2 Cdo 66/2011

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   v   právnej   veci   žalobcu   : J. J., bývajúci   v   H.,   zastúpený   JUDr.   J. K., advokátom v H., proti žalovanému : S., C.,

zastúpený JUDr. M. Ď., advokátom v N., o zaplatenie 6 481,11 € (195 250,-- Sk) s prísl.,

vedenej na Okresnom súde Nitra pod sp.zn. 17 C 247/2005, o dovolaní žalobcu proti rozsudku

Krajského súdu v Nitre z 18. marca 2009 sp.zn. 5 Co 72/2008

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanému trovy dovolacieho konania v sume 270,98 €

do rúk alebo na účet JUDr. M. Ď. do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nitra rozsudkom z 10. decembra 2007 č.k. 17 C 247/2005-175 zamietol

žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanému zaplatenia 6 481,11 € s prísl., titulom odmeny za sprostredkovanie odpredaja plynomerov. V odôvodnení uviedol, že žalobu

zamietol z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom je skutočnosť, že k odpredaju 1850 ks

plynomerov nedošlo, žalovanému z ich predaja nevznikol žiaden zisk. Ústna dohoda

o vykonaní práce medzi žalobcom a žalovaným znela tak, že žalovaný vyplatí 50 % zo zisku

za každý zrealizovaný obchod. Žalovaný mal teda žalobcovi vyplatiť odmenu jednak  

za   zrealizovaný   obchod   a   jednak   zo   zisku.   Zisk   vzniká   až   po   odpredaji   výrobkov,  

t.j. po zrealizovaní obchodu. V žiadnom prípade nemôže zisk vzniknúť pred odpredajom

výrobku. Druhým dôvodom na zamietnutie žaloby bola skutočnosť, že žalovaný vzniesol

námietku premlčania. V tomto prípade sa právo mohlo uplatniť po prvý raz dňom  

1. novembra 1995. Ustanovenie § 263 ods. 1 Zákonníka práce upravuje trojročnú premlčaciu

lehotu. Táto lehota teda žalobcovi uplynula dňom 1. novembra 1998. Žalobca si svoj nárok  

na zaplatenie odmeny za 1850 ks plynomerov uplatnil až dňa 21. júla 2005, kedy bola žaloba

doručená súdu. Keďže žalovaný sa premlčania dovolal, nakoľko súd akceptoval jeho vznesenú námietku premlčania, nárok žalobcu nie je možné priznať. Neakceptoval námietku

žalobcu, že je potrebné vychádzať z 10 ročnej premlčacej lehoty, nakoľko žalovaný v konaní

sp.zn. 19 C 32/97 uznal jeho záväzok a vedome ho porušil. Uznanie záväzku vyžaduje

splnenie formálnych a obsahových náležitostí, t.j. nárok musí byť zo strany dlžníka uznaný

písomne, čo do dôvodu a výšky a musí byť určená lehota, v ktorej sa má zaplatiť. K žiadnemu

takému úkonu zo strany žalovaného ani v konaní sp.zn. 19 C 32/97 ani v tomto konaní

nedošlo. Desaťročnú premlčaciu lehotu možno uplatniť i v prípade, ak ide o škodu spôsobenú

úmyselne. V predchádzajúcom, ani v tomto konaní, ani v žiadnom inom konaní nebol

preukázaný úmysel zo strany žalovaného spôsobiť žalobcovi škodu. Ani sám žalobca takýto

úmysel zo strany žalovaného súdu nepreukázal.

Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Nitre rozsudkom z 18. marca 2009 č.k.  

5 Co 72/2008-216 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V časti týkajúcej sa

výroku o náhrade trov konania napadnutý rozsudok zmenil tak, že uložil žalobcovi zaplatiť

žalovanému trovy konania v sume 1 707,89 € k rukám právneho zástupcu JUDr. M. Ď., do

troch dní. Žalovanému nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení sa

stotožnil s náležite zisteným skutkovým stavom veci súdom prvého stupňa a s právnym

posúdením veci prvostupňovým súdom a uviedol, že nárok žalobcu je premlčaný a pokiaľ súd

prvého stupňa návrh žalobcu z tohto dôvodu zamietol, jeho rozhodnutie je vecne správne.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca. Uviedol, že predmetné

rozhodnutie nemá oporu v skutkovom stave, je dokonca v rozpore s platnou judikatúrou

Najvyššieho súdu a považuje ho za rozhodnutie, ktoré je v rozpore s ústavnými právami  

na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda toto rozhodnutie

považuje za rozhodnutie, ktoré spočíva na nesprávnom právom posúdení veci podľa

ustanovenia § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p. Navrhol zrušiť rozsudky nižších súdov a vec vrátiť

odvolaciemu súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie. Odvolací súd a tiež okresný súd sa podľa

jeho názoru nesprávne právne vysporiadali s predmetom tohto konania – žalobným petitom.

V konaní pred okresným súdom a odvolacím súdom nebol právne zastúpený advokátom. Je

toho názoru, že obidva súdy a to okresný aj odvolací ho mali poučiť, ako je presne potrebné

špecifikovať žalobný petit, ktorý síce označil, že sa domáha zaplatenia istiny 195 250,-- Sk,

avšak bez toho, aby bližšie uviedol titul, na základe ktorého žiadal o uvedené zaplatenie

sumy. V priebehu konania dôvodil titul vedome spôsobenej mu škody žalovaným s poukazom

na § 187 Zákonníka práce a teda, že na uvedený prípad sa vzťahuje 10 ročná premlčacia lehota a nie trojročná. Podľa obsahu jeho vyjadrení je nepochybné, že sa v konaní domáhal

náhrady škody a teda názor odvolacieho súdu, že predmetom tohto konania nebolo uplatnenie

náhrady škody, nie je dôvodný. Odvolací súd vo svojom hore uvedenom rozsudku v sume  

1 707,89 €, ktorými priznal trovy konania, zahŕňa aj sumu 308,60 € ako DPH. V tejto

súvislosti poukazuje na platnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

R č. 70/1996, že ak je advokát, ktorý poskytuje právnu pomoc platiteľom dane z pridanej

hodnoty, ako osoba vykonávajúca zdaniteľné plnenie, sumu ktorú vynaloží na úhradu dane

z pridanej hodnoty nemôže zahrnúť do trov konania.

Žalovaný vo svojom vyjadrení navrhol dovolanie žalobcu odmietnuť a priznať mu

trovy dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236

a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel

k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto opravný prostriedok

nie je prípustný.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo rozsudok,

potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, avšak len vtedy, ak odvolací súd buď v jeho

výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie

zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd

prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4  

(§ 238 ods. 3 O.s.p.) alebo ak odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý

potvrdil jediný rozsudok súdu prvého stupňa, pričom nevyslovil prípustnosť dovolania a nešlo

ani o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4, nejde ani o prípad, že by sa odvolací

súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu. Keďže dovolaním napadnutý potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje niektorý zo znakov uvedených v § 238

ods. 1, 2 a 3 O.s.p., je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok dovolanie

podľa citovaného zákonného ustanovenia nepripúšťa.

S   prihliadnutím   na   ustanovenie   §   242   ods.   1   veta   druhá   O.s.p.,   ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu

rozsudku, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou  

zo závažných procesných vád vymenovaných v písm.a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej

alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol

potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska

ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie

odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva až

vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení

skutočne trpí.

Dovolací súd existenciu vád uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. však nezistil,

naostatok žiadnu z uvedených vád netvrdil ani žalobca.

Dovolateľ v podanom dovolaní v skutočnosti však nenamietal relevantné procesné

vady (tzv. zmätočnosti) v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. Jeho námietky, že rozhodnutie

nemá oporu v skutkovom stave a je dokonca v rozpore s platnou judikatúrou, že toto

rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci a v tejto súvislosti, že súdy sa

nesprávne právne vysporiadali s predmetom tohto konania – žalobným petitom, že ho mali

poučiť ako presne špecifikovať žalobný petit (dovolateľ mal na mysli právne posúdenie jeho

uplatneného žalobného nároku – poznámka Najvyššieho súdu), tieto námietky možno

považovať len za vady konania v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm.b/, c/ O.s.p.,   ku ktorým však dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania, v dôsledku ktorého sa preň otvorí možnosť prieskumnej činnosti vo vzťahoch k napadnutému

rozsudku odvolacieho súdu.

Nakoľko prípustnosť dovolania žalobcovi nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238

O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie v súlade

s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p., ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a námietok dovolateľa, z ktorých niektoré

sú   už   dávno   neaktuálne   (napr.   dovolací   dôvod   o   nedostatku   skutkových   zisteniach,  

od účinnosti zákona č. 353/2003 Z.z. neexistuje a pod.).

V dovolacom konaní úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.  

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloženie

povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1

O.s.p.). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu službu,

ktorú poskytol žalovanému vypracovaním vyjadrenia z 23. októbra 2009 k dovolaniu žalobcu

(§ 14 ods. 1 písm.c/   vyhlášky   č.   655/2004   Z.z.   o   odmenách   a   náhradách   advokátov  

za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto

vyhlášky vo výške 220,77 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto

vyhlášky – 6,95 €) a DPH vo výške 19 %, čo činí 43,26 €, predstavuje spolu 270,98 €.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

pomerom hlasov 3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 19. júla 2011  

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila 2011 Uhlířová