2 Cdo 49/2011

 

znak

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, v právnej veci žalobcu   J. H., bývajúceho v Z., zastúpeného JUDr. B. M., so sídlom v N., proti žalovanej B. H.,

bývajúcej v M., zastúpenej Mgr. R. K., advokátom v Ž., o zaplatenie 3 950,08 €

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Martin pod sp.zn. 21 C 110/2008, o dovolaní

žalobcu   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Žiline   z   29.   septembra 2010   sp.zn.  

6 Co 256/2010, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a.

Žalobca je povinný zaplatiť žalovanej trovy dovolacieho konania v sume 178,20 €  

na účet Mgr. R. K. do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Martin rozsudkom z 8. decembra 2009 č.k. 21 C 110/2008-136 v spojení

s opravným uznesením z 8. júna 2010 č.k. 21 C 110/2008-167 uložil žalovanej zaplatiť

žalobcovi 3 950,08 € so 7,5 % úrokom z omeškania z tejto sumy od 30. októbra 2008  

do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Taktiež uložil žalovanej zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 1 479,67 € na účet právneho zástupcu JUDr. B. M. do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že peňažné

prostriedky vo výške 3 950,08 €, ktoré sa nachádzali na podnikateľskom účte žalobcu a ktoré

vybrala žalovaná bez súhlasu žalobcu, boli súčasťou podniku, ktorý patril žalobcovi a neboli

súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Iba žalobca ako podnikateľ mohol samostatne rozhodnúť o tom, aká časť výnosov a zisku bude použitá na jeho osobnú spotrebu,

resp. na osobnú spotrebu manželov. Až na základe rozhodnutia podnikateľa sa takto

vyčlenené finančné prostriedky stávajú súčasťou bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Uvedené   platí   aj   v   prípade,   že   žalovaná   mala   oprávnenie disponovať   s   finančnými

prostriedkami   na   predmetnom   podnikateľskom   účte.   Keďže žalovaná   vybrala  

z   podnikateľského   účtu   žalobcu   bez   jeho   súhlasu   peňažné   prostriedky vo výške  

3 950,08 €, na výzvu ich v stanovenej lehote nevrátila, súd žalobe vyhovel a priznal žalobcovi

aj nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa ustanovenia § 517 Občianskeho zákonníka,

v nadväznosti na ustanovenie § 3 Nariadenia vlády č. 87/1990 Zb. O trovách konania súd

rozhodol podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p.

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Žiline rozsudkom z 29. septembra 2010 č.k.  

6 Co 256/2010-187 rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením zmenil tak, že

žalobu žalobcu zamietol a uložil mu povinnosť zaplatiť žalovanej trovy konania vo výške

1 450,87 € na účet jej právneho zástupcu do 3 dní. Dospel k záveru, že okresný súd

dostatočne zistil skutkový stav veci, no nesprávne ju právne posúdil. Poukazujúc  

na ustanovenie § 143 Občianskeho zákonníka zdôraznil, že rozsah bezpodielového

spoluvlastníctva manželov môže byť eventuálne modifikovaný len dohodou podľa

ustanovenia § 143a Občianskeho zákonníka, no k tomu v prípade účastníkov konania nedošlo.

Predpokladom vylúčenia vecí z bezpodielového spoluvlastníctva manželov z dôvodu, že vec

podľa svojej povahy slúži výkonu povolania len jedného z manželov je to, že zároveň neslúži i druhému manželovi. Pre úvahu o vylúčení veci z bezpodielového spoluvlastníctva manželov

z dôvodu, že táto podľa svojej povahy slúži výkonu povolania len jedného z manželov, nie je

rozhodujúce to, či bola určená pre výkon povolania len jedného z manželov, ale to, či podľa

vôle manželov slúžila (mohla slúžiť) obom. Pokiaľ teda určitá vec slúžila (mohla slúžiť)

i druhému manželovi či už k výkonu jeho povolania alebo k inému účelu ako k výkonu

povolania, resp. obom manželom súčasne, neprichádza do úvahy vylúčenie tejto veci

z bezpodielového spoluvlastníctva manželov. V prejednávanej veci medzi účastníkmi konania

nebola sporná skutočnosť, že peniaze, ktoré plynuli na účet žalobcu, (t.j. aj suma  

119 000,-- Sk), predstavovali príjmy z nájmu prevádzkovej budovy s.č. X., ktorá bola v čase

výberu   v   spoluvlastníctve   žalobcu   a   žalovanej.   Spornou   nebola   ani skutočnosť, že

žalovaná mohla disponovať s peniazmi, ktoré predstavovali príjem z nájmu prevádzkovej

budovy s.č. X. a ktoré prichádzali postupne a za trvania manželstva (podľa obsahu rozsudku Okresného súdu Čadca sp.zn. 4 C 141/2008 účastníci uzavreli manželstvo dňa

11.11.1999) na účet žalobcu. Odvolací súd uzavrel, že peniaze (t.j. veci) nachádzajúce sa  

na účte žalobcu boli príjmom (výnosom) z nehnuteľnosti, ktorá slúžila obom účastníkom

konania ako manželom. Pritom podľa názoru odvolacieho súdu je nerozhodné, či označená

nehnuteľnosť   bola   v   bezpodielovom   spoluvlastníctve   manželov   alebo   v   podielovom

spoluvlastníctve   účastníkov   konania.   Nakoľko   žalovaná   mala   naviac   k   účtu   žalobcu

dispozičné oprávnenie (ktoré mohla získať len s jeho súhlasom), odvolací súd mal za to, že

podľa vôle účastníkov označené peniaze slúžili obom manželom. Za daného stavu preto

nemožno sumu 119 000,-- Sk, ktorú vybrala žalovaná z účtu žalobcu za trvania manželstva

vylúčiť z bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a to aj v prípade, že sa nachádzali  

na podnikateľskom účte žalobcu. Ak okresný súd vychádzal v tomto smere z iných právnych

úvah, odvolací súd ich považoval za nesprávne. Pokiaľ teda žalobca v prejednávanej veci

žiadal, aby mu žalovaná s poukazom na ustanovenie § 126 Občianskeho zákonníka ako

výlučnému vlastníkovi vrátila sumu 119 000,-- Sk, odvolací súd jeho návrh v celom rozsahu

zamietol, nakoľko s poukazom na vyššie uvedené skutkové zistenia a právne úvahy žaloba

podľa § 126 Občianskeho zákonníka je medzi bezpodielovými spoluvlastníkmi vylúčená.  

Za danej situácie nebolo potrebné zaoberať sa prípadnou námietkou započítania nároku

žalovanej na zaplatenie alikvotnej časti nájomného. Napokon aj samotná žalovaná (ako to

vyplýva z jej odvolania) túto námietku nepovažovala ani za započítanie, ani za vzájomný

návrh proti žalobcovi.

Rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca dovolaním. Prípustnosť dovolania

odôvodnil ustanovením § 236 ods. 1 a § 238 ods. 1 O.s.p. a jeho dôvodnosť ustanovením  

§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., pretože odvolací súd vec nesprávne právne posúdil. Poukázal  

na ustanovenia § 143, § 118 ods. 1, § 126, § 139 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 2, § 5  

ods. 1, 2, 3 Obchodného zákonníka, § 2, § 10 ods. 1, 2, § 32 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z.

o dani z príjmov, na čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, 4, čl. 47, čl. 152 Ústavy Slovenskej republiky,

na § 1, § 3, § 6, § 132, § 153 ods. 1, § 154 ods. 1 O.s.p. a uzavrel, že nesprávne právne

posúdenie veci vidí v tom, že súd nesprávne vyložil na prejednávanú vec uplatnené

ustanovenia § 143 a § 126 Občianskeho zákonníka. Podnik, prostredníctvom ktorého žalobca

ako fyzická osoba vykonáva podnikateľskú činnosť, má povahu veci rýdzo osobnej povahy,

pretože slúži na základe iba jeho rozhodnutia jeho osobnej potrebe pri výkone podnikania  

a   taktiež preto, lebo tento podnik prevádzkoval ešte pred uzavretím manželstva. Účet   a   finančné prostriedky tvorili súčasť podniku žalobcu a žalovaná nepreukázala vzťah  

k žalobcom vykonávanej zárobkovej činnosti vykonávaním živnosti. Až čistý zisk z tejto

činnosti by patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Uplatnený nárok je predmetom výlučného vlastníctva žalobcu spojeného s podnikom, prostredníctvom ktorého

vykonáva svoje živnostenské podnikanie. Žalovaná disponuje vybratými finančnými

prostriedkami bez právneho dôvodu. Žalobca navrhol, aby dovolací súd zmenil rozsudok

odvolacieho súdu tak, aby potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Žalovaná navrhla dovolanie zamietnuť, pretože odvolací súd vo veci správne

rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že  

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale aj v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/

O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej

existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá za rozdiel od vád taxatívne vymenovaných  

v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní.

Dovolateľ namietal, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu  

na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Posúdiť, či je napadnutý rozsudok odvolacieho súdu so zreteľom na uplatnený

dovolací dôvod (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.), obsahovo konkretizovanému dovolacími

námietkami   správny   (§   243b   ods.   1   O.s.p.),   znamená   v   danom   prípade   preskúmať

opodstatnenosť odvolacím súdom vysloveného právneho názoru, že peniaze (t.j. veci)

nachádzajúce sa na účte žalobcu boli príjmom (výnosom) z nehnuteľnosti, ktorá slúžila obom

účastníkom konania ako manželom. Nepovažoval pritom za rozhodujúce, či predmetná

nehnuteľnosť   bola   v   bezpodielovom   spoluvlastníctve   manželov   alebo   v   podielovom

spoluvlastníctve účastníkov konania. Žalovaná naviac mala k účtu aj dispozičné oprávnenie,

ktoré mohla získať iba so súhlasom žalobcu. Za daného stavu nemožno vylúčiť sumu

119 000,-- Sk, ktorú vybrala žalovaná z účtu žalobcu za trvania manželstva z bezpodielového

spoluvlastníctva manželov a to aj v prípade, že sa nachádzali na podnikateľskom účte

žalobcu. Dovolací súd takýto záver odvolacieho súdu považuje za správny.

Podľa ustanovenia § 143 Občianskeho zákonníka v bezpodielovom spoluvlastníctve

manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov

za trvania manželstva s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré

podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov,

a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako

právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka.

Podľa ustanovenia § 143a ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka manželia môžu dohodou

rozšíriť alebo zúžiť zákonom určený rozsah bezpodielového spoluvlastníctva. Obdobne sa

môžu dohodnúť aj o správe spoločného majetku. Dohoda vyžaduje formu notárskej zápisnice.

Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka podnikaním sa rozumie sústavná

činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť

za účelom dosiahnutia zisku. Podnikanie jedného z manželov ako fyzickej osoby sa považuje

za výkon povolania a je jedným zo spôsobov ekonomického zabezpečenia manželov. Výnosy

z   oddeleného   majetku   jedného   z   manželov   patria   do bezpodielového   spoluvlastníctva

manželov a rovnako ako mzda z pracovného pomeru vyplácaná jednému z manželov sú

najčastejším   zdrojom   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov,   z   ktorého   je   potom

vytváraný spoločný majetok manželov. Z ustanovení Občianskeho zákonníka nevyplýva, že

spoločným majetkom by mal byť iba zisk, ktorý predstavuje rozdiel medzi výnosmi  

z podnikania a nákladmi na podnikanie v súvislosti s ním vynaložené. Nejestvuje žiaden

zákonný dôvod, aby akýkoľvek výnos z podnikania manželov bol vylúčený z režimu

bezpodielového spoluvlastníctva. Tento záver sa uplatní bez ohľadu na to, či výnosy

dosiahnuté podnikateľskou činnosťou podnikateľa, spočívajúce v peňažnom príjme sú

podnikateľovi vyplatené v hotovosti alebo sú mu poukázané na účet v bankovom ústave.

Napokon aj výnosy z oddeleného majetku jedného z manželov patria do bezpodielového

spoluvlastníctva manželov.

Dovolací súd na vyššie uvedené poukazuje a stotožňuje so skutkovými ako aj

právnymi závermi odvolacieho súdu.

So zreteľom na uvedené dovolanie žalobcu smerujúce proti správnemu rozsudku

odvolacieho súdu zamietol (§ 243b ods. 1 O.s.p.).

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti

žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142

ods. 1 O.s.p.). Úspešná účastníčka v dovolacom konaní podala návrh na uloženie povinnosti

nahradiť jej trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.).

Dovolací súd jej priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu službu, ktorú poskytol žalovanej vypracovaním vyjadrenia zo 7. februára 2011 k dovolaniu žalobcu (§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1 tejto vyhlášky vo výške

141,09 € a náhradu výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné určil

vo výške 1/100 výpočtového základu (§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky), t.j. 7,41 €.

Keďže právny zástupca je platcom DPH, súd priznal aj 20 % DPH (§ 18 ods. 3 vyhlášky).

Celkovo trovy právneho zastúpenia predstavujú sumu 178,20 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 31. mája 2011

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová