Najvyšší súd
2 Cdo 69/2010
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu JUDr. P. K., bývajúceho B., zastúpeného L., so sídlom v B., proti žalovaným 1/ I. K. ml.., bývajúcemu v B., 2/ I. K..,
bývajúcemu v B. 3/ I. K. bývajúcej v B., zastúpeným JUDr. J. R., advokátom v B., 4/ I. O.
bývajúcemu v K., 5/ Ing. O. B., bývajúcej v B., zastúpeným JUDr. R.R., advokátom V.V.B., 6/ A. K, bývajúcemu v B., zastúpenému Mgr. R. A., advokátom v B. o neúčinnosť
právnych úkonov, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 7 C 41/2008, o
dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej. Bystrici z 30. apríla 2009 sp. zn.
17 Co 62/2009, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalovaným 1/ až 6/ náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 24. novembra 2008 č. k. 7 C 41/2008 – 142
zamietol žalobu v časti, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že:
kúpna zmluva z 8.7. 2005, ktorou žalovaný 1/ nadobudol od odporcu 4/ do
výlučného vlastníctva nedokončenú stavbu rodinného domu na KN par. č. X.X. zast. plocha
vo výmere 395 m2, KN par. č. X.X. záhrada vo výmere 770 m2 a KN par. č.... záhrada
vo výmere 835 m2, vedených na LV č X, k.ú. B. je voči žalobcovi právne neúčinná kúpna
zmluva zo 14. 4. 2005, ktorou žalovaný 1/ nadobudol od žalovanej 5, spoluvlastnícky podiel
½ nehnuteľnosti a to pozemku KN-E par. č. X trvalé trávnaté porasty vo výmere 8075 m2
a KN-E par. č. X. trvalé trávnaté porasty vo výmere 1422 m2, vedených na LV č. X. je voči
navrhovateľovi právne neúčinná
kúpna zmluva zo dňa 20. 1. 2006, ktorou žalovaný 1/ nadobudol od žalovaného 6/
spoluvlastnícky podiel ½ nehnuteľnosti a to pozemku KN-E par. č. X trvalé trávnaté porasty
vo výmere 7602 m2, ktorý je zapísaný na LV č. X., k.ú. D., je voči žalobcovi právne neúčinná
a vo zvyšku žalobu ( ktorou sa žalobca domáhal určenia, že právne úkony, ktorými žalovaný
1/ nadobudol od žalovaných 2/, 3/ finančné prostriedky v najmenej sume 4 445 400 Sk (
147 560 € ) sú voči žalobcovi právne neúčinné ) vylúčil na samostatné konanie. Vyslovil, že
o trovách konania bude rozhodnuté po právoplatnosti rozhodnutia.
Uviedol, že uvedené právne úkony ( kúpne zmluvy ) nie sú právnymi úkonmi
dlžníkov žalobcu. V konaní bolo preukázané, že dlžníkmi žalobcu sú žalovaní 2/, 3/. Pasívne
legitimovaným v konaní o určenie neúčinnosti právneho úkonu je v zmysle § 42b ods. 2
Občianskeho zákonníka ( ďalej len O. z. ) ten, kto mal z odporovateľného právneho úkonu
dlžníka prospech a žalovaní 4/, 5/, a 6/ predmetné kúpne zmluvy, ktorých určenia neúčinnosti
sa žalobca domáhal, neuzavreli.
Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 30. apríla 2009 sp. zn. 17 Co 62/2009 na
odvolanie žalobcu rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V plnom rozsahu sa stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že procesný postup prvostupňového súdu
v konaní nevykazuje také vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
v zmysle § 212 ods. 3 O.s.p.. Vo veci samej rozhodol správne, keď žalobu o neúčinnosť
právnych úkonov podľa § 42a ods. 1 O.z. zamietol, pretože neboli naplnené podmienky, za
ktorých sa môže veriteľ domáhať určenia, že dlžníkove právne úkony podľa § 42a ods. 2, 5
O.z. sú voči nemu právne neúčinné. Odporovateľnosť v zmysle § 42a O.z. prichádza do
úvahy len proti úkonom dlžníka veriteľa a v preskúmavanej veci dlžníkom veriteľa boli
žalovaní 2/, a 3/, ktorí neboli účastníkmi predmetných kúpnych zmlúv.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu ( ako aj okresného súdu ) podal dovolanie
žalobca. Namietal že prvostupňový súd mu odňal možnosť konať pred súdom ( § 237 písm. f/
O. s. p. ) tým, že nepripustil zmenu žalobného petitu a nerozhodol o opakovanej zmene
žalobného petitu navrhnutej na záver pojednávania dňa 24. 11. 2008, preto nebol vyčerpaný
celý predmet konania. Odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že
odôvodnenie jeho rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, spočívajúce na
nesprávnom právnom posúdení veci, je nepreskúmateľné.
Žalovaný 6/ vo vyjadrení k dovolaniu trval na tom, že nie je pasívne legitimovaný
a ani predmetné súdne konanie nemá také vady, ktoré by spôsobili nesprávne rozhodnutie vo
veci a bolo by pre ne potrebné napadnutý rozsudok zrušiť.
Žalovaní 1/, 2/, 3/, 4/, 5/ sa k dovolaniu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( § 10a ods. 1 O. s. p. ) po
zistení, že dovolanie podal včas účastník konania ( § 240 ods. 1 O. s. p. ) bez nariadenia
dovolacieho pojednávania ( § 243a ods. 3 O. s. p. ) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním ( § 236 a nasl. O. s. p. ).
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa ( § 236 ods. 1O. s. p. ).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu.. V zmysle
§ 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. je dovolanie
prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým
súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4.
Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale
taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že
dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nevyslovil ani
záväzný právny názor, od ktorého by sa odvolací súd mohol odchýliť a nejde ani o prípad
týkajúci sa neplatnosti zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3, 4. Z týchto dôvodov dospel
Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie nie je podľa § 238 O. s. p.
prípustné.
So zreteľom na zákonnú povinnosť ( § 242 ods. 1 druhá veta O. s. p. ) skúmať vždy,
či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom vadou
uvedenou v § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania
podľa § 238 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté vadou v zmysle
§ 237 O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu ( rozsudku či uzneseniu ) ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do
právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť
účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne
zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv
začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený
sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia nie je predmet konania významný.
A ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. možno ním
napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorých je inak dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p.
neprípustné. Existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.
žalobca netvrdil a nezistil ich ani dovolací súd.
So zreteľom na žalobcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zaoberal jeho námietkou, že v prejednávanej veci mu
postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred ním ( § 237 písm. f/ O. s. p. ).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania
procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom
chránených záujmov. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou
súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím.
Za odňatie možnosti konať pred súdom považoval žalobca nesprávny procesný postup
súdu prvého stupňa spočívajúci v tom, že nepripustil zmenu žalobného petitu a nerozhodol
o opakovanom návrhu na zmenu žalobného petitu, ako aj to, že rozhodnutie odvolacieho
súdu nie je preskúmateľné.
Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca sa zmenou žalobného petitu domáhal, aby súd
rozhodol ( v prípade právneho posúdenia veci ) tak, že určí, že ním označené právne úkony
sú neúčinné, alebo, že rozhodne tak, že tieto právne úkony sú neplatné. Súd prvého stupňa
zmenu žalobného petitu nepripustil z dôvodu, že nezodpovedá eventuálnemu petitu.
Eventuálnym petitom môže totiž žalobca žiadať, aby bol žalovaný zaviazaný na určité
plnenie a pre prípad, že nastane určitá situácia, aby poskytol iné plnenie. Eventuálny petit je
teda taký, keď žalobca požaduje uloženie určitej povinnosti resp. prisúdenie určitého plnenia
( primárny petit ) s tým, že pre prípad, ak tento prvý (primárny petit ) bude zamietnutý,
( napr. pre nemožnosť plnenia ) súčasne požaduje, aby bolo rozhodnuté o druhom
( eventuálnom ) petite. Príkladom eventuálneho petitu je, ak sa žalobca domáha aby bolo
žalovanému uložené vydanie určitej veci a pre prípad jej neexistencie u žalovaného, aby
zaplatil jej peňažný ekvivalent. Vzťah medzi primárnym a eventuálnym petitom spočíva
v tom, že súd nemôže vyhovieť obom žalobným petitom a nemá ani možnosť voľby medzi
nimi, pretože o eventuálnom petite rozhoduje až vtedy, ak primárny petit neprichádza do
úvahy. Občiansky súdny poriadok, ktorý vyžaduje, aby žalobcov návrh bol vyjadrený úplne,
presne a určito, zohľadňuje súčasne, že pri podaní žaloby t. j. na začiatku procesu
poznávania a posudzovania skutkových a právnych okolností rozhodujúcich pre tú – ktorú
vec nemusí byť ešte známy ich celkový rozsah a dopad na prejednávanú vec, práve preto
pripúšťa procesnú možnosť, aby žalobca za konania zo súhlasom súdu zmenil žalobu( § 95 ods. 1 O. s. p.) Kedykoľvek v priebehu konania musí byť totiž jasné, o čom sa koná. To, čo je
predmetom konania však v žiadnom prípade nemôžu určiť až výsledky dokazovania.
V rozpore s požiadavkou presnosti a určitosti žalobného petitu nie ani eventuálny petit, za
ktorý nemožno považovať zmenený petit navrhnutý žalobcom.
Z uvedeného vyplýva, že ustanovenie § 95 ods. O. s. p. dáva možnosť žalobcovi
zmeniť žalobu ( len ) so súhlasom súdu pričom úvaha súdu o pripustení, či nepripustení
zmeny žaloby je výsledkom jeho vnútorného presvedčenia a jeho myšlienkového postupu
,preto táto úvaha patrí len súdu rozhodujúcemu o návrhu na pripustenie zmeny žaloby. Ani
dovolací súd, posudzujúci prípustnosť dovolania z hľadiska možnosti výskytu procesnej vady
konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., nemôže prehodnocovať správnosť tejto úvahy
súdu, ( viď rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo 94/2007 ).
K námietke žalobcu,, že súd prvého stupňa nerozhodol o opakovanej zmene
žalobného petitu treba uviesť, že ak už raz súd zmenu žaloby nepripustil, žalobca môže tú istú zmenu žaloby uplatniť opätovne len vtedy, ak sa zmenili okolnosti, za ktorých súd
o zmene žaloby pôvodne rozhodol a keďže súd v danej veci o rovnakom návrhu na zmenu
žalobného petitu žalobcu rozhodol ( nepripustil ju ) na tom istom pojednávaní ( bez zmeny
skutkovej a právnej situácie ) tým, že nerozhodol opätovne neodňal žalobcovi možnosť konať
pred súdom.
Žalobca v odvolaní namieta, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom aj tým,
že mu súd odňal právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej
ochrany a pokiaľ tvrdí nedostatky týkajúce sa odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu a vyporiadania sa s jeho námietkami, dovolací súd uvádza, že právo na
určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces.
Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa
účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi účastníkov, avšak s výhradou, že majú
význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, ÚS 352/06, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08,
II. ÚS 220/08). Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 O. s. p.,
podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal
a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne a jasne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie,
z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo
nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, ktorá norma sa uplatňuje aj
v odvolacom konaní (§ 211 O. s. p.). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní
však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo
sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava
v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Vychádzajúc z uvedeného a poukazujúc na konkrétnu
obsahovú, vecnú a právnu stránku dotknutých súdnych rozhodnutí, dovolací súd dospel k
záveru, že právo žalobcu na riadne odôvodnenie porušené nebolo.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu obsahuje zhrnutie odvolacích
námietok žalobcu a odvolací súd konštatuje, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový
stav veci, vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom
odôvodnil, na jeho odôvodnenie poukazuje a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Podrobnosť skutkových zistení a právneho posúdenia veci súdom prvého stupňa
je pritom zjavná. V prípade, ak odvolací súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia
súdu prvého stupňa stačí, ak v odôvodnení rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové
zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci, pretože rozhodnutie odvolacieho súdu zahŕňa
po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa, s ktorým tak tvorí jeden
celok. Podľa názoru dovolacieho súdu takéto odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku
odvolacieho súdu (aj v nadväznosti na ním potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa) v
potrebnej miere vysvetľuje, čo považoval odvolací súd za rozhodujúce pre posúdenie
dôvodnosti nároku uplatneného žalobcom proti žalovaným. Pritom rozsudok súdu prvého
stupňa bol vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnený (aj čo do právneho posúdenia veci).
Uviedol, ktoré skutkové zistenia považoval za relevantné a ako ich mal preukázané (z akých
dôkazov vychádzal), aké právne normy aplikoval a z akých dôvodov neprihliadol na
skutkové a právne) argumenty žalobcu pri svojom závere o opodstatnenosti jeho nároku.
Nepreskúmateľnosť rozhodnutia je konštantnou judikatúrou Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky považovaná za dôsledok a vonkajší prejav tzv. inej procesnej vady konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p., teda nie vady konania v zmysle § 237 O.s.p.
(R 111/1998). Takáto procesná vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (ak mala za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci), sama osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá.
Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že v danej veci dovolanie žalobcu nesmeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné, keďže nie je podané proti žiadnemu
z rozhodnutí uvedených v § 238 ods. 1 až 3 O. s. p., v dovolacom konaní nevyšli najavo
procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. a nepreukázala sa žalobcom
tvrdená existencia procesnej vady v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto dovolanie žalobcu podľa § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. v spojení s § 243b ods.
5 O. s. p. odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
vecnou správnosťou napadnutého rozhodnutia.
V dovolacom konaní úspešným žalovaným nepriznal dovolací súd náhradu trov
dovolacieho konania proti žalobcovi, ktorý vo veci úspech nemali, nakoľko žalovaným 1/ až
5/ v dovolacom konaní žiadne trovy nevznikli a žalovaný 6/ si trovy neuplatnil (§ 243b ods. 5
O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. októbra 2010
JUDr. Daniela Š v e c o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť:
Hrčková Marta