2 Cdo 5/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného R., so sídlom v K., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. D. B., so sídlom v K., proti povinnej J. S., bývajúcej v L., pre vymoženie 33,99 € s príslušenstvom a trov exekúcie, vedenej
na Okresnom súde Lučenec pod sp.zn. 17 Er 1074/2010, Ex X., o dovolaní oprávneného
proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 13. júla 2011, sp.zn. 15 CoE 139/2011,
takto
r o z h o d o l :
Dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnej náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Lučenec uznesením z 20. januára 2011 č.k. 17 Er 1074/2010-29 zamietol
žiadosť súdneho exekútora JUDr. M. J. o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod
sp.zn. Ex X.. Rozhodnutie odôvodnil tým, že exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok
sp.zn. 2 C 488/2009 z 8.3.2010, ktorý vydal rozhodca Arbitrážneho súdu Košice podľa
zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej iba ZoRK). Tento rozsudok uložil
povinnej zaplatiť priznané nároky oprávneného z titulu dlžného poistného z poistenia na
základe poistnej zmluvy č. X. z 27.2.2007 uzavretej medzi oprávneným a povinnou.
Prvostupňový súd vyvodil, že v predmetnej exekučnej veci sa vymáhalo plnenie zo
spotrebiteľskej zmluvy a že na zmluvný vzťah medzi poistníkom a poistencom je potrebné
aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Predmetná zmluva obsahuje také podmienky,
ktoré treba v zmysle platnej legislatívy posudzovať ako neprijateľné a v konečnom dôsledku
za neplatné. Neprijateľné a neplatné je zmluvné dojednanie účastníkov o rozhodcovskej
doložke v časti XV bod 2. Všeobecných poistných podmienok. Rozhodcovská doložka bola
v čase uzatvárania neprijateľnou podmienkou a od počiatku neplatnou v zmysle § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka účinného v čase uzatvárania zmluvy, ako aj smernice Rady
č. 93/13/EHS. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, nespĺňa podmienku
uvedenú v písm.q/ bod 1. Prílohy citovanej smernice v tom smere, že rozhodcovské konanie
bolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné.
Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní nemôže byť riadnym exekučným titulom
na vykonanie exekúcie, keďže nie je materiálne vykonateľný.
Krajský súd v Banskej Bystrici na odvolanie oprávneného uznesením z 13. júla 2011
sp.zn. 15 CoE 139/2011 uznesenie okresného súdu potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.).
Preskúmaním veci dospel k záveru, že súd prvého stupňa správne rozhodol. Prednostne sa
zaoberal otázkou právomoci orgánu (rozhodcovského súdu), ktorý vydal exekučný titul.
Zistenie o neplatnosti rozhodcovskej doložky je samo osebe postačujúcim dôvodom pre
zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Okresný
súd správne konštatoval, že napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky reálne
dochádza k narušeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to v neprospech spotrebiteľa
(dlžníka). Spotrebiteľ nemal možnosť žiadnym spôsobom zmeniť obsah všeobecných
poistných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy o poistení, nemohol vyjednávať, jedinou
alternatívou bolo prijatie alebo odmietnutie nároku oprávneného ako celku. Uviedol, že nie je
dôvodná ani odvolacia námietka oprávneného, že okresný súd vo svojom procesnom postupe
prekročil rámec preskúmavacej činnosti, ktorý mu zveril zákon č. 233/1995 Z.z. V zmysle
ustanovenia § 44 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak je
exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, tak súlad rozhodcovského rozsudku ako
exekučného titulu s § 45 ods. 1 ZoRK je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie
exekúcie. Povinnosťou exekučného súdu je preskúmať aj exekučný titul a môže ho
preskúmavať z hľadísk vyjadrených v ustanovení § 45 ZoRK aj pokiaľ ide o materiálnu
správnosť. Predmetný exekučný titul teda nie je vykonateľný. Nesúhlasil s námietkou
oprávneného, že ak okresný súd v danej veci nenariadil pojednávanie, odňal mu možnosť
konať pred súdom. Uviedol, že exekučné konanie je konaním vykonávacím a nie konaním
sporovým. Napokon aj sám oprávnený uviedol, že v exekučných konaniach sa spravidla
pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základnom konaní
a dokazovanie nie je potrebné. Predmetný rozhodcovský rozsudok Arbitrážneho súdu
v Košiciach nie je riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie v zmysle § 41 ods. 2
písm.d/ Exekučného poriadku. Pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo
riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol rozhodcovský rozsudok, na základe
ktorého by mala byť vykonaná exekúcia.
Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie oprávnený. Navrhol uznesenia
oboch súdov nižších stupňov zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie okresnému súdu. Namietal
odňatie mu možnosti konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.) a súdy rozhodli vo veci, ktorá
nepatrí do právomoci okresného i krajského súdu (§ 237 písm.a/ O.s.p.). Navyše rozhodnutie
prvostupňového aj odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Oba exekučné súdy považovali predložené Všeobecné poistné
podmienky a rozhodcovskú doložku za zásadné. Nenariadením pojednávania mu súdy odňali
možnosť konať pred súdom, vyvrátiť alebo oslabiť právny názor, ktorý je základom pre
rozhodnutie oboch stupňov súdov. Ďalej uviedol, že Exekučný poriadok ani iný právny
predpis vnútroštátneho práva či práva EÚ neumožňuje exekučnému súdu skúmať prijateľnosť
či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky. Takáto právomoc exekučných súdov nevyplýva ani
z judikatúry Európskeho súdneho dvora. Podľa názoru oprávneného súdy nižších stupňov sa
dopustili nesprávneho právneho posúdenia dvoch základných otázok a to, že dospeli
k nesprávnemu záveru o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky a nesprávne právne posúdili
ustanovenia Exekučného poriadku a dospeli k nesprávnemu právnemu záveru, podľa ktorého
sú oprávnené zamietnuť žiadosť na vydanie poverenia, resp. zastaviť exekúciu z dôvodu
neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.
Povinná sa k dovolaniu oprávneného nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento
opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236
a nasl. O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel
k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Dovolanie proti uzneseniu
odvolacieho súdu je podľa § 239 ods. 1 O.s.p. prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie je
prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm.c/ O.s.p. V zmysle § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd
vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu
na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide
o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolaním je v danom prípade napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu,
ktoré nevykazuje znaky niektorého z uvedených uznesení, preto je dovolanie proti nemu
podľa § 239 ods. 1, 2 O.s.p. neprípustné.
So zreteľom na ustanovenie § 242 ods. 1 druhá veta O.s.p. ukladajúce dovolaciemu
súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 O.s.p. (či to
účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len
na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu podľa § 239 O.s.p., ale sa
zaoberal aj otázkou, či dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p. Uvedené zákonné
ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo
uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané je postihnuté niektorou zo závažných
procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok
právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka,
prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať
pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Oprávnený vady konania podľa § 237 písm.b/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal a ich
existenciu nezistil ani dovolací súd.
Vzhľadom na oprávneným tvrdený dôvod prípustnosti dovolania sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia, že v prejednávanej
veci mu súdom bola odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Pod odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný
postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu právna úprava priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm.f/ O.s.p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. O taký prípade v prejednávanej veci nejde z dôvodu, že súdy
pri prejednaní a rozhodovaní veci postupovali v súlade s právnymi predpismi a oprávnenému
neznemožnili uplatniť procesné práva priznané mu právnym poriadkom na zabezpečenie jeho
práv a oprávnených záujmov.
Oprávnený v súvislosti s tvrdením vady konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.
namietal, že okresný súd v danej exekučnej veci nenariadil pojednávanie.
Podľa § 115 ods. 1 O.s.p. ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,
súd nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, na ktoré predvolá účastníkov a všetkých,
ktorých prítomnosť je potrebná.
Z citovaného ustanovenia, v ktorom je vyjadrená zásada civilného procesu – zásada
ústnosti konania – vyplýva, že súd je povinný nariadiť pojednávanie vo veci samej, okrem
prípadov výslovne uvedených v § 115a O.s.p.
Pokiaľ ide o námietku oprávneného (§ 237 písm.a/ O.s.p.), že Exekučný poriadok ani
iný právny predpis vnútroštátneho práva či práva EÚ neumožňuje exekučnému súdu skúmať
prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky a exekučného titulu je treba uviesť, že je
povinnosťou exekučného súdu pred vydaním poverenia na vykonanie exekúcie skúmať, či
návrh na vydanie exekúcie a exekučný titul nie sú v rozpore so zákonom a či rozhodcovský
súd mal právomoc vo veci konať (§ 45 ods. 1 písm.b/ zákona č. 244/2002 Z.z.
o rozhodcovskom konaní). Právomoc súdu skúmať samotné rozhodcovské konanie vyplýva
z ustanovenia § 45 ods. 1, 2 citovaného zákona. Vzhľadom na to nie je opodstatnená námietka
dovolateľa o existencii vady konania v zmysle § 237 písm.a/ O.s.p. Súdy rozhodovali vo veci,
ktorá patrí do ich právomoci. Napokon v tomto smere dovolací súd pokiaľ ide o námietky
dovolateľa týkajúce sa ustanovení § 237 písm.a/ a f/ poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky pod sp.zn. 3 Cdo 146/2011.
Z obsahu dovolania vyplýva, že oprávnený namietal nesprávne právne posúdenie veci,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.).
Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje
právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym
právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.
O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,
alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne
posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania
nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť
rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať
za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne
prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd
(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych
skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby
dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.
Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší
súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného v súlade s § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je
prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnej povinnej dovolací súd náhradu trov dovolacieho
konania nepriznal, pretože nepodala návrh na ich náhradu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p., § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2012
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová