UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ Y. U., bývajúceho v X., 2/ R. U., bývajúcej v X., obaja zastúpení JUDr. Ľubicou Blažejovou, advokátkou, so sídlom v Banskej Bystrici, Krivánska 4, proti žalovaným 1/ J. R., bývajúcej v W., zastúpenej JUDr. Drahomírom Tomčom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Mesačná 9, 2/ Registrator, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Prievozská 38, IČO: 44 765 461, ex offo výmaz z obchodného registra dňa 16. augusta 2018, 3/ I. R., bývajúcej v W., zastúpenej JUDr. Drahomírom Tomčom, advokátom, so sídlom v Bratislave, Mesačná 9, o určenie neplatnosti právneho úkonu, vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 20 C 235/2012, o dovolaní žalovaných 1/ a 3/ proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. augusta 2018 sp. zn. 16 Co 72/2018, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a. Žalobcovia majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.
Odôvodnenie
1. Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“ alebo „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 12. marca 2015 č. k. 20 C 235/2012-199 v spojení s opravným uznesením okresného súdu z 22. apríla 2015 č. k. 20 C 235/2012-212 určil prvým výrokom, že zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva uzatvorená dňa 20. marca 2006 medzi žalobcami 1/ a 2/ na strane jednej a obchodnou spoločnosťou Danubia Financial, s.r.o. na strane druhej, je absolútne neplatná; druhým výrokom, že zmluva o prevode nehnuteľností na predmet - nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX pre k. ú. P., obec X. uzatvorená medzi spoločnosťou Danubia Financial, s.r.o. ako predávajúcim a spoločnosťou Danubia Real, s.r.o. ako nadobúdateľom je absolútne neplatná.; tretím výrokom že kúpno-predajná zmluva na predmet - nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX pre k. ú. P., obec X. uzatvorená dňa 18. februára 2008 medzi spoločnosťou Danubia Real, s.r.o. ako predávajúcim a žalovanou 1/ J. R. ako kupujúcou je absolútne neplatná; štvrtým výrokom určil, že kúpno-predajná zmluva na predmet - nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX k. ú. P., obec X. uzatvorená dňa 7. októbra 2010 medzi žalovanou 1/ J. R. ako predávajúcou a žalovanou 3/ I. R. ako kupujúcou, je absolútne neplatná; piatym výrokom, že kúpno-predajná zmluva na predmet - nehnuteľnosti vedené na LV č. XXX pre k. ú. P., okres X. uzatvorená dňa 24. novembra 2011 medzi žalovanou 3/ I. R. ako predávajúcou a žalovaným 2/ Registrator s.r.o., ako kupujúcim jeabsolútne neplatná. Posledným výrokom určil, že žalobcovia 1/ a 2/ sú podielovými spoluvlastníkmi, každý s veľkosťou podielu 1/2 - nehnuteľností vedených na LV č. XXX pre k. ú. P., obec X. - rodinného domu č. XXXX postaveného na parc. č. CKN 296/3 a parciel č. CKN 296/3 - zastavané plochy a nádvoria vo výmere 480 m2 a parc. č. 296/4 - záhrady o výmere 87 m2 (ďalej v texte „sporné nehnuteľnosti“). Okresný súd vychádzal zo skutkového stavu, podľa ktorého medzi žalobcami 1/ a 2/ a spoločnosťou Danubia Financial, s.r.o., bola uzatvorená zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 20. marca 2006 titulom zmluvy o úvere zo dňa 20. marca 2006 vo výške 150.000 Sk, z ktorej čl. IV. vyplývalo, že k prevodu vlastníckeho práva dochádza za účelom zabezpečenia pohľadávky v zmysle vyššie uvedenej zmluvy o úvere. Podľa čl. V. bol veriteľ oprávnený po dobu trvania zabezpečovacieho prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam uvedených v zmluve založiť ich tretej osobe na základe záložnej zmluvy, nesmel ich však previesť, postúpiť, darovať alebo scudziť pred uplynutím doby, do ktorej je povinný dlžník vysporiadať voči veriteľovi všetky svoje záväzky. Úverovú zmluvu a zmluvu o zabezpečení záväzku prevodom práva uzavreté dňa 20. marca 2006 okresný súd vyhodnotil ako zmluvy v rozpore s dobrými mravmi podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Uviedol, že zmluva o úvere predstavuje šikanózny výkon práva veriteľa, úrok je skrytý do tzv. poplatkov nazvaných náklady na vypracovanie zmluvy a administratívu spojených s úverom a predstavuje 60 % ročne z poskytnutej sumy úveru. Navyše, za rovnaké porušenie povinností, a to nezaplatenie dohodnutej sumy splátok podľa bodu 2 čl. III. zmluvy je uplatnený viacnásobný neprimerane vysoký postih. Odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 283/2010, podľa ktorého zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva má vo vzťahu k zmluve o úvere akcesorickú povahu, a pokiaľ je absolútne neplatný hlavný záväzok, je od počiatku neplatný aj záväzok vedľajší. Zmluva je neplatná aj pre rozpor s účelom zabezpečovacieho prevodu práva a s účelom zákona. Dohoda, ktorej skutočným zmyslom je dojednanie tzv. prepadnej zálohy, t. j. uspokojenie pohľadávky veriteľa tým, že mu pripadne záloh do vlastníctva, je v rozpore s účelom záložného práva, ako aj zabezpečovacieho prevodu práva, keďže uvedené inštitúty slúžia na zaistenie pohľadávky veriteľa tým, že v prípade jej nesplnenia je oprávnený dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky výťažkom z predaja zálohu a jeho účelom je riešiť otázku zabezpečenia záväzku, a nie otázku zániku záväzku. Mal za to, že uvedená zmluva je absolútne neplatný právny úkon aj s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Obo 28/2007. Konštatoval, že z dôvodu, že zmluva o úvere a zmluva o zabezpečovacom prevode práv z 20. marca 2006 sú absolútne neplatné právne úkony, nemohla spoločnosť Danubia Financial, s.r.o. nadobudnúť vlastníctvo k predmetnej nehnuteľnosti (bola zrušená d ň a 11. februára 2009 výmazom z obchodného registra bez právneho nástupcu), a zároveň nemohol uvedený subjekt, teda spoločnosť Danubia Financial, s.r.o. následne uvedenú nehnuteľnosť previesť na žalovanú 1/, táto na žalovanú 3/ a žalovaná 3/ na žalovaného 2/, ktorý je v súčasnej dobe vedený ako výlučný vlastník v katastri nehnuteľností. Došlo k absolútne neplatným právnym prevodom, keďže nikto nemôže na druhého previesť neexistujúce vlastnícke právo. Žalobcovia teda preukázali naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právnych úkonov, pretože vznikol objektívny stav, ktorý ohrozuje ich právne postavenie ako spoluvlastníkov nehnuteľností a nie je možné iným spôsobom uskutočniť nápravu. Záverom okresný súd poukázal na § 457 Občianskeho zákonníka a mal za to, že vyjadrenie žalovaného 2/ nespĺňalo náležitosti riadneho návrhu s odôvodnením a išlo len o jeho vyjadrenie. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v platnom znení (ďalej aj „O.s.p.“).
2. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalovaných 1/ a 3/ po zrušení jeho rozsudku zo dňa 10. marca 2016 č. k. 12 Co 231/2015-233 dovolacím súdom (rozhodnutie dovolacieho súdu zo dňa 31. januára 2018 sp. zn. 2 Cdo 229/2017) rozsudkom z 23. augusta 2018 č. k. 16 Co 72/2018-318 napadnutý rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku č. 160/2015 Z.z. (ďalej aj „CSP“) ako vecne správny potvrdil. Odvolací súd konštatoval, že vzhľadom na zistený skutkový stav okresný súd dôvodne prihliadol na skutočnosť, že žaloba žalobcov 1/ a 2/ spĺňala podmienku naliehavého právneho záujmu v zmysle § 80 písm. c/ O.s.p. Stotožnil sa so záverom okresného súdu, že úverová zmluva zo dňa 20. marca 2006 uzavretá medzi žalobcom l/ a spoločnosťou Danubia Financial, s.r.o. je absolútne neplatným právnym úkonom, ak úrok požadovaný od dlžníka bol skrytý do tzv. poplatkov nazvaných náklady na vypracovanie zmluvy a administratíva spojená s úverom, keď v konečnom dôsledku predstavoval 60 % ročne z poskytnutej sumy úveru (7.500 Sk mesačné poplatky, ktoré nezahrňovali splátky, za dobu poskytnutia úveru 12mesiacov tieto poplatky predstavovali 90.000 Sk, čo je 60 % poskytnutého úveru). K uvedenému odvolací súd dodal, že neprimeraná výška úrokov je väčšinou v spoločnosti neuznávaná a hodnotená ako odporujúca dobrým mravom. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 137/2003 (Zo súdnej praxe č. 62/2004), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. februára 1995 sp. zn. PL. ÚS 10/95, uviedol, že dohoda o úrokoch musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom, preto závisí od rozhodnutia súdu, aby v konkrétnom prípade ustálil, či výška dohodnutých úrokov je alebo nie je v súlade s dobrými mravmi. Uvedené korešponduje aj s tézou, že zásada zmluvnej voľnosti v súkromnom práve nie je absolútna a nachádza svoje obmedzenie, napr. pri aplikácii korektívu rozporu s dobrými mravmi, ktorý korektív v rámci usmerňovania zásady zmluvnej voľnosti prispieva k spoločenskej a právnej akceptácii zásady zmluvnej spravodlivosti v súkromnom práve. Primeranosť výšky zmluvných úrokov úzko súvisí s doktrínou o neprípustnom, resp. neprimeranom znevýhodnení založenom právnym úkonom, tak typickou práve v prípade „úžery“. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“), Obchodný zákonník a ani iný právny predpis účinný ku dňu uzavretia zmluvy o úvere neobsahoval ustanovenia o tom, do akej konkrétnej výšky možno dojednať zmluvné úroky. V prípade poskytnutia finančných prostriedkov spotrebiteľovi určité mantinely vyplývajú z § 53 ods. 6 OZ. Aj podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Cdo 26/2011 je neprimeranou, a preto odporujúcou dobrým mravom, taká výška úrokov dojednaná medzi veriteľom a dlžníkom, ktorá podstatne presahuje úrokovú mieru v dobe dojednania obvyklú, určenú najmä s prihliadnutím k najvyšším úrokovým sadzbám uplatňovaným bankami pri poskytovaní úverov alebo pôžičiek (pozri aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1 Cdo 1484/2004). Aj v zmysle nemeckej judikatúry „prekročenie diskontnej sadzby o 91 % predstavuje hrubý nepomer, a teda rozpor s dobrými mravmi (bundesgerichtshof in mdr 1972, str. 773)“. Podmienky, za akých bola zmluva o úvere a zmluva o zabezpečovacom prevode uzavretá a samotný výkon zabezpečovacieho prevodu práva zo strany veriteľa, nemôžu byť v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a nemôžu predstavovať súčasť fundamentálneho hodnotového poriadku, ak priemerná úroková miera z úverov obchodných bánk v marci r. 2006 bola v rozpätí od 13 % do 14,2 % (www.nbs.sk). Odvolací súd uzavrel, že napriek tomu, že okresný súd nemohol použiť vzhľadom na dátum uzavretia zmluvy o úvere kogentné ustanovenia limitujúce výšku odplaty pri spotrebiteľských úveroch podľa § 3 ods. 10 a § 11 zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a v zmysle vykonávacieho nariadenia vlády č. 238/2008 Z.z. (účinné od 1. júla 2008) a na uvedený vzťah nedopadá § 53 ods. 6 OZ účinné od l. januára 2008, úroky vo výške 60 % ročne nemožno vyhodnotiť inak, ako úroky neprimerané, a teda odporujúce dobrým mravom v zmysle § 39 OZ. Správny je aj záver okresného súdu, že zmluva o úvere nielen že predstavuje šikanózny výkon práv veriteľa ak je úrok skrytý do tzv. poplatkov nazvaných na vypracovanie zmluvy a administratívu spojených s úverom a predstavuje 60 % ročne z poskytnutej sumy úveru, avšak za rovnaké porušenie povinnosti, teda nezaplatenie dohodnutej sumy splátok podľa bodu 2 čl. III. zmluvy bol uplatňovaný i viacnásobný neprimeraný vysoký postih. Pokiaľ je hlavný záväzok, teda zmluva o úvere absolútne neplatným právnym úkonom, je potom od počiatku neplatný aj záväzok vedľajší, ktorým je v tomto prípade zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva. Tiež táto zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva je absolútne neplatnou, nakoľko obsahuje ustanovenia, že v prípade nesplatenia záväzku sa veriteľ stáva vlastníkom predmetu zabezpečenia a záväzok sa tak považuje za vysporiadaný v celom rozsahu. Ide o tzv. prepadný záloh s úmyslom obísť kogentnú úpravu záložného práva (R 20/2006, aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 MCdo 2/2006 publikované v časopise Zo súdnej praxe č. 61/2009). Takáto dohoda je neplatná pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ). Keďže absolútna neplatnosť nastáva priamo zo zákona a pôsobí od začiatku voči každému, zmluva o zabezpečení záväzku prevodom práva zo dňa 20. marca 2006 ako právny úkon postihnutý neplatnosťou nemala za následok vznik, zmenu alebo zánik práv a povinností. Okresný súd vychádzal dôvodne a správne vzhľadom na zásadu, že nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má, z neplatnosti aj všetkých nasledujúcich kúpnych zmlúv. Odvolací súd poukázal aj na správny záver okresného súdu (str. 10 odôvodnenia), že ani žalovaný 2/, ani žalované 1/ a 3/, v konaní nevzniesli riadny vzájomný návrh, na základe ktorého by bolo zrejmé, čo v konaní zo strany žalobcov nebolo splnené, akú sumu žiadajú vrátiť, na základe akých skutočností, z čoho táto výška vyplýva (bod 31., 32. a 33. odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu). Odvolací súd tiež zaujal stanovisko aj k zmluve o postúpení pohľadávky, na základe ktorej malo dôjsť zo strany Danubia Financial, s.r.o. (postupca) k postúpeniu pohľadávky na Y. R. (postupník) a uzavrel, že táto zmluva bez ďalšieho nepreukazuje vecnú legitimáciu postupníka - Y.R. v konaní. Nebolo preukázané doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky žalobcovi 1/, a to minimálne v rozsahu, že toto oznámenie sa dostalo do jeho dispozičnej sféry, žalobca uvedené v konaní nepotvrdil a dôkazné bremeno preukázania doručenia oznámenia o postúpení pohľadávky žalobcovi 1/ v konaní zaťažovalo toho, kto z preukázania tejto skutočnosti vyvodzoval pre seba priaznivé právne následky. K postúpeniu pohľadávky malo dôjsť 2. decembra 2006, pričom už dňa 20. marca 2006 pohľadávka zanikla realizáciou zabezpečovacieho prevodu práva, ku ktorému došlo na základe návrhu na vklad predloženého v uvedený deň správe katastra. Konanie vo veci samej prebiehalo od roku 2012 a k predloženiu zmluvy o postúpení pohľadávky a oznámenia o postúpení pohľadávky vo fotokópii došlo až n a poslednom pojednávaní pred okresným súdom. Naviac, napriek tomu, že predmetná zmluva o postúpení pohľadávky zo dňa 2. decembra 2006 bola uzatvorená medzi spoločnosťou Danubia Financial, s.r.o. Bratislava a Y. R., spoločnosť Danubia Financial, s.r.o. zaslala žalobcovi výšku pohľadávky 20. apríla 2007 napriek tomu, že podľa predmetnej zmluvy už malo dôjsť k postúpeniu tejto pohľadávky na ďalšiu osobu, preto okresný súd dôvodne neprihliadal na predmetnú zmluvu o postúpení pohľadávky (bod 34. a 35. odôvodnenia dovolaním napadnutého rozsudku odvolacieho súdu). O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 255 ods. l v spojení s § 262 ods. l, § 396 ods. l CSP a trovách dovolacieho konania podľa § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. l a § 262 CSP.
3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali žalované 1/ a 3/ (ďalej aj „dovolateľky“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzovali z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Odvolací s úd podľa ic h tvrdenia nekonal s účastníkom konania a nevykonal potrebné dokazovanie. Akcentovali, že všetci vlastníci nadobudli nehnuteľnosti v dobrej viere, všetky právne úkony boli vykonané v súlade so zákonom a na základe rozhodnutí katastra neboli namietané. Súdy nepoužili právnu prax v spojení s nadobúdaním nehnuteľností v dobrej viere, resp. okruhom účastníkov konania. Namietali, že ak žalobcovia vedeli, že právne úkony sú v rozpore s dobrými mravmi, prečo si nepožičali peniaze v inom bankovom dome, prečo uzatvorili právne úkony, ktoré po 5 rokoch žiadali určiť za neplatné. Súdy sa nezaoberali dôvodmi uzatvorenia zmluvy o pôžičke. Poukazovali na rovnosť strán sporu a kontradiktórnosť konania, keď súd nezasahuje do dôkaznej situácie žiadnej zo strán (neprilepšuje, ani nezhoršuje) a vyčítali odvolaciemu súdu, že nevzhliadol v postupe súdu prvej inštancie žiadne porušenie práva na spravodlivý proces, aj keď k nemu podľa dovolateliek preukázateľne došlo tým, že súd prvej inštancie vykonal dôkazné prostriedky navrhnuté žalobcami a neakceptoval dôkazné prostriedky navrhnuté žalovanými, najmä v tom, že došlo k postúpeniu práv a povinností na nový subjekt, ktorý nebol účastníkom konania. Ďalej namietali s poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Obo 118/2008 postup súdu prvej inštancie neakceptovaním návrhov žalovaných, že prevody nehnuteľností sa uskutočnili v dobrej viere. T iež namietali nesprávne skutkové zistenia opierajúce s a l e n o dôkazné prostriedky prezentované žalobcami, keď žalovaným nebolo umožnené ich konfrontovať. Žiadali dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Tiež žiadali odložiť výkon rozhodnutia podľa § 444 ods. l CSP; ako dôvody osobitného zreteľa uvádzali skutočnosť, že žalobcovia majú záujem nehnuteľnosti scudziť, resp. zaťažiť novým úverom. 4. Žalobcovia l/ a 2/ v písomnom vyjadrení k dovolaniu navrhli dovolanie odmietnuť. 5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) nezistil splnenie predpokladov pre odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia v zmysle § 444 ods. l CSP a v súlade s ustálenou praxou tohto súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie. 6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podali v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strany sporu, v ktorých neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), zastúpené advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), skúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania a b ez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie ako neprípustné treba odmietnuť. Odôvodnenie uvedeného záveru je uvedené v nasledujúcich bodoch. 7. Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo 92/2012, ktoré sú aktuálne aj za súčasnej procesnoprávnej úpravy).
8. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na príslušnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (por. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 357/2015, 4 Cdo 1176/2015, 5 Cdo 255/2014, 8 Cdo 400/2015). 8.1. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť, nemožno v žiadnom prípade interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (por. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 348/2013, 3 Cdo 319/2013, 3 Cdo 357/2016, 3 ECdo 154/2013, 3 Cdo 208/2014). 8.2. Narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím) musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti - to platí o všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch. Ak by dovolací súd bez ohľadu na neprípustnosť dovolania pristúpil k posúdeniu vecnej správnosti rozhodnutia odvolacieho súdu a na tom základe ho prípadne zrušil, porušil by základné právo na súdnu ochranu toho, kto stojí na opačnej procesnej strane (por. rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 172/03). 9. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. Z ustanovenia § 419 CSP vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach § 420 CSP (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a § 421 CSP (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky). 10. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom. 11. V danom prípade dovolateľky vyvodili prípustnosť dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 12. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP). 13. Aj vo vzťahu k § 420 písm. f/ CSP (tak, ako v prípade ďalších vád zmätočnosti uvedených v § 420 CSP) platí, že z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle tohto ustanovenia nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil namietanej vady zmätočnosti; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (pozri rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 8/2017, 3 Cdo 214/2017, 8 Cdo 73/2017).
14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. 15. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne konanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľoua požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03). 16. Dovolateľky vyvodzovali procesnú vadu konania uvedenú v § 420 písm. f/ CSP z toho, že odvolací súd (aj súd prvej inštancie) nevykonal potrebné dokazovanie, neakceptoval dôkazné prostriedky nimi navrhnuté, č ím došlo k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávnemu rozhodnutiu vo veci a k porušeniu ich práva na spravodlivý súdny proces. Tiež namietali nedostatočné odôvodnenie (nepreskúmateľnosť) rozhodnutia odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie), keď súdy sa nezaoberali dôvodmi uzatvorenia zmluvy o pôžičke a nepoužili právnu prax v spojení s nadobúdaním nehnuteľností v dobrej viere. Podľa dovolateliek došlo k postúpeniu práv a povinností na nový subjekt, ktorý nebol účastníkom konania (bližšie viď bod 3. tohto rozhodnutia). 17. V súvislosti s námietkou dovolateliek o pochybení odvolacieho (i prvoinštančného) súdu v procese dokazovania najvyšší s ú d u ž podľa predchádzajúcej právnej úpravy dospel k záveru, že dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení účastníka konania (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu (porovnaj judikáty R 37/1993, R 42/1993, R 125/1999 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012). Podľa právneho názoru dovolacieho súdu ani po novej právnej úprave civilného sporového konania, ktorá nadobudla účinnosť 1. júla 2016, nie je dôvodom zakladajúcim prípustnosť dovolania v zmysle § 420 písm. f/ CSP postup súdu v procese zisťovania skutkových podkladov pre rozhodnutie, nedostatočné zistenie skutkového stavu, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. Na základe uvedeného je vyššie uvedená námietka dovolateliek nedôvodná.
18. Dovolací súd v súvislosti s námietkou dovolateliek o porušení § 420 písm. f/ CSP nedostatočným odôvodnením rozhodnutia odvolacieho súdu (nezaoberaním sa dôvodmi uzatvorenia zmluvy o pôžičke, či právnou praxou nadobudnutia nehnuteľností v dobrej viere), akcentuje, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu, a táto skutočnosť jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci, sa vždy vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“. Dovolací súd poukazuje aj na doterajšiu judikatúru najvyššieho súdu - R 111/1998, R 2/2016, ako aj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016, v zmysle ktorých nedostatok odôvodnenia rozhodnutia (nepreskúmateľnosť) bol považovaný len za vlastnosť rozhodnutia súdu, ktorý zmätočnosť rozhodnutia nezakladá. Zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Zmeny v právnej úprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu tohto stanoviska nedotkli, preto ho treba považovať aj naďalej za aktuálne.
19. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). V posudzovanej veci sú v dovolaním napadnutomrozhodnutí odvolacieho súdu (obsah ktorého nemožno posudzovať izolovane od rozsudku súdu prvej inštancie, lebo prvoinštančné a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok - viď rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08) zreteľne vysvetlené jeho podstatné dôvody, uvedené ustanovenia, ktoré súd aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ako i vysvetlené právne úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní riadil. Prijaté právne závery sú primerane odôvodnené spôsobom zodpovedajúcim § 393 ods. 2 CSP (predtým § 157 ods. 2 O.s.p.). Za procesnú vadu konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateliek. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07). Podľa názoru dovolacieho súdu dal odvolací súd v danom spore odpoveď na tie otázky, ktoré boli z jeho hľadiska relevantné pre rozhodnutie o odvolaní.
20. Dovolací súd považuje za potrebné tiež poznamenať, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). Súd v opravnom konaní nemusí dať odpoveď na všetky námietky uvedené v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré je predmetom preskúmania v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
21. Pokiaľ dovolateľky tvrdia, že došlo k postúpeniu práv a povinností na nový subjekt, ktorý nebol účastníkom konania a tým mienili v súvislosti s vadou § 420 písm. f/ CSP namietať, že k uvedenej vade došlo v dôsledku nesprávneho právneho záveru odvolacieho súdu (aj súdu prvej inštancie) v otázke vecnej legitimácie postupníka Y. R. podľa zmluvy o postúpení pohľadávky, na ktorú súdy neprihliadali (bližšie viď odôvodnenie v bode 34. a 35. rozsudku odvolacieho súdu), dovolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že najvyšší súd už v rozhodnutí R 34/1993 vyslovil, že otázka tzv. vecnej legitimácie účastníka (aktívnej alebo pasívnej), je z hľadiska prípustnosti dovolania irelevantná. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva, má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti (aktívna, pasívna). Záver odvolacieho súdu o tom, že istý subjekt nie je v konaní vecne legitimovaný, predstavuje otázku spadajúcu pod právne posúdenie veci. Nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP (viď R 54/2012, aj R 24/2017, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 3 Cdo 105/2018, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014) a tým prípustnosť dovolania.
22. Na základe vyššie uvedeného dovolateľky v prejednávanej veci nepreukázali opodstatnenosť porušenia práva na spravodlivý proces v zmysle § 420 písm. f/ CSP, preto najvyšší súd ich dovolanie podľa § 447 písm. c/ CSP odmietol.
23. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).
24. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.