Najvyšší súd  

2 Cdo 78/2012

  Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne E. K., bývajúcej v B., zastúpenej JUDr. A. T., advokátom v   B.,   proti   žalovanému   Š.   F., bývajúcemu   v   N.,

zastúpenému A., so sídlom v N., adresa pre doručovanie B., o zaplatenie 6 306,84 €  

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 15 C 61/2006, o dovolaní

žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 27. októbra 2011 sp. zn. 9 Co 32/2011,

takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Nitre z 27. októbra 2011 sp. zn. 9 Co 32/2011

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nitra rozsudkom (v poradí prvým) z 25. októbra 2007 č.k.  

15 C 61/2006-106 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa voči žalovanému domáhala

zaplatenia 6 306,84 € s príslušenstvom titulom zaplatenia zálohy na základe zmluvy o budúcej

kúpnej zmluve z 13. februára 2006. Súd žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému

náhradu trov konania 2 449,38 € (73 790 Sk) k rukám Mgr. R. H. do troch dní od

právoplatnosti rozsudku.

Krajský súd v Nitre uznesením z 5. júna 2008 sp. zn. 9 Co 48/2008 zrušil rozsudok

súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Okresný súd Nitra rozsudkom (v poradí druhým) z 5. februára 2009 č.k.  

15 C 61/2006-184 žalobu zamietol. Súd žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť žalovanému

náhradu   trov   konania 3 852,99   €   k   rukám   Mgr.   R.   H.   do   troch   dní   od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na § 489, § 451 ods. 1, 2  

a § 580 Občianskeho zákonníka. Súd uzavrel, že pohľadávka žalobkyne voči žalovanému

zanikla započítaním. Žalovaný svoj prejav smerujúci k započítaniu urobil vo svojom odpore  

z 19. júna 2006. Za preukázané súd považoval, že žalobkyňa mala nárok na vydanie

bezdôvodného obohatenia ako majetkového prospechu, ktorý žalovaný získal plnením  

z právneho dôvodu, ktorý odpadol. Naproti tomu, mal však žalovaný voči žalobkyni ten istý

nárok a aj z toho istého dôvodu, pretože žalobkyňa motorové vozidlo fakticky užívala  

od januára 2005 do februára 2006, ale ústne dohodnuté leasingové splátky po 429,04 €

neplatila a ani za ďalšie faktické užívanie tohto vozidla od februára 2006 do septembra 2006

neplatila nájomné. Na základe tohto zistenia súd dospel k záveru, že obaja účastníci mali

vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie bolo rovnakého druhu (v peniazoch). Zánik

pohľadávok nastal okamihom, keď sa tieto pohľadávky stretli. Súd navyše konštatoval, že

pohľadávka žalovaného (9 724,30 €) prevyšuje pohľadávku žalobkyne (6 306,84 €).  

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

Krajský súd v Nitre rozsudkom   (v poradí   prvým)   zo 4.   marca   2010 sp. zn.  

9 Co 111/2009 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobkyni sumu 6 306,84 € so 7 % ročným úrokom z omeškania od 28. septembra 2006  

do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením   z   21.   decembra   2010   sp. zn.  

2 Cdo 233/2010 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b

ods. 1 O.s.p.).

Krajský súd v Nitre rozsudkom (v poradí druhým) z 27. októbra 2011 sp. zn.  

9 Co 32/2011 zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť

žalobkyni 6 306,84 € so 7 % ročným úrokom z omeškania od 28. septembra 2006  

do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni náhradu trov konania nepriznal.

V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že medzi účastníkmi konania bolo nesporné, že  

13. februára 2006 písomne uzavreli zmluvu o budúcej kúpnej zmluve, podľa ktorej sa

žalovaný zaviazal najneskôr do 3 dní od prevodu vlastníckeho práva na jeho osobu uzavrieť

kúpnu zmluvu so žalobkyňou o predaji motorového vozidla zn. F., E.. č. N. za dohodnutú

kúpnu cenu 9 958,18 €. Žalobkyňa ako budúca kupujúca pri podpise tejto zmluvy poskytla

žalovanému ako budúcemu predávajúcemu zálohu 6 306,84 € a zvyšných 3 651,33 € malo byť zaplatených v štyroch splátkach. Sporným nebolo, že žalobkyňa písomne 9. marca 2006

od zmluvy o uzavretí budúcej kúpnej zmluvy odstúpila a zároveň vyzvala žalovaného na

vrátenie sumy 6 306,84 € a prevzatie motorového vozidla. Za nepochybné odvolací súd

považoval aj to, že do vlastníctva žalovaného predmetné motorové vozidlo po skončení nájmu

prešlo 22. marca 2006 a k prevzatiu motorového vozidla žalovaným od žalobkyne došlo  

27. septembra 2006. Vozidlo bolo predané 30. novembra 2006 (kúpna zmluva medzi

žalovaným ako predávajúcim a A. ako kupujúcim za kúpnu cenu 6 306,84 €). Nárok

žalobkyne na vrátenie preddavku na kúpnu cenu z dôvodu neuzatvorenej kúpnej zmluvy je

nárokom z bezdôvodného obohatenia (§ 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka). Žalovaný

tvrdil, že voči žalobkyni má 3 pohľadávky – prvá pohľadávka v sume 6 006,58 € za užívanie

motorového vozidla za obdobie od januára 2005 do februára 2006, druhá pohľadávka v sume

3 717,72 € za užívanie motorového vozidla za obdobie od februára 2006 do septembra 2006  

a tretia pohľadávka v sume 3 651,33 € za škodu spôsobenú žalovanému porušením povinnosti

na uzavretie konečnej zmluvy. Pri prvom nároku žalovaného – ústna dohoda účastníkov  

o platení nájmu vo výške mesačných splátok leasingu po 429,04 € od januára 2005 do

februára 2006, bolo potrebné vyriešiť základnú otázku, a to dátum vstupu žalobkyne do

užívania predmetného motorového vozidla. Z písomne uzavretej zmluvy o budúcej kúpnej

zmluve z 13. februára 2006 z jej čl. IV., vety prvej vyplýva, že budúca kupujúca, t.j.

žalobkyňa vstúpi do užívania predmetu zmluvy dňom podpisu zmluvy. Pretože žiaden  

z účastníkov konania nenavrhol na preukázanie svojich tvrdení výsluch nestranných svedkov,

podľa názoru odvolacieho súdu je za deň vstupu žalobkyne do užívania predmetu zmluvy

potrebné považovať deň uvedený v zmluve o budúcej kúpnej zmluve, t.j. 13. februára 2006.

Podporným pre túto skutočnosť bola aj výpoveď svedka D. B.. Súd uzavrel, že nárok

žalovaného na zaplatenie sumy 6 006,58 € titulom nájomného je nedôvodný (žalobkyňa

v rozhodnom období auto neužívala). Druhý nárok žalovaného – 3 717,72 € za užívanie

motorového vozidla v období od februára 2006 do septembra 2006 titulom bezdôvodného

obohatenia, preukázaný taktiež nebol. Dôkazné bremeno preukázania vzniku bezdôvodného

obohatenia bolo na žalovanom. Žalobkyňa tento nárok neuznala, tvrdiac, že žalovaného

písomne vyzvala na prevzatie vozidla a okrem toho vozidlo v tomto období neužívala, bolo

odstavené. Žalovaný v konaní nepreukázal, že by žalobkyňa užívala motorové vozidlo, ani

rozsah jeho amortizácie. Vzhľadom na to, že žalovaný nepodniká v súvislosti s prenájmom

automobilov a žiadnymi dôkazmi nepreukázal ani základ uplatneného nároku, bolo potrebné

dospieť k právnemu záveru, že takáto pohľadávka neexistuje. Odvolací súd sa zaoberal aj

existenciou posledného nároku žalovaného, o ktorom tvrdil, že ide o započítateľnú pohľadávku – 3 651,33 € za škodu spôsobenú porušením povinnosti na uzavretie konečnej

zmluvy, a dospel k záveru, že táto pohľadávka neexistuje. V čl. V. zmluvy sa účastníci pre

prípad, že medzi budúcim predávajúcim a kupujúcou nedôjde k uzavretiu kúpnej zmluvy

zaviazali uhradiť si všetky náklady, ktoré vznikli realizáciou zmluvy. Z výsledkov

vykonaného dokazovania jednoznačne vyplýva, že ani jeden z účastníkov nevyužil právo

vyplývajúce mu z § 50 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a naviac, žalovaný 30. novembra 2006

predmetné motorové vozidlo predal za sumu 190 000 Sk. Týmto úkonom, ktorý bol

žalovaným urobený v jednoročnej lehote, v ktorej sa mohol ktorýkoľvek z účastníkov zmluvy

domáhať na súde nahradenia vyhlásenia vôle súdnym rozhodnutím, zánik záväzku spôsobil

samotný žalovaný (záväzok zanikol 30. novembra 2006). V konaní nebolo preukázané, že

žalobkyňa spôsobila žalovanému škodu tak, ako to žalovaný tvrdil. Pre vyššie uvedené

dôvody odvolací súd právny názor súdu prvého stupňa, že u žalovaného existujú

započítateľné pohľadávky, vyhodnotil ako nesprávny, pretože žiadne započítateľné

pohľadávky medzi účastníkmi konania neexistovali. V danej veci bolo treba pri rozhodovaní

vychádzať z písomne uzavretej zmluvy o budúcej zmluve, tzn. že žalobkyňa žalovanému ako

budúca kupujúca pri podpise zmluvy (13. februára 2006) odovzdala 6 306,84 €. Toto

žalovaný ani nepoprel, preto daná suma predstavuje bezdôvodné obohatenie na strane

žalovaného, ktoré je povinný žalobkyni vydať. Žalovaný sa s vrátením uvedenej sumy dostal

do omeškania 28. septembra 2006 (nasledujúci deň po prevzatí motorového vozidla od

žalobkyne), preto súd priznal žalobkyni aj úrok z omeškania (§ 517 Občianskeho zákonníka,

nariadenie vlády č. 87/1995 Z.z.). O trovách celého konania odvolací súd rozhodol podľa  

§ 150 ods. 1 O.s.p.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie. Navrhol, aby

dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho súdu tak, že žalobu zamietne, resp. zrušil rozsudok

odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval  

z § 237 písm. f/ O.s.p. a jeho dôvodnosť z § 241 ods. 2 písm. a/ až c/ O.s.p. Uviedol, že

odvolací súd nikdy nepostupoval podľa § 118 ods. 2 O.s.p. a toto malo na žalovaného

nepriaznivý dosah ohľadne druhej započítacej námietky, ktorá sa týkala náhrady

bezdôvodného obohatenia za užívanie vozidla od februára 2006 do septembra 2006, keď

odvolací súd nepriznal tento nárok žalovaného z dôvodu, že žalovaný nepreukázal výšku

bezdôvodného obohatenia (napr. „amortizáciu vozidla“). Tým neuniesol dôkazné bremeno,

pretože súd výšku nároku ako požičovné v autopožičovni neuznáva, keďže žalovaný nie je

podnikateľ. V celom konaní však súd neuviedol, že by bola sporná výška požadovaného bezdôvodného obohatenia alebo základ, z ktorého ho žalovaný vypočítal. Odvolací súd

nakoniec nepoukazoval len na nepreukázanie bezdôvodného obohatenia, ale na absenciu

zmluvného vzťahu medzi žalovaným a žalobkyňou ohľadne užívania, či prenájmu vozidla

v období február 2006 – september 2006. Odvolací súd rozhodol bez takéhoto upozornenia,

resp. zhrnutia sporných a nesporných bodov veci, čím žalovaný nedostal možnosť preukázať

výšku bezdôvodného obohatenia iným spôsobom, samozrejme už bez možnosti riadneho

opravného prostriedku, ktorý voči rozhodnutiu odvolacieho súdu nie je prípustný. Okrem toho

však žalovaný s vyjadrením z 20. júna 2011 zaslal súdu znalecký posudok č. 41/2011 (odbor

cestná doprava, odvetvie technický stav cestných vozidiel, stanovenie hodnoty cestných

vozidiel), ktorý vypracoval znalec J. V.. Z odborných záverov znalca vyplýva, že počas

obdobia od 1. januára 2005 do 13. februára 2006 (kedy žalovaný poskytol žalobkyni vozidlo

na užívanie) nastala amortizácia vozidla o 9,94 %, čo malo za následok zníženie technického

stavu vozidla o 9,88 %, v cenovej úrovni zníženie technickej hodnoty vozidla o 45 095 Sk,

v trhovej úrovni zníženie trhovej hodnoty vozidla o 38 189 Sk. Z odborných záverov znalca

ďalej vyplýva, že počas obdobia od 13. februára 2006 do 27. septembra 2006 (kedy žalobkyňa

mala vozidlo bez akýchkoľvek pochybností v užívaní) nastala amortizácia vozidla o 4,66 %,

čo malo za následok zníženie technického stavu vozidla o 4,76 %, v cenovej úrovni zníženie

technickej hodnoty vozidla o 21 717 Sk, v trhovej úrovni zníženie trhovej hodnoty vozidla

o 18 392 Sk. Žalovaný na pojednávaní 27. októbra 2011 navrhol odvolaciemu súdu vykonať

tento dôkaz, minimálne prečítaním znaleckého posudku, avšak odvolací súd vykonať tento

dôkaz bez akéhokoľvek odôvodnenia zamietol. Odvolací súd teda odmietol v konaní vykonať

dôkaz (ohľadne amortizácie vozidla), ale potom v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalovaný

takýto dôkaz nepredložil. Odvolací súd opätovne nevykonal dokazovanie ako naznačoval

žalovaný (dopyt na S.), ale takýto dôkaz odmietol a prevzal vyslovene klamlivé tvrdenie

svedka B. ako podporný dôkaz pre určenie skutkového stavu veci a z toho vyplývajúci právny

záver. Poukázal na to, že odôvodnenie rozsudku odvolacieho súdu nespĺňa požiadavky

kladené na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Odňatie možnosti konať

pred súdom videl aj v tom, že nedostal možnosť vyjadriť sa k inému spôsobu určenia základu

bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd mal dôsledne postupovať tak, aby boli procesné

práva účastníkov konania dodržané.

Žalobkyňa sa k dovolaniu žalovaného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v zmysle § 241 ods. 1

O.s.p., proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1

O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a  

ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je dôvodné.

V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá

O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní

postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd

predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád

vymenovaných v tomto zákonnom ustanovení. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné  

a teda aj dôvodné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci,

ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237 písm. a/ až e/, g/ O.s.p. nenamietal a ani dovolací súd

existenciu týchto vád nezistil.

Dovolací súd osobitne skúmal, či v prejednávanej veci nebola dovolateľovi odňatá

možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Žalovaný tvrdil, že odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu nespĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157

ods. 2 O.s.p.

Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú

porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo

zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46  

a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv  

a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Ruiz Torija

c/a Španielsko z 9. decembra 1994, séria A č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci

E.R.T. c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej

republiky (nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03) treba za porušenie práva  

na   spravodlivé   súdne   konanie   považovať   aj   nedostatok   riadneho   a   vyčerpávajúceho

odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka  

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada  

i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite,

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky i s jeho

dôvodmi) v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva

na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.  

Ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04)

vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1

ústavy, čl. 6 ods. 1 Dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo

relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov  

a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky

nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali  

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom

súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Zo spisu vyplýva, že po zrušení rozsudku odvolacieho súdu (prvého v poradí)

najvyšším súdom, žalovaný do spisu doplnil znalecký posudok (č.l. 283 a nasl.). Zo zápisnice

pred odvolacím súdom z 27. októbra 2011 je zrejmé, že právny zástupca žalovaného navrhol

doplniť dokazovanie znaleckým posudkom a inými listinami, ktoré do spisu založil. Pokiaľ

ide o znalecký posudok žalovaný dodal, že tento doložil z dôvodu, že odvolací súd bol

názoru, že žalovaný nepreukázal amortizáciu vozidla (čo vyplývalo z jeho prvého rozsudku).

Odvolací súd však jeho návrh na doplnenie dokazovania zamietol. V odôvodnení rozhodnutia

pokiaľ ide o druhý nárok žalovaného odvolací súd ale uviedol, že „Žalovaný v konaní

nepreukázal, že by žalobkyňa bola užívala motorové vozidlo, ani rozsah jeho amortizácie“.

Z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, z akého dôvodu zamietol návrh

žalovaného na doplnenie dokazovania, okrem iného aj znaleckým posudkom, ktorým chcel

žalovaný preukázať amortizáciu vozidla, keďže aj z dôvodu práve nepreukázania amortizácie

vozidla považoval odvolací súd druhý nárok žalovaného za nedôvodný.

Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi

skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený

nielen s poukazom na výsledky vykonaného dokazovania a zistené rozhodujúce skutočnosti,

ale tiež s poukazom na ním prijaté právne závery. Účelom odôvodnenia rozsudku je logicky,

vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť postup súdu a dôvody jeho rozhodnutia.

Účelom odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie

musí byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí  

v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t.j. musí byť preskúmateľné. K námietke dovolateľa ohľadom nedodržania postupu zo strany odvolacieho súdu

v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. dovolací súd dodáva nasledovné.

Podľa § 118 ods. 2 O.s.p. po vykonaní úkonov podľa odseku 1 predseda senátu alebo

samosudca podľa doterajších výsledkov konania uvedie, ktoré právne významné skutkové

tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové

tvrdenia zostali sporné a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané a ktoré dôkazy súd

nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli.

Obsah zápisníc o pojednávaniach pred odvolacím súdom nedávajú podklad pre záver,

že odvolací súd (ktorý opakoval dokazovanie) dôsledne postupoval podľa tohto ustanovenia.

Citovaný § 118 ods. 2 O.s.p. ukladá súdu povinnosť oboznámiť účastníkov konania  

na pojednávaní s predbežným zhrnutím sporných a nesporných skutkových okolností a tiež  

s predbežným náhľadom súdu na to, ktoré z navrhnutých dôkazov treba vykonať a ktoré

vykonané nebudú. Účastníkom konania sa tým má vytvoriť možnosť, aby tomu, s čím ich

oboznámil súd, prispôsobili ich ďalší procesný postup v konaní. Vzhľadom na uvedené bola

v konaní pred odvolacím súdom navyše zistená iná vada, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.).

V nedodržaní postupu podľa § 118 ods. 2 O.s.p., ku ktorému došlo v danej veci, treba

vidieť procesnú nesprávnosť, ktorá so zreteľom na individuálne okolnosti preskúmavanej veci

viedla k zmareniu účelu sledovaného týmto zákonným ustanovením a neprispela  

k predvídateľnosti postupu a rozhodnutia odvolacieho súdu (porovnaj napr. aj uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. februára 2011 sp. zn. 3 M Cdo 18/2010).

Uvedená skutočnosť, že v konaní došlo k procesnej vade podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

ako aj z dôvodu, že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté vadou v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu zrušil  

a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). S poukazom na právnu úpravu

dovolacieho konania nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti a ani ďalšími námietkami uvedenými v dovolaní.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania  

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. januára 2013

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová