2 Cdo 76/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : T. Č., bývajúci v K., zastúpený A., proti žalovanému : Slovenská republika – Krajský stavebný úrad Košice, so sídlom v Košiciach, Komenského č. 52, zastúpený A.,   o   náhradu   mzdy, príspevku   na   stravovanie a náhradu mzdy za dovolenku s príslušenstvom, vedenej na

Okresnom súde Košice II pod sp.zn. 22 C 115/2007, o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Košiciach z 2. decembra 2010 sp.zn. 1 Co 205/2009

t a k t o :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 2. decembra 2010 sp.zn.  

1 Co 205/2009 v jeho zamietajúcej časti týkajúcej sa úroku z omeškania a vec mu v rozsahu

zrušenia vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom z 21. júla 2009, č.k. 22 C 115/2007-236, zaviazal

žalovaného zaplatiť žalobcovi istinu 24 550,23 €, spolu s príslušným úrokom z omeškania

počítaným z jednotlivých súm za jednotlivé obdobia. V prevyšujúcej časti uplatnený nárok

a príslušenstvo žaloby zamietol. Uložil žalovanému zaplatiť na účet prvostupňového súdu

súdny poplatok s tým, že o trovách konania a trovách štátu rozhodne samostatným uznesením.

V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že žalobca sa pôvodným návrhom

podaným na Okresný súd Košice II dňa 17.3.2004 domáhal určenia neplatnosti okamžitého

skončenia pracovného pomeru, neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru  

na   základe   zákona,   určenia,   že   štátnozamestnanecký   pomer   trvá   a   náhrady   platu.

Okresný súd rozsudkom č.k. 22 C 46/2004-230 zo dňa 6.12.2006 určil, že

štátnozamestnanecký pomer žalobcovi trvá (viď na str. 2); tento bol rozsudkom Krajského

súdu v Košiciach č.k. 2 Co 37/2007-261 potvrdený (nárok na náhradu platu vylúčil  

na samostatné konanie). Žalobca prostredníctvom právneho zástupcu podaniami z 20.6.2007,

17.10.2007 a 18.11.2008 upresnil svoje platové nároky pozostávajúce z

- náhrady platu za obdobie od 16.2.2004 do 29.7.2007 vo výške 812 367,-- Sk brutto,

- náhrady za nevyčerpanú dovolenku za obdobie rokov 2003 až 2007 vo výške

116 901,50 Sk brutto,

- náhrady za stravné za 864 pracovných dní vo výške 47 223,-- Sk,

- príslušenstva počítaného zo sumy 976 491,50 Sk vo výške 8,9 % ročne od 8.11.2005

do zaplatenia, počítaný ako stredná hodnota úroku za stredné obdobie.

Vychádzajúc   z   právoplatného   rozsudku   č.k.   22   C   46/2004-230   zo   dňa   6.12.2006

prvostupňový súd uviedol, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu k žalovanému nikdy

neskončil, preto nie je možné postupovať podľa ustanovenia § 44 zákona č. 312/2001 Z.z.  

Na základe uvedených skutočností o nároku žalobcu nerozhoduje orgán, ktorý vyslovil, že

štátnozamestnanecký pomer trvá, pretože taký v prejednávanom spore nie je. Právny predpis

neurčuje právomoc orgánu podľa postupu uvedenom v § 149 ods. 1 zákona č. 213/2001 Z.z.

Súd je toho názoru, že má právomoc vo veci konať a rozhodnúť podľa ustanovenia § 7 ods. 1

O.s.p., a to s prihliadnutím aj na tú skutočnosť, že rozhodoval o základe nároku. O nároku

žalobcu na náhradu mzdy rozhodoval v súlade s ustanovením § 149 ods. 1 a § 151 ods. 1

zákona č. 312/2001 Z.z. v nadväznosti na ustanovenie § 134 Zákonníka práce. Vychádzal  

zo skutočnosti, že v čase vzniku nároku bol žalobcovi priznaný funkčný plat vo výške

19 350,-- Sk mesačne. V súlade s ustanovením § 151 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z.z. pre

výpočet náhrady mzdy použil čistý funkčný plat vo výške 15 891,50 Sk, ku ktorému dospel

tak, že z brutta platu 19 350,-- Sk odrátal nezdaniteľnú časť 6 736,-- Sk, platby poistného

a alikvótnu čiastku dane zo mzdy (504 + 126,10 + 504 + 176,60 + 2 147,80). Dĺžku obdobia

určil od 17.2.2004 do 29.7.2007 v rozsahu 40 mesiacov a 29 dní. Na základe uvedených

skutočností priznal žalobcovi čistú náhradu mzdy vo výške 656 848,60 Sk (635 660,-- Sk +

21 188,60 Sk) po prepočte na eurá 21 803,40 €. V prevyšujúcej časti uplatnený nárok  

na náhradu mzdy zamietol, pretože podľa platnej judikatúry, ako aj z citovaných zákonných

ustanovení, má nárok na výplatu čistej mzdy. Žalobca si z celkových dlhovaných náhrad

uplatnil úrok z omeškania počítaný zo sumy 976 491,50 Sk vo výške 8,9 % ročne  

od 8.11.2005 do zaplatenia, počítaný ako stredná hodnota úroku za stredné obdobie. Súd

priznal žalobcovi úrok z omeškania v súlade s ustanovením § 517 ods. 1 Občianskeho

zákonníka, pretože z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaný nevyplatil

žalobcovi mzdu v lehote splatnosti, na ktorú mu vznikol nárok. Termín výplaty bol k 12. dňu

každého mesiaca. Žalovaný sa do omeškania dostal v deň nasledujúci po splatnosti platu, teda

už   13. dňa v mesiaci. Žalobcom uplatnené stredné obdobie a stredný úrok nemá oporu

v zákone, súd v súlade s upraveným žalobným petitom nemohol žalobcovi priznať vyšší úrok

z omeškania ako bol stanovený právnym predpisom. Za niektoré obdobia bol právnym

predpisom priznávaný vyšší úrok ako žalobca žiadal, ale súd nemohol prekročiť rozsah

žalobného návrhu a priznal len úrok vo výške, ktorý žalobca žiadal. Žalobca si uplatnil úrok

z omeškania počítaný z hrubej mzdy, pričom nárok na náhradu mzdy mu vznikol proti

žalovanému z čistej mzdy, preto žalobu v časti príslušenstva uplatneného z rozdielu medzi

hrubou a čistou mzdou zamietol, ako aj vo výške vyššieho úroku z omeškania, na ktorý nemal

zákonný nárok a vznikol použitím stredného úroku.

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach rozsudkom z 2. decembra 2010 č.k.

1 Co 205/2009-295 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že uložil žalovanému zaplatiť

žalobcovi 21 803,38 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti žalobu

zamietol. Vo výroku o súdnom poplatku zrušil rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodnení

rozhodnutia odvolací súd uviedol, že žalovaný v tomto konaní vzhľadom na právoplatné

rozhodnutie v základnej veci ani nespochybňuje, že za žalované obdobie išlo o prekážky

v práci na jeho strane, pokiaľ žalobcovi nepridelil prácu, hoci štátnozamestnanecký pomer

trval. Ani v odvolaní ničím nespochybnil nárok žalobcu na funkčný plat po dobu trvania tejto

prekážky, t.j. od 17.2.2004 do 29.7.2007. Pretože nejde o nárok z neplatného skončenia

štátnozamestnaneckého pomeru, ale mzdový nárok za trvania štátnozamestnaneckého

pomeru, správne prvostupňový súd vychádzal z toho, že nebolo použiteľné ustanovenie § 44

zákona č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe, ale že cez ustanovenie § 149 ods. 1 tohto zákona

bolo potrebné použiť Zákonník práce a peňažný nárok uplatnený v súvislosti s prekážkami

v práci na strane zamestnávateľa posudzovať podľa § 142 ods. 3 Zákonníka práce. Nárok  

na náhradu funkčného platu za celú dobu trvania prekážok v práci teda bol dôvodný. Ani

jeden z účastníkov správnosť výpočtu funkčného platu podľa rozsudku prvostupňového súdu

nespochybnil a keď prvostupňový súd tento nárok vyčíslil na sumu 21 803,40 €, vychádzal

z tohto výpočtu aj odvolací súd. To bol dôvod, prečo zmenil rozsudok prvostupňového súdu

tak, že zaviazal žalovaného len na zaplatenie tejto sumy, zodpovedajúcej funkčnému platu  

za žalované obdobie a vo zvyšku žalobu zamietol. Zamietol aj návrh na zaplatenie úroku

z omeškania z priznanej sumy, pretože pre takúto sankciu, vzhľadom na charakter vzťahov

medzi účastníkmi, skutočne niet opory v zákone. Na zamestnanecký vzťah účastníkov sa

vzťahoval osobitný zákon o štátnej službe (zákon č. 312/2001 Z.z.); ustanovenia Zákonníka

práce (prípadne iného zákona) sa na tento vzťah mohli vzťahovať len ak to tento zákon

výslovne stanovil. Ani Zákonník práce pre pracovnoprávne vzťahy nemá vlastnú úpravu

sankcií pre prípad omeškania dlžníka, ale cez ustanovenie § 1 ods. 2 Zákonníka práce sa  

v pracovnoprávnych   vzťahoch   aplikuje   ustanovenie   §   517   Občianskeho   zákonníka  

o úroku z omeškania. Pretože zákon o štátnej službe neodkazoval na možnosť použitia § 1

ods. 2 Zákonníka práce, ale ani na možnosť priameho použitia ustanovenia § 517

Občianskeho zákonníka, pre uloženie povinnosti zaplatiť úroky z omeškania, ako sankciu  

za omeškanie, pri peňažnom plnení v štátnozamestnaneckom pomere chýba právna úprava.

Z uvedených dôvodov zmenil rozsudok prvostupňového súdu tak, že priznanú sumu titulom

náhrady funkčného platu je žalovaný povinný zaplatiť žalobcovi bezúročne.

Proti rozsudku odvolacieho súdu do jeho zamietajúcej časti, týkajúcej sa úrokov

z omeškania, podal dovolanie žalobca, ktorý prípustnosť odvodzoval z ustanovenia § 238  

ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., teda že rozhodnutie

v tejto časti spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa jeho názoru súd prvého

stupňa správne použil analógiu práva (analógiu iuris) a tým odstránil chýbajúcu právnu

úpravu. Týmto porovnaním vzťahu zákona o štátnej službe ako prameňa verejného práva

k občianskemu predpisu chce poukázať, že právna prax vrátane súdnej si vypomáha analógiou

z dôvodu, že pozitívne právo pozná inštitúty aplikovateľné aj pre aplikáciu zákona o štátnej

službe. Poukázal na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, kde obdobne v štátno-

zamestnaneckých pomeroch pri rozhodnutiach o nároku z týchto pomerov priznali úroky

z omeškania a tak preklenuli chýbajúcu právnu úpravu. V prípade, ak by nastal taký právny

stav, ktorý by neumožnil priznať nárok na úroky z omeškania ako nárok žalobcu, tak takýmto

postupom by bol žalobca znevýhodnený, nakoľko jeho platový nárok bol uspokojený až

16.2.2011, teda na deň presne po siedmych rokoch od neplatne skončeného štátno-

zamestnaneckého pomeru. Jeho platové nároky tak neboli plnené v reálnom období a je

zrejmé, že pri istom inflačnom vývoji euromeny si za zhodne vyplatenú sumu nekúpi to, čo by

bolo možné v minulých rokoch. Určite je nepochybné, že zákon č. 312/2001 Z.z. o štátnej

službe sa zaraďuje v právnom systéme SR medzi tzv. verejné právo, ale na druhej strane

samotný inštitút štátnozamestnaneckého pomeru sa ničím významným nelíši od pracovného

pomeru upraveného v Zákonníku práce, ktorý je zaradený medzi právne odvetvia súkromného

práva, na základe ktorého je možné priznať pri neplnení si povinností, resp. omeškaní  

s plnením, úroky z omeškania. Nepriznanie náhrady funkčného platu a s tým spojených  

a súvisiacich   nárokov   ako   sú   úroky   z omeškania, by v samotnej podstate odporovalo

dobrým mravom. Napriek tomu, že zákon č. 312/2001 Z.z. o štátnej službe síce priamo

neodkazuje na § 1 ods. 2 Zákonníka práce, odkazuje však v § 149 na ustanovenia § 129 až  

§ 132 Zákonníka práce, ktorý upravuje splatnosť mzdy a splatnosť náhrady mzdy. Pritom

práve splatnosť náhrady mzdy je tou právnou skutočnosťou, na základe ktorej môže

oprávnený veriteľ (zamestnanec) požadovať od dlžníka (zamestnávateľa) úroky z omeškania

v prípade neplnenia riadne a včas. Navrhol, aby dovolací súd zmenil rozsudok odvolacieho

súdu v časti, v ktorej mu nebol priznaný úrok z omeškania tak, že žalobcovi patrí úrok

z omeškania zo sumy 21 803,38 € vo výške 8,9 % počnúc od 8.11.2005 do 15.2.2011, teda

úrok z omeškania vo výške 10 234,15 €.

Žalovaný navrhol dovolanie žalobcu zamietnuť a priznať mu trovy dovolacieho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241

ods. 1 O.s.p.) bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal najskôr,

či tento opravný prostriedok smeruje proti výroku rozhodnutia proti ktorému zákon pripúšťa

dovolanie.

Podľa § 238 ods. 5 O.s.p. dovolanie nie je prípustné ani vo veciach, v ktorých bolo

napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom

trojnásobok minimálnej mzdy a v obchodných veciach desaťnásobok minimálnej mzdy,

pričom na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Ak je predmetom dovolacieho konania

len príslušenstvo pohľadávky, dovolanie nie je prípustné, ak výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa prvej vety. Na určenie minimálnej

mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu na prvostupňovom súde.

Predmetom dovolacieho konania je príslušenstvo pohľadávky, ktorého výška ku dňu

začatia dovolacieho konania, teda podania dovolania, predstavuje sumu 10 234,15 €.

Dovolanie žalobcu preto v zmysle ustanovenia § 238 ods. 5 O.s.p. je prípustné.

Dovolací súd sa v ďalšom konaní zaoberal len procesne prípustnou časťou dovolania  

a vecnú správnosť rozsudku odvolacieho súdu skúmal len z hľadiska správnosti výroku,

ktorým odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalobu v časti

o príslušenstve pohľadávky zamietol ako nedôvodnú pre neexistenciu úpravy o omeškaní

zamestnávateľa pri vyplácaní platu zamestnancovi.

Splatnosť   a   vyplácanie   platu   žalobcovi,   ako   štátnemu   zamestnancovi   bola

ustanovením § 129 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré sa cez ustanovenie § 149 zák.  

č. 312/2001 Z.z. (zákon o štátnej službe) aplikuje priamo, stanovená kogentne, t.j. vždy  

do 12. dňa kalendárneho mesiaca. Žalovaný, ktorý zodpovedá za uspokojenie platových

nárokov žalobcu, uvedený termín výplaty platu nesporne nedodržal, keď ho vyplatil až  

po sedemročnom oneskorení.

Vo všeobecnosti platí, že v prípade, ak zamestnávateľ mešká s výplatou platu a plat

neposkytne v dohodnutej dobe a v prípade absencie takejto dohody najneskôr do konca

nasledujúceho kalendárneho mesiaca, je v omeškaní. Z dôvodu omeškania je povinný

zamestnancovi uhradiť nielen plat, ale aj úroky z omeškania. Pretože osobitný zákon o plate,

ale   ani   iný   pracovnoprávny   predpis   nezakotvujú   výšku   úrokov   z   omeškania,  

v pracovnoprávnych vzťahoch sa postupuje v týchto prípadoch podľa občianskoprávnych

predpisov (§ 1 ods. 4 Zákonníka práce); rovnako by sa preto malo postupovať aj v prípade

omeškania zamestnávateľa v štátnozamestnaneckom pomere, aj keď citované ustanovenie  

§ 149 zákona o štátnej službe výslovne neodkazuje na § 1 ods. 4 Zákonníka práce.

Súd totiž nie je absolútne viazaný doslovným znením zákonného ustanovenia, ale sa

od neho smie a musí odchýliť v prípade, kedy to vyžaduje zo závažných dôvodov účel

zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z princípov (zásad), ktoré

majú svoj základ v ústavne konformnom právnom poriadku ako významovom celku. Pri

tomto teleologickom výklade právnej normy je len nutné sa vyvarovať ľubovôle; rozhodnutie

súdu sa musí zakladať na racionálnej argumentácii.

Pri výklade a posudzovaní jednotlivých ustanovení právneho predpisu treba totiž

rešpektovať ich význam z hľadiska účelu a zmyslu tohto predpisu ako celku, a nie izolovane

tak, ako to urobil v prejednávanej veci odvolací súd.

Žiadať vyplatenie platu aj s príslušným úrokom z omeškania nemožno považovať  

za čosi neobvyklého, nemravného či snáď dokonca protiprávneho, keď žiadna zo strán

štátnozamestnaneckého pomeru nespochybňuje, že žalovaný plat žalobcovi vyplatil až  

so sedemročným oneskorením. Občiansky zákonník vychádza z úvahy, že úroky z omeškania

plnia funkciu paušalizovanej náhrady škody (§ 519), ktorá veriteľovi vznikla tým, že nemohol

po dobu omeškania zhodnotiť (využiť) istinu dlhu. Aj podľa judikatúry úroky z omeškania  

so splnením peňažného záväzku sú dennou náhradou škody za stratu možnosti disponovať  

s   dlžnou   sumou   (porovnaj   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.zn.  

4 Obo 319/1999 a pod.). Inštitút úrokov z omeškania vo všeobecnosti a aj v pracovnom práve

plní   charakter   zabezpečovací,   sankčný   a   kompenzačný   a   inak   to   nemôže   byť   ani

v štátnozamestnaneckom pomere, lebo opakom by došlo k porušeniu rovnosti subjektov tohto

závislého vzťahu a teda k porušeniu čl. 47 ods. 3 ústavy, či § 18 Občianskeho súdneho

poriadku. Táto úvaha in dubio libertate, vychádza priamo z ústavného poriadku (čl. 1 ods. 1

ústavy) a ide o štrukturálny princíp liberálneho demokratického štátu, ktorý vyjadruje prioritu

jednotlivca a jeho práva (slobody) pred štátom.

Integrálnou súčasťou ochrany majetkových práv podľa čl. 20 ústavy a čl. 1 Protokolu

č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je tiež ochrana legitímneho

očakávania, teda ochrana majetku, na splnenie ktorého má oprávnený prinajmenšom

legitímne očakávanie s ohľadom na konkrétne a individuálne okolnosti prípadu, ktoré  

vo svojom súhrne ho mali založiť; môže tak urobiť právna úprava či ustálená judikatúra, ktorú

zakladá aj toto rozhodnutie.

Odvolací súd sa danou problematikou z uvedeného hľadiska nezaoberal. V dôsledku

nesprávneho právneho posúdenia veci nebol dostatočne zistený skutkový stav. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu v napadnutej časti v zmysle

ustanovenia § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie

s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je preň záväzný.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2012

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová