval). Orgánom, ktorý obmedzil a neskôr odňal vlastnícke právo k zaistenému majetku žalobkyne, bola aj podľa dovolacieho súdu prokuratúra. Nedá pritom nespomenúť špecifický a jedinečný charakter súdeného prípadu daný tým, že v čase právoplatného skončenia trestného konania pred niekoľkými desaťročiami vec zaistená pre účely trestného konania nebola v reálnej (faktickej) dispozícii toho, kto ju v zmysle v čase zaistenia účinnej právnej úpravy držal vo svojej dispozícii. Právne svoje rozhodnutia súdy odôvodnili odkazom na § 55 nariadenia č. 95/1952 Sb. citovaného vyššie a na § 80 zák. č. 141/1961 Zb..

16. Tvrdenie dovolateľa o pochybení okresného aj odvolacieho súdu v otázke určenia orgánu príslušného konať v mene štátu aj v tom, že nesprávny úradný postup vyvodili z nakladania prokuratúry s vecami v úschove, no počiatok plynutia premlčacej doby na náhradu škody spôsobenej týmto nakladaním odvodili od nevrátenia mincí, teda od rozhodnutia či postupu, ktoré prináležali súdu, nemá na riešenie dovolateľom vymedzenej právnej otázky nijaký vplyv.

17. Na základe zhora uvedeného dovolací súd uzatvára, že v posudzovanom spore je orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v zmysle § 4 ods. 1 písm. f) zák. č. 514/2003 Z. z. v platnom znení.

18. Dovolací súd na základe dôvodov uvedených dovolateľom dospel k záveru, že dovolateľom nastolenú právnu otázku súdy nižších inštancií zodpovedali správne, dovolanie nie je dôvodné, preto rozhodol o jeho zamietnutí (§ 448 CSP). Vzhľadom na existenciu dôvodov pre zamietnutie dovolania dovolací súd o návrhu dovolateľa na odklad vykonateľnosti rozhodnutia odvolacieho súdu v zmysle § 444 ods. 1, 2 CSP osobitne nerozhodoval.

19. Aplikujúc zásadu úspechu v konaní (§ 255 ods. 1 v spojení s § 453 ods. 1 CSP) dovolací súd priznal náhradu trov dovolacieho konania v dovolacom konaní úspešnej žalobkyni voči v dovolacom konaníneúspešnému žalovanému.

20. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.