UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne T. R., narodenej X. Z. XXXX, Q., S. XXX/X, zastúpenej advokátom JUDr. Igorom Gažíkom, Prievidza, Bojnícka cesta 7, proti žalovanej Mondelez Slovakia Holding a. s., Bratislava, Račianska 44, IČO: 31 320 180, zastúpenej splnomocnenkyňou PESCHLOVÁ PODHORSKÁ advokátska kancelária, s.r.o., Bratislava - mestská časť Nové Mesto, Bajkalská 2D, IČO: 47 250 747, za účasti intervenienta Západoslovenské tlačiarne Skalica, s.r.o., Skalica, Mallého 60, IČO: 35 683 244, zastúpeného advokátom JUDr. Dušanom Repákom, Bratislava, Krížna 47, o zaplatenie 45.641,64 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Senica pod sp. zn. 13C/1/2005, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Trnave z 15. januára 2019 sp. zn. 11Co/194/2017, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a.
Žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej a intervenientovi náhradu trov dovolacieho konania vo výške určenej súdom prvej inštancie.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Senica (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 11. januára 2017 č. k. 13C/1/2005-536 konanie o zaplatenie sumy 5.742,55 € zastavil. Vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanej a intervenientovi priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. Z vykonaného dokazovania a zisteného skutkového stavu veci vyvodil záver, že žaloba nebola podaná dôvodne. Konštatoval, že i keď bolo v konaní nepochybne preukázané, že medzi dnes už neexistujúcou obchodnou spoločnosťou Senický Zdroj, a.s. Senica (ďalej len „Senický Zdroj“ v príslušnom páde) ako prenajímateľom (správcom konkurznej podstaty sa stal advokát totožný s advokátom dnešnej žalobkyne, ktorý aj podal žalobu) a ďalšou dnes už rovnako neexistujúcou obchodnou spoločnosťou Opavia - LU, s.r.o., Senica ako nájomcom (tu inak pôvodnou žalovanou, ďalej len „Opavia - LU“) došlo k platnému uzavretiu zmluvy o nájme nebytových priestorov č. 01/2002, na základe ktorej bola pôvodná žalovaná povinná platiť Senickému Zdroju nájomné štvrťročne vo výške 1.250.000 niekdajších Sk s 10 % DPH,nájomné bolo splatné vždy štvrťročne v tretí deň prvého mesiaca príslušného štvrťroka a pôvodná žalovaná za prvý štvrťrok roku 2002 nájomné riadne neuhradila, pohľadávka už ku dňu podania žaloby zanikla. Stotožnil so skutočnosťami uvedenými pôvodnou žalovanou i intervenientom v tom smere, že intervenient evidoval voči Senickému Zdroju pohľadávky v sume 1.202.000 niekdajších Sk, ktoré vznikli titulom neuhradených faktúr č. 21000450, 21000560, 21000561, vyúčtovaných Senickému Zdroju titulom odplaty za sprostredkovanie predaja nehnuteľností. Mal za to, že žalovanou predložené faktúry spĺňajú všetky náležitosti a sú i riadne evidované v účtovníctve Senického Zdroja (o čom svedčí aj výpis zo saldokonta predložený svedkom O.. H. F., členom predstavenstva Senického Zdroja) - napriek tvrdeniu správcu konkurznej podstaty, že doklady o doručení faktúr sa v archíve úpadcu Senický Zdroj nenachádzajú. Uviedol, že v konaní bolo dostatočne preukázané, že intervenient mal voči Senickému Zdroju pohľadávku vo výške 1.202.000 niekdajších Sk bez DPH, ktorú postúpil ako postupca Opavia - LU na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok z 20. decembra 2001. Postúpenie pohľadávok bolo Senickému Zdroju riadne oznámené, a to listom s názvom Oznámenie o postúpení pohľadávky voči Senický Zdroj formou doporučenej zásielky, tak ako to vyplýva z podacieho hárku z 28. decembra 2001. Listom označeným ako Oznámenie o zápočte pohľadávok a záväzkov následne Opavia - LU oznámila Senickému Zdroju, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok medzi intervenientom ako postupcom a ňou ako postupníkom odkúpila pohľadávku postupcu voči Senickému Zdroju v celkovej výške 1.202.000 Sk bez DPH z titulu neuhradených faktúr č. 21000450, 21000560, 21000561; že spoločnosť Opavia - Lu, eviduje voči Senickému Zdroju záväzok vo výške 1.375.000 Sk za neuhradenú faktúru č. 2001 a napokon tiež oznámila, že započítava vzájomné pohľadávky vo výške 1.202.000 Sk a zvyšnú časť základu dane vo výške 48.000 Sk spolu s DPH vo výške 125.000 Sk uhradia na účet. Z kópie poštového podacieho hárku spoločnosti Opavia - LU, potom vyplývalo, že 10. januára 2002 bola zaslaná zásielka Senickému Zdroju.
3. Súd prvej inštancie mal za to, že zmluva o postúpení pohľadávok z intervenienta na pôvodnú žalovanú a dodatok k zmluve bola riadne podpísaná a zmluvu tak považoval za platne uzavretú. Dospel k právnemu záveru, že pohľadávka Senického Zdroja zanikla ešte pred podaním žaloby, a to v časti 1.202.000 niekdajších Sk započítaním a v časti ďalšej sumy 173.000 niekdajších Sk zaplatením pôvodnou žalovanou, ktorá zaslala 10. januára 2002 túto sumu na účet Senického Zdroja. Zaplatenie sumy potvrdil aj právny zástupca žalobcu ešte na pojednávaní 6. novembra 2008, na túto skutočnosť však procesne zareagoval až čiastočným späťvzatím žaloby v časti týkajúcej sa tejto sumy z 10. januára 2017 (čomu zodpovedalo rozhodnutie o zastavení konania v časti o zaplatenie sumy 5.742,55 €). Pri započítaní mal za to, že boli splnené všetky zákonné predpoklady započítania v zmysle § 580 Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení), teda, že išlo o pohľadávky vzájomné (Senický zdroj mal pohľadávku voči Opavia - LU z dôvodu nájmu a tiež Opavia - LU mala pohľadávku voči Senickému Zdroju, nakoľko túto nadobudla zmluvou o postúpení pohľadávok od intervenienta); že išlo o plnenie rovnakého druhu (pretože plnenie v oboch prípadoch malo byť peňažné); pohľadávky boli spôsobilé na započítanie; započítanie nebolo vylúčené zákonom ani dohodou a bol urobený jednostranný právny úkon Opavia - LU a to prejav smerujúci k započítaniu. K zániku pohľadávok prišlo dňom ich stretu a nie až vykonaním prejavu smerujúceho k započítaniu. Pohľadávka Senického Zdroja voči Opavia - LU tak zanikla nielen v čase pred podaním žaloby, ale aj predtým, než bol na Senický Zdroj vyhlásený konkurz. V priebehu konania došlo k zmenám v dôsledku postúpenia pohľadávky správcom konkurznej podstaty Senického Zdroja právnemu predchodcovi dnešnej žalobkyne a v dôsledku zániku pôvodnej žalovanej zlúčením s tou dnešnou a zmeny obchodného mena takejto právnej nástupkyne. Na záver považoval za potrebné uviesť (súd prvej inštancie), že je mu zrejmé, že žiadne z oznámení (Oznámenie o postúpení pohľadávky voči Senický Zdroj ani Oznámenie o zápočte pohľadávok a záväzkov) nie je datované a že dokladom o doručení adresátovi je len podací hárok, tieto skutočnosti však posudzoval na základe všetkých žalovanou doložených dôkazov ako uvedenia sledu udalostí, z ktorého vyvodil, že tu šlo len o nedbalosť príslušného pracovníka, ktorý písomnosti neopatril dátumom, vzhľadom na ostatné okolnosti prípadu ale mal za to, že tvrdenia žalovanej a intervenienta sú pravdivé, ako to vyplýva aj zo skutočnosti, že neprišlo k uplatneniu pohľadávky použitej na započítanie v konkurznom konaní úpadcu Senický Zdroj intervenientom (v prípade neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky) ani pôvodnou žalovanou. K žalobe doplnil, že pôvodný žalobca a správca konkurznej podstaty mal z evidencie zistiť, že suma 173.000 niekdajších Skbola uhradená a i napriek tomu aj v tejto časti najskôr podal žalobu a neskôr postúpil pohľadávku, pričom samo jeho tvrdenie, že evidenciu úpadcu prevzal v neprehľadnom stave, nepovažoval za preukázanie ďalšieho jeho tvrdenia, že mu (či presnejšie v čase pred vyhlásením konkurzu ešte priamo Senickému Zdroju) neboli doručené oznámenia zhora (o postúpení pohľadávok a o zápočte).
4. Krajský súd v Trnave (ďalej tiež len „odvolací súd“ a so súdom prvej inštancie tiež len „nižšie súdy“) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti a v časti trov konania rozsudkom z 15. januára 2019 sp. zn. 11Co/194/2017 podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „CSP“) potvrdil (výrok I.). Žalovanej a intervenientovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu (výrok II.).
5. V odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. K námietke žalobcu týkajúcej sa doručovania oznámení o postúpení pohľadávok a o zápočte pohľadávok uviedol, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že uvedené listiny boli doručené. Žalobca poukazoval pri doručovaní na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej tiež len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 3Cdo/257/2009 a 5Cdo/292/2010, ktoré ale nie je možné v danej veci aplikovať. Rozhodnutie vo veci sp. zn. 3Cdo/257/2009 sa zaoberá obyčajným doručením listiny poštovou prepravou, čo nie je prípad v tentoraz prejednávanej veci a ani závery rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/292/2010 nevyvracajú záver súdu prvej inštancie o doručení. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok najvyššieho súdu z 28. mája 2012 sp. zn. 4MCdo/14/2011 (R 58/13), ktorý rieši doručenie zásielky obsahujúcej právny úkon smerujúci k započítaniu. V tom sa konštatuje, že Občiansky zákonník nepredpisuje doručenie zásielky obsahujúcej právny úkon smerujúci k započítaniu do vlastných rúk druhého účastníka. Takúto zásielku možno druhej strane doručiť akýmkoľvek spôsobom, ktorým sa dostane do sféry jej dispozície, teda napr. aj osobným odovzdaním. Písomný prejav vôle je doručený druhému účastníkovi v okamihu, kedy sa ocitne vo sfére jeho dispozície. V tejto sfére dispozície sa ocitne tým, že získa účastník možnosť zoznámiť sa s jej obsahom. Nie je pritom nevyhnutné, aby sa druhý účastník skutočne s obsahom prejavu vôle zoznámil. Rozhodujúce je, aby mal objektívnu možnosť obsah písomnosti poznať. Žalovaná na preukázanie toho, že uvedené oznámenia doručovala, predložila zoznam doručovaných zásielok vyhotovený intervenientom (Západoslovenskými tlačiarňami Skalica, s.r.o.), podľa ktorého pod podacím číslom 2771 bola doručovaná zásielka Senickému Zdroju na dodaciu poštu Senica a uvedený zoznam doručovanej pošty je opečiatkovaný poštou v Skalici dňom 8. decembra 2001. Doručenie oznámenia o započítaní žalovaná preukázala takisto zoznamom o doručovanej pošte, v tomto prípade vyhotoveným odosielateľom Opavia - LU, kde 10. januára 2002 pod podacím číslom 23721396 bola doručovaná zásielka Senickému Zdroju a tento zoznam odosielaných zásielok je opečiatkovaný poštou v Bratislave rovnakým dňom (10. januára 2002). K uvedenému zoznamu doručovanej pošty bol doložený aj úverový lístok Opavia - LU, z ktorého vyplynulo, že 10. januára 2002 spoločnosť na pošte Bratislava zaplatila za doručované zásielky sumu 1.066 niekdajších Sk. Odvolací súd tieto listinné dôkazy považoval za dostatočné preukázanie skutočnosti, že Opavia - LU doručovala a i doručila oznámenia zhora právnemu predchodcovi žalobcu a umožnila tak, aby sa dostali do sféry Senického Zdroja, takže urobila, čo mohla (nedoručovala uvedenú zásielku obyčajnou poštou, ale doručovala ju doporučene). Riadne zrealizovanie započítania z jej strany potvrdzuje aj to, že v súlade s oznámením o zápočte bola suma 173.000 niekdajších Sk uhradená na účet Senického Zdroja. Táto suma predstavuje rozdiel medzi celkovým záväzkom voči Senickému Zdroju vo výške 1.375.000 niekdajších Sk a započítavanou vzájomnou pohľadávkou vo výške 1.202.000 niekdajších Sk. Zaplatenie tejto sumy žalobca potvrdil.
6. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal ešte právny predchodca žalobkyne (E. R., ktorému prislúchalo postavenie žalobcu v čase rozhodnutí oboch nižších súdov) dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzoval z ustanovení § 420 písm. f/ a § 421 ods. 1 písm. a/ aj b/ CSP. K vade tzv. zmätočnosti uviedol, že nižšie súdy nevykonali navrhnuté dôkazy o nerealizácii zmluvy o sprostredkovaní, i keď príslušný návrh bol podaný a dôkaz šlo vykonať pripojením a oboznámením súdnych spisov Krajského súdu v Bratislave. Uviedol, že nebola naplnená legitimita očakávania v zmysle ustálenej teórie praxe (?). Pokiaľ šlo o dôvod dovolania spočívajúci v nesprávnom právnom posúdení veci, k tomu uviedol, žeotázka, ktorú (podľa neho) odvolací súd vyriešil nesprávne, znie: „Či na preukázanie fikcie doručenia v zmysle § 45 Občianskeho zákonníka postačuje podací lístok žalovaného adresovaný žalobcovi“. Odvolaciemu súdu vytýkal, že podací lístok považoval za dostatočný dôkaz preukazujúci doručenie zásielky do dispozície adresáta, hoci podľa jeho názoru za dostatočný dôkaz preukazujúci doručenie zásielky sa považuje potvrdenie pošty o doručovaní, prevzatá doručenka alebo vrátená listová zásielka o neprevzatí. Doplnil, že z právnej logiky vyplýva, že ak má mať právny úkon voči niekomu účinky, tak s ním musí byť oboznámený, alebo aspoň mať tú možnosť. Jednostranný právny úkon má byť doručený. Poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu z 31. januára 2018 sp. zn. 4Obdo/73/2016 (R 85/2018), od ktorého sa mal odvolací súd odkloniť a z ktorého vyplýva, že: „Výpoveď bola žalobcovi doručovaná na adresu sídla spoločnosti prostredníctvom pošty a adresát mal možnosť oboznámiť sa s obsahom zásielky dňa 28. novembra 2012, a to na základe vhodenia oznámenia pošty o uložení tejto zásielky do poštovej schránky.“ Doplnil, že v prípade, ak by mal najvyšší súd za to, že uvedený právny názor sa nedá pokladať za ustálenú súdnu prax, ale len za legitímne očakávanie, aby posúdil prípustnosť jeho dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. b/ CSP. Navrhol zmeniť rozsudok odvolacieho súdu a vyhovieť jeho žalobe.
7. Intervenient navrhol dovolanie zamietnuť pre absenciu dôvodnosti a zákonnosti žalobcom podaného dovolania, ako aj pre skutkovo i právne dostatočne presvedčivé a správne odôvodnenie napadnutého rozsudku.
8. Žalovaná navrhla rozhodnutie odvolacieho súdu v celom rozsahu ako vecne správne potvrdiť (?, zrejme i ona taktiež dovolanie zamietnuť - pozn. dovolacieho súdu), majúc za to, že žalobca svoje tvrdenia žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal a jeho nároky sú v celom rozsahu neoprávnené.
9. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala včas, t. j. v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana, v ktorej neprospech bol vydaný napádaný rozsudok odvolacieho súdu a tiež jemu predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie (§ 424 CSP), zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443, časť vety pred bodkočiarkou CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
10. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
11. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, a/alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
12. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
13. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
14. Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
15. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť v dovolaní zákonu zodpovedajúcim spôsobom, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a v dovolaní náležite vymedziť dovolací dôvod (§ 420 CSP alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
16. Žalobca tvrdiac zaťaženie konania pred nižšími súdmi tzv. zmätočnostnou vadou v zmysle § 420 písm. f/ CSP takúto vadu videl v tom, že nižšie súdy nevykonali navrhnuté dôkazy o nerealizácii zmluvy o sprostredkovaní.
17. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil chyby vymenovanej v tomto ustanovení, ale rozhodujúcim je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
18. Podľa konštantnej judikatúry najvyššieho súdu dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP nie je paušálne tvrdenie o nedostatočne zistenom skutkovom stave, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (tu porovnaj 3Cdo/26/2017, 4Cdo/56/2017, 5Cdo/90/2017 alebo 8Cdo/187/2017). Súlad tohto právneho názoru s Ústavou Slovenskej republiky (ústavný zákon SNR č. 460/1992 Zb. v znení neskorších ústavných zákonov a nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, ďalej len „Ústava“ a „ústavný súd“) posudzoval ústavný súd napríklad v uznesení sp. zn. II. ÚS 465/2017, nedospel však k záveru o jeho ústavnej neudržateľnosti. Na druhej strane ústavný súd vo svojich rozhodnutiach tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy (III. ÚS 332/09). Zásadám spravodlivého procesu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (uverejneného oznámením Federálneho ministerstva zahraničných vecí ČSFR č. 209/1992 Zb.) totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi konštatované skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky) odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 Ústavy a čl. 6 Základných princípov CSP) a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené, a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018). Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva i podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán na vykonanie dôkazov s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, II. ÚS 410/06).
19. V súlade s už spomínanou judikatúrou ústavného súdu dovolací súd už v uznesení zo 16. mája 2019 sp. zn. 4Cdo/100/2018 poukázal na to, že procesnému právu účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených návrhoch (a dôkazoch) rozhodnúť, ale tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodniť, prečo a z akých dôvodov tak neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno odôvodniť len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ktorú má navrhnutý dôkaz overiť alebo vyvrátiť, je bez relevantnej súvislosti s predmetom konania. Ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím argumentom je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorého overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tietodôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces a táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (5Cdo/151/2019).
20. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku (bod 23.) uviedol, že: „Právny zástupca ďalej namietal a navrhoval doplniť dokazovanie pripojením spisov, v ktorých sú vedené konania o odporovateľnosti právnych úkonov a kde súd zrušil účinnosť zmlúv, išlo o konania vedené na KS Bratislava sp. zn. 16Cbi 66/04, 11Cbi 67/04, 13Cbi 57/03. Tento návrh na vykonanie dôkazu bol zamietnutý ešte na pojednávaní dňa 26.3.2009, a to z dôvodu, že sám právny zástupca žalobcu uviedol, že prišlo nakoniec v týchto veciach k zastaveniu konania, pretože nový SKP sa so žalovaným dohodol a žalobu zobral späť, čo bolo potvrdené aj právnym zástupcom žalovaného. Z uvedeného je zrejmé, že vo veci neprišlo k meritórnemu rozhodnutiu a teda k vysloveniu nejakého právneho záveru vo veci. Na pojednávaní v liste 1 doloženom na pojednávaní dňa 11.1.2017 právny zástupca označil ďalšie konanie 12Cbi 70/04, procesný návrh v tomto smere nevzniesol. Až po záverečných rečiach právnych zástupcov strán a intervenienta právny zástupca žalobcu navrhoval doplniť dokazovanie predložením ďalšieho spisu 8K 22/02 KS v Bratislave, bližšie nešpecifikoval ako uvedená vec súvisí s prejednávanou vecou a tiež vzhľadom na koncentráciu moci“ (?) „súd tento návrh na doplnenie dokazovania zamietol“. Z uvedeného je zrejmé, že súd prvej inštancie sa pomerne podrobne vysporiadal s dôvodmi, pre ktoré nevyhovel dôkaznému návrhu, s ktorým dovolateľ spojil tvrdenie o výskyte tzv. zmätočnostnej vady; s týmto záverom sa stotožnil tiež odvolací súd a ani dovolací súd nevidí v takto odôvodnenom odmietnutí vykonania navrhovaného dokazovania vybočenie z medzí vytýčených ním vo vyššie spomínanej uznesení vo veci sp. zn. 4Cdo/100/2018 (keď práve naopak porovnaním návrhu na dokazovanie a zodpovedajúcej námietky z dovolania na jednej a argumentácie súdu prvej inštancie na druhej strane je treba podľa najvyššieho súdu dospieť k tomu, že tu boli naplnené prinajmenšom prvé dva dôvody akceptovateľného odmietnutia vykonania navrhnutého dôkazu - keď 1. okolnosť realizácie či jej opaku v podobe nerealizácie zmluvy o sprostredkovaní bola bez priameho významu pre iné okolnosti uzavretia príslušnej zmluvy a existencie z nej vyplývajúcej pohľadávky, použitej na započítanie a 2. skončenie konania, ktorého výsledok mal poslúžiť na preukázanie tvrdenia jednej zo sporových strán, bez meritórneho vyjadrenia sa súdu k podstate sporu, nemalo vo vzťahu k tvrdeniu žiadnu vypovedaciu potenciu).
21. Pokiaľ dovolateľ namietal, že odvolací súd nezaujal adresné stanovisko k jeho námietke, prečo neboli vykonané navrhnuté dôkazy, tu dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že v tejto konkrétnej veci odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie aj pre plné stotožnenie sa s jeho dôvodmi (postupom podľa § 387 ods. 2 CSP), v týchto prípadoch sa povinnosť odvolacieho súdu obmedzuje na vysporiadanie s podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie a s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 CSP) a osvojenie si dôvodov súdu prvej inštancie odvolacím súdom nie je v tejto súvislosti ničím iným, než vylúčením možnosti nevysporiadania sa s niektorým podstatným vyjadrením na súde prvej inštancie a odmietnutím tých tvrdení z odvolania (pre ich nepodstatnosť), ktoré sú vo svojej podstate iba opakovaním už skôr neprijatej argumentácie. Navyše ani v tejto veci nevznikol dôvod ustupovať od tých záverov z judikatúry ústavného súdu, podľa ktorých odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05 ) a právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07 ).
22. V posudzovanom prípade tak obsah spisu nedáva podklad pre záver, že odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP.
23. Dovolateľ vyvodzoval prípustnosť dovolania aj z § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.
24. Otázkou relevantnou podľa § 421 CSP môže byť len otázka právna (nie skutková otázka). Môže ísť tak o otázku hmotnoprávnu (ktorá sa odvíja od interpretácie Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, Zákonníka práce, Zákona o rodine či iného predpisu hmotného práva), ako aj o otázku procesnoprávnu (ktorej riešenie záviselo na aplikácii a interpretácii procesných ustanovení). Predmetná otázka musí byť zároveň procesnou stranou nastolená v dovolaní. Právne otázky dovolateľom v dovolaní nenastolené a nepomenované nemajú z hľadiska prípustnosti dovolania podľa tohto ustanovenia relevanciu.
25. Dovolateľ vymedzil dovolaciu otázku spôsobom už priblíženým v bode 6. tohto uznesenia (najvyššieho súdu).
26. Dovolací súd si plne uvedomuje, že by bolo v rozpore s princípmi spravodlivého procesu, pokiaľ by sa pri posudzovaní dovolania uplatňoval prílišný formalizmus. V rozpore s týmito princípmi ale nie je prístup majúci na zreteli, že ustanovenia CSP vyžadujú istú mieru formálneho a obsahového vyjadrenia dôvodov, z ktorých procesná strana vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania.
27. Ak rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na dvoch alebo viacerých (z hľadiska merita rozhodnutia rovnocenných) dôvodoch, z ktorých každý jeden aj len samostatne bol súdom považovaný za kľúčový [v tom zmysle, že so zreteľom naň bolo treba žalobu buď zamietnuť alebo (naopak) žalobe vyhovieť], úspech dovolateľa v konaní pred dovolacím súdom podmieňuje splnenie dovolateľa zaťažujúcej procesnej povinnosti preukázať prípustnosť a opodstatnenosť dovolania vo väzbe na každý z týchto dôvodov (7Cdo/29/2018 a 3Cdo/158/2017).
28. Dovolací súd uvádza, že z obsahu odôvodnení rozhodnutí nižších súdov vyplýva, že o zamietnutí žaloby rozhodli z viacerých na seba nadväzujúcich dôvodov predstavujúcich sled udalostí, v dôsledku ktorých mali za preukázané, že došlo k započítaniu pohľadávok. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku, s ktorým sa odvolací súd stotožnil, podrobne rozviedol, z akých dôvodov dospel k záveru, že je potrebné žalobu zamietnuť a odvolací súd vo svojom rozsudku na takúto jeho argumentáciu nadviazal (o. i.) za pomoci argumentácie, podľa ktorej „Skutočnosť, že započítanie zo strany spoločnosti Opavia - LU, s.r.o., bolo riadne zrealizované, potvrdzuje aj okolnosť, že v súlade s oznámením o zápočte bola suma 173.000,- Sk uhradená na účet Senického Zdroja, a.s. Senica. Táto suma predstavuje rozdiel medzi celkovým záväzkom voči spoločnosti Senický Zdroj, a.s. Senica, vo výške 1.375.000,- Sk a započítavanou vzájomnou pohľadávkou vo výške 1.202.000,- Sk. Zaplatenie tejto sumy 173.000,- Sk žalobca potvrdil. Odvolací súd tak mal za to, že tieto skutočnosti, ako aj sled udalostí opísaný v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie preukazujú správnosť rozsudku súdu prvej inštancie a to zápočet pohľadávok, v dôsledku čoho v čase podania žaloby žalovaná pohľadávka bola zaniknutá“. (tu porovnaj záver bodu 11. odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu a to konkrétne jeho posledné štyri vety).
29. Vzhľadom na práve uvedené potrebné je podotknúť, že dovolaním v prejednávanej veci zadefinovaná otázka by mohla mať znaky relevantné v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ aj b/ CSP iba vtedy, ak by výsledok jej riešenia odvolacím súdom predstavoval jediný a výlučný dôvod, pre ktorý nebolo žalobe vyhovené (čo v tomto prípade splnené nebolo) alebo vtedy, ak by dovolateľ spolu so spochybnením riešenia tejto otázky bol schopný poskytnúť objektívne uspokojivé vysvetlenie toho, prečo v prípade ním popieraného doručenia oznámenia o zápočte nedošlo zo strany Senického zdroja či po vyhlásení konkurzu na majetok takejto obchodnej spoločnosti zo strany správcu jej konkurznej podstaty (v tomto prípade totožného s pôvodným žalobcom, s postupcom pohľadávky právnemu predchodcovi dnešnej žalobkyne a do tretice aj s právnym zástupcom dovolateľa) ku komunikácii požadujúcej objasnenie plnenia takto len čiastočného a predovšetkým spôsobu určenia jeho výšky - k čomu ale vychádzajúc z obsahu spisu rovnako nedošlo. Dovolateľom nastolená otázka mala preto v danom prípade povahu (len) akademickú, teda šlo o otázku, u ktorej by akýkoľvek do úvahy prichádzajúci výsledok jej riešenia dovolacím súdom nemohol viesť k zrušeniu alebo zmene dovolaním napádaného rozhodnutia odvolacieho súdu ani jemu predchádzajúceho rozhodnutia súdu prvej inštancie. Cieľom civilnéhosporového konania (aj pred dovolacím súdom) je však poskytovanie reálnej ochrany právam, nie riešenie teoretických otázok, ktorého výsledok sa nijako nepremietne do právnej sféry strán sporu.
30. Vzhľadom na už uvedené preto podľa dovolacieho súdu neprichádzal do úvahy iný záver než ten, že dovolanie v prejednávanej veci nebolo možné považovať za prípustné ani podľa § 421 CSP (tu nerozhodno či podľa písmena a/ alebo b/ ustanovenia). Preto dovolanie podľa § 447 písm. c/ CSP (ako celok) odmietol.
31. Rozhodnutie o trovách konania o dovolaní najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
32. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.