2 Cdo 46/2011
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Kolcuna a sudcov JUDr. Martina Vladika a JUDr. Viery Petríkovej v právnej
veci žalobcu : Slovenská republika – Ministerstvo financií SR, Štefanovičova č. 5,
Bratislava, zastúpeného JUDr. A.. B., advokát v B., proti žalovanému : JUDr. I. P., advokát
v B., o zaplatenie 38 963,27 €, vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp.zn.
7 C 43/2009, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave
z 3. novembra 2010 sp.zn. 15 Co 60/2010, 15 Co 61/2010, 15 Co 62/2010
t a k t o :
Dovolanie z a m i e t a.
Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava V rozsudkom z 8. septembra 2009 č.k. 7 C 43/2009-132
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 38 963,27 € ako aj trovy konania vo výške 2 035,-- Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Následne Okresný súd
Bratislava V uznesením z 19. októbra 2009 č.k. 7 C 43/2009-137 vydal opravné uznesenie,
ktorým opravil výrok rozsudku zo dňa 8.9.2009 č.k. 7 C 43/2009-132 tak, že má správne
znieť „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 38 963,27 € ako aj náhradu trov konania
vo výške 1 473,54 € na účet JUDr. A. B., vedený vo V., č. účtu X., všetko do troch dní od
právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že
žalovaný uzavrel so žalobcom dohodu o plnomocenstve (príkaznú zmluvu) v postavení
advokáta a k vzniku škody malo dôjsť v roku 1998, preto postupoval podľa zákona o advokácii č. 132/1990 Zb., ktorý je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku špeciálnou
právnou úpravou. Predpokladom vzniku zodpovednosti advokáta za škodu podľa § 21 tohto
zákona je porušenie právnej povinnosti (existencia protiprávneho úkonu, vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym úkonom, zavinenie sa
predpokladá). Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v
rozpore s objektívnym právom. Medzi základné povinnosti advokáta patrí, že sa pri
výkone advokácie riadi pokynmi a príkazmi klienta a súčasne je povinný postupovať
v medziach ústavy, zákonov a ich vykonávacími predpismi. Ak advokát ako splnomocnenec
prekročil svoje oprávnenie z plnomocenstva alebo ak koná za iného bez plnomocenstva, ide
o konanie, ktorým porušuje svoju povinnosť splnomocnenca vyplývajúcu z dohody
o plnomocenstve a súčasne tým porušuje povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona
o advokácii. V predmetnej veci žalovaný v rozpore s príkaznou zmluvou
a plnomocenstvom zo dňa 3.8.1998 uzavrel v mene žalobcu s dlžníkom A. dohodu
o urovnaní zo dňa 31.8.1998, podľa ktorej došlo k vzdaniu sa nároku na zaplatenie
príslušenstva pohľadávky. Z uvedeného vyplýva, že zo strany žalovaného došlo k takému
porušeniu právnej povinnosti, ktorý zakladá vznik zodpovednosti za škodu spôsobenú
splnomocniteľovi. Škodou aj v zmysle tohto zákona, treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá
nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Okrem
skutočnej škody treba za škodu, ktorá sa uhrádza považovať aj ušlý zisk, pod ktorým treba
rozumieť to, čo mohol poškodený získať, nebyť škodovej udalosti. Za takúto škodu možno
považovať aj to, čo ušlo splnomocniteľovi nekonaním splnomocnenca v zmysle dohody o plnomocenstve, podľa ktorého bol povinný voči dlžníkovi splnomocniteľa vymáhať
pohľadávku aj s úrokom z omeškania v súdnom konaní. Žalovaný však namiesto vymáhania
uzavrel s dlžníkom dohodu o urovnaní, v ktorej sa zriekol úrokov z omeškania, napriek
vedomosti, že jeho klient trvá na úhrade úrokov z omeškania. Z uvedeného je zrejmé, že aj
vznik spôsobenej škody, ktorá sa rovná výške úroku z omeškania, je v tomto konaní
jednoznačne preukázaný.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 3. novembra 2010
č.k. 15 Co 60/2010-200, 15 Co 61/2010, 15 Co 62/2010 zmenil rozsudok okresného súdu
v spojení s opravným uznesením tak, že návrh žalobcu zamietol. Zrušil uznesenie Okresného
súdu Bratislava V zo dňa 8.9.2009 pod č.k. 7 C 43/2009-136. Potvrdil uznesenie Okresného
súdu Bratislava V zo dňa 10.11.2009 č.k. 7 C 43/2009-157. Žalovanému náhradu trov prvostupňového konania nepriznal. Uložil žalobcovi zaplatiť žalovanému trovy odvolacieho
konania vo výške 2 337,50 € v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení
uviedol, že správne súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení poukázal na porušenie právnej
povinnosti zo strany žalovaného, ktoré mu vyplývajú z dohody o plnomocenstve a súčasne
zo zákona o advokácii, keď v rozpore s príkaznou zmluvou a plnomocenstvom zo dňa
3.8.1998 uzavrel v mene žalobcu s dlžníkom A. dohodu o urovnaní zo dňa 31.8.1998, podľa
ktorej došlo k vzdaniu sa nároku na zaplatenie príslušenstva pohľadávky. Na rozdiel od súdu
prvého stupňa mal za to, že žalobcovi škoda ako majetková ujma nevznikla tým, že žalovaný
prekročil oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva (pretože týmto konaním nie je žalobca ako
splnomocniteľ, ak ho neschválil, viazaný), ale tým, že splnomocnenec nekonal v zmysle
dohody o plnomocenstve s následkom straty vymáhateľnosti pohľadávky. V konaní nebolo
preukázané, že by žalobca právny úkon, ktorý vykonal žalovaný uzavretím dohody o urovnaní
schválil. Z toho vyplýva, že síce žalovaný uzavretím dohody o urovnaní zo dňa 31.8.1998
prekročil oprávnenie, ktoré mu vyplývalo z plnomocenstva, avšak žalobca tento právny úkon
dodatočne bez zbytočného odkladu neschválil, takýto právny úkon žalobcu nezaväzuje.
Odvolací súd preto uzavrel, že žalobcovi nevznikla faktická majetková ujma, zo strany
žalobcu nedošlo k strate súdnej vymáhateľnosti žalovaného nároku, a to v čase, keď zo strany
žalovaného malo dôjsť k podpísaniu dohody o urovnaní. Skutočnosť, že na strane žalobcu
nedošlo k strate súdnej vymáhateľnosti žalovaného nároku, vyplýva i z následného
konania žalobcu, ktorý z opatrnosti podal žalobu aj voči spoločnosti A. pod sp.zn. 19 C 219/2000, kde v tomto konaní dňa 29.3.2005 bola spoločnosť A. zaviazaná zaplatiť
žalobcovi práve dlžnú sumu 1 173 807,37 Sk, pričom tento rozsudok nadobudol
právoplatnosť dňa 20.5.2005. Keďže v danom prípade žalobcovi nevznikla reálna faktická
majetková ujma, nie je ani príčinná súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a škodou.
Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktoré dôvodil nesprávnym
právnym posúdením veci a žiadal, aby najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil
a priznal mu náhradu škody v požadovanej výške, alebo ak dovolací súd dôjde k záveru, že
v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nebol dostatočne zistený skutkový stav,
žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.
Nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom videl v tom, že odvolací súd
zamietol uplatnený nárok žalobcu aj napriek tomu, že uznal porušenie právnej povinnosti
žalovaným a uznal tiež vznik škody na strane žalobcu avšak mal za to, že medzi týmito dvoma skutočnosťami nie je príčinný vzťah, keďže škoda nevznikla v čase podpisu dohody o urovnaní. Odvolací súd podľa jeho názoru pochybil a vec nesprávne právne posúdil, pretože
príčinná súvislosť (kauzálny nexus) ako jeden zo základných zodpovednostných predpokladov v podstate zúžil na jej časové hľadisko, a teda v konečnom dôsledku
na súvislosť časovú. Z hľadiska posudzovania príčinnej súvislosti porušenia povinnosti a jej
následku je pritom časová súvislosť príčiny a následku irelevantná, rozhodujúca je výlučne
vecná súvislosť medzi týmito skutočnosťami. V prejednávanej veci je zrejmé, že škoda
žalobcovi nevznikla priamo v okamihu podpisu dohody o urovnaní (aj keď dlžník –
spoločnosť A. jednoznačne zastávala stanovisko, že okamihom podpisu dohody o urovnaní
zanikol jej záväzok voči žalobcovi, keďže za žalobcu konal jeho kvalifikovaný právny
zástupca s generálnou plnou mocou), ale až neskôr, keď bolo zrejmé, že pohľadávka
definitívne nie je reálne vymožiteľná. Je tiež zrejmé, že jednou z vedľajších príčin, ktoré
viedli k vzniku škody je skutočnosť, že dlžník v čase po vysporiadaní svojho vzťahu
s veriteľom (žalobcom) na základe dohody o urovnaní de facto prestal existovať, bol zbavený
akéhokoľvek majetku a bol prevedený na tzv. bieleho koňa, nemal žiadneho konateľa a teda
de facto sa stal úplne insolventným. Avšak v čase dohody o urovnaní dlžník
insolventný nebol a bol schopný riadne a v plnom rozsahu plniť svoje záväzky. Hlavnou
príčinnou súvislosťou vzniku škody teda bolo protiprávne konanie žalovaného a nie následná
súdna nevymožiteľnosť nároku voči dlžníkovi (vzhľadom na plynutie času, ktoré využil
dlžník na zabezpečenie svojej insolvencie), ktorá je logicky len príčinou následnou a teda
vedľajšou.
Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom
(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.
V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,
ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami
uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich
dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 druhá veta O.s.p.) skúmať vždy, či
napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou
z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,
či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm.a/ až g/
O.s.p. (t.j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania vylúčeným
sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Dovolateľ žiadnu z týchto vád nenamietal a jej
existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Ani vadu tejto povahy dovolateľ nenamietal a jej existencia nevyšla v dovolacom konaní najavo.
Dovolateľ namieta, že zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri
ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu
na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený
skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny predpis, alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 132/1990 Zb. o advokácii, advokát je pri výkone
advokácie povinný zachovávať ústavu, zákony a predpisy vydané na ich vykonanie a v ich
medziach, riadiť sa príkazmi klienta.
Podľa § 13 ods. 2 zákona o advokácii advokát je povinný chrániť práva a oprávnené
záujmy zastupovaného, konať pritom svedomite, dôsledne využívať všetky zákonné prostriedky a uplatňovať, čo podľa svojho presvedčenia a príkazu klienta pokladá
za prospešné.
Podľa § 21 ods. 1 zákona o advokácii advokát zodpovedá klientovi za škodu, ktorú mu
spôsobil v súvislosti s výkonom advokácie; zodpovednosť advokáta sa vzťahuje aj na škodu
spôsobenú jeho koncipientom alebo jeho pracovníkom.
Podľa § 33 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak splnomocnenec prekročil svoje
oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva, je splnomocniteľ viazaný, len pokiaľ toto
prekročenie schválil. Ak však splnomocniteľ neoznámil osobe, s ktorou splnomocnenec
konal, svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu po tom, čo sa o prekročení oprávnenia dozvedel,
platí, že prekročenie schválil.
Podľa § 33 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka ak splnomocnenec pri konaní
prekročil svoje oprávnenie konať za splnomocniteľa, alebo ak niekto koná za iného bez
plnomocenstva, je z tohto konania zaviazaný sám, ibaže ten, za koho sa konalo, právny úkon
dodatočne bez zbytočného odkladu schváli.
Vzhľadom na to, že žalovaný uzavrel so žalobcom dohodu o plnomocenstve (príkaznú
zmluvu) v postavení advokáta a k vzniku škody malo dôjsť v roku 1998, súdy nižších stupňov
použili na vec správne zákon o advokácii – zákon č. 132/1990 Zb. Vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku ide o špeciálnu právnu úpravu. Predpokladom vzniku zodpovednosti advokáta
za škodu podľa § 21 tohto zákona je (obdobne ako tomu je pri všeobecnej zodpovednosti
za škodu podľa Občianskeho zákonníka) porušenie právnej povinnosti (existencia
protiprávneho úkonu), vznik škody a existencia príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym úkonom (zavinenie sa predpokladá).
Porušenie právnej povinnosti spočíva v existencii takého úkonu, ktorý je v rozpore
s objektívnym právom. Medzi základné povinnosti advokáta nepochybne patrí, že sa pri
výkone advokácie riadi pokynmi a príkazmi klienta a súčasne je povinný postupovať
v medziach ústavy, zákonov a ich vykonávacími predpismi. Ak advokát ako splnomocnenec
prekročí svoje oprávnenie z plnomocenstva, alebo ak koná bez plnomocenstva, ide o konanie,
ktorým porušuje svoju povinnosť splnomocnenca vyplývajúcu z dohody o plnomocenstve a súčasne tým porušuje povinnosti advokáta vyplývajúce zo zákona o advokácii. V takomto
prípade nemožno vylúčiť vznik jeho zodpovednosti za škodu spôsobenú splnomocniteľovi,
avšak musia byť splnené aj ďalšie predpoklady jej vzniku, t.j. existencia škody a príčinná
súvislosť (zodpovednosť splnomocnenca za prekročenie plnej moci, resp. za jej nedostatok
vo vzťahu k osobe, s ktorou splnomocnenec konal, upravuje ustanovenie § 33 ods. 2 veta
druhá Občianskeho zákonníka).
Škodu aj v zmysle tohto zákona treba rozumieť majetkovú (hmotnú) ujmu, ktorá
nastala v majetkovej sfére poškodeného a je objektívne vyjadriteľná peniazmi. Okrem
skutočnej škody treba za škodu, ktorá sa uhrádza, považovať aj ušlý zisk, pod ktorým treba
rozumieť to, čo mohol poškodený získať, nebyť škodovej udalosti. Za takúto škodu možno
považovať aj to, čo ušlo splnomocniteľovi nekonaním splnomocnenca v zmysle dohody
o plnomocenstve, podľa ktorej bol povinný voči dlžníkovi splnomocniteľa vymáhať
pohľadávku v súdnom konaní (namiesto vymáhania uzavrel s dlžníkom dohodu o urovnaní),
avšak len za predpokladu, že v dôsledku tohto (ne)konania došlo k strate súdnej
vymáhateľnosti pohľadávky (napr. k zániku nároku z dôvodu premlčania práva pre jeho
včasné neuplatnenie a pod.). V takomto prípade splnomocniteľovi škoda ako majetková ujma
nevzniká tým, že splnomocnenec prekročil oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva (pretože
týmto konaním nie je splnomocniteľ, ak ho neschválil, viazaný), ale tým, že splnomocnenec
nekonal v zmysle dohody o plnomocenstve s následkom straty vymáhateľnosti pohľadávky.
V posudzovanej veci z hľadiska skutkového stavu bolo v konaní nesporné, že
žalovaný v rozpore s príkaznou zmluvou z 3.8.1998 a plnomocenstvom z toho istého dňa, uzavrel v mene žalobcu so spoločnosťou A.A. dohodu o urovnaní spísanú dňa 31.8.1998,
ktorou mal byť nahradený pôvodný záväzok a podľa ktorej došlo „de iure“ k vzdaniu sa
nároku na zaplatenie príslušenstva pohľadávky. Týmto konaním bezpochyby prekročil
oprávnenie konať za žalobcu vyplývajúce z príkaznej zmluvy a plnomocenstva z 3.8.1998 (v
texte dohody o urovnaní sa výslovne uvádza, že žalovaný koná za žalobcu podľa plnej moci
z 3.8.1998). Žalovaný teda porušil povinnosť advokáta uvedenú v ustanovení § 13 ods. 1
zákona o advokácii a to povinnosť riadiť sa príkazmi svojho klienta. Odvolací súd vychádzal
preto správne z názoru, že porušenie právnej povinnosti žalovaného ako jeden z predpokladov
zodpovednosti za škodu bol daný.
Keďže žalobca uplatnený nárok odôvodňoval len prekročením oprávnenia žalovaným
vyplývajúceho z plnomocenstva a uzavretím dohody o urovnaní, odvolací súd správne
posudzoval vznik škody len z hľadiska týchto okolností. Vychádzal správne zo zistenia, že
žalobca právny úkon urobený žalovaným nad rámec plnomocenstva neschválil. Do úvahy
neprichádzalo ani uplatnenie nevyvrátiteľnej právnej domnienky o schválení prekročenia
oprávnenia v zmysle § 33 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka (žalovaný netvrdil a ani
nepreukazoval, že žalobca neoznámil svoj nesúhlas bez zbytočného odkladu spoločnosti A.).
Odvolací súd dospel preto k správnemu záveru, že ak žalovaný uzavretím dohody o urovnaní
prekročil oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a žalobca dodatočne bez zbytočného
odkladu tento právny úkon neschválil, nezaväzuje ho. Môže teda aj naďalej žalovanú sumu
vymáhať súdnou cestou podľa pôvodného záväzkového vzťahu uzavretého so spoločnosťou
A. (žalobca to napokon aj urobil v konaní vedenom pred Okresným súdom Bratislava II pod
sp.zn. 19 C 219/2000, kde rozsudkom zo dňa 29.3.2005 súd uložil spoločnosti A. zaplatiť
Ministerstvu financií SR dlžnú sumu 1 173 807,37 Sk, pričom tento rozsudok nadobudol
právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 20.5.2005). V danom prípade nedošlo teda k strate súdnej
vymáhateľnosti žalovaného nároku a preto žalobcovi reálna majetková ujma nevznikla
(žalobca v konaní pred súdmi nižších stupňov ďalšie kvalifikované skutočnosti preukazujúce
opak netvrdil a ani nepreukazoval). Nebol tak naplnený jeden zo základných predpokladov
vzniku zodpovednosti za škodu a to vznik škody. Tvrdenie žalobcu v podanom dovolaní, že
odvolací súd uznal vznik škody na strane žalobcu nemá oporu v odôvodnení rozhodnutia
odvolacieho súdu. Žalobca preto neopodstatnene namietal, že odvolací súd právne pochybil a vec nesprávne právne posúdil, pretože príčinnú súvislosť (kauzálny nexus) ako jeden zo
základných zodpovednostných predpokladov v podstate zúžil na jej časové hľadisko
a teda v konečnom dôsledku na súvislosť časovú. Treba uviesť, že otázka príčinnej
súvislosti nie je otázkou právnou, ide o skutkovú otázku, ktorá môže byť riešená len
v konkrétnych súvislostiach. Keďže odvolací súd uzavrel, že v predmetnej veci žalobcovi
nevznikla reálna faktická majetková ujma (škoda), nezoberal sa ďalším predpokladom vzniku
zodpovednosti za škodu, t.j. existenciou príčinnej súvislosti medzi škodou a protiprávnym
úkonom, nakoľko podmienky vzniku zodpovednosti advokáta za škodu sú stanovené
kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich nie je daná táto zodpovednosť.
V tejto súvislosti treba uviesť, že ak splnomocniteľ v zmysle § 33 ods. 1 Občianskeho
zákonníka neschválil prekročenie oprávnenia vyplývajúceho z plnomocenstva,
zodpovednosť splnomocnenca (advokáta) za prípadnú škodu spôsobenú splnomocniteľovi, nemožno vyvodzovať len z prekročenia tohto oprávnenia (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 206/2007).
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že žalobca napadol dovolaním vecne
správny rozsudok odvolacieho súdu. Keďže v konaní neboli zistené vady uvedené v § 237
O.s.p. a konanie nie je postihnuté ani inou vadou, ktorá by mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu podľa § 243b
ods. 1 O.s.p. zamietol.
Žalovaný mal v dovolacom konaní úspech, preto mu patrí náhrada na náhradu trov
konania proti žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 veta prvá O.s.p. v spojení s § 224
ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Žalovanému však v dovolacom konaní žiadne trovy
nevznikli, preto mu neboli priznané.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 31. januára 2012
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová