2 Cdo 455/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : J. G., bývajúci S., zastúpený JUDr. J. J., advokátom P., proti žalovanej : M. B., obchodné meno M. B. ,  

IČO : X., zastúpená Mgr. M. J., advokátom v S., pracovisko P., o náhradu škody s prísl.,

vedenej na Okresnom súde Poprad pod sp. zn. 12 C 102/2010, o dovolaní žalobcu proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 15. mája 2012 sp. zn. 5 Co 129/2011

t a k t o :

Z r u š u j e   uznesenie Krajského súdu v Prešove z 15. mája 2012 sp. zn.  

5 Co 129/2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Poprad rozsudkom z 11. júla 2011 č. k. 12 C 102/2010-87 zamietol

žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal voči žalovanej náhrady škody na základe zmluvy

o sprostredkovaní, ktorá zodpovednosť vyplýva z ustanovenia § 433 a § 435 Občianskeho

zákonníka.

V odôvodnení prvostupňový súd uviedol, že žalobca ako nepodnikateľ uzavrel so žalovanou

dve sprostredkovateľské zmluvy týkajúce sa obstarania uzavretia zmluvy na odpredaj

motorových vozidiel, štvorkoliek identifikovaných názvom, číslom podvozku, rokom výroby

a farbou. Zmluvy boli uzavreté na dobu jedného mesiaca. Uplynutím doby došlo k zániku

zmlúv, pričom na základe dohody účastníkov motorové vozidlá zostali umiestnené v objekte

žalovanej. Nebolo preukázané, aby účastníci platne predĺžili dobu trvania zmluvy. Žalovaná

takúto skutočnosť poprela a žalobca nepredložil dôkazy, na základe ktorých by bolo možné

konštatovať platné predĺženie zmluvy. V   prípade vzniku škody počas platnosti

sprostredkovateľskej zmluvy zodpovednosť sprostredkovateľa za škodu sa posudzuje podľa

všeobecnej úpravy zodpovednosti za škodu podľa § 420 Občianskeho zákonníka. Nie je

možné prisvedčiť žalobcovi, aby zodpovednosť pri danom type zmluvy sa riadila ustanovením § 433 a nasl. OZ. Nepochybne odcudzením motorových vozidiel dňa 21.8.2009

žalobcovi vznikla škoda. Zodpovednosť žalovanej by bola daná v prípade, ak by táto porušila

povinnosť a medzi porušením povinnosti a škodou by bola daná príčinná súvislosť. Pre

splnenie podmienok zodpovednosti nie je rozhodujúce, či škoda by bola žalovanou spôsobená

úmyselne, alebo z nedbanlivosti. Občianskoprávna úprava vychádza z prezumpcie zavinenia,

teda zavinenie sa predpokladá. Z pripojeného trestného spisu je nepochybné, že ku škode

došlo úmyselným konaním tretej osoby, ktorá sa dopustila trestného činu krádeže. Žalobca

v návrhu na začatie konania, ani v priebehu konania netvrdil, v čom malo spočívať porušenie

právnej povinnosti žalovanej. Jeho tvrdenie bolo založené na existencii objektívnej

zodpovednosti, pri ktorej zákon predpokladá iba dve liberačné príčiny, a to vonkajšiu –

prírodná katastrofa a iné, resp. vnútornú, ak by sa škodlivý následok dostavil v dôsledku

povahy veci samej. Osobitnou zodpovednosťou na náhradu škody je krytá iba škoda, ku ktorej

by   došlo   v   čase   trvania   zmluvy   o obstaraní   predaja   veci   podľa   § 737   a nasl.   OZ.

Zodpovednosť v   danom prípade má charakter objektívnej zodpovednosti, pri ktorej

poškodený nemusí preukazovať porušenie právnej povinnosti, ani zavinenie inej osoby.

Časť zmluvy o sprostredkovaní týkajúca sa uhradenia poplatku za uskladnenie a stráženie

auta vo výške 0,34 € za každý deň s platnosťou od uzatvorenia zmluvy o sprostredkovaní

vyhodnotil ako neplatnú pre jej neurčitosť a nezrozumiteľnosť. Žalobca v konaní nikdy netvrdil svoju povinnosť o úhrade poplatku za uskladnenie a stráženie auta, žalovanej

nepoukázal za dobu trvania zmlúv žiadny poplatok a žalovaná sa nikdy nedomáhala úhrady

tohto poplatku. Nie je preto zrejmé, či vôbec a kedy mala nastať skutočnosť vzniku

poplatkovej povinnosti u žalobcu.

Krajský súd v   Prešove na odvolanie žalobcu uznesením z   15. mája 2012  

č. k. 5 Co 129/2011-102 odvolanie žalobcu odmietol. V odôvodnení uviedol, že právnemu

zástupcovi žalobcu JUDr. J. J. bol napadnutý rozsudok prvýkrát neúspešne doručovaný dňa

13.7.2011 a   opakovane dňa 14.7.2011. Keďže adresát si zásielku nevyzdvihol v odbernej

lehote, bola táto vrátená súdu prvého stupňa dňa 3.8.2011. Aj keď súd prvého stupňa

predmetnú zásielku JUDr. J. J. ako zástupcovi žalobcu opätovne doručoval dňa 18.8.2011,

uvedená skutočnosť je bez právneho významu ku skutočnosti, že za deň doručenia rozsudku

žalobcovi sa v zmysle citovaného ustanovenia § 47 ods. 2 O.s.p. považuje deň 3.8.2011, teda

deň, kedy bola prvýkrát doručovaná zásielka vrátená súdu prvého stupňa ako nevyzdvihnutá

v odbernej lehote. Žalobcovi pre hore uvedené dôvody nemohla začať plynúť nová odvolacia

lehota a to odo dňa 9.9.2011, kedy si prevzal druhýkrát (nadbytočne) doručovaný predmetný rozsudok. Nadbytočne z   dôvodu, že pri prvom doručovaní bola naplnená zákonná fikcia

doručenia. Keďže k   účinnému doručeniu napadnutého rozsudku žalobcovi došlo dňa

3.8.2011, odvolanie podané žalobcom v súlade s citovaným ustanovením § 218 ods. 1 písm.a/

O.s.p. ako oneskorene podané odmietol.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorého

prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. Namietal, že mu bola odňatá

možnosť konať pred súdom tým, že odvolací súd včas podané odvolanie odmietol, hoci pre

takýto procesný postup nemal zákonný dôvod. Pri doručovaní rozhodnutia súdu prvého

stupňa totiž nebol dodržaný zákonný postup v zmysle ustanovenia § 47 O.s.p., nakoľko sa

právny zástupca účastníka počas doručovania predmetnej zásielky a jej uloženia na pošte

v mieste doručovania nezdržiaval, pretože v období od 11.7.2011 do 19.8.2011 čerpal riadnu

dovolenku, o čom upovedomil aj Okresný súd v Poprade, ako aj ďalšie okresné súdy, kde bol

zapísaný ako advokát ex offo. Nemohlo preto účinne dôjsť k doručeniu prvostupňového

rozhodnutia na základe fikcie doručenia, ako rozhodol Krajský súd v Prešove napadnutým

rozhodnutím. Rozsudok súdu prvého stupňa právny zástupca prevzal až po skončení

dovolenky po osobnej intervencii na predmetnom súde, na základe ktorej mu bol znovu

doručovaný rozsudok, a to až dňa 9.9.2011 a 15 dňová lehota na podanie odvolania začala

teda plynúť až 10.9.2011. Odvolanie bolo preto podané včas a v zákonnej lehote. Navrhol,

aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Žalovaná navrhla dovolanie žalobcu ako nedôvodné zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom, skúmal

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré je možné napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti uzneseniu. Uznesenia odvolacieho súdu,

proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Podľa § 239

ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd

zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu

Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa

odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie

konania podľa § 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p. Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné

proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak

a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné,

pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu

na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide

o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

V ustanoveniach § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nie je uvedené uznesenie odvolacieho súdu,

ktorým bolo odmietnuté odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa. Prípustnosť

dovolania proti napadnutému uzneseniu preto z § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. nevyplýva.

Procesnú prípustnosť dovolania by vzhľadom na to zakladala len procesná vada

konania v zmysle § 237 O.s.p. Dovolací súd je ex lege povinný skúmať, či v konaní nedošlo

k niektorej z vád vymenovaných v tomto ustanovení. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí

do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm.a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal;

existencia vád tejto povahy ani nevyšla najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto

ustanovení nevyplýva.

So zreteľom na obsah dovolania dovolací súd osobitne skúmal, či v konaní nedošlo  

k procesnej vade v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť

dovolania podľa tohto ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom

konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu

v konaní za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv.

Súdna prax dospela k záveru, že ak odvolací súd nesprávne odmietol odvolanie ako

oneskorené, odňal tým účastníkovi konania možnosť konať pred súdom (R 23/1994).  

So   zreteľom   na   to   a   tiež   s   prihliadnutím   na   podstatu   argumentácie   žalobcu,   ktorou

odôvodňoval procesnú prípustnosť jeho mimoriadneho opravného prostriedku, bolo

v dovolacom konaní potrebné posúdiť správnosť záverov odvolacieho súdu o dni doručenia

prvostupňového rozhodnutia z hľadiska jeho správnosti.

Právna úprava doručovania v občianskom súdnom konaní plní veľmi významnú

funkciu. Súd totiž môže konať a rozhodovať len vtedy, ak má riadne preukázané, že účastníci

dostali všetky písomnosti, prijatie a znalosť ktorých je predpokladom ďalšieho postupu

v konaní, použitia opravného prostriedku, prostriedkov procesnej obrany a ochrany a ďalších

úkonov, ktoré je prípustné urobiť len zákonom alebo v súdom ustanovenej lehote. Obzvlášť

doručovanie súdnych rozhodnutí vo veci samej je nevyhnutným predpokladom právoplatného

skončenia   veci,   prípadne   i   vykonateľnosti   súdneho   rozhodnutia   (ak   je   rozhodnutie

vykonateľné bez ohľadu na právoplatnosť). Doručovanie ovplyvňuje skúmanie procesných

podmienok základného konania, odvolacieho konania, ako aj konania o mimoriadnych

opravných prostriedkoch.

Právna úprava doručovania preto plne rešpektuje záujmy účastníkov konania   a   nevyhnutnosť ich úplného a   účinného informovania prostredníctvom tohto

procesnoprávneho úkonu. Ak nebola písomnosť doručená správne, podľa predpisov

upravujúcich tento úkon, má to priamo za následok vadnosť, nezákonnosť doručenia, s ktorou

vadou sú spojené závažné procesnoprávne účinky; ak došlo k vadnému doručeniu rozhodnutia

alebo ho súd vôbec opomenul doručiť, nemôže rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť.

Pre vznik fikcie doručenia zakotvenej v § 47 ods. 2 O.s.p. („...ak si adresát zásielku

počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, kedy bola zásielka vrátená súdu, za deň

doručenia, i keď sa adresát o uložení nedozvedel“...) je predpísané súčasné splnenie

nasledovných podmienok : a/ možnosť náhradného doručenia nie je zákonom vylúčená  

(viď napr. § 114 ods. 4 O.s.p.), b/ adresát písomnosti nebol pri doručovaní zastihnutý, hoci sa

v mieste doručenia zdržoval, c/ doručovateľ nezastihnutého adresáta vhodným spôsobom

upovedomil, kedy príde písomnosť doručiť znova (s uvedením dňa a hodiny), d/ druhý pokus

o doručenie zostal taktiež bezvýsledný, e/ adresát písomnosti bol vhodným spôsobom

upovedomený o uložení písomnosti na pošte alebo orgáne obce, f/ adresát si zásielku

v úložnej lehote od upovedomenia nevyzdvihol.

Miesto, deň a spôsob doručenia zásielky sa preukazuje doručenkou, ktorú pošta vracia

späť odosielajúcemu súdu. Príslušnou poštou vystavená doručenka zachytávajúca postup pri

doručení, vrátane údajov vyžadovaných ustanovením § 47 ods. 2 O.s.p., osvedčuje pravdivosť

toho, čo je v nej uvedené, ak nie je preukázaný opak. Doručenka vrátená súdu osvedčuje súdu

vykonanie doručenia a čas doručenia, kým nie je preukázaný opak. Tento dôsledok však môže

nastať len vo vzťahu k tomu, čo je na doručenke uvedené. Pokiaľ doručenka neobsahuje údaj,

že sa adresát v mieste doručenia zdržoval, nie je osvedčené, či táto podmienka náhradného

doručenia je splnená. V takom prípade je povinnosťou súdu vykonať šetrenie na zistenie jej

splnenia, pričom nie je povinnosťou účastníka, ktorému bolo doručované poštou, navrhnúť

dôkazy na preukázanie svojho prípadného tvrdenia, že sa v čase doručovania v mieste

doručenia nezdržiaval z dôvodu, že účastník konania nemá povinnosť preukazovať opak toho,

čo nie je osvedčené. Preto záver súdu o účinnom náhradnom doručení bude možný len vtedy,

ak bude zistené, že adresát sa v mieste doručenia v čase doručovania zdržoval.

Zákonná konštrukcia umožňujúca náhradné doručenie vychádza z toho, že adresát sa

v čase doručenia (v určitý konkrétny deň) fakticky zdržiaval v mieste doručenia a má z toho

dôvodu možnosť si doručovanú zásielku bezprostredne po náhradnom doručení prevziať

alebo vyzdvihnúť. Gramatický výklad slov „hoci sa v mieste doručenia zdržuje“ nemôže byť

iný len ten, že zákon vyžaduje a predpokladá, že adresát sa v dobe doručovania v mieste

doručenia skutočne zdržuje a že len nebol zastihnutý tam, kde má doručovateľ písomnosť

doručiť. Zdržovaním sa v mieste doručenia v podstate znamená, že sa adresát každodenne

vracia do svojho bytu, čo by bolo vylúčené, ak by bol v čase doručovania v nemocnici,  

na dovolenke, keby sa vracal do svojho bytu len na soboty a nedele, pretože sa inak zdržuje

na inom mieste a pod. Obsah slov „hoci sa v mieste doručenia zdržuje“ je teda vecou

konkrétneho prípadu.

V predmetnej veci odvolací súd vychádzal len z údaju na doručenke písomnosti,

ktorou bol doručovaný rozsudok súdu prvého stupňa právnemu zástupcovi žalobcu  

JUDr. J. J. dňa 13.7.2011, nezaoberal sa dôvodmi, pre ktoré bol opätovne doručovaný

rozsudok dňa 22.8.2011 JUDr. J. J., právnemu zástupcovi žalobcu zo strany súdu prvého

stupňa a sám si bez dostatočných podkladov vyhodnotil, že pre náhradné doručenie rozsudku

prvého stupňa boli splnené zákonné podmienky.

Vzhľadom na význam práva na súdnu ochranu v právnom štáte pre záver o nesplnení

podmienok konania nepostačuje iba pochybnosť o ich splnení, ale nesplnenie podmienok musí byť preukázané mimo rozumných pochybností. V prípade, ak všeobecný súd nemá záver

o   nedodržaní zákonom ustanovenej procesnej lehoty na podanie opravného prostriedku

preukázaný mimo rozumných pochybností, musí vychádzať z predpokladu, že opravný

prostriedok v zákonnej lehote podaný bol (napr. III. ÚS 331/04 a III. ÚS 249/08).

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že nebolo mimo rozumných

pochybností preukázané, že sa právny zástupca žalobcu JUDr. J. J., ktorému bol doručovaný

odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, zdržiaval v čase doručovania rozhodnutia

súdu prvého stupňa v mieste doručenia tak, aby si reálne mohol doručovanú písomnosť

prevziať. Preto ak odvolací súd ako oneskorene podané odmietol jeho odvolanie, odňal mu

súd svojím konaním a rozhodnutím právo, aby na základe jeho včas podaného odvolania bolo

ním napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmané odvolacím súdom.

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd odňal žalobcovi

možnosť pred súdom konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.), lebo odmietol jeho odvolanie ako

oneskorene podané, i keď procesné predpoklady pre tento postup neboli dané. Námietka

dovolateľa o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. je preto

opodstatnená.

Výskyt niektorej z vád uvedených v § 237 O.s.p. je dôvodom, pre ktorý dovolací súd

musí napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Vzhľadom na to, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p.) a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. decembra 2014   JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová   predseda senátu