2Cdo/540/2014

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu Ing. Y., bývajúceho v V., zastúpeného JUDr. Milanom Rojčekom, advokátom v Žiline, Sládkovičova č. 9, proti žalovaným 1/ T., bývajúcemu v J. a 2/ M., bývajúcej v J., obom zastúpeným JUDr. Jankou Chorvátovou, advokátkou v Žiline, Antona Bernoláka 51, o zaplatenie 11 280 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 6 C 65/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku a uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 10. júla 2014 sp. zn. 9 Co 218/2014, takto

rozhodol:

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Žiline z 10. júla 2014 sp. zn. 9 Co 218/2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Žiline z 10. júla 2014 sp. zn. 9 Co 218/2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

Okresný súd Žilina (súd prvého stupňa) rozsudkom z 27. novembra 2012 č.k. 6 C 65/2009-335 zamietol žalobu o uloženie povinnosti žalovaným 1/ a 2/ spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 11 280 € s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 5 640 € od 20. apríla 2009 do zaplatenia a zo sumy 5 640 € od 22. mája 2012 do zaplatenia. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Rozhodnutie odôvodnil tým, že je nepochybné, že žalobca si skutkovo uplatňoval voči žalovaným nárok na zaplatenie peňažnej sumy 11 280 €, zodpovedajúcej jeho právu na vydanie bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v tom, že žalovaní užívali 3 izbový byt č. X, na prízemí domu súp. č. XXX, vchod č. X, na G., a o ktorom sa žalobca domnieva, že je v jeho výlučnom vlastníctve, bez právneho dôvodu v období od 1. apríla 2007 do 30. apríla 2012. Súd uzavrel, že žalovaní nemôžu byť v konaní pasívne legitimovaní, pretože Mesto Žilina, ako jeden zo spoluvlastníkov domu súp. č. XXX umožnil žalovaným tento byt užívať a prijímalo od žalovaných odplatu za toto užívanie. Súd poukázal tiež na to, že pokiaľ žalobca nadobudol niečo na základe kúpnej zmluvy z 26. marca 2007 uzavretej s predávajúcimi MUDr. M. a PhDr. O., môže ísť len o spoluvlastnícky podiel na dome súp. č. XXX vo veľkosti 60/426 a nie o konkrétny byt.

Krajský súd v Žiline (odvolací súd) na odvolanie žalobcu rozsudkom z 30. mája 2013 sp. zn. 9 Co 126/2013 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny, plne sa s ním stotožnil. Poukázal na to, že súd prvého stupňa sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené v odvolaní a na ktoré poukazoval žalobca v priebehu prvostupňového konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. februára 2014 sp. zn. 2 Cdo 317/2013 zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nedoručenia vyjadrenia žalovaných k odvolaniu žalobcu právnemu zástupcovi žalobcu na vedomie. Dovolací súd zdôraznil, že právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces.

Krajský súd v Žiline uznesením z 10. júla 2014 sp. zn. 9 Co 218/2014 návrh žalobcu na vstup PhDr. O. a MUDr. M. do konania podľa § 92 ods. 1 O.s.p. zamietol. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že podľa § 216 ods. 1 O.s.p. ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a § 98 pre odvolacie konania neplatia. Zákon vylučuje v odvolacom konaní také procesné úkony a procesné situácie, ktorých prípustnosť by znamenala porušenie zásady dvojinštačnosti občianskeho súdneho konania.

Krajský súd v Žiline následne rozsudkom z 10. júla 2014 sp. zn. 9 Co 218/2014, po odstránení procesného nedostatku vytknutého dovolacím súdom, rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd sa s rozhodnutím prvostupňového súdu, právnym posúdením veci, ako aj zdôvodnením rozsudku plne stotožnil a v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. na tento poukázal. Odvolateľ k veci samotnej neuviedol žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvostupňový súd nevysporiadal a ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový stav a následne prijaté právne závery. Pretože prvostupňový súd sa vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré boli uvedené aj v podanom odvolaní a na ktoré poukazoval žalobca aj v priebehu prvostupňového konania, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné. Rozsudok prvostupňového súdu preto ako vecne správny potvrdil. Zároveň odvolací súd podotkol, že ako súd rozhodujúci o odvolaní nezaložil svoje rozhodnutie na vyjadrení k opravnému prostriedku (vyjadrenie žalovaných k odvolaniu žalobcu nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). Napokon poznamenal, že o trovách odvolacieho konania rozhodne prvostupňový súd podľa § 224 ods. 4 O.s.p.

Proti uvedenému rozsudku a uzneseniu odvolacieho súdu z 10. júla 2014 sp. zn. 9 Co 218/2014 podal žalobca dovolanie, pričom žiadal, aby dovolací súd uvedené rozhodnutia odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje podanie odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p., keďže v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p. (konkrétne § 237 písm. f/), rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) a konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Dovolateľ namietal, že odvolací súd, formálne bez prípisu, zaslal 30. júna 2014 iba vyjadrenie žalovaných k jeho odvolaniu právnemu zástupcovi, pričom žalobcovi nebola zo strany súdu poskytnutá ani minimálna 10 dňová lehota podľa O.s.p. na prípadné zaujatie stanoviska. Ďalej namietal, že zo strany súdu nedošlo k doručeniu zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 317/2013 - súd prvého stupňa doručil uvedené uznesenie až 23. septembra 2014 spolu s dovolaním napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z 10. júla 2014.

Žalovaný 1/ vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že tvrdenia v ňom uvedené sú zavádzajúce a nepravdivé. Z obsahu jeho podania vyplýva, že sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutí súdov nižšieho stupňa v súdenej veci.

Žalovaná 2/ sa k dovolaniu žalobcu písomne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), skúmal beznariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý 1. rozsudok a 2. uznesenie odvolacieho súdu.

1. Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. V zmysle § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

V danom prípade žalobca napadol dovolaním taký rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky žiadneho z uvedených rozsudkov. Prípustnosť jeho dovolania preto z ustanovenia § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. nemožno vyvodiť.

Dovolanie žalobcu by vzhľadom na to mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 ods. 1 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Dovolateľ existenciu procesných vád v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až c/, e/ a g/ O.s.p. netvrdil a vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo.

So zreteľom na dovolateľom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či odvolací súd vo veci opätovne nerozhodoval napriek prekážke právoplatne rozsúdenej veci (§ 237 ods. 1 písm. d/ O.s.p.) a či postupom odvolacieho súdu nebola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.).

Ustanovenie § 159 ods. 3 O.s.p. určuje, že keď už bolo o veci právoplatne rozhodnuté, nemôže byť tá istá vec v rozsahu záväznosti výroku rozsudku prejednávaná znova. Prekážka veci právoplatne rozhodnutej (res iudicate) teda bráni tomu, aby vec, o ktorej bolo právoplatne rozhodnuté bola prejednávaná znova.

Vo všeobecnosti pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým znemožní realizáciu tých procesných práv, ktoré účastníkom občianskeho súdneho konania procesné predpisy priznávajú za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z čl. 48 ods. 2 ÚstavySlovenskej republiky vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Súdna prax je jednotná v tom, že konanie pred súdom musí zabezpečiť pre účastníkov konania spravodlivú ochranu ich práv a záujmov (tzv. fair process). Na zabezpečenie tejto ochrany priznáva Občiansky súdny poriadok účastníkovi viaceré procesné práva, medzi ktoré patrí aj právo účastníka dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve súdom zvoleným spôsobom (tomuto právu korešponduje povinnosť súdu rozhodnutie účastníkovi riadne doručiť). Toto právo je osobitne významné v prípade, keď nadriadený súd rozhodnutie súdu nižšieho stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. V takomto prípade spravodlivý proces vyžaduje, aby účastník dostal príležitosť oboznámiť sa s dôvodmi zrušujúceho rozhodnutia ešte pred tým, než nižší súd znovu vo veci samej rozhodne. V ďalšom konaní musí byť účastníkovi konania daná reálna možnosť, aby mohol prípadne reagovať na skutkové a právne závery vyslovené v zrušujúcom uznesení súdu vyššieho stupňa. Len za splnenia tohto predpokladu môže totiž so znalosťou veci uplatňovať alebo brániť svoje práva a tak ovplyvniť výsledok konania vo svoj prospech. Ak preto súd v ďalšom konaní po zrušujúcom uznesení rozhodne vo veci samej skôr, než účastníkovi doručí zrušujúce rozhodnutie vydané súdom vyššieho stupňa, ide o postup, ktorý je porušením práva účastníka na spravodlivé súdne konanie a je aj vadou, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

Podľa dovolacieho súdu v posudzovanej veci práve o takýto prípad ide.

Z obsahu spisu totiž vyplýva, že žalobcovi, resp. jeho právnemu zástupcovi ako aj právnemu zástupcovi žalovaných bolo uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2014 sp. zn. 2 Cdo 317/2013, ktorým zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, doručené 23. septembra 2014, resp. 3. októbra 2014, t.j. neskôr, ako krajský súd po tomto zrušujúcom uznesení najvyššieho súdu znovu vo veci samej rozhodol (KS vydal rozsudok 10. júla 2014). Týmto nesprávnym postupom odvolací súd znemožnil účastníkom včas sa dozvedieť dôvody rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré ho viedli k zrušeniu rozsudku krajského súdu. Účastníci tak nemali reálnu možnosť v konaní pred odvolacím súdom reagovať na skutkové a právne závery uvedené v zrušujúcom uznesení a vyjadriť sa k nim. Boli teda vylúčení z možnosti so znalosťou veci skutkovo a právne v ďalšom konaní argumentovať a tak ovplyvniť výsledok konania vo svoj prospech. Odvolací súd preto zaťažil konanie vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.

Navyše treba dodať, že postup odvolacieho súdu treba považovať za zmätočný, nemajúci oporu v príslušných ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku.

Rozsudok nadobúda účinky zaručujúce mu jeho nezmeniteľnosť a zároveň i zaväzujúcu moc za predpokladu, že bol riadne doručený a že ho už nemožno napadnúť riadnym opravným prostriedkom (§ 159 ods. 1 O.s.p.). Obdobne, aj v prípade uznesenia, nastáva jeho záväznosť (ak sa uznesenie nevyhlasuje), okamihom jeho doručenia poslednému z účastníkov konania (§ 170 ods. 1 O.s.p.). Aj dovolacie konanie, v ktorom dovolací súd uznesením rozsudok odvolacieho súdu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, je zavŕšené až doručením tohto rozhodnutia poslednému z účastníkov konania. Až týmto okamihom stráca pôvodný rozsudok odvolacieho súdu, ktorý bol zrušený, právoplatnosť. Ak táto podmienka splnená nie je (ako tomu bolo v posudzovanom prípade), nemôže zatiaľ odvolací súd o odvolaní znovu rozhodnúť (bráni tomu prekážka rozsúdenej veci). Odvolací súd preto zaťažil konanie aj vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. d/ O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.), pričom sa ďalšími dovolacími dôvodmi nemohol zaoberať.

2. Občiansky súdny poriadok upravuje prípustnosť dovolania proti uzneseniu odvolacieho súdu vustanoveniach § 237 a § 239 O.s.p.

Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je (rovnako ako proti rozsudku odvolacieho súdu) v prvom rade prípustné (a súčasne dôvodné) vtedy, ak je konanie postihnuté vadami taxatívne uvedenými v § 237 ods. 1 O.s.p., ktoré spôsobujú tzv. zmätočnosť rozhodnutia odvolacieho súdu. K týmto vadám prihliada dovolací súd z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.).

Štúdiom v súdnom spise dovolací súd zistil, že odvolací súd v súdenej veci rozhodol uznesením z 10. júla 2014 sp. zn. 9 Co 218/2014 napriek skutočnosti, že pôvodný rozsudok odvolacieho súdu z 30. mája 2013 sp. zn. 9 Co 126/2013 stratil právoplatnosť až 3. októbra 2014, t.j. doručením uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. februára 2014 sp. zn. 2 Cdo 317/2013, ktorým bol zrušený pôvodný rozsudok odvolacieho súdu, poslednému z účastníkov konania - právnej zástupkyni žalovaných 1/ a 2/. Odvolací súd tak predmetným uznesením rozhodol v už právoplatne skončenej veci, čím konanie zaťažil vadou v zmysle § 237 ods. 1 písm. d/ O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto zrušil aj napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.), pričom sa ďalšími dovolacími dôvodmi nemohol zaoberať.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znovu o trovách pôvodného i dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súd Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.