2 Cdo 54/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej P., so sídlom v B., zastúpenej advokátskou kanceláriou F.,   so   sídlom   v   B.,   proti   povinnému   M. V.,

bývajúcemu   v   L.,   o   vymoženie   592   € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde

Lučenec pod sp. zn. 6 Er 933/2010, o dovolaní oprávnenej proti uzneseniu Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 18. júna 2012 sp. zn. 14 CoE 197/2012, takto

r o z h o d o l :

Návrh na prerušenie dovolacieho konania z a m i e t a .

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Lučenec poveril súdneho exekútora, aby vykonal exekúciu na základe

rozhodcovského rozsudku zo 4. februára 2010 sp. zn. SR X. Stáleho rozhodcovského súdu,

ktorý zriadila S. (ďalej len „označený rozhodcovský rozsudok“).

Uznesením zo 14. decembra 2011 č.k. 6 Er 933/2010-13 Okresný súd Lučenec

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil [§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z.z.

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“)]. V odôvodnení uviedol, že v danom

prípade bola uzavretá zmluva o úvere, ktorú treba považovať za spotrebiteľskú zmluvu.

Okresný súd mal v zmysle výkladu smernice v rozsudku Océano Grupo Editorial za to, že

rozhodcovská doložka v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou a ako taká bola už od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4 OZ účinného  

v čase uzatvárania zmluvy. Uviedol, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol

exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán  

a rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom

na vykonanie exekúcie. Podľa judikatúry ESD je povinnosťou členských štátov a ich orgánov

zabezpečiť, aby nekalé podmienky v zmluvách nezaväzovali spotrebiteľov a prihliadajúc  

ex offo k ich neplatnosti dosiahnuť odradzujúci účinok prispievajúci k ukončeniu ich

používania zo strany predajcov alebo dodávateľov. V dôsledku toho okresný súd považoval

exekučný titul za materiálne nevykonateľný a absenciu tejto jeho vlastnosti za neodstrániteľnú

prekážku brániacu vo vykonaní exekúcie. Na základe toho súd prvého stupňa v zmysle § 57

ods. 1 písm. g/ exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zároveň zastavil.

Na odvolanie oprávnenej Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 18. júna 2012

sp. zn. 14 CoE 197/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne

(§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa v dostatočnom rozsahu

zistil skutkový stav a svoje skutkové zistenia správne právne posúdil. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bola v danom   prípade uzavretá zmluva o úvere, ktorá obsahovala

neprijateľnú (neplatnú) podmienku. Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako

vyplýva z bodu 17 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, správne súd právne posúdil

ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie § 54 Občianskeho zákonníka tým absolútne

neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko spôsobuje

značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to výrazne  

v neprospech spotrebiteľa. Odvolací súd ďalej uviedol, že podstatnou z hľadiska vyslovenia

absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že rozhodcovská doložka nebola  

so spotrebiteľom vopred individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal spotrebiteľ reálnu

možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných

dojednaní vylúčiť. Napokon odvolací súd poznamenal, že ak bola právomoc rozhodcovského

súdu založená na absolútne neplatnom zmluvnom dojednaní, tak rozhodcovský rozsudok ako

celok bol vydaný v rozpore so zákonom a nemôže byť spôsobilým exekučným titulom.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie z 5. septembra 2012,

ktoré doplnila podaním z 9. októbra 2012 s označením „Dovolanie voči uzneseniu Krajského

súdu   v   Banskej   bystrici   zo   dňa   18.6.2012   sp. zn.   14 CoE   197-2012“   a   podaním  

zo 16. júla 2013 označeným ako „Doplnenie dovolania o právnu argumentáciu – porušenie práva EÚ a interpretácie práva EÚ Súdnym dvorom EÚ“. Vo svojom dovolaní a následných

doplneniach uviedla, že súdy: rozhodli „nad rámec zverenej právomoci“ (§ 237 písm. a/

O.s.p.); konali vo veci, v ktorej sa už právoplatne rozhodlo (§ 237 písm. d/ O.s.p.);

rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona

potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.); oprávnenej odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.); sa

v konaní dopustili inej vady konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci  

(§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); napadnuté rozhodnutie založili na nesprávnom právnom

posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), základom ktorého je nesprávna aplikácia  

a interpretácia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, § 45 ods. 1 a 2 zákona č. 244/2002 Z.z., § 53

ods. 4 Občianskeho zákonníka a tiež Smernice. Tvrdila, že slovenské znenie ustanovenia  

čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice Rady 93/13/EHS je nesprávne. Poukázala na judikatúru

Súdneho dvora EÚ, Spolkového súdneho dvora, Ústavného súdu Českej republiky. Namietala

nedostatočné odôvodnenie rozhodnutí súdov nižšieho stupňa. Z týchto dôvodov oprávnená

žiadala, aby dovolací súd zrušil napadnuté uznesenie odvolacieho súdu a tiež ním potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie; zároveň

žiadala, aby dovolacie konanie bolo prerušené podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. a dovolací

súd aby Súdnemu dvoru Európskej únie predložil prejudiciálne otázky, ktoré bližšie

špecifikovala v podanom dovolaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podala včas oprávnená zastúpená v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez

nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či je dôvodný jej návrh  

na prerušenie dovolacieho konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.

K podobnému návrhu oprávnenej na prerušenie dovolacieho konania sa už najvyšší

súd vyjadril vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých  

tá istá oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza

najvyšší súd rozhodnutia z 30. apríla 2013 sp. zn. 2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn.  

2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn. 2 ECdo 20/2013, 2 Cdo 83/2013, 2 Cdo 49/2013  

a z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013 na ktoré v podrobnostiach poukazuje s tým, že

s právnymi závermi v nich vyjadrenými sa stotožňuje aj v preskúmavanej veci, pre účely

ktorej opakuje, že Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie

o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov

inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.,  

má podklad v aplikácii vnútroštátneho práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

V danej veci sa síce v dovolaním napadnutých rozhodnutiach spomína aj Smernica,

z určujúceho hľadiska išlo ale zo strany súdov nižších stupňov o aplikáciu a interpretáciu

vnútroštátnych právnych predpisov (Občianskeho zákonníka a Exekučného poriadku).

Dovolací súd vzhľadom na to nedôvodný návrh na prerušenie konania zamietol.

V ďalšom dovolací súd bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3

O.s.p.) skúmal, či oprávnenou podané dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho

zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ  

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie

prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., dovolateľkou napadnuté uznesenie ale

nevykazuje znaky žiadneho z nich. Dovolanie oprávnenej preto podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.

prípustné nie je.

Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len

ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Oprávnená procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/, c/ a   g/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

K obsahovo rovnakým námietkam oprávnenej, z ktorých vyvodzuje prípustnosť

a opodstatnenosť jej dovolania podaného v preskúmavanej veci, sa už najvyšší súd vyjadril

vo viacerých iných skutkovo a právne obdobných právnych veciach, v ktorých tá istá

oprávnená vystupovala v procesnom postavení dovolateľky. Ako príklad uvádza najvyšší súd

rozhodnutia   z   28.   februára   2013   sp. zn.   2   Cdo   17/2013,   z   30.   apríla   2013   sp. zn.  

2 ECdo 16/2013, z 24. mája 2013 sp. zn. 2 ECdo 90/2013, z 26. júna 2013 sp. zn.  

2 Cdo 7/2013, z 26. júla 2013 sp. zn. 2 ECdo 63/2013 a konštatuje, že právne závery,  

ku ktorým dospel v týchto rozhodnutiach, sú plne opodstatnené aj v preskúmavanej veci. V rozhodnutiach uvedených v predchádzajúcom odseku najvyšší súd konštatoval, že :

Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu (§ 237 písm. a/ O.s.p.)  

je daná iba ak súd rozhodol vo veci, o ktorej nemal rozhodnúť; rozhodovanie súdov

v exekučných veciach ale vyplýva priamo zo zákona (viď napríklad § 29, § 38 ods. 3 a § 44

ods. 1 Exekučného poriadku).

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím o veci samej, a preto

nezakladá prekážku právoplatne rozhodnutej veci v zmysle § 237 písm. d/ O.s.p. (viď aj

rozhodnutie najvyššieho súdu z 1. februára 2012 sp. zn. 5 Cdo 205/2011 a tiež Ústavného

súdu Slovenskej republiky z 13. júna 2012 sp. zn. III. ÚS 254/2012).

Ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p. dopadá iba na prípady, kedy súd prejednal

a meritórne rozhodol vec, hoci nebola splnená jedna z procesných podmienok konania – nebol

podaný (žiadny) návrh na začatie konania vo veci, ktorá nemôže začať bez návrhu; v danom

prípade ale bol podaný návrh na vykonanie exekúcie.

Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd pri skúmaní,  

či je exekučný titul vykonateľný (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), vychádza z tvrdení

oprávneného   v   návrhu   na   vykonanie   exekúcie   a z   exekučného   titulu   a   nevykonáva

dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach § 122 až § 124

O.s.p.), lebo je postačujúce, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne osvedčené okolnosťami

vyplývajúcimi zo spisu.

Nejde o vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ak súd oboznamovanie

s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie, či k návrhu na vykonanie pripojený

exekučný titul je formálne aj materiálne vykonateľný, nevykonal na pojednávaní  

a za prítomnosti oprávneného a povinného; obdobne – teda aj bez nariadenia pojednávania,

vykonania dokazovania a osobnej účasti oprávneného – môže exekučný súd dospieť k tomuto

záveru aj pri riešení identickej otázky (vykonateľnosti exekučného titulu) v neskorších

štádiách exekučného konania.

Ak sa exekúcia navrhuje na podklade rozhodnutia takého rozhodcovského súdu, ktorý

nemal právomoc vydať ho, zastavením exekúcie sa neodopiera právo na výkon rozhodnutia

a neznemožňuje oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.); pokiaľ v určitej veci nedošlo k uzavretiu (platnej) rozhodcovskej zmluvy, nemohol spor prejednať

rozhodcovský súd a v takom prípade ani nemohol vydať rozhodcovský rozsudok (R 46/2012).

V odôvodení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody rozhodnutia. Rovnako odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj s poukazom

na obsah a dôvodnosť odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať  

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade  

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich

účel a význam. Námietka dovolateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia písomného

vyhotovenia rozhodnutí súdov oboch stupňov rovnako nie je dôvodná.

Tieto právne závery zastáva najvyšší súd aj v preskúmavanej veci. Dovolací súd sa

stotožňuje s názorom, že v danom prípade uzavretá rozhodcovská doložka – z dôvodov

vysvetlených už súdmi nižších stupňov – je neprijateľná podmienka spotrebiteľskej zmluvy  

(§ 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka), čo zakladá jej neplatnosť. Neplatná rozhodcovská

doložka nemohla založiť právomoc rozhodcovského súdu vydať označený rozhodcovský

rozsudok, ktorý vzhľadom na to nie je vykonateľný exekučný titul.

K námietke oprávnenej, že slovenský preklad čl. 3 ods. 3 bod 1. písm. q/ Smernice nie

je správny, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza, že až do nadobudnutia účinnosti

nariadenia Rady č. 216/2013 zo 7. marca 2013 o elektronickom uverejňovaní Úradného

vestníka Európskej únie je právne záväznou jeho písomná podoba, ktorej vyhotovenie

v slovenskom jazyku zabezpečuje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (§ 3

zákona č. 416/2004 Z.z. o úradnom vestníku Európskej únie).

V súvislosti s námietkou dovolateľky, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá má

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci treba uviesť, že táto vada je relevantným

dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), avšak (na rozdiel od vád taxatívne

vymenovaných v § 237 O.s.p.) nezakladá (súčasne) aj prípustnosť dovolania. To isté platí aj

o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád

konania tvrdených dovolateľkou, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.

a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne neprípustné dovolanie oprávnenej podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1  

písm. c/ O.s.p.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd nepriznal povinnému náhradu trov

dovolacieho konania, lebo nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. októbra 2013

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová