2 Cdo 464/2013
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L., so sídlom v B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou C., so sídlom v B., proti žalovanému L. O.,
bývajúcemu v P., o zaplatenie 34,52 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký
Krtíš pod sp. zn. 3 Ro 80/2013, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej
Bystrici z 26. septembra 2013 sp. zn. 16 Co 328/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Veľký Krtíš uznesením z 13. mája 2013 č. k. 3 Ro 80/2013-7 zastavil
konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za návrh na začatie konania [§ 10 ods. 1
zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“)] po zistení, že výzvu na zaplatenie
súdneho poplatku prevzal žalobca 21. marca 2013 a súdny poplatok 16,50 € v určenej lehote 10 dní od doručenia výzvy nezaplatil napriek poučeniu o následkoch nezaplatenia súdneho
poplatku.
Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/
O.s.p.). Podľa názoru navrhovateľa mu postupom prvostupňového súdu bola odňatá možnosť
konať pred súdom. Namietol, že v tejto veci podal návrh na začatie konania už v roku 2006
v elektronickej podobe a podpísal zaručeným elektronickým podpisom. Okresný súd ale
odmietol takto urobené podanie prijať a DVD nosiče vrátil žalobcovi späť. O prípustnosti
tohto podania rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý sťažnosť ako podanú
oneskorene rozhodnutím III. ÚS 142/07 odmietol. Následne sa domáhal vyslovenia porušenia 2 2 Cdo 464/2013
svojho práva na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Tento súd dňa 16. júna 2009
o sťažnosti žalobcu č. 54252/07 rozhodol Rozsudkom, že prišlo k porušeniu Článku 6 ods. 1
Dohovoru. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v obdobných,
skutkovo totožných veciach [napr. Nález sp. zn. II. ÚS 148/08 (ďalej len „nález“)]
konštatoval, že týmto postupom prvostupňového súdu bolo porušené základné právo žalobcu
na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd. Ústavný súd zároveň prvostupňovému súdu prikázal konať vo veci predmetného
podania žalobcu, lebo návrh na začatie konania bol urobený v zákonom ustanovenej forme.
Dodal, že právne účinky tohto podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania;
na tomto zásadnom závere nemôže nič zmeniť prípadná okolnosť, že z technických príčin
nemôže súd podanie žalobcu zaevidovať spätne ku dňu jeho doručenia. Žalobca v odvolaní
uviedol ďalej to, že súdu prvého stupňa opätovne doručil podania, o ktorých ústavný súd
rozhodol nálezom. Žalobca mal za to, že účinky podania zostali zachované s účinnosťou ku
dňu jeho podania. Poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 8 zákona č. 71/1992 Zb. je
poplatok za podanie návrhu splatný vznikom poplatkovej povinnosti, ktorá podľa § 5 ods. 1
písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. vzniká podaním návrhu; podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb.
poplatok alebo doplatok poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca
kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným. S prihliadnutím na tieto okolnosti a tiež
rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. júna 1993
sp. zn. 4 Cdo 70/1993 odvolateľ namietol, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať
pred súdom, lebo zastavil konanie, i keď neboli dané procesné predpoklady pre tento postup
– podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. už súdny poplatok nebolo možné vyrubiť. Tento poplatok
bol totiž splatný v roku 2006 a lehota na jeho vyrubenie uplynula 31. decembra 2009.
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 26. septembra 2013
sp. zn. 16 Co 328/2013 napadnuté uznesenie potvrdil. Vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá
právo na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení uviedol, že príkaz vyplývajúci pre
okresný súd z Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. júna 2008 sp. zn.
II. ÚS 148/2008, ktorý vyslovil porušenie základného práva žalobcu na súdnu ochranu
neprijatím podania, sa týkal len podania z 24. júla 2006 urobeného žalobcom elektronickou
formou a podpísaného zaručeným elektronickým podpisom, s dôrazom na to, že právne
účinky tohto podania zostanú zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania. Dospel
k záveru, že splnenie príkazu vyplývajúceho z nálezu, aby okresný súd o podaní žalobcu 3 2 Cdo 464/2013
konal podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a pripísal mu účinky, ako
keby bolo podané v roku 2006, vyžaduje od žalobcu preukázať, že návrh na začatie konania
doručený okresnému súdu v roku 2013, je totožný s návrhom doručeným okresnému súdu
v roku 2006, čo však žalobca nesplnil. Obranu žalobcu spočívajúcu v tom, že po rozhodnutí
ústavného súdu originálne DVD nosiče s pôvodnými návrhmi z roku 2006 nemohol
jednotlivým všeobecným súdom predložiť, lebo boli priložené k jeho ústavným sťažnostiam
a následne zaslané Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu, považoval za nenáležitú.
Poukázal na to, že už Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí z 25. septembra 2012,
konajúc o sťažnosti č. 50645/2008, reagoval na tento argument žalobcu. Skonštatoval, že
vo formulári sťažnosti ako aj v iných dokumentoch súdu je výslovne uvedené, že sa súdu
nemajú predkladať originály dokumentov na účely individuálnej sťažnosti a že napriek tejto
inštrukcii žalobca k svojmu podaniu priložil originálne DVD nosiče a o ich vrátenie
nepožiadal, jeho argument o nemožnosti predložiť tieto DVD nosiče všeobecným súdom je
preto neudržateľný (bod 38 odôvodnenia rozhodnutia). Postup okresného súdu, ktorý vyzval
žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku a poučil ho o možnosti zastavenia konania, ako
následku nezaplatenia súdneho poplatku, bol správny. O trovách konania rozhodol podľa
§ 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.
Uvedené uznesenie odvolacieho súdu dovolaním napadol žalobca. Dovolanie
odôvodnil § 237 písm. f/ O.s.p., nakoľko účastníkovi konania (žalobcovi) sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom. V podstate sa pridržal dôvodov, ktoré uviedol
už v odvolaní a za základ dovolania považoval to, že podanie, ktoré bolo súdu prvého stupňa
doručené 11. marca 2013, nie je žiadnym novým návrhom na začatie konania, ale ide len
o písomné vyhotovenie toho podania urobeného v elektronickej podobe na DVD nosiči v roku
2006, ktoré nález prikázal rešpektovať a priznať mu právne účinky návrhu na začatie konania.
V súvislosti s tým žalobca uviedol, že prvostupňový aj odvolací súd na jednej strane popierajú
totožnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006), na druhej strane ale aj v roku 2013 akceptujú
plnú moc majúcu časovú a vecnú väzbu na podanie z roku 2006. V danom prípade nález
jednoznačne konštatoval protiústavnosť postupu súdu prvého stupňa, preto žalobcu nemala
zaťažovať povinnosť preukazovať, že podanie z roku 2013 je podaním z roku 2006, ktorému
treba v zmysle nálezu priznať právne účinky. Pokiaľ sa súd prvého stupňa odmietol zaoberať
podaním urobeným v roku 2006 v elektronickej podobe, mal prijať také opatrenia, aby
v prípade potreby vedel posúdiť, ktoré návrhy odmietol (napríklad zapísať si úradným
záznamom identifikačné údaje o DVD nosiči, obsahom ktorého sa odmietol zaoberať). 4 2 Cdo 464/2013
V danom prípade bolo – predovšetkým so zreteľom na nález – potrebné vychádzať z toho, že
návrh na začatie konania bol v súlade so zákonom podaný už v roku 2006, preto súdny
poplatok za návrh na začatie konania už nebolo možné vyrubiť. Ak napriek tomu bolo
konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, má postup súdu za následok
odňatie možnosti žalobcu pred súdom konať. Táto procesná vada zakladá prípustnosť a aj
dôvodnosť dovolania. So zreteľom na to žalobca žiadal napadnuté uznesenie a tiež ním
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie
konanie.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas
žalobca zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti
rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu. Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie
prípustné, sú uvedené v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolateľom napadnuté uznesenie ale nevykazuje znaky niektorého z nich, preto jeho dovolanie podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p.
prípustné nie je.
Prípustnosť podaného dovolania by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto
ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu),
ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval
ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napríklad R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu
uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre záver o prípustnosti 5 2 Cdo 464/2013
dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor účastníka konania
tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je zistenie, že
k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil a ich
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto
ustanovení nevyplýva.
Podľa názoru žalobcu mu postupom súdov bola odňatá možnosť pred súdom konať
(§ 237 písm. f/ O.s.p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/
O.s.p. sa rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. O prípad odňatia možnosti pred súdom konať ide
tiež vtedy, ak súd zastaví konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku podľa § 10 ods. 2
zákona č. 71/1992 Zb., hoci pre tento postup nebol zákonný dôvod (R 50/1997). So zreteľom
na uvedené dovolací súd skúmal, či pre zastavenie konania boli v danom prípade dané
procesné predpoklady.
Podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. poplatková povinnosť vzniká podaním
návrhu, odvolania a dovolania alebo žiadosti na vykonanie poplatkového úkonu, ak je poplatníkom navrhovateľ, odvolateľ a dovolateľ. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona
č. 71/1992 Zb. poplatníkom je navrhovateľ poplatkového úkonu, ak je podľa sadzobníka
ustanovený poplatok z návrhu. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok za podanie
návrhu alebo žiadosti, poplatok za uplatnenie námietky zaujatosti v konkurznom konaní alebo
reštrukturalizačnom konaní podľa osobitného predpisu a poplatok za konanie o dedičstve
je splatný vznikom poplatkovej povinnosti. Podľa § 10 ods. 1 prvá a druhá veta zákona
č. 71/1992 Zb. ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním návrhu na začatie konania alebo
dovolania, prvostupňový súd vyzve poplatníka, aby poplatok zaplatil v lehote, ktorú určí
spravidla v lehote desiatich dní od doručenia výzvy; ak aj napriek výzve poplatok nebol
zaplatený v lehote, súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť
poplatník vo výzve poučený.
V preskúmavanej veci argumentoval žalobca tým, že návrh na začatie konania, ktorý
bol doručený súdu prvého stupňa 11. marca 2013, je pôvodný návrh na začatie konania, ktorý
doručil tomuto súdu ešte v roku 2006 (ako elektronické podanie na DVD nosiči podpísané 6 2 Cdo 464/2013
zaručeným elektronickým podpisom), a že vzhľadom na uplynutie trojročnej lehoty uvedenej
v § 13 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. mu už nemožno vyrubiť súdny poplatok za návrh
na začatie konania.
V zmysle § 42 ods. 1 veta prvá a druhá O.s.p. podanie možno urobiť písomne, ústne
do zápisnice, elektronickými prostriedkami alebo telefaxom. Podanie obsahujúce návrh
vo veci samej alebo návrh na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré bolo urobené
elektronickými prostriedkami, treba doplniť písomne alebo ústne do zápisnice najneskôr
do troch dní; podanie, ktoré bolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom, doplniť
netreba.
V náleze ústavný súd konštatoval, že žalobca právne účinným spôsobom podal v roku
2006 návrh na začatie konania v elektronickej podobe a treba rešpektovať právne účinky,
ktoré vyvolalo toto podanie. Malo ísť o DVD, na ktorom boli uložené viaceré návrhy
dovolateľa proti rôznym odporcom. Nález ale neobsahuje žiadny údaj o tom, konkrétne
ktorých vecí a ktorých odporcov sa toto podanie týkalo. Žalobca, ktorý 11. marca 2013
doručil súdu návrh (s dátumom vyhotovenia v roku 2006) na vydanie platobného rozkazu
ukladajúceho protistrane povinnosť zaplatiť mu predmetnú sumu spolu s náhradou trov
konania, ničím nedoložil, že podanie z roku 2013 je identické s tým podaním doručeným súdu
na DVD nosiči v roku 2006, na ktoré sa vzťahuje nález a ním vyslovený príkaz ústavného
súdu vychádzať z toho, že podanie bolo doručené s účinkami pôvodného doručenia. V danej
procesnej situácii, v ktorej nič nepreukazovalo, že nález a príkaz ústavného súdu sa týka aj
preskúmavanej veci (t. j. že na daných DVD nosičoch bol uložený aj návrh dovolateľa proti
tomu, kto je uvedený v záhlaví tohto uznesenia dovolacieho súdu) a z ničoho nevyplývala
totožnosť žalobcom tvrdeného podania z roku 2006 s podaním z roku 2013, nemožno
prvostupňovému ani odvolaciemu súdu vytýkať ako nesprávny procesný postup, pokiaľ:
a/ vychádzali z toho, že v preskúmavanej právnej veci vyvolalo právne účinky podania návrhu
na začatie konania to podanie, o urobení a obsahu ktorého nemožno mať pochybnosti – to
znamená podanie doručené 11. marca 2013 súdu prvého stupňa, a b/ nepostupovali tak, ako
by postupovali v prípade, keby návrh na začatie konania bol podaný už v roku 2006
doručením takého návrhu, o urobení a obsahu ktorého nemožno mať žiadne pochybnosti.
K námietke, že prvostupňový aj odvolací súd popierajú totožnosť oboch podaní (z roku 2013
a 2006), i keď aj v roku 2013 akceptujú plnú moc z roku 2006, dovolací súd poukazuje na to,
že o existencii a obsahu tejto plnej moci (na rozdiel od totožnosti návrhov na začatie konania
z roku 2006 a 2013) nie sú pochybnosti.
7 2 Cdo 464/2013
V preskúmavanej veci súdy mali a mohli rešpektovať príkaz vyplývajúci z nálezu
ústavného súdu len vo vzťahu k tomu návrhu na začatie konania podanému v roku 2006,
ktorého sa predmetný nález týkal. Z logiky veci potom vyplýva, že bolo na žalobcovi, aby
preukázal totožnosť návrhu podaného v roku 2006 v elektronickej podobe s návrhom
podaným v písomnej podobe v roku 2013. Pokiaľ žalobca v súvislosti s tým poukazoval na to,
že už nemá k dispozícii originálne DVD s jeho návrhmi podanými v roku 2006 a vytýkal
súdom, že mali prijať opatrenia na zachovanie možnosti preveriť totožnosť návrhov na začatie
konania podaných v roku 2006 a 2013, dovolací súd uvádza, že je predovšetkým vecou
nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, lebo ich podcenením, či zanedbaním
môžu o ne prísť. V súlade so zásadou, že právo patrí bdelým, pozorným, ostražitým, bedlivým
(„vigilantibus iura scripta sunt“), teda tým, ktorí sa aktívne a prezieravo zaujímajú o ochranu
a výkon svojich práv, nespoliehajú sa na náhodu, predvídajú aj možnosti vzniku
komplikovaných situácií sťažujúcich výkon práv a ich praktické uplatnenie, bolo práve
na žalobcovi, aby – najmä po „neprijatí“ jej návrhov podaných v roku 2006 v elektronickej
podobe – uchoval pôvodné DVD, neuvážene sa ich nezbavil a nevystavil sa tým sám riziku,
že v súčasnosti nevie súdom hodnoverne a preukázateľne doložiť, konkrétne aký návrh
na začatie konania podal v roku 2006.
Pokiaľ súd prvého stupňa v danej procesnej situácii vychádzal z toho, že poplatková
povinnosť žalobcu vznikla podaním návrhu dňa 11. marca 2013 a že – vzhľadom
na nerešpektovanie výzvy na zaplatenie súdneho poplatku – sú splnené predpoklady
pre zastavenie konania (§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), nepriečil sa jeho postup, ale ani
postup odvolacieho súdu zákonu. Postupom súdov, ktorý bol v súlade so zákonom, nemohlo
dôjsť k znemožneniu realizácie procesných oprávnení dovolateľa spôsobom, ktorý by bol
významný z hľadiska § 237 písm. f/ O.s.p.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesnej vady
konania tvrdenej dovolateľom, nevyšli najavo ani iné vady uvedené v § 237 O.s.p.
a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z § 239 O.s.p., najvyšší súd odmietol procesne
neprípustné dovolanie podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.
O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p.
v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 a § 142 ods. 1 O.s.p.
8 2 Cdo 464/2013
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. decembra 2014
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová