Najvyšší súd  

2 Cdo 59/2009

  Slovenskej republiky  

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky M. B., bývajúcej   v B., zastúpenej Mgr. J. B., advokátom v B., proti odporcom 1/ S., so sídlom v T., 2/ T.,

so sídlom v T., o určenie neplatnosti zmluvy a vydanie bezdôvodného obohatenia, vedenej

na Okresnom súde Trnava pod sp. zn. 18 C 91/2006, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku

Krajského súdu v Trnave zo 16. decembra 2008 sp. zn. 11 Co 171/2007, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave

zo 16. decembra 2008 sp. zn. 11 Co 171/2007   z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trnava rozsudkom zo 14. mája 2007 č.k. 18 C 91/2006–56 návrh

navrhovateľky na určenie neplatnosti Sponzorskej zmluvy z 9.9.2003, ktorú uzatvorila

s odporcom 1/ a na zaplatenie 80 000 Sk s príslušenstvom zamietol a odporcom náhradu trov

konania nepriznal. Na základe vykonaného dokazovanie a poukazom na citované zákonné

ustanovenia dospel k záveru o platnosti predmetného právneho úkonu a tým aj nedôvodnosti

nároku na zaplatenia bezdôvodného obohatenia (80 000 Sk). Uviedol, že podmienky uzavretia

Sponzorskej zmluvy, na základe ktorej navrhovateľka ako uchádzačka o štúdium uhradila

finančný príspevok na rozvoj (P.) f. a externého magisterského štúdia, nevytvárajú dôvod na

jej neplatnosť, keďže bola o nich informovaná a nejedná sa o školné. Samotná zmluva

neuvádza pojem financovania štúdia, len ktorý postup by bol v rozpore

so zákonom. Navrhovateľka zmluvu uzatvorila dobrovoľne a tiež dobrovoľne zaplatila

príspevok. V konaní nebolo preukázané, že by v dôsledku neuhradenia príspevku nebol

niektorý študent zapísaný na štúdium resp. že by v prípade jeho nezaplatenia bolo štúdium

s ním ukončené. Sloboda vôle v danom prípade vyplýva aj zo skutočnosti, že o sponzorstve bola navrhovateľka informovaná včas, s dostatočným časovým predstihom pred zápisom

do prvého ročníka. Pokiaľ s ním nesúhlasila, nemusela zmluvu podpísať a ani uhradiť

príspevok. Neplatnosť zmluvy začala namietať až potom, čo nesplnila podmienky pre ďalšie

štúdium t.j. postup do ďalšieho ročníka. Preto sa podľa jeho názoru javí návrh ako účelový.

O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p, keď

odporcovia náhradu trov konania neuplatnili.

Krajský súd v Trnave na odvolanie navrhovateľky rozsudkom zo 16. decembra 2008

sp. zn. 11 Co 171/2007 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a odporcom 1/, 2/ náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Súčasne pripustil dovolanie na zodpovedanie otázky

zásadného právneho významu, či Sponzorská zmluva uzavretá podľa § 51 Občianskeho

zákonníka v spojení s § 628 a nasl. Občianskeho zákonníka medzi externým študentom

a treťou osobou v prospech verejnej vysokej školy za účelom jej rozvoja a úhrady nákladov

na organizačno-technické zaistenie diaľkového štúdia je v rozpore alebo obchádza § 92 ods. 3

zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách. Dospel k záveru, že nebol daný naliehavý

právny záujem na požadovanom určení neplatnosti Sponzorskej zmluvy z dôvodu, že v takomto prípade má prednosť žaloba na plnenie v zmysle § 80 písm. b/ O.s.p., ktorá aj

súčasťou návrhu bola. Pri opodstatnenosti návrhu na plnenie potom bolo potrebné ako

predbežné otázky skúmať platnosť dvoch zmlúv, ktoré sú podstatné pre posúdenie veci a to zmluvy o spolupráci uzavretej medzi odporcami 1/, 2/ a Sponzorskej zmluvy uzavretej medzi

navrhovateľkou a odporcom 1/. Konštatoval, že zmluva o spolupráci medzi odporcami 1/, 2/ z

26.2.2002 je platná, uzavreli ju právne subjekty na to spôsobilé, neprieči sa zákonu, ani ho

neobchádza, lebo predmet zmluvy vychádza z čl. 3 ods. 1 t.j., účelom zmluvy je vzájomná

spolupráca fakulty a spolku, ktorou sa zaistia najmä finančné, materiálne, organizačno-

technické a personálne podmienky a predpoklady pre diaľkové magisterské štúdium

v študijnom odbore právo, rezortné a firemné bakalárske alebo magisterské vzdelávanie.

Činnosť fakulty v oblasti ďalšieho vzdelávania podľa osobitného predpisu v súlade s náplňou

svojej činnosti sa v čl. 3 ods. 2 spolok zaviazal podporovať najmä z príjmov, zo sponzorských

príspevkov, úhrad za organizačno-technické zaistenie priebehu štúdia, zbierok, príjmov

zo vzdelávacích akcií a ďalších zákonných a zmluvných zdrojov. Zmluva obsahuje všetky

formálne náležitosti, je riadne datovaná a podpísaná zúčastnenými stranami. Následne skúmal

ako predbežnú otázku platnosť Sponzorskej zmluvy, uzavretej s odkazom na § 51

Občianskeho zákonníka (nepomenovaná zmluva) a § 628 Občianskeho zákonníka (darovacia

zmluva). Aj táto zmluva bola podľa jeho názoru uzavretá v súlade so zákonom. Má všetky náležitosti právneho úkonu (§ 37 Občianskeho zákonníka), je uzavretá písomne, jasne,

zrozumiteľne slobodne, vážne, o čom svedčí aj čl. 10, kde je konštatovaná dobrovoľnosť

zmluvných strán (čl. 8). Nebolo preukázané jej uzavretie navrhovateľkou pod nátlakom, ktorú

skutočnosť ani nenamietala (poukazovala na neplatnosť podľa § 39 Občianskeho zákonníka).

Zmluva svojím obsahom alebo účelom neodporuje zákonu, ani ho neobchádza, lebo je

formálno-právne bezchybná (§ 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka, čl. 2 ods. 3 Ústavy

Slovenskej republiky). Nie je ani v rozpore s dobrými mravmi (v rozpore so základnými,

všeobecne uznávanými, v spoločnosti panujúcimi morálnymi zásadami ohľadne vzťahov

a konania medzi ľuďmi, keď sponzorovanie resp. darovanie na základe dobrovoľnosti

a vzájomnej dohody zmluvných strán nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi). To by bolo

len vtedy, ak by uplatňovaná suma bola školným (rozpor s ustanovením § 92 ods. 3 zákona

č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách v znení platnom v čase uzavretia zmluvy, podľa ktorého

študenti v študijnom programe prvého stupňa a druhého stupňa školné neplatia).

Navrhovateľka však školné neplatila, keďže v žiadnom liste, dokumente   ani zmluvách

(založených v spise) sa termín školné nevyskytuje a darovanie formou sponzorského

príspevku je úplne iným právnym inštitútom založeným na úplne iných ustanoveniach zákona

(ako školné). Sama si   podávala žiadosť na diaľkové štúdium, už v pozvánke na prijímacie

konanie bola oboznámená s projektom sponzorovaného diaľkového 5-ročného štúdia

na základe zmluvy o spolupráci, na prijímacie konanie sa dostavila, úspešne ho absolvovala a bola prijatá rozhodnutím dekana, keď súčasne obdržala bližšie informácie o spôsobe

a financovaní diaľkového štúdia formou finančného sponzorstva, ktoré umožňuje

prevádzkovať štúdium. Bola oboznámená aj s výškou príspevku, zmluvu riadne podpísala,

dobrovoľne príspevok zaplatila, riadne študovala a zaplatila ho aj v druhom ročníku.

Za uvedené obdobie mala dostatok času zvážiť, či je za takýchto podmienok ochotná ďalej

študovať. Spochybňovať platnosť predmetnej Sponzorskej zmluvy začala až v čase vylúčenia

zo štúdia, pričom v čl. 4 ods. 2 zmluvy bolo jednoznačne dohodnuté, že zo samotného

poskytovania sponzorského príspevku nevyplývajú žiadne nároky, ktoré by poskytovateľovi

zabezpečovali úspešné pokračovanie v štúdiu alebo jeho ukončenie. V konečnom dôsledku

nebolo medzi účastníkmi sporné, že niektorí študenti príspevok nezaplatili a školu riadne

ukončili. Dospel tiež k záveru, že neštandardný postup odporcov pri zabezpečovaní

magisterského diaľkového štúdia bol motivovaný hlavne snahou na uspokojenie nadmerného

dopytu o štúdium práva, ktorý presahoval možnosti právnickej fakulty a poskytnutie

právnického vzdelania väčšiemu počtu uchádzačov, na aké mali finančné prostriedky od štátu.

Odporcovia 1/, 2/ a navrhovateľka predmetnými právnymi úkonmi zrealizovali externé štúdium práva za vopred stanovených a dohodnutých podmienok, čo nie je v rozpore s čl. 42

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá garantuje bezplatné štúdium len na základných

a stredných školách (pri vysokých školách len podľa schopnosti občana a možnosti

spoločnosti). V danom prípade   nešlo o školné, ale o dar. Vzhľadom k tomu, že prebieha

obdobný spor a vec sa môže dotýkať väčšieho počtu študentov študujúcich na diaľkovej

forme magisterského štúdia práva zvážil, že je dôvodné pripustiť dovolanie na zodpovedanie

otázky zásadného právneho významu, za ktorú považoval (ako ťažiskovú v danej veci), či

Sponzorská zmluva uzavretá podľa § 51 Občianskeho zákonníka v spojení s § 628 a nasl.

Občianskeho zákonníka medzi externým študentom a treťou osobou v prospech verejnej

vysokej školy za účelom jej rozvoja a úhrady nákladov na organizačno-technického zaistenie

diaľkového štúdia je v rozpore s § 92 ods. 3 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách.

Vyriešil ju pritom v neprospech navrhovateľky, keď zásadne rozlišoval pojem školné

a darovanie formou Sponzorskej zmluvy a postup účastníkov vyhodnotil ako postup v súlade

s platnými zákonmi, vrátane Ústavy Slovenskej republiky, pripúšťajúc možnosť iného

právneho výkladu (prezentovaného v danej veci navrhovateľkou). O trovách konania

rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 O.s.p. (odporcovia

si trovy konania neuplatnili ).

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podala dovolanie navrhovateľka, ktoré

odôvodnila § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. majúc za to, že spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Navrhla ho zmeniť a uložiť odporcom 1/, 2/ zaplatiť jej spoločne a nerozdielne

sumu vo výške 1 327,76 € s príslušenstvom a trovami dovolacieho konania. Uviedla, že

predmetná Sponzorská zmluva obchádza zákon o vysokých školách, ktorého ustanovenie

o školnom a poplatkoch spojených so štúdiom presne definuje úkony, za ktoré je vysoká škola

oprávnená poplatky (platby) od študentov vyberať. Podľa jej názoru v zmysle platnej právnej

úpravy v danom čase bolo (s prihliadnutím na uvedené výnimky) vysokoškolské štúdium

bezplatné, čo jasne dokumentuje aj legislatívne konanie, ktorého výsledkom bola novela

zákona o vysokých školách t.j. legalizácia výberu poplatkov za štúdium od študentov

verejných vysokých škôl. Poukázala na skutočnosť, že zákon o vysokých školách ustanovuje

(§ 16 ods. 3), čo sa rozumie pod výnosmi vysokej školy a nepozná termín sponzorský

príspevok ani sponzorský príspevok študenta, teda neumožňuje vyberať tzv. sponzorské

príspevky (už vôbec nie od študentov). Preto za sponzorský príspevok treba považovať

obsahový význam uvedeného termínu vyplývajúci zo Sponzorskej zmluvy t.j. suma

uhrádzaná študentom, ktorá sa použije na rozvoj fakulty a na úhradu nákladov na organizačno-technické zabezpečenie päťročného diaľkového magisterského štúdia

v odbore právo. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že zo strany odporcu 2/ bol zrejmý tlak

na študentov, aby sponzorské príspevky riadne platili a nemožno ich považovať za darovanie.

Nesúhlasila s názorom súdov nižších stupňov, podľa ktorého požadovaná suma nebola

školným, keď sa opierajú prevažne o tú skutočnosť, že takýto pojem sa nevyskytuje

v žiadnom dokumente. Odporcovia ako skúsené osoby z oblasti vysokého školstva mali totiž

vedomosť, že vyberanie školného je v rozpore so zákonom o vysokých školách, z ktorého

dôvodu použili inú terminológiu, ale obsah sleduje ten istý účel. Nie je podľa nej možné

opomenúť ani skutočnosť, že v zmysle čl. 3 ods. 5 Sponzorskej zmluvy nezaplatením

príslušnej ročnej úhrady v určenom termíne nastáva zánik tohto zmluvného vzťahu - termín

na zaplatenie 2. splátky bol 31.8.2004 a ona splátku uhradila až 19.10.2004, čím nastal zánik

zmluvy a i na základe tohto právneho dôvodu je odporca 2/ povinný jej vydať 2. splátku

vo výške 40 000 Sk s prísl. ako bezdôvodné obohatenie. Za nedôvodnú považovala námietku

premlčania, keď tzv. subjektívna premlčacia doba pre uplatnenie jej práva nemohla začať

plynúť od 7.9.2003 a pri synalagmatických plneniach z neplatnej alebo zrušenej zmluvy

prihliadne súd na námietku premlčania iba vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie

namietať.

Odporca 2/ vo vyjadrení k dovolaniu považoval dôvody uvádzané navrhovateľkou

za účelové a nezakladajúce sa na pravde. Trval na všetkých svojich písomných vyjadreniach

a ústnych prednesoch v priebehu konania a navrhol dovolanie ako nedôvodné v celom

rozsahu zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v rozsahu podľa § 242 ods. 1 O.s.p. bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že napadnuté

rozhodnutie treba zrušiť.

Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho

súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu. V tomto ustanovení je odvolaciemu súdu zverené

oprávnenie založiť výrokom jeho rozsudku prípustnosť dovolania, v prípade, že toto

rozhodnutie je zásadného právneho významu. Možnosť založiť prípustnosť dovolania

neznamená, že by odvolací súd bol oprávnený vysloviť prípustnosť dovolania úplne

ľubovoľne – zákon jeho úvahu v tomto smere ohraničuje rámcom posúdenia zásadnosti

rozhodnutia po právnej stránke. Procesná možnosť odvolacieho súdu založiť prípustnosť

dovolania nesmie ani v tomto rámci viesť k prenášaniu ťažiska rozhodovania odvolacieho

súdu na súd dovolací. Z prieskumnej povahy dovolacieho konania vyplýva, že odvolací súd je

oprávnený pripustiť dovolanie (a tým aj možnosť preskúmania správnosti riešenia niektorej

právnej otázky) len so zreteľom na tú konkrétne vymedzenú právnu otázku zásadného

právneho významu, ktorú sám vyriešil. Ustanoveniu § 238 ods. 3 O.s.p. nezodpovedá, pokiaľ

pripustí dovolanie vo vzťahu k otázke, ktorú sám v rozhodnutí právne neposúdil a nevyriešil.

Odvolací súd sa pritom sám musí vysporiadať so všetkými rozhodujúcimi okolnosťami a svoj

myšlienkový postup musí dostatočne odôvodniť aj s poukazom na všetky právne závery, ktoré

v rámci rozhodovania zaujal. Pokiaľ odvolací súd v rámci dovolacej otázky nastolí viaceré

otázky, ktorých riešenie podľa jeho názoru prichádza do úvahy, avšak sám ich neposúdi a v odôvodnení rozhodnutia nevysvetlí, je takéto pripustenie dovolacej otázky na úkor

presvedčivosti odôvodnenia celého rozhodnutia vo veci samej a vyvoláva pochybnosti o komplexnosti rozhodnutia, v takom prípade možno tiež pripustenie dovolania považovať

za náznak toho, že odvolací súd si nie je istý správnosťou svojho právneho posúdenia veci

a v rozpore s prieskumnou povahou dovolacieho konania očakáva, že príslušné právne závery

vysloví dovolací súd. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 28. februára 2001

sp. zn. 2 Cdo 114/2000 (R 6/2004) uviedol, že v súlade so zásadou preskúmateľnosti,

presvedčivosti a zrozumiteľnosti súdnych rozhodnutí musí odvolací súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia právnu otázku, pre ktorú pripustil dovolanie, sám vyriešiť, musí vysvetliť,

z akých dôvodov, z viacerých v konaní vyslovených právnych názorov, považoval za správny

ten, z ktorého pri posúdení veci vychádzal. Ak tak neurobí, a iba hypoteticky, podmienene

alebo vo všeobecnej rovine stanoví okruh právnych otázok, je jeho rozhodnutie

nepreskúmateľné, čo treba považovať za tzv. inú vadu konania majúcu za následok nesprávne

rozhodnutie veci. Dostatočné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odvolací súd pripustí proti

rozsudku dovolanie, má v tomto prípade osobitný význam, nakoľko ak je dovolanie prípustné

podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolateľ je oprávnený napadnúť rozhodnutie odvolacieho súdu

výlučne len z dôvodu, že spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, a to práve len v tej konkrétne vymedzenej otázke, pre ktorú bolo dovolanie pripustené. Predmetom súdneho

posudzovania môžu byť potom len právne otázky (na riešenie skutkových otázok dovolací

súd nie je oprávnený ani vybavený procesnými prostriedkami - § 243a ods. 2 O.s.p.) súvisiace

s posúdením, či napadnuté rozhodnutie spočíva na správnom právnom posúdení veci.

V danej veci vymedzenie dôvodov, so zreteľom na ktoré odvolací súd vyslovil

prípustnosť dovolania nie je riadne, jasne a zrozumiteľne odôvodnené vo vzťahu k pripustenej

otázke, ktorou sa mal dovolací súd zaoberať a za ktorú odvolací súd označil, „či sponzorská

zmluva uzavretá podľa § 51 Občianskeho zákonníka v spojení s § 628 a nasl. Občianskeho

zákonníka medzi externým študentom a treťou osobou v prospech verejnej vysokej školy

za účelom jej rozvoja a úhrady nákladov na organizačno-technické zaistenie diaľkového

štúdia je v rozpore alebo obchádza § 92 ods. 3 zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách“.

Súd prvého stupňa pri zamietnutí návrhu (určenie neplatnosti právneho úkonu

a vydanie bezdôvodného obohatenia) vychádzal zo záveru o platnosti Sponzorskej zmluvy

uzavretej medzi navrhovateľkou a odporcom 1/ ako prijímateľom sponzorského príspevku

na základe zmluvy o spolupráci uzavretej medzi odporcami 1/, 2/ 9.9.2003, keď nebol daný

žiadny dôvod jej neplatnosti v citovaných ustanoveniach § 37 a § 39 Občianskeho zákonníka.

Odvolací súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa za vecne správne aj keď

založené na nesprávnom právnom posúdení veci. Podľa jeho názoru nebol daný naliehavý

právny záujem na požadovanom určení neplatnosti Sponzorskej zmluvy (ktorou skutočnosťou

sa súd prvého stupňa ani nezaoberal), čo bol dôvod na zamietnutie návrhu v tejto časti. Pri

návrhu na plnenie (§ 80 písm. b/ O.s.p.) uplatneného titulom bezdôvodného obohatenia

dospel k záveru o jeho nedôvodnosti zaoberajúc sa ako predbežnou otázkou – otázkou

platnosti zmluvy uzavretej medzi odporcami 1/, 2/ a Sponzorskej zmluvy uzavretej medzi

navrhovateľkou a odporcom 1/ (určenia neplatnosti ktorej sa návrhom domáhala) a dospejúc

k záveru, že sú platnými právnymi úkonmi.  

V spore z neplatnej zmluvy je účastník oprávnený dožadovať sa priamo vrátenia

poskytnutého plnenia. V takomto spore otázku, či je alebo nie je daný právny dôvod vrátenia

plnenia (či je zmluva neplatná alebo platná), skúma súd len ako otázku prejudiciálnu

(predbežnú), čo ale neznamená, že súd by vyriešenie tejto otázky nemal náležite odôvodniť. Podľa § 51 občianskeho zákonníka účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je

osobitne upravená, zmluva však nesmie odporovať obsahu, účelu tohto zákona.

Podľa § 628 ods. 1 Občianskeho zákonníka darovacou zmluvou darca niečo bezplatne

prenecháva alebo sľubuje obdarovanému a ten dar alebo sľub prijíma.

Darovacia zmluva je dvojstranný právny úkon, ktorého charakteristickým znakom je

predovšetkým jeho bezodplatnosť a dobrovoľnosť, čo okrem iného znamená, že darca nemá

právnu povinnosť poskytnúť obdarovanému príslušné majetkové plnenie (predmet darovacej

zmluvy - dar) a za poskytnuté plnenie obdarovaný nie je povinný poskytnúť darcovi nejaké

iné plnenie, ktoré má majetkovú hodnotu.

Platnými právnymi úkonmi sú také prejavy vôle (§ 34 Občianskeho zákonníka), ktoré

majú všetky zákonom stanovené náležitosti, ku ktorým patrí aj podmienka dovolenosti

daného prejavu vôle.

O neplatný právny úkon podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka ide, ak právny

úkon nemá zákonom požadované náležitosti vôle prejavu, konkrétne, ak nebol urobený

slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne.

Pri slobode ako náležitosti vôle ide vlastne o slobodu prejavu vôle, ktorú nevylučuje

len priame násilie, ktoré má takú intenzitu, že namiesto vôle konajúceho sa presadzuje vôľa

vnucujúceho (fyzické donútenie), ale aj prípad bezprávnej vyhrážky (psychické donútenie).

Bezprávnosť spočíva v tom, že sa vynucuje niečo, čo sa týmto spôsobom vynucovať nesmie.

Bezprávna vyhrážka musí byť adresovaná tomu, koho právny úkon sa vynucuje, a medzi

bezprávnou vyhrážkou a právnym úkonom takouto vyhrážkou vynúteným musí byť príčinná

súvislosť. Na rozdiel od (fyzickým) násilím prejavenej vôle u bezprávnej vyhrážky má

účastník dve možnosti, odporovať a neurobiť právny úkon, alebo sa vyhrážke podrobiť

a právny úkon urobiť. Samotná okolnosť, že došlo k urobeniu právneho úkonu preto ešte

nemusí znamenať, že dotknutý účastník tohto úkonu vykonal úkon slobodne.

Z ustanovenia § 39 Občianskeho zákonníka vyplýva, že neplatný je právny úkon,

ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči

dobrým mravom.

Pri právnych úkonoch, ktoré obsahom alebo účelom odporujú zákonu ide najmä

o prípady, kedy je právny úkon výslovne zakázaný resp. je v rozpore so zákonným zákazom.

Právne úkony obchádzajúce zákon predstavujú postup, kedy sa niekto chová podľa práva, ale

tak, aby zámerne dosiahol výsledok právnou normou nepredvídaný a nežiaduci.

Pokiaľ ide o právny úkon, ktorý sa prieči dobrým mravom treba uviesť, že dobré

mravy (boni mores), ktoré sú používané ako kritérium, u ktorého je daný osobitný záujem

na ich dodržiavaní, nie sú zákonom definované. V súdnej praxi sú všeobecne posudzované

ako obvyklé, poctivé a spravodlivé správanie sa, ktoré zodpovedá základným, v spoločnosti

prevládajúcim morálnym zásadám.

Rozpor právneho úkonu s dobrými mravmi (conra bonos mores) nemusí vyplývať iba

z jeho obsahu, ale tiež z cieľa, resp. účelu, ktorý ním niektorá zo strán sleduje, pričom sú

dôležité všetky okolnosti, za ktorých bol právny úkon urobený.

V danej veci odvolací súd správne posudzoval otázku platnosti Sponzorskej zmluvy

z 9.9.2003 uzavretej medzi navrhovateľkou a odporcom 1/ ako predbežnú otázku pri

uplatňovaní plnenia z nej poskytnutej (bezdôvodného obohatenia). Dospel pritom k záveru, že

zmluvu navrhovateľka uzavrela slobodne, bez nátlaku, keď pred jej uzavretím bola

oboznámená s projektom sponzorovaného diaľkového 5-ročného štúdia, ktoré svojím

podpisom na tejto zmluve akceptovala, čím preukázala svoju slobodnú vôľu a že zmluva nie

je v rozpore s dobrými mravmi ani zákonom, pretože jej predmetom nebolo školné,

vychádzajúc pritom len zo skutočnosti, že takýto termín v zmluve ani v iných dokumentoch

použitý nebol. Takéto posúdenie otázky platnosti Sponzorskej zmluvy je veľmi

všeobecné, zjednodušujúce a nedostačujúce pre vyriešenie právnej otázky, pre ktorú pripustil

dovolanie. Bolo totiž potrebné sa vysporiadať so všetkými, nie nepodstatnými, konkrétnymi

okolnosťami danej veci namietanými navrhovateľkou aj v odvolaní proti rozsudku súdu

prvého stupňa. Pri posúdení platnosti predmetného právneho úkonu, keď nie je sporné, že

za účinnosti zákona č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách nemala navrhovateľka zákonnú

povinnosť platiť školné, bolo potrebné dôsledne sa vysporiadať s námietkami týkajúcimi sa

predmetu Sponzorskej zmluvy (darovanie spojené s poskytnutím sponzorského príspevku  

použitého na rozvoj fakulty a na úhradu nákladov na organizačno-technické zaistenie

päťročného diaľkového štúdia), podmienkami samotného darovania sponzorského príspevku

(v zákone o vysokých školách neuvedeného), postavením účastníkov zmluvy i časovými okolnosťami zaplatenia sponzorského príspevku, keď podľa čl. 5 Sponzorskej zmluvy

nezaplatením príslušnej ročnej úhrady v určenom termíne nastáva zánik tohto zmluvného

vzťahu. Preto právne závery odvolacieho súdu vychádzajúce iba z okolností podpísania

zmluvy navrhovateľkou a nepoužitia termínu školné bez dôsledného preskúmania

a vyhodnotenia všetkých rozhodujúcich skutočností v naznačenom smere nemôžu stačiť pre

záver o platnosti Sponzorskej zmluvy a tým vyriešenie právnej otázky, pre ktorú odvolací súd

pripustil dovolanie. Takýto postup je v rozpore so zákonnou požiadavkou na náležité

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, z ktorého by bolo možné preskúmať správnosť

skutkových a na nich nadväzujúcich právnych záverov a zároveň získať odpoveď na všetky

podstatné argumentačné tvrdenia uplatnené účastníkmi konania. Ak rozsudok takéto

odôvodnenie neobsahuje, čo je daný prípad, potom je nezrozumiteľný a tým

nepreskúmateľný.

Z uvedeného vyplýva, že dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu

vydanému v konaní postihnutom vadou v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p. Najvyšší súd

Slovenskej republiky preto napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 a 4 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. júna 2010

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Adriána Borovská