2 Cdo 45/2010

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcov : 1/ I. K., bývajúci v P., zastúpený JUDr. Ľ. B., advokátkou v K., 2/ P. K., bývajúci v B., 3/ V. K.,

bývajúci R., proti žalovaným : 1/ M. V., bývajúca R., 2/ M. P., bývajúca R., obe zastúpené

JUDr. E. C., advokátkou v N., o určenie neplatnosti závetu, vedenej na Okresnom súde

Nové Zámky pod sp.zn. 13 C 143/2006, o dovolaní žalobcu 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Nitre z 30. júna 2009 sp.zn. 6 Co 115/2009

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobca 1/ je povinný zaplatiť žalovaným 1/, 2/ náhradu trov dovolacieho konania

v sume 103,20 € do rúk alebo na účet JUDr. E. C., do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nové Zámky v poradí druhým rozsudkom z 11. marca 2009 č.k.  

13 C 143/2006-196 (prvý rozsudok z 8. februára 2008 č.k. 13 C 143/2006-130, ktorým bol

návrh žalobcov zamietnutý bol zrušený uznesením odvolacieho súdu Krajského súdu v Nitre

z 7. októbra 2008 č.k. 6 Co 93/2008-161) žalobcu žalobcov, ktorou sa domáhali určenia

neplatnosti závetu zo dňa 11.l.1999 poručiteľky T. K., zomrelej X., zamietol a žalobcov

zaviazal zaplatiť trovy konania. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia neuniesli   svoje

dôkazné   bremeno   a   nepreukázali   skutočnosti,   ktoré   by   mali   spôsobiť neplatnosť

napadnutého závetu, predovšetkým nepreukázali zásadnú skutočnosť, že by závet bol

podpísaný v iný deň, než bol na ňom ako deň podpisu uvedený, t.j. že závet nebol podpísaný

11. januára 1999.

Krajský súd v Nitre na odvolanie žalobcov 1/ až 3/ rozsudkom z 30. júna 2009 č.k.  

6 Co 115/2009-223 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a uložil žalobcom 1/ až 3/ zaplatiť

žalovaným 1/, 2/ trovy odvolacieho konania do rúk ich právnej zástupkyne. Odvolací súd sa stotožnil so zisteným skutkovým stavom ako aj právnym posúdením veci. Uviedol, že nezistil

také pochybenie súdu prvého stupňa, pre ktoré by rozsudok bol nepreskúmateľný. Čo sa týka

nevykonania niektorých dôkazov súdom prvého stupňa, s tým sa prvostupňový súd náležite vyporiadal vo svojom rozhodnutí a odôvodnil to tak, ako mu to ukladá ustanovenie § 157  

ods. 1 O.s.p.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca 1/, ktorého prípustnosť

odôvodňoval ustanovením § 237 písm.f/ O.s.p. Namietal, že na odvolacom súde navrhol

doplniť dokazovanie výsluchom svedkov, prvostupňový ako aj odvolací súd toto dokazovanie

odmietli vykonať, čo je v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom. Poukázal na skutočnosť,

že 16. júna 2009 bolo pojednávanie na odvolacom súde odročené na neurčito a v rozpore

s týmto uznesením odvolací súd dňa 30. júna 2009 rozsudok prvostupňového súdu potvrdil,

pričom na odvolacom súde neboli vypočuté ním navrhované svedkyne ani on nemal možnosť

sa pred odvolacím súdom vyjadriť. Navrhol, vzhľadom na ustanovenie § 241 ods. 2 písm.a/,

b/ O.s.p., aby dovolací súd rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj rozhodnutie súdu prvého

stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Žalované navrhli dovolanie žalobcu 1/ zamietnuť a zaviazať ho na náhradu trov

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241   ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), či jeho

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom možno

napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je

prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa  

vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.), alebo proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil

od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo

proti rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil

vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). V danom prípade

dovolanie   smeruje   proti   rozsudku,   ktorý   nevykazuje   znaky   niektorého   z   uvedených

rozsudkov, preto prípustnosť dovolania z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na obsah dovolania a tiež zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý

rozsudok nebol vydaný v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti

dovolania podľa § 238 O.s.p., ale sa ďalej zaoberal aj otázkou, či konanie nie je postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné

proti rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo  

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol

riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát. Ustanovenie § 237 O.s.p. nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho

súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa

uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a   ak je konanie postihnuté

niektorou z vád vymenovaných v tomto ustanovení, možno ním napadnúť aj rozhodnutia,

proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné. Pre záver o existencii niektorej  

z uvedených procesných vád nie je rozhodujúci subjektívny názor účastníka o tom, že

v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale len jednoznačne, všetky pochybnosti vylučujúce

zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Žalobca 1/ vady konania v zmysle § 237 písm.a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal,

a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

V dovolaní sa namieta existencia vady konania v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p.

Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia je taký vadný postup

súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odníme možnosť pred ním konať

a uplatňovať procesné práva priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. K odňatiu možnosti žalobcu 1/ pred súdom konať malo podľa jeho názoru dôjsť tým,

že súdy nevyhoveli ním podaným návrhom na vykonanie dokazovania.

V sporovom konaní platí dispozičná a prejednacia zásada. Účastníci (na oboch

procesných stranách) sú v ňom povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania najmä

tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, a na ich preukázanie označia

dôkazné prostriedky (viď § 101 ods. 1 a § 120 ods. 1). Týmito skutočnosťami sú skutkové

údaje, nevyhnutné na objasnenie, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Ich opísaním

plní žalobca povinnosť tvrdenia, vyplývajúcu pre neho aj z § 79 ods. 1 O.s.p. Označenie

dôkazov na preukázanie svojich tvrdení plnia účastníci dôkaznú povinnosť. Pokiaľ účastník

navrhne súdu dôkaz, je povinný uviesť, ktoré skutočnosti sa týmto dôkazom majú preukázať,

lebo inak sa vystavuje možnosti, že súd nevykoná dokazovanie dôkazom, ak nebude zrejmý

účel vykonania navrhovaného dôkazu. Treba uviesť, že žalobca 1/ vo svojich návrhoch  

na vykonanie dokazovania dôsledne neuvádzal, ktoré skutočnosti majú byť tým-ktorým

navrhovaným dôkazom preukázané (na pojednávaní pred prvostupňovým súdom dňa  

11. marca 2009 žalobca 1/ navrhol vypočuť ako svedkov všetky osoby uvedené na č.l. 85 a 90

spisu pretože sú to biele kone, títo ľudia nikdy jeho matku nenavštevovali a v podaní zo dňa

21.5.2009, ktoré došlo na odvolací súd 3.6.2009 navrhol vypočuť svedkov V. M., M. J. a B.

M. na ich pomer k poručiteľke a znalosť jazyka slovenského).

Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný

vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď  

§ 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky to vyjadril

už v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky

pod č. 37/1993, v ktorom zaujal názor, že prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať

za následok len neúplnosť skutkových zistení (vedúcu k vydaniu nesprávneho rozhodnutia),

nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O.s.p. K rovnakému záveru dospel Najvyšší súd

Slovenskej republiky aj v rozhodnutí uverejnenom v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov

Slovenskej   republiky   pod   č.   125/1999,   v   ktorom   uviedol,   že   nevykonanie   všetkých

navrhovaných dôkazov nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm.f/ O.s.p., lebo

samo osebe neznamená odňatie možnosti pred súdom konať.

Pri úvahe o tom, ktoré navrhované dôkazy vykoná, súd berie na zreteľ, k preukázaniu

ktorej konkrétnej skutkovej okolnosti je dôkaz navrhovaný. Súd nevykoná dôkazy, ktoré nie

sú pre posúdenie veci relevantné, a nemôžu smerovať k zisteniu skutočností predvídaných

skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať.

V danom konaní (o neplatnosť závetu) súdom nemožno vytknúť, že nevyhoveli

všetkým návrhom žalobcu 1/ na vykonanie dokazovania a to predovšetkým z dôvodu, že  

z   jeho   návrhov   nebolo   dostatočne   zrejmé,   či   vôbec   smerujú   k   zisteniu   skutočností

predvídaných skutkovou podstatou právnej normy, ktorú treba na danú vec aplikovať  

(v danom prípade § 476 a nasl. OZ a § 35 a nasl. OZ). Z týchto dôvodov dospel dovolací súd

k záveru, že nevykonaním všetkých žalobcom 1/ navrhovaných dôkazov nebola žalobcovi 1/

odňatá možnosť pred súdmi konať (§ 237 písm.f/ O.s.p.).

Žalobca 1/ v dovolaní ďalej namieta, že uznesenie o odročení pojednávania zo dňa

16.6.2009 nebolo naplnené, keď sa neuskutočnilo následne pojednávanie pred odvolacím

súdom a tým mu bola odňatá možnosť vyjadriť sa a hájiť sa pred súdom.

Podľa § 214 ods. 1 O.s.p. na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej,

nariadi predseda senátu odvolacieho súdu pojednávanie vždy, ak a/ je potrebné zopakovať

alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia

pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v ostatných prípadoch možno o odvolaní rozhodnúť aj bez

nariadenia pojednávania.

Dohovor o ľudských právach a základných slobôd nevyžaduje a ani z judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych

inštanciách pojednávanie vykonať verejne. Ak teda rozhodoval súd prvého stupňa  

na pojednávaní, odvolací súd zásadne nemusí nariadiť pojednávanie. Odvolací súd môže

rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, len ak je rozhodnutie nesprávne výlučne po právnej

stránke. Odvolací súd však vždy môže nariadiť pojednávanie, ak to považuje za potrebné. Bez

pojednávania nemôže odvolací súd meritórne rozhodnúť veci, ak :

- zistí, že je potrebné na účely správneho zistenia skutkového stavu vykonať

(zopakovať) dôkazy,

- ak súd prvého stupňa rozhodol bez pojednávania,

- ak to vyžaduje dôležitý verejný záujem.

Je na úvahe odvolacieho senátu, v ktorých prípadoch to ďalej bude považovať za potrebné.

V zákone nie je možné kauzisticky vypočítať všetky možné situácie, ktoré môžu v súdnej

praxi   nastať   a   práve   naopak,   tým,   že   sa   ponechá   otázka   nariadenia   pojednávania  

na rozhodnutí súdu, v porovnaní so striktnou normatívnou úpravou, takáto úprava bude

v súlade s materiálnou stránkou právneho štátu. Ak by sa malo vykonať dokazovanie, je

potrebné nariadiť pojednávanie a nerozhoduje, či ide o zopakovanie dokazovania alebo  

o   nové   dokazovanie.   Súvisí   to   s   umožnením   účastníkom   vyjadriť   sa   k   vykonanému

dokazovaniu. Doposiaľ Európsky súd pre ľudské práva nejudikoval, čo je dôležitý verejný

záujem a navrhované ustanovenie necháva odvolacím senátom voľnú úvahu, kedy nariadia

pojednávanie z dôvodu dôležitého verejného záujmu. Spravidla pôjde o veci týkajúce sa

v rôznych súvislostiach u väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce sa územného celku,

sídliska atď.

Z obsahu spisu je zrejmé, že odvolací súd nevykonával (neopakoval) dôkazy. Súd prvého

stupňa rozhodol na pojednávaní a nevyžaduje to ani dôležitý verejný záujem, aby bolo vo veci

nariadené pojednávanie, teda nemožno vytknúť odvolaciemu súdu, že tým, že rozhodol bez

nariadenia odvolacieho pojednávania odňal žalobcovi 1/ možnosť konať pred súdom.

Nakoľko prípustnosť dovolania žalobcovi 1/ nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238

O.s.p., ani z § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie v súlade s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p., ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom,

riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozsudkom

odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti a námietok dovolateľa.

V dovolacom konaní úspešným žalovaným 1/, 2/ vzniklo právo na náhradu trov

konania, proti žalobcovi 1/, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1

O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešní účastníci v dovolacom konaní podali návrh na uloženie

povinnosti nahradiť im trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd im priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu službu,

ktorú poskytol žalovaným 1/, 2/ vypracovaním vyjadrenia z 19. februára 2010 k dovolaniu

žalobcu 1/ (§ 14 ods. 1 písm.c/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 11 ods. 1 písm.a/

tejto vyhlášky, t.j. 1/13 výpočtového základu, ktorý pre rok 2010 činí 55,49 €, keďže ide

o zastupovanie dvoch osôb v zmysle § 13 ods. 2 tejto vyhlášky sa základná sadzba tarifnej

odmeny zníži o 20 % ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb, čo

v danom prípade po znížení jeden úkon činí 44,39 €, keďže ide o dvoch žalovaných tento

úkon činí 88,78 €, čo s náhradou výdavkov za miestne telekomunikačné výdavky a miestne

prepravné vo výške 1/100 výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky (t.j.

7,21 € x 2)] predstavuje spolu 103,20 €. Dovolací súd nepriznal žalovaným náhradu, ktorá

spočíva v odmene advokátky za právnu službu prevzatie a príprava zastúpenia, keďže

žalované boli zastúpení JUDr. E. C. už pred súdmi nižších stupňov v predmetnej veci a táto

zástupkyňa bola náležite oboznámená s problematikou predmetného sporu.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. septembra 2010

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová