2 Cdo 50/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľa B. B.,   IČO : X., so sídlom O., zastúpeného JUDr. R. S., advokátom v M., proti odporkyni U. A., rod. V. J.,

bývajúca v B., zastúpenej JUDr. A. F., advokátom v K., o určenie, že nájomný vzťah trvá,

o nariadenie predbežného opatrenia, vedenej na Okresnom súde Michalovce pod sp. zn.   12 C 168/2010, o dovolaní odporkyne proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 18. mája

2012 sp. zn. 6 Co 109/2012, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 18. mája 2012 sp. zn.  

6 Co 109/2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Michalovce uznesením z 24. januára 2011 č.k. 12 C 168/2010-56 uložil

odporkyni povinnosť umožniť navrhovateľovi užívanie nehnuteľnosti nachádzajúcej sa  

v kat. úz. V., zapísané na LV X. ako parcela č. X. – lesné pozemky o výmere X. m2 v súlade

s nájomnou zmluvou z 30.12.2007, až do právoplatného skončenia konania vo veci samej pod

sp. zn. 12 C 168/2010 Okresného súdu Michalovce. V prevyšujúcej časti návrh na nariadenie

predbežného opatrenia zamietol.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie odporkyne uznesením z 18. mája 2012 sp. zn.  

6 Co 109/2012 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, okrem výroku, ktorým bol

návrh na nariadenie predbežného opatrenia v prevyšujúcej časti zamietnutý. Stotožnil sa

s dôvodmi uznesenia súdu prvého stupňa.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala dovolanie odporkyňa, ktorá navrhla

napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Prípustnosť

dovolania odôvodnila ustanovením § 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a § 237 písm. f/ a g/ O.s.p.,

pretože postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom a nevyjasnilo sa, či vo veci konal alebo nekonal vylúčený sudca. Poukázala na to, že navrhovateľ podal k jej odvolaniu

proti uzneseniu prvostupňového súdu vyjadrenie z 28.4.2012 doručené okresnému súdu

2.5.2012. Táto skutočnosť sa potvrdila po doručení napadnutého uznesenia krajského súdu,

v ktorom sa konštatovalo, že : „Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu navrhol odmietnuť

odvolanie ako oneskorene podané a súčasne uviedol, že naviac odporkyňa neuviedla žiadne

dôvody, ktoré by mali mať za následok zmenu napadnutého rozhodnutia“.  

Tým, že vyjadrenie navrhovateľa na jej odvolanie jej nebolo doručené a preto nemala

možnosť sa k odvolaciemu stanovisku navrhovateľa vyjadriť, došlo k zrejmému porušeniu tak

princípu rovnosti zbraní, ako aj práva na kontradiktórne súdne konanie. Postupom nižších

súdov tak bola vo vzťahu k navrhovateľovi znevýhodnená. Podľa jej názoru postupom

okresného, ako aj postupom krajského súdu (ktorý pochybenie okresného súdu nenapravil) jej

bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Ďalšou skutočnosťou

zakladajúcou prípustnosť dovolania je okolnosť, že hoci v odvolaní namietala zaujatosť sudcu

okresného súdu, krajský súd nepovažoval za potrebné meritórne sa touto námietkou zaoberať

a o nej rozhodnúť, a to s poukazom na to, že uplatnená námietka sa týka okolnosti

spočívajúcej v postupe sudcu v konaní. Podľa jej názoru došlo v konaní aj k vade podľa § 237

písm. g/ O.s.p., keďže sa nevyjasnilo, či vo veci konal, alebo nekonal vylúčený sudca.

Navrhovateľ sa dovolaniu odporkyne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpená advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. V zmysle ustanovenia § 239

O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, vydanému v tejto procesnej forme, je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil   vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Podľa ustanovenia § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide

o   uznesenie   o   príslušnosti,   predbežnom   opatrení,   poriadkovej   pokute,   o   znalečnom,

tlmočnom, o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa

práva duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach

upravených Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Keďže dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu je rozhodnutím

o predbežnom opatrení je zrejmé, že ide o prípad, v ktorom Občiansky súdny poriadok

dovolanie podľa § 239 ods. 3 nepripúšťa.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1, veta druhá O.s.p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237

O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale

sa zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné

ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo

uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných

procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok

právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa

nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne

obsadeným súdom).

So zreteľom na odporkyňou tvrdené dôvody prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd

Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej

veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a ustanovenia  

(§ 237 písm. g/ O.s.p.), rozhodovanie vylúčeným sudcom.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,

ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky : 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,  

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti rozumieť

taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných práv a právom

chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na zabezpečenie

svojich práv a oprávnených záujmov.

So zreteľom na dovolateľkou vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zameral

na posúdenie, či postupom súdov nebola tejto účastníčke odňatá možnosť konať pred súdom

(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie procesne nesprávny,

zákonu sa priečiaci postup súdu, majúci za následok znemožnenie realizácie procesných

oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania (napr. práva zúčastniť sa na pojednávaní,

vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy, podať opravný prostriedok alebo vyjadrenie, v stanovenej lehote urobiť procesný úkon a pod.).

O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd  

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré

mu právny poriadok priznáva. O taký prípad v prejednávanej veci ide.

Dovolateľka namietala, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že jej

nebolo doručené vyjadrenie navrhovateľa k jej odvolaniu proti uzneseniu súdu prvého stupňa.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky

zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva  

na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky.

Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý má právo,

aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, a aby sa

mohol vyjadriť k všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, každý má

právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná

nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych

právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania  

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z   23. augusta 2001  

II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/2002, z 5. apríla 2007 III. ÚS 171/2006).

Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov  

v   občianskom   súdnom   konaní   tak,   aby   bola   zabezpečená   spravodlivá   ochrana   práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

V zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnané postavenie

a súd je povinný zabezpečiť im rovnané možnosti na uplatnenie ich práv.

Z obsahu spisu vyplýva, že k odvolaniu podaného odporkyňou proti uzneseniu súdu

prvého stupňa (č.l. 134-136) doručenému právnemu zástupcovi navrhovateľa 18. apríla 2012

podal tento písomné vyjadrenie (č.l. 167-168), ktoré bolo prvostupňovému súdu doručené

osobne (č.l. 167 spisu), pričom zo spisu vyplýva, že nebolo doručené ani právnemu

zástupcovi odporkyne (ani odporkyni).

Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov

treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka

konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred

súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti

práva na spravodlivý proces. Keďže v danej veci vyjadrenie navrhovateľa k odvolaniu

odporkyne nebolo doručené právnemu zástupcovi odporkyne (ani odporkyni), treba

konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné odvolacie konanie považovať za spravodlivé. Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre

ľudské práva z 27. apríla 2010 v prípade Hudáková proti Slovenskej republike, v ktorom bolo

poukázané na to, že princíp rovnosti zbraní ako jeden zo znakov širšieho konceptu

spravodlivého súdneho konania, vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná

možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne

nevýhodnejšej pozície vis-á-vis proti jej protistrane (pozri napr. Nideröst – Huber, proti

Švajčiarsku z 18. februára 1997, ods. 23, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-I).

Okrem tejto požiadavky koncept spravodlivého súdneho konania v sebe implikuje

právo na kontradiktórne konanie, podľa ktorého procesné strany musia dostať príležitosť

nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale aj zoznámiť sa  

so všetkými dôkazmi a pripomienkami, ktoré boli predložené s cieľom ovplyvniť rozhodnutie

súdu a vyjadriť sa k nim (por. Nideröst – Huber, citované vyššie, ods. 24). Právo  

na spravodlivé súdne konanie však nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti

od špecifických okolností predmetného prípadu (por. Asnar proti Francúzsku, (č. 2),  

č. 12316/04 ods. 26, 18. október 2007 a Vokoun proti Českej republike č. 20728/05, ods. 26,

3. júl 2008).

Dovolací súd poukazuje aj na to, že význam požiadavky, aby bolo vyjadrenie

k odvolaniu zaslané účastníkovi konania, spočíva v potrebe zabezpečenia, aby procesné strany

mali vieru vo výkon spravodlivosti a aby im nebola odopretá možnosť vyjadriť sa

k skutočnostiam, ktoré by mohli ovplyvniť rozhodnutie súdu. Bolo povinnosťou odvolacieho

súdu, aby pred svojím rozhodnutím o odvolaní odporkyne, o ktorom rozhodoval bez

nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., poskytol odvolateľke možnosť vyjadriť

sa k písomnému podaniu navrhovateľa (vyjadrenie k odvolaniu).

Preto dovolací súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu základného práva

dovolateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď aj nález Ústavného súdu

Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 335/2006), v dôsledku čoho bola dovolateľke odňatá

možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Existenciu namietanej procesnej vady podľa § 237 písm. g/ O.s.p. dovolací súd

nezistil. Ďalšie námietky dovolateľky označené v dovolaní považoval za nedôvodné.

Procesná vada podľa ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p. (aby bolo vyjadrenie

k odvolaniu zaslané účastníkovi konania) zakladá prípustnosť dovolania a je zároveň tiež

dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté rozhodnutie zrušiť, pretože rozhodnutie

vydané v konaní postihnutom tak závažnou procesnou vadou nemôže byť považované  

za správne. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie odvolacieho súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.), pričom sa ďalšími dovolacími

dôvodmi nemohol zaoberať.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súd Slovenskej republiky pomerom hlasov  

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. marca 2014

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová