UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobkyne Slovenskej republiky, z a ktorú koná Ministerstvo dopravy, pôšt a telekomunikácií, so sídlom v Bratislave, Námestie slobody č. 6, proti žalovaným 1/ G. F., bývajúcemu v W., 2/ F. N., bývajúcemu v W., 3/ F.i P., bývajúcej v F., 4/ T. M., bývajúcej v W., 5/ U. U., bývajúcemu v O. a 6/ U. U., bývajúcemu v O., žalovaní 2/ až 6/ zastúpení JUDr. Antonom Hajdukom, advokátom s o sídlom vo Vranove nad Topľou, Štúrova č. 101, o určenie vlastníckeho práva, vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. 9 C 47/2010, o dovolaní žalovaných 2/ až 6/ proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 26. februára 2015 sp. zn. 21 Co 35/2014, takto
rozhodol:
Dovolanie o d m i e t a. Žalobkyni právo na náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
Odôvodnenie
Okresný súd Prešov rozsudkom z 12. decembra 2013 č. k. 9 C 47/2010-159 rozhodol tak, že: „I. Určuje, že žalobca Slovenská republika je vlastníkom nehnuteľností, nachádzajúcich sa v k. ú. F. a zapísaných na LV č. XXXXX ako parcela registra C č. 9842/1 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 1396 m2, ako parcela registra C č. 9842/2 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 243 m2, parcela registra C č. 9842/3 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 722 m2 a LV č. XXXXX ako parcela registra C č. 9842/4 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 501 m2, parcela registra C č. 9842/5 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 8 m2, parcela registra C č. 9842/6 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 69 m2, parcela registra C č. 9842/7 druh pozemku - ostatné plochy o výmere 38 m2.
II. Žalobu v časti o určenie, že nehnuteľnosti uvedené vo výroku č. I. sú v správe Železníc Slovenskej republiky zamieta.
III. Žalobu v časti o uloženie povinnosti Okresnému úradu Prešov zapísať do operátov katastra nehnuteľností parcely uvedené vo výroku č. I. ako vlastníctvo Slovenskej republiky v správe Železníc Slovenskej republiky zamieta.
IV. Žalovaným v 1. a 6. rade náhradu trov konania nepriznáva“. Súd prvého stupňa mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané, že v roku 1942 prebehlo vyvlastňovacie konanie, ktorého výsledkom bol individuálny správny akt - vyvlastňovací výmer č.13081/I.-1942, na základe ktorého došlo k vyvlastneniu časti parcely č. 2989 zapísanej v PKV XXX pre k. ú. F., a to v rozsahu 36 árov a 32 m2 pre Slovenský štát - železničnú správu. Za dôkaz, že vyvlastňovacie konanie prebehlo považoval súd prvého stupňa uznesenie Okresného súdu Prešov zo 7. júla 1942, ktorým boli právna predchodkyňa žalovaných 2/ až 6/ a ostatní zainteresovaní predvolaní na rozvrhové pojednávanie, ako aj uznesenie Okresného súdu Prešov z 12. novembra 1942, podľa ktorého sa má bez vyčkania právoplatnosti zo súdneho depozitu vyplatiť suma 96 475 Ks vd. P. N. ako náhrada za vyvlastnené nehnuteľnosti. Prvostupňový súd sa primárne zaoberal otázkou možnosti preskúmavania správneho aktu - vyvlastňovacieho výmeru Župného úradu v Prešove, od ktorého odvodzuje žalobkyňa svoje vlastnícke právo. Dospel k záveru, že súd je viazaný predmetným rozhodnutím správneho orgánu a je povinný vychádzať z jeho účinkov, ktoré sa prejavujú v tom, že je právnym titulom nadobudnutia vlastníckeho práva. Poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 123/2003), ďalej na judikatúru Najvyššieho súdu Českej republiky i Ústavného súdu Českej republiky, podľa ktorej mimo rámec správneho súdnictva nie je súd oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu. Prijal záver, podľa ktorého predložený vyvlastňovací výmer je správnym aktom, pretože bol vydaný vecne príslušným správnym orgánom, v žiadnom prípade nejde o paakt, teda nulitný alebo neúčinný správny akt. Prezumpciu správnosti správneho aktu predpokladal aj v rámci jeho právoplatnosti. Prvostupňový súd vychádzal z vyznačenej doložky právoplatnosti na predmetnom rozhodnutí a mal za to, že opak nebol preukázaný. Navyše mal za to, že štát by nepristúpil k výplate náhrady, ak by vyvlastňovací výmer nebol právoplatný. Pokiaľ ide o námietku neurčitosti ohľadne toho, čo vlastne vyvlastnené vyvlastňovacím výmerom bolo, keďže k vyhotoveniu geometrického plánu na rozdelenie parcely č. 2989, vedenej v PKV č. XXX, k. ú. F. malo dôjsť až v roku 1947, k tomu súd prvého stupňa uviedol, že nebolo preukázané, že tu vytyčovací náčrt, prípadne geometrický plán neexistoval už skôr avšak tento však iba nebol zapísaný v Pozemkovej knihe. Konštatoval, že už v geometrickom pláne z 20. augusta 1947 sa uvádza, že novým vlastníkom parcely č. 2989/1 v rozsahu úplne totožnom s vyvlastňovacou výmerou je uvedený ČSD, teda Československé dráhy. Poznamenal, že nikde v zhromaždenom spisovom materiáli sa nenachádza námietka vtedajšej pozemnoknižnej vlastníčky vd. P. N., že by voči tomuto nejakým spôsobom protestovala. Podľa súdu tomu tak bolo preto, že bez ďalšieho vedela, že táto parcela v skutočnosti už patrí na základe vyvlastňovacieho výmeru Slovenskému štátu a je v správe Československých dráh. Navyše aj samotná zmluva, ktorou vd. P. N. predala p. č. 2989/2 vytvorenú z p. č. 2989 je datovaná 14. augusta 1947 a daná Daňovému úradu v Prešove 18. augusta 1947, teda v čase pred vyhotovením geometrického plánu. S námietkou neurčitosti vyvlastňovacieho výmeru sa vyrovnal tak, že nebolo preukázané, aby geometrický plán na rozdelenie parcely č. 2989 neexistoval, skôr avšak deľba nebola zapísaná v pozemkovej knihe. To čo bolo predmetom vyvlastňovania však bolo zrejmé, keďže boli vykonané miestne šetrenia a žalobkyňa sa chopila držby vyvlastňovanej nehnuteľnosti. Uviedol, že o tom, že právna predchodkyňa žalovaných 2/ až 6/ v čase svojej smrti už nebola vlastníkom parcely číslo 2989/1 svedčia podporne aj ďalšie listiny a to dedičské rozhodnutie po nej z rokov 1950 a 1957, kedy predmetom dedičského konania po nej už táto parcela nebola. Prvostupňový súd prijal záver, že predmetné parcely vlastnícky totožné s pôvodnou parcelou č. 2989/1 vo vyvlastnenej výmere užívala žalobkyňa prostredníctvom jednotlivých železničných organizácií nerušene až do času, keď ich nechali dodatočne prejednať v dedičskom konaní žalovaní 2/ až 6/. Pokiaľ ide o nezapísanie Slovenského štátu ako vlastníka do pozemkovej knihy, poukázal na to, že podľa § 2 ods. 1 písm. a/ Opatrenia Stáleho výboru č. 291/1938 Sb. vyvlastnením podľa tohto opatrenia sa v prospech žalobkyne dosiahne prechod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Znamená to, že štát sa stal vlastníkom vyvlastneného majetku už samotným správnym aktom bez potreby intabulácie, ktorá v tomto prípade nemala právotvorný účinok, mala iba účinok záznamový. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že ak by aj k vyvlastneniu právoplatne nedošlo, treba prijať záver, že štát sa stal ich vlastníkom z dôvodu vydržania a vydržanie sa začalo počas platnosti Uhorského obyčajového práva, keď vstup do držby a podmienky vydržania boli podstatne odlišné ako podmienky vydržania stanovené následne Občianskym zákonníkom. Vstup do držby vyplýva zo samotného vyvlastňovacieho výmeru, v ktorom bolo uvedené, že Slovenský štát vstúpil do držby vyvlastnenej nehnuteľnosti dňom začatia vyvlastňovacieho konania 4.2.1941. Prvostupňový súd tak nemal pochybnosti o tom, že vyvlastňovací výmer z 28. apríla 1942 založil dobrú vieru štátu, ktorý prostredníctvom rezortu železničného alebo niektorej organizácie vstúpil do držby pozemkov. Štát tak pozemok zodpovedajúci parcele číslo 2989/1 vydržal uplynutím lehoty 10 rokov počítanej od 1.1.1951.K otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobkyne uviedol, že pre aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne je rozhodujúce, že určenia vlastníckeho práva sa domáha právnická osoba Slovenská republika. Kto v spore za Slovenskú republiku koná, je už otázkou predovšetkým jej vnútornej organizácie. Žalobe o určenie vlastníckeho práva k pozemkom špecifikovaným v žalobe súd prvého stupňa preto vyhovel. Prvostupňový súd zamietol žalobu žalobkyne v časti o určenie práva hospodárenia Železníc SR dôvodiac to tým, že výrok o určení vlastníckeho práva štátu a výrok o určení práva hospodárenia nemôžu vedľa seba obstáť. Navyše uviedol, že v prejednávanej veci žalobu nepodali železnice, ktoré by sa inak určenia práva hospodárenia k majetku štátu domáhať ako jediné mohli a tak nie je daná aktívna vecná legitimácia žalobkyne a ani daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Vo vzťahu k návrhu žalobkyne - uloženia povinnosti orgánom správy katastra zapísať vlastníctvo do príslušných operátov uviedol, že otázka vyznačenia vlastníckeho práva v katastri nehnuteľností nemôže byť súdom orgánom katastra nariadená. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a náhradu trov konania nepriznal žiadnemu z účastníkov. Na odvolanie žalobkyne a žalovaných 1/ až 6/ Krajský súd v Prešove rozsudkom z 26. februára 2015 sp. zn. 21 Co 35/2014 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a náhradu trov odvolacieho konania účastníkom nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia odvolací súd uviedol, že sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, pričom konštatuje správnosť dôvodov rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že odvolacie dôvody odvolateľov nie sú naplnené. Konštatoval, že súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p., z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Žalovaní v odvolaní iba opakujú skutočnosti, ktoré uvádzali už v konaní pred súdom prvého stupňa, ohľadne ktorých súd vykonal dokazovanie a náležite a správne sa s nimi vyrovnal pri rozhodovaní vo veci samej. Odôvodnenie rozsudku súdu prvého stupňa obsahuje odpovede na všetky argumenty uvádzané žalovanými v odvolaní a odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. V súvislosti s odvolacími námietkami žalovaných dodal, že súhlasí so záverom prvostupňového súdu, že vyvlastňovací výmer, na základe ktorého došlo k vyvlastneniu časti pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 2989, zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici 944 pre k. ú F. v rozsahu 36 árov a 32 m2 pre vtedajší Slovenský štát - železničnú správu je potrebné považovať za právoplatný a vykonateľný správny akt. Poznamenal, že na odklon od doterajšej rozhodovacej praxe v otázke preskúmavania správnych aktov všeobecným súdom odvolací súd nenašiel dôvod. V tejto súvislosti poukázal napríklad na záver prijatý v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 24/2007 a rovnako tak na totožný záver prijatý v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Cdo 123/2003. Uzavrel, že vyvlastňovací výmer vydaný na základe Opatrenia Stáleho výboru č. 291/1938 Sb. v zmysle vládneho nariadenia č. 95/1940 Sl., zákona č. 299/1940 Sl. bol vydaný v medziach právomoci príslušného správneho orgánu. Nešlo o ničotný (nulitný právny akt). Správny akt bol vydaný správnym orgánom a pri prezumpcii jeho správnosti a platnosti nebolo možné naň neprihliadať. Výmer je možné považovať za právoplatný a vykonateľný. Doložka právoplatnosti bola vyznačená Župným úradom v Prešove 4.8.1944. Pochybnosti žalovaných o právoplatnosti neboli preukázané. Štát tak nadobudol právne relevantným spôsobom sporné pozemky zákonným spôsobom. K námietkam žalovaných vo vzťahu k listine z MNV v Prešove zo 6.7.1947 ako aj vo vzťahu k listine - geometrickému plánu z roku 1947 sa vyrovnal prvostupňový súd náležitým spôsobom v odôvodnení svojho rozhodnutia. Listina zo 6. júna 1947 vydaná vtedajším Miestnym národným výborom v Prešove, ktorá sa dotýkala konania ohľadom rozdelenia parcely číslo 2989 zapísanej v PKV XXX ako aj geometrický plán nie sú listinami, ktoré by preukazovali, že rozhodnutie - vyvlastňovací výmer by bolo možné považovať za ničotný. Čo sa týka námietok absencie zápisu vlastníckeho práva v pozemkovej knihe je správny záver súdu, že tento nebol potrebný podľa Opatrenia Stáleho výboru č. 291/1938 Sb. došlo k vyvlastneniu a teda k prechodu vlastníckeho práva na štát. Princíp intabulácie platil pri prevode nehnuteľností a nie pri prechode nehnuteľností na štát. Nadobudnutie vlastníckeho práva nastalo a bolo dôsledkom správneho aktu príslušného správneho úradu. Preto na prípad prechodu vlastníckeho práva - zmeny vlastníckeho práva intabulačný princíp nedopadal. K námietke odvolateľov, týkajúcou sa naliehavého právneho záujmu odvolací súd konštatoval, že žalobkyňa naliehavosť právneho záujmu zdôvodnila a prvostupňový súd správne sa vyrovnal s otázkou naliehavého právneho záujmu. Na základe uvedeného odvolací súd dospelk záveru, že odvolanie žalovaných 2/ až 6/ nie je dôvodné. Dovolanie proti rozsudku nepripustil, pretože podľa jeho názoru nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O.s.p.). Odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok aj v jeho výrokoch II., III., ktoré boli napadnuté žalobkyňou. Vo vzťahu k napadnutým častiam odvolací súd uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p. Odvolací súd sa plne stotožnil so záverom prijatým prvostupňovým súdom, že žaloba o určenie vlastníckeho práva bola podaná Slovenskou republikou a nie je potrebné určovať právo hospodárenia k majetku štátu vo vzťahu k Železniciam Slovenskej republiky tak ako to navrhuje žalobkyňa. Správny je jeho záver, že žalobkyňa nepreukázala na určení naliehavý právny záujem podľa § 80 písm. c/ O.s.p., pri označení žalobkyne nie je daný žiaden preukázateľný dôvod na požadovanom určení. Navyše vo vzťahu k žalovaným, ktorí popierajú jej vlastnícke právo a nie právo hospodárenia. Rovnako tak uviedol, že je správny právny záver prvostupňového súdu pokiaľ zamietol žalobu v časti o uloženie povinnosti Okresnému úradu Prešov zapísať do operátu katastra nehnuteľností parcely, ku ktorým sa domáhala žalobkyňa určenia vlastníckeho práva. Aj podľa názoru odvolacieho súdu orgánom katastra nemôže súd uložiť povinnosť, aby vykonali zápis do katastra nehnuteľností. Žalobkyňa svoje dôvody a obavy o nevykonanie zápisu ničím nepredložila. Z vyššie uvedených dôvodov tak odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny, vrátane správneho výroku o trovách konania. O trovách odvolacieho konania rozhodol postupom podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 2/ až 6/. Navrhli, aby dovolací súd rozsudky súdov nižšieho stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietali, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a rozsudok odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Uviedli, že za inú vadu v tomto konaní považujú najmä nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom na preukázanie rozhodujúcich skutočností, hoci následne súd dospel k záveru, ž e tieto dôkazy n i e j e nevyhnutné vykonať a nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu a súdu prvého stupňa pre nedostatok, resp. nezrozumiteľnosť dôvodov. Poznamenali, že vzhľadom k tomu, že nebol pripojený originál spisu NcI829/42 je naďalej pochybné, či došlo k uloženiu a plateniu náhrady. Bolo povinnosťou súdu aj bez návrhu účastníkov konania túto skutočnosť overiť predložením originálu spisu, ak dospel k záveru, že došlo k vyplateniu. V predloženom spise by sa nachádzal originál právoplatného rozhodnutia aj s doložkou právoplatnosti a preto bolo nevyhnutné tento dôkaz vykonať. Považovali za neodôvodnené, aby žalovaná strana preukazovala, že k vyvlastneniu nedošlo. Mali za to, že konanie vo veci vyvlastnenia začalo, ale je sporné, že z depozitu takzvaná cena za vyvlastnenie sa nedostala do rúk osoby, ktorej mali byť pozemky vyvlastnené. Nebolo preukázané ani to, že právna predchodkyňa žalovaných bola aspoň vyrozumená, aby si uplatnila právo z depozitu. Závažné pochybenie konajúcich súdov videli tiež v tom, že v odôvodnení absentujú závery, prečo súdy žalovanými, resp. ich právnym zástupcom, navrhnutý dôkaz predložením originálov vyvlastňovacieho výmeru nevykonali. Vyslovili, že majú pochybnosť o ich existencii. Namietali, že žalobkyňa ani v otázke vydržania neuniesla dôkazné bremeno a pred súdom vyhlásila, že už žiadne návrhy na dokazovanie nemá. Za najpodstatnejšiu vadu napadnutého rozsudku považovali tiež to, že rozhodnutie odvolacieho súdu (aj súdu prvého stupňa) nie je riadne odôvodnené, a teda je nepreskúmateľné. Na záver uviedli, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci tým, že odvolací súd odôvodnil povinnosť povinného zápisu vlastníckeho práva do pozemkovoknižnej vložky tým, že sa vzťahuje len na prevod vlastníckeho práva a nie na prechod, čím má na mysli vyvlastňovacie rozhodnutie, od ktorého odôvodňuje určenie vlastníckeho práva. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení navrhla dovolanie žalovaných 2/ až 6/ odmietnuť. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236 a nasl. O.s.p.). Dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť (len) právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, avšak nie v každom prípade, ale iba ak ho právna úprava pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky je v dovolacom konaní oprávnený rozhodnutia odvolacieho súdu preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil (§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazanýrozsahom dovolacích návrhov v prípadoch uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a nemožno sa ním úspešne domáhať revízie skutkových zistení súdov nižších stupňov, ani výsledkov nimi vykonaného dokazovania. Dovolací súd tu nie je treťou inštanciou, v ktorej by bolo možné preskúmať rozhodnutie z akýchkoľvek hľadísk. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením vec i nemôže dovolací s ú d u ž len z toho dôvodu, ž e n ie je oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) prieskumnú povahu; aj so zreteľom na ňu dovolací súd - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O.s.p.). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4. V danom prípade dovolaním žalovaných 2/ až 6/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné, a nejde ani o potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O.s.p. Dovolací súd v prejednávanej veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané. Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalovaných 2/ až 6/ nie je podľa § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. (procesne) prípustné. Dovolanie žalovaných 2/ až 6/ by mohlo byť procesne prípustné, len ak by v konaní, v ktorom bol vydaný napadnutý rozsudok, bolo postihnuté niektorou z o závažných procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p., ale zaoberal sa tiež otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 ods. 1 O.s.p. (tzv. vady zmätočnosti). Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku aj uzneseniu) odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že z hľadiska § 237 ods. 1 O.s.p. sú právne významné len tie procesné nedostatky, ktoré vykazujú znaky procesných vád taxatívne vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia. Iné vady (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a prípadne nesprávne právne posúdenie veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), i keby k nim v konaní došlo a prípadne aj mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, nezakladajú prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia. Z hľadiska posúdenia existencie niektorých procesných vád v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je pritom významný subjektívny názor účastníka, že v konaní došlo k takejto vade, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie, že konanie je skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád. Dovolatelia existenciu procesných vád konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdili a procesné vady tejto povahy v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva. S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdov nebola dovolateľom odňatá možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie taký závadný procesnýpostup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O procesnú vadu v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva. Pokiaľ dovolatelia namietali, že rozhodnutie je neodôvodnené a nepreskúmateľné, dovolací súd poznamenáva, že na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3. decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“. Toto stanovisko bolo uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 2/2016. Najvyšší súd Slovenskej republiky skúmal, či v danej veci ide o taký výnimočný prípad, kedy by nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladala vadu konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. Dovolací súd však nezistil, že by o takýto prípad v prejednávanej veci išlo; rozsudok súdu prvého stupňa (v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom odvolacieho súdu v zmysle § 219 ods. 2 O.s.p.) spĺňa vyššie uvedené kritériá pre odôvodňovanie rozhodnutí v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p.), a preto ho nemožno považovať za neodôvodnený a nepreskúmateľný. Odôvodnenie rozsudku zodpovedá základnej (formálnej) štruktúre odôvodnenia rozhodnutia, čo platí tak pre rozsudok prvého stupňa (§ 157 ods. 2 O.s.p.), ako aj pre rozsudok odvolacieho súdu (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Súslednosti jednotlivých častí odôvodnení a ich obsahové (materiálne) náplne, zakladajú súhrnne ich zrozumiteľnosť i všeobecnú interpretačnú presvedčivosť; tým však nie je zodpovedaná (ani inak dotknutá) otázka správnosti právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi. Súdy oboch stupňov jasne a dostatočne vysvetlili právne dôvody, pre ktoré žalobu zamietli. Zhodli sa na tom, že vyvlastňovací výmer, na základe ktorého došlo k vyvlastneniu časti pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. 2989, zapísanej v pozemnoknižnej zápisnici 944 pre k. ú. F. v rozsahu 36 árov a 32 m2 pre vtedajší Slovenský štát - železničnú správu je potrebné považovať za právoplatný a vykonateľný správny akt. Výmer je možné považovať za právoplatný a vykonateľný. Doložka právoplatnosti bola vyznačená Župným úradom v Prešove dňa 4.8.1944. Mali za to, že vyvlastňovací výmer vydaný na základe Opatrenia Stáleho výboru č. 291/1938 Sb. v zmysle vládneho nariadenia č. 95/1940 Sl., zákona č. 299/1940 Sl. bol vydaný v medziach právomoci príslušného správneho orgánu. Nešlo o ničotný (nulitný právny akt). Uzavreli, že výmer je možné považovať za právoplatný a vykonateľný. Doložka právoplatnosti bola vyznačená Župným úradom v Prešove dňa 4.8.1944. Pochybnosti žalovaných o právoplatnosti neboli preukázané. Štát tak nadobudol právne relevantným spôsobom sporné pozemky zákonným spôsobom. Pokiaľ žalovaní 2/ až 6/ v odvolacom konaní zotrvali na svojej argumentácii, aj odvolací súd sa stotožnil s právnym záverom súdu prvého stupňa, že zápis vlastníckeho práva v pozemkovej knihe nebol potrebný, pretože podľa Opatrenia Stáleho výboru č. 291/1938 Sb. došlo k vyvlastneniu a teda k prechodu vlastníckeho práva na štát. Princíp intabulácie platil pri prevode nehnuteľností a nie pri prechode nehnuteľností na štát. Nadobudnutie vlastníckeho práva nastalo a bolo dôsledkom správneho aktu príslušného správneho úradu. Preto na prípad prechodu vlastníckeho práva - zmeny vlastníckeho práva intabulačný princíp nedopadal. K námietke odvolateľov, týkajúcou sa naliehavého právneho záujmu odvolací súd konštatoval, že žalobkyňa naliehavosť právneho záujmu zdôvodnila a prvostupňový súd správne sa vyrovnal s otázkou naliehavého právneho záujmu. Na námietku dovolateľov, spochybňujúcu správnosť zistených skutkových záverov nižších súdov, či nedostatočne zisteného skutkového stavu veci - v tomto smere bol najvyšší súd viazaný ako rozsahom tak i obsahom podaného dovolania - možno uviesť len to, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dôvodom dovolania nemôže byť samé osebe nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným, na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) vád. Preto sa dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania. To isté platí aj o nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže vykonať dokazovanie (§ 213O.s.p.). Dovolací súd nie je ďalšou všeobecnou treťou inštanciou, v ktorej by mohol preskúmať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať správnosť a úplnosť skutkových zistení a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci, nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať vykonané dôkazy, pretože - na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu - nemá možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“). Aj v prípade neúplnosti alebo nesprávnosti skutkových zistení a skutkových záverov nejde o nedostatok, ktorý by bol v rozhodovacej praxi najvyššieho súdu považovaný za dôvod zakladajúci procesnú vadu konania v zmysle ustanovenia § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (obdobne tiež R 42/1993, R 37/1993, R 125/1999, R 6/2000 a tiež rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 2 Cdo 130/2011, 3 Cdo 248/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011 a 7 Cdo 38/2012). Ak k tejto nesprávnosti v niektorom súdnom konaní dôjde, nezakladá procesnú vadu konania uvedenú v § 237 O.s.p. Neúplnosť alebo nesprávnosť skutkových zistení môže prípadne viesť k tzv. inej procesnej vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); vada tejto povahy ale prípustnosť dovolania nezakladá. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O.s.p.), a nie účastníkov konania. Postup súdu, ktorý v priebehu konania nevykonal všetky účastníkom navrhované dôkazy alebo vykonal iné dôkazy na zistenie skutkového stavu, nezakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podľa § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p., lebo týmto postupom súd neodňal účastníkovi možnosť pred súdom konať (porovnaj R 37/1993 a R 125/1999). Ani nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O.s.p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež napríklad uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010 a 2 Cdo 29/2011). Ak súd v procese dokazovania (prípadne) nevykoná dokazovanie určitým dôkazným prostriedkom spôsobom, ktorý predpisuje zákon, dochádza k tzv. inej (v § 237 O.s.p. neuvedenej) vade. Takáto vada je síce relevantným dovolacím dôvodom (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), prípustnosť dovolania ale nezakladá (porovnaj napríklad rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 266/2009). Pokiaľ dovolatelia namietajú nesprávnosť právnych záverov odvolacieho súdu, dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Súd ale právnym posúdením veci neodníma účastníkovi konania možnosť uplatnenia jeho procesných práv v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 112/2001 zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 43/2003 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 50/2002 uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 1/2003). Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 ods. 1 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia). Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že prípustnosť dovolania žalovaných 2/ až 6/ nevyplýva z § 238 ods. 1 až 3 O.s.p. ani z § 237 ods. 1 O.s.p. Dovolanie preto odmietol podľa § 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. bez toho, aby skúmal opodstatnenosť dovolateľmi uplatnených dovolacích dôvodov v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ a c/ O.s.p. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti. V dovolacom konaní úspešnej žalobkyni vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho konania proti žalovaným, ktorí úspech nemali (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p.). Keďže žalobkyňa nepodala návrh na uloženie povinnosti nahradiť jej trovy tohto konania za jeden úkon právnej služby - podanie vyjadrenia k dovolaniu (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) dovolací súd jej náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.