2 Cdo 66/2011
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : J. J., bývajúci v H., zastúpený JUDr. J. K., advokátom v H., proti žalovanému : S., C.,
zastúpený JUDr. M. Ď., advokátom v N., o zaplatenie 6 481,11 € (195 250,-- Sk) s prísl.,
vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 17 C 247/2005, o dovolaní žalobcu proti rozsudku
Krajského súdu v Nitre z 18. marca 2009 sp.zn. 5 Co 72/2008
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy dovolacieho konania v sume 270,98 €
do rúk alebo na účet JUDr. M. Ď. do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Nitra rozsudkom z 10. decembra 2007 č.k. 17 C 247/2005-175 zamietol
žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanému zaplatenia 6 481,11 € s prísl., titulom odmeny za sprostredkovanie odpredaja plynomerov. V odôvodnení uviedol, že žalobu
zamietol z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom je skutočnosť, že k odpredaju 1850 ks
plynomerov nedošlo, žalovanému z ich predaja nevznikol žiaden zisk. Ústna dohoda
o vykonaní práce medzi žalobcom a žalovaným znela tak, že žalovaný vyplatí 50 % zo zisku
za každý zrealizovaný obchod. Žalovaný mal teda žalobcovi vyplatiť odmenu jednak
za zrealizovaný obchod a jednak zo zisku. Zisk vzniká až po odpredaji výrobkov,
t.j. po zrealizovaní obchodu. V žiadnom prípade nemôže zisk vzniknúť pred odpredajom
výrobku. Druhým dôvodom na zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že žalovaný vzniesol
námietku premlčania. V tomto prípade sa právo mohlo uplatniť po prvý raz dňom
1. novembra 1995. Ustanovenie § 263 ods. 1 Zákonníka práce upravuje trojročnú premlčaciu
lehotu. Táto lehota teda žalobcovi uplynula dňom 1. novembra 1998. Žalobca si svoj nárok
na zaplatenie odmeny za 1850 ks plynomerov uplatnil až dňa 21. júla 2005, kedy bola žaloba
doručená súdu. Keďže žalovaný sa premlčania dovolal, nakoľko súd akceptoval jeho vznesenú námietku premlčania, nárok žalobcu nie je možné priznať. Neakceptoval námietku
žalobcu, že je potrebné vychádzať z 10 ročnej premlčacej lehoty, nakoľko žalovaný v konaní
sp.zn. 19 C 32/97 uznal jeho záväzok a vedome ho porušil. Uznanie záväzku vyžaduje
splnenie formálnych a obsahových náležitostí, t.j. nárok musí byť zo strany dlžníka uznaný
písomne, čo do dôvodu a výšky a musí byť určená lehota, v ktorej sa má zaplatiť. K žiadnemu
takému úkonu zo strany žalovaného ani v konaní sp.zn. 19 C 32/97 ani v tomto konaní
nedošlo. Desaťročnú premlčaciu lehotu možno uplatniť i v prípade, ak ide o škodu spôsobenú
úmyselne. V predchádzajúcom, ani v tomto konaní, ani v žiadnom inom konaní nebol
preukázaný úmysel zo strany žalovaného spôsobiť žalobcovi škodu. Ani sám žalobca takýto
úmysel zo strany žalovaného súdu nepreukázal.
Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Nitre rozsudkom z 18. marca 2009 č.k.
5 Co 72/2008-216 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V časti týkajúcej sa
výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok zmenil tak, že uložil žalobcovi zaplatiť
žalovanému trovy konania v sume 1 707,89 € k rukám právneho zástupcu JUDr. M. Ď., do
troch dní. Žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení sa
stotožnil s náležite zisteným skutkovým stavom veci súdom prvého stupňa a s právnym
posúdením veci prvostupňovým súdom a uviedol, že nárok žalobcu je premlčaný a pokiaľ súd
prvého stupňa návrh žalobcu z tohto dôvodu zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Uviedol, že predmetné
rozhodnutie nemá oporu v skutkovom stave, je dokonca v rozpore s platnou judikatúrou
Najvyššieho súdu a považuje ho za rozhodnutie, ktoré je v rozpore s ústavnými právami
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda toto rozhodnutie
považuje za rozhodnutie, ktoré spočíva na nesprávnom právom posúdení veci podľa
ustanovenia § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. Navrhol zrušiť rozsudky nižších súdov a vec vrátiť
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolací súd a tiež okresný súd sa podľa
jeho názoru nesprávne právne vysporiadali s predmetom tohto konania – žalobným petitom.
V konaní pred okresným súdom a odvolacím súdom nebol právne zastúpený advokátom. Je
toho názoru, že obidva súdy a to okresný aj odvolací ho mali poučiť, ako je presne potrebné
špecifikovať žalobný petit, ktorý síce označil, že sa domáha zaplatenia istiny 195 250,-- Sk,
avšak bez toho, aby bližšie uviedol titul, na základe ktorého žiadal o uvedené zaplatenie
sumy. V priebehu konania dôvodil titul vedome spôsobenej mu škody žalovaným s poukazom
na § 187 Zákonníka práce a teda, že na uvedený prípad sa vzťahuje 10 ročná premlčacia lehota a nie trojročná. Podľa obsahu jeho vyjadrení je nepochybné, že sa v konaní domáhal
náhrady škody a teda názor odvolacieho súdu, že predmetom tohto konania nebolo uplatnenie
náhrady škody, nie je dôvodný. Odvolací súd vo svojom hore uvedenom rozsudku v sume
1 707,89 €, ktorými priznal trovy konania, zahŕňa aj sumu 308,60 € ako DPH. V tejto
súvislosti poukazuje na platnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
R č. 70/1996, že ak je advokát, ktorý poskytuje právnu pomoc platiteľom dane z pridanej
hodnoty, ako osoba vykonávajúca zdaniteľné plnenie, sumu ktorú vynaloží na úhradu dane
z pridanej hodnoty nemôže zahrnúť do trov konania.
Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie žalobcu odmietnuť a priznať mu
trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok
nie je prípustný.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238
O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je
prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok,
potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd buď v jeho
výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie
zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd
prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4
(§ 238 ods. 3 O.s.p.) alebo ak odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí odchýlil od právneho
názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).
V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý
potvrdil jediný rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania a nešlo
ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, nejde ani o prípad, že by sa odvolací
súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 238
ods. 1, 2 a 3 O.s.p., je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie
podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky
len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu
rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písm.a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej
alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska
ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva až
vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení
skutočne trpí.
Dovolací súd existenciu vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. však nezistil,
naostatok žiadnu z uvedených vád netvrdil ani žalobca.
Dovolateľ v podanom dovolaní v skutočnosti však nenamietal relevantné procesné
vady (tzv. zmätočnosti) v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Jeho námietky, že rozhodnutie
nemá oporu v skutkovom stave a je dokonca v rozpore s platnou judikatúrou, že toto
rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a v tejto súvislosti, že súdy sa
nesprávne právne vysporiadali s predmetom tohto konania – žalobným petitom, že ho mali
poučiť ako presne špecifikovať žalobný petit (dovolateľ mal na mysli právne posúdenie jeho
uplatneného žalobného nároku – poznámka Najvyššieho súdu), tieto námietky možno
považovať len za vady konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/, c/ O.s.p., ku ktorým však dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania, v dôsledku ktorého sa preň otvorí možnosť prieskumnej činnosti vo vzťahoch k napadnutému
rozsudku odvolacieho súdu.
Nakoľko prípustnosť dovolania žalobcovi nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238
O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie v súlade
s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p., ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a námietok dovolateľa, z ktorých niektoré
sú už dávno neaktuálne (napr. dovolací dôvod o nedostatku skutkových zisteniach,
od účinnosti zákona č. 353/2003 Z.z. neexistuje a pod.).
V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloženie
povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu službu,
ktorú poskytol žalovanému vypracovaním vyjadrenia z 23. októbra 2009 k dovolaniu žalobcu
(§ 14 ods. 1 písm.c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto
vyhlášky vo výške 220,77 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto
vyhlášky – 6,95 €) a DPH vo výške 19 %, čo činí 43,26 €, predstavuje spolu 270,98 €.
Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
pomerom hlasov 3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 19. júla 2011
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila 2011 Uhlířová