Najvyšší súd
2 Cdo 78/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne E. K., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. A. T., advokátom v B., proti žalovanému Š. F., bývajúcemu v N.,
zastúpenému A., so sídlom v N., adresa pre doručovanie B., o zaplatenie 6 306,84 €
s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 15 C 61/2006, o dovolaní
žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 27. októbra 2011 sp. zn. 9 Co 32/2011,
takto
r o z h o d o l :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Nitre z 27. októbra 2011 sp. zn. 9 Co 32/2011
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra rozsudkom (v poradí prvým) z 25. októbra 2007 č.k.
15 C 61/2006-106 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala
zaplatenia 6 306,84 € s príslušenstvom titulom zaplatenia zálohy na základe zmluvy o budúcej
kúpnej zmluve z 13. februára 2006. Súd žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému
náhradu trov konania 2 449,38 € (73 790 Sk) k rukám Mgr. R. H. do troch dní od
právoplatnosti rozsudku.
Krajský súd v Nitre uznesením z 5. júna 2008 sp. zn. 9 Co 48/2008 zrušil rozsudok
súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).
Okresný súd Nitra rozsudkom (v poradí druhým) z 5. februára 2009 č.k.
15 C 61/2006-184 žalobu zamietol. Súd žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému
náhradu trov konania 3 852,99 € k rukám Mgr. R. H. do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 489, § 451 ods. 1, 2
a § 580 Občianskeho zákonníka. Súd uzavrel, že pohľadávka žalobkyne voči žalovanému
zanikla započítaním. Žalovaný svoj prejav smerujúci k započítaniu urobil vo svojom odpore
z 19. júna 2006. Za preukázané súd považoval, že žalobkyňa mala nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia ako majetkového prospechu, ktorý žalovaný získal plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Naproti tomu, mal však žalovaný voči žalobkyni ten istý
nárok a aj z toho istého dôvodu, pretože žalobkyňa motorové vozidlo fakticky užívala
od januára 2005 do februára 2006, ale ústne dohodnuté leasingové splátky po 429,04 €
neplatila a ani za ďalšie faktické užívanie tohto vozidla od februára 2006 do septembra 2006
neplatila nájomné. Na základe tohto zistenia súd dospel k záveru, že obaja účastníci mali
vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie bolo rovnakého druhu (v peniazoch). Zánik
pohľadávok nastal okamihom, keď sa tieto pohľadávky stretli. Súd navyše konštatoval, že
pohľadávka žalovaného (9 724,30 €) prevyšuje pohľadávku žalobkyne (6 306,84 €).
O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.
Krajský súd v Nitre rozsudkom (v poradí prvým) zo 4. marca 2010 sp. zn.
9 Co 111/2009 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni sumu 6 306,84 € so 7 % ročným úrokom z omeškania od 28. septembra 2006
do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 21. decembra 2010 sp. zn.
2 Cdo 233/2010 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b
ods. 1 O.s.p.).
Krajský súd v Nitre rozsudkom (v poradí druhým) z 27. októbra 2011 sp. zn.
9 Co 32/2011 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni 6 306,84 € so 7 % ročným úrokom z omeškania od 28. septembra 2006
do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.
V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že medzi účastníkmi konania bolo nesporné, že
13. februára 2006 písomne uzavreli zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, podľa ktorej sa
žalovaný zaviazal najneskôr do 3 dní od prevodu vlastníckeho práva na jeho osobu uzavrieť
kúpnu zmluvu so žalobkyňou o predaji motorového vozidla zn. F., E.. č. N. za dohodnutú
kúpnu cenu 9 958,18 €. Žalobkyňa ako budúca kupujúca pri podpise tejto zmluvy poskytla
žalovanému ako budúcemu predávajúcemu zálohu 6 306,84 € a zvyšných 3 651,33 € malo byť zaplatených v štyroch splátkach. Sporným nebolo, že žalobkyňa písomne 9. marca 2006
od zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy odstúpila a zároveň vyzvala žalovaného na
vrátenie sumy 6 306,84 € a prevzatie motorového vozidla. Za nepochybné odvolací súd
považoval aj to, že do vlastníctva žalovaného predmetné motorové vozidlo po skončení nájmu
prešlo 22. marca 2006 a k prevzatiu motorového vozidla žalovaným od žalobkyne došlo
27. septembra 2006. Vozidlo bolo predané 30. novembra 2006 (kúpna zmluva medzi
žalovaným ako predávajúcim a A. ako kupujúcim za kúpnu cenu 6 306,84 €). Nárok
žalobkyne na vrátenie preddavku na kúpnu cenu z dôvodu neuzatvorenej kúpnej zmluvy je
nárokom z bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Žalovaný
tvrdil, že voči žalobkyni má 3 pohľadávky – prvá pohľadávka v sume 6 006,58 € za užívanie
motorového vozidla za obdobie od januára 2005 do februára 2006, druhá pohľadávka v sume
3 717,72 € za užívanie motorového vozidla za obdobie od februára 2006 do septembra 2006
a tretia pohľadávka v sume 3 651,33 € za škodu spôsobenú žalovanému porušením povinnosti
na uzavretie konečnej zmluvy. Pri prvom nároku žalovaného – ústna dohoda účastníkov
o platení nájmu vo výške mesačných splátok leasingu po 429,04 € od januára 2005 do
februára 2006, bolo potrebné vyriešiť základnú otázku, a to dátum vstupu žalobkyne do
užívania predmetného motorového vozidla. Z písomne uzavretej zmluvy o budúcej kúpnej
zmluve z 13. februára 2006 z jej čl. IV., vety prvej vyplýva, že budúca kupujúca, t.j.
žalobkyňa vstúpi do užívania predmetu zmluvy dňom podpisu zmluvy. Pretože žiaden
z účastníkov konania nenavrhol na preukázanie svojich tvrdení výsluch nestranných svedkov,
podľa názoru odvolacieho súdu je za deň vstupu žalobkyne do užívania predmetu zmluvy
potrebné považovať deň uvedený v zmluve o budúcej kúpnej zmluve, t.j. 13. februára 2006.
Podporným pre túto skutočnosť bola aj výpoveď svedka D. B.. Súd uzavrel, že nárok
žalovaného na zaplatenie sumy 6 006,58 € titulom nájomného je nedôvodný (žalobkyňa
v rozhodnom období auto neužívala). Druhý nárok žalovaného – 3 717,72 € za užívanie
motorového vozidla v období od februára 2006 do septembra 2006 titulom bezdôvodného
obohatenia, preukázaný taktiež nebol. Dôkazné bremeno preukázania vzniku bezdôvodného
obohatenia bolo na žalovanom. Žalobkyňa tento nárok neuznala, tvrdiac, že žalovaného
písomne vyzvala na prevzatie vozidla a okrem toho vozidlo v tomto období neužívala, bolo
odstavené. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by žalobkyňa užívala motorové vozidlo, ani
rozsah jeho amortizácie. Vzhľadom na to, že žalovaný nepodniká v súvislosti s prenájmom
automobilov a žiadnymi dôkazmi nepreukázal ani základ uplatneného nároku, bolo potrebné
dospieť k právnemu záveru, že takáto pohľadávka neexistuje. Odvolací súd sa zaoberal aj
existenciou posledného nároku žalovaného, o ktorom tvrdil, že ide o započítateľnú pohľadávku – 3 651,33 € za škodu spôsobenú porušením povinnosti na uzavretie konečnej
zmluvy, a dospel k záveru, že táto pohľadávka neexistuje. V čl. V. zmluvy sa účastníci pre
prípad, že medzi budúcim predávajúcim a kupujúcou nedôjde k uzavretiu kúpnej zmluvy
zaviazali uhradiť si všetky náklady, ktoré vznikli realizáciou zmluvy. Z výsledkov
vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že ani jeden z účastníkov nevyužil právo
vyplývajúce mu z § 50 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a naviac, žalovaný 30. novembra 2006
predmetné motorové vozidlo predal za sumu 190 000 Sk. Týmto úkonom, ktorý bol
žalovaným urobený v jednoročnej lehote, v ktorej sa mohol ktorýkoľvek z účastníkov zmluvy
domáhať na súde nahradenia vyhlásenia vôle súdnym rozhodnutím, zánik záväzku spôsobil
samotný žalovaný (záväzok zanikol 30. novembra 2006). V konaní nebolo preukázané, že
žalobkyňa spôsobila žalovanému škodu tak, ako to žalovaný tvrdil. Pre vyššie uvedené
dôvody odvolací súd právny názor súdu prvého stupňa, že u žalovaného existujú
započítateľné pohľadávky, vyhodnotil ako nesprávny, pretože žiadne započítateľné
pohľadávky medzi účastníkmi konania neexistovali. V danej veci bolo treba pri rozhodovaní
vychádzať z písomne uzavretej zmluvy o budúcej zmluve, tzn. že žalobkyňa žalovanému ako
budúca kupujúca pri podpise zmluvy (13. februára 2006) odovzdala 6 306,84 €. Toto
žalovaný ani nepoprel, preto daná suma predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane
žalovaného, ktoré je povinný žalobkyni vydať. Žalovaný sa s vrátením uvedenej sumy dostal
do omeškania 28. septembra 2006 (nasledujúci deň po prevzatí motorového vozidla od
žalobkyne), preto súd priznal žalobkyni aj úrok z omeškania (§ 517 Občianskeho zákonníka,
nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.). O trovách celého konania odvolací súd rozhodol podľa
§ 150 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Navrhol, aby
dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že žalobu zamietne, resp. zrušil rozsudok
odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval
z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Uviedol, že
odvolací súd nikdy nepostupoval podľa § 118 ods. 2 O.s.p. a toto malo na žalovaného
nepriaznivý dosah ohľadne druhej započítacej námietky, ktorá sa týkala náhrady
bezdôvodného obohatenia za užívanie vozidla od februára 2006 do septembra 2006, keď
odvolací súd nepriznal tento nárok žalovaného z dôvodu, že žalovaný nepreukázal výšku
bezdôvodného obohatenia (napr. „amortizáciu vozidla“). Tým neuniesol dôkazné bremeno,
pretože súd výšku nároku ako požičovné v autopožičovni neuznáva, keďže žalovaný nie je
podnikateľ. V celom konaní však súd neuviedol, že by bola sporná výška požadovaného bezdôvodného obohatenia alebo základ, z ktorého ho žalovaný vypočítal. Odvolací súd
nakoniec nepoukazoval len na nepreukázanie bezdôvodného obohatenia, ale na absenciu
zmluvného vzťahu medzi žalovaným a žalobkyňou ohľadne užívania, či prenájmu vozidla
v období február 2006 – september 2006. Odvolací súd rozhodol bez takéhoto upozornenia,
resp. zhrnutia sporných a nesporných bodov veci, čím žalovaný nedostal možnosť preukázať
výšku bezdôvodného obohatenia iným spôsobom, samozrejme už bez možnosti riadneho
opravného prostriedku, ktorý voči rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustný. Okrem toho
však žalovaný s vyjadrením z 20. júna 2011 zaslal súdu znalecký posudok č. 41/2011 (odbor
cestná doprava, odvetvie technický stav cestných vozidiel, stanovenie hodnoty cestných
vozidiel), ktorý vypracoval znalec J. V.. Z odborných záverov znalca vyplýva, že počas
obdobia od 1. januára 2005 do 13. februára 2006 (kedy žalovaný poskytol žalobkyni vozidlo
na užívanie) nastala amortizácia vozidla o 9,94 %, čo malo za následok zníženie technického
stavu vozidla o 9,88 %, v cenovej úrovni zníženie technickej hodnoty vozidla o 45 095 Sk,
v trhovej úrovni zníženie trhovej hodnoty vozidla o 38 189 Sk. Z odborných záverov znalca
ďalej vyplýva, že počas obdobia od 13. februára 2006 do 27. septembra 2006 (kedy žalobkyňa
mala vozidlo bez akýchkoľvek pochybností v užívaní) nastala amortizácia vozidla o 4,66 %,
čo malo za následok zníženie technického stavu vozidla o 4,76 %, v cenovej úrovni zníženie
technickej hodnoty vozidla o 21 717 Sk, v trhovej úrovni zníženie trhovej hodnoty vozidla
o 18 392 Sk. Žalovaný na pojednávaní 27. októbra 2011 navrhol odvolaciemu súdu vykonať
tento dôkaz, minimálne prečítaním znaleckého posudku, avšak odvolací súd vykonať tento
dôkaz bez akéhokoľvek odôvodnenia zamietol. Odvolací súd teda odmietol v konaní vykonať
dôkaz (ohľadne amortizácie vozidla), ale potom v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný
takýto dôkaz nepredložil. Odvolací súd opätovne nevykonal dokazovanie ako naznačoval
žalovaný (dopyt na S.), ale takýto dôkaz odmietol a prevzal vyslovene klamlivé tvrdenie
svedka B. ako podporný dôkaz pre určenie skutkového stavu veci a z toho vyplývajúci právny
záver. Poukázal na to, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nespĺňa požiadavky
kladené na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Odňatie možnosti konať
pred súdom videl aj v tom, že nedostal možnosť vyjadriť sa k inému spôsobu určenia základu
bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd mal dôsledne postupovať tak, aby boli procesné
práva účastníkov konania dodržané.
Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovaného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v zmysle § 241 ods. 1
O.s.p., proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1
O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je dôvodné.
V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,
že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní
uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá
O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní
postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd
predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád
vymenovaných v tomto zákonnom ustanovení. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné
a teda aj dôvodné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,
ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol
riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. nenamietal a ani dovolací súd
existenciu týchto vád nezistil.
Dovolací súd osobitne skúmal, či v prejednávanej veci nebola dovolateľovi odňatá
možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Žalovaný tvrdil, že odôvodnenie rozsudku
odvolacieho súdu nespĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157
ods. 2 O.s.p.
Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo
zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46
a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija
c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci
E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej
republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva
na spravodlivé súdne konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho
odôvodnenia súdneho rozhodnutia.
Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka
na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada
i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej
strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva
dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite,
skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho
dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.
Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva
na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/
O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.
Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1
ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho
rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo
relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov
a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky
nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom
súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.
Zo spisu vyplýva, že po zrušení rozsudku odvolacieho súdu (prvého v poradí)
najvyšším súdom, žalovaný do spisu doplnil znalecký posudok (č.l. 283 a nasl.). Zo zápisnice
pred odvolacím súdom z 27. októbra 2011 je zrejmé, že právny zástupca žalovaného navrhol
doplniť dokazovanie znaleckým posudkom a inými listinami, ktoré do spisu založil. Pokiaľ
ide o znalecký posudok žalovaný dodal, že tento doložil z dôvodu, že odvolací súd bol
názoru, že žalovaný nepreukázal amortizáciu vozidla (čo vyplývalo z jeho prvého rozsudku).
Odvolací súd však jeho návrh na doplnenie dokazovania zamietol. V odôvodnení rozhodnutia
pokiaľ ide o druhý nárok žalovaného odvolací súd ale uviedol, že „Žalovaný v konaní
nepreukázal, že by žalobkyňa bola užívala motorové vozidlo, ani rozsah jeho amortizácie“.
Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, z akého dôvodu zamietol návrh
žalovaného na doplnenie dokazovania, okrem iného aj znaleckým posudkom, ktorým chcel
žalovaný preukázať amortizáciu vozidla, keďže aj z dôvodu práve nepreukázania amortizácie
vozidla považoval odvolací súd druhý nárok žalovaného za nedôvodný.
Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený
nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,
ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky,
vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.
Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie
musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí
v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. K námietke dovolateľa ohľadom nedodržania postupu zo strany odvolacieho súdu
v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. dovolací súd dodáva nasledovné.
Podľa § 118 ods. 2 O.s.p. po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo
samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové
tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové
tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd
nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.
Obsah zápisníc o pojednávaniach pred odvolacím súdom nedávajú podklad pre záver,
že odvolací súd (ktorý opakoval dokazovanie) dôsledne postupoval podľa tohto ustanovenia.
Citovaný § 118 ods. 2 O.s.p. ukladá súdu povinnosť oboznámiť účastníkov konania
na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež
s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré
vykonané nebudú. Účastníkom konania sa tým má vytvoriť možnosť, aby tomu, s čím ich
oboznámil súd, prispôsobili ich ďalší procesný postup v konaní. Vzhľadom na uvedené bola
v konaní pred odvolacím súdom navyše zistená iná vada, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).
V nedodržaní postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p., ku ktorému došlo v danej veci, treba
vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci
viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením a neprispela
k predvídateľnosti postupu a rozhodnutia odvolacieho súdu (porovnaj napr. aj uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. februára 2011 sp. zn. 3 M Cdo 18/2010).
Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.
ako aj z dôvodu, že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté vadou v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). S poukazom na právnu úpravu
dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska
jeho vecnej správnosti a ani ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová