2 Cdo 440/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v   právnej veci žalobcov :   1/ I. Š., bývajúci v B., 2/ P. Š., bývajúci vo V., obaja zastúpení JUDr. D. S., advokátom   v   B., proti žalovanému : D. V., bývajúci L., zastúpený Mgr. Z. G., advokátkou v N., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam,   vedenej   na   Okresnom   súde   Nitra

pod   sp. zn. 12 C 205/2003, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Nitre

z 12. júna 2013 sp. zn. 6 Co 10/2013

t a k t o :

Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Nitre z 12. júna 2013 sp. zn. 6 Co 10/2013

v jeho zmeňujúcej časti a vo výrokoch o trovách konania a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Nitra rozsudkom (v poradí tretím) z   5. novembra 2012  

č. k. 12 C 205/2003-334 žalobu žalobcov zamietol, ktorou sa domáhali určenia, že

spoluvlastnícky podiel o veľkosti 3/8 na nehnuteľnostiach – pozemkoch pôvodne vedených  

a   zapísaných v   pozemnoknižnej vložke č. X. katastrálne územie V. pod parc.  

č. X.-záhrada v intraviláne o výmere X. štvorcových siah (X. m2), parc. č. X.-dvor  

v intraviláne spoločne s parc. č. X.-domu o výmere X. štvorcových siah (X. m2) a parc.  

č. X.-dom č. X. v intraviláne vo výmere X. štvorcových siah (X. m2) teraz zapísaných

a vedených na LV č. X. k. ú. V., obec L. – pozemok parc. č. X.-zastavané plochy a nádvoria

o výmere X. m2 a pozemok parc. č. X. o výmere X. m2 – záhrady, ktorý je ku dňu vydania

rozsudku vo vlastníctve žalovaného, patrí do dedičstva po O. Š., zomrelom X. a I. Š., rod. Š.,

zomrelej X. (po rodičoch žalobcov v 1. a 2. rade) a určenia, že žalovaný nie je vlastníkom

titulom vydržania 3/8 nehnuteľností – pozemkov, spolu vo výmere X. m2, pôvodne vedených

a zapísaných v pozemnoknižnej vložke č. X. katastrálne územie V. pod parc. č. X.-záhrada

v intraviláne o výmere X. štvorcových siah (X. m2), parc. č. X.-dvor v intraviláne, spoločne

s parc. č. X.-dom (viď položka X.) o výmere X. štvorcových siah (X. m2) a parc. č. X.-dom   č. X. v intraviláne o výmere X. štvorcových siah (X. m2), teraz zapísaných a vedených na LV

č. X. katastrálne územie V., obec L., ako pozemok parc. č. X.-zastavané plochy a nádvoria

o výmere X. m2 pozemok parc. č. X. o výmere X. m2 – záhrady v celosti na mene žalovaného.

V odôvodnení prvostupňový súd uviedol, že návrh žalobcov zamietol čo sa týka prvej časti

petitu žaloby o určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po O. Š., zomrelom

X. a I. Š., rod. Š., zomrelej X., pretože z vykonaného dokazovania nemal za preukázané, že by

sporné nehnuteľnosti mali patriť do dedičstva po zomrelom O. Š. a I. Š. tak, ako sa podaným

návrhom domáhali žalobcovia. Žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné bremeno

a nepreukázali hodnoverne a bez pochybností, že O. Š. bol v čase svojej smrti vlastníkom

predmetných nehnuteľností a logicky potom ani nemohli preukázať, že I. Š. bola v čase svojej

smrti ich vlastníčkou, keďže ich mala nadobudnúť dedením po svojom manželovi O. Š..

V konaní všetci vypočutí svedkovia potvrdili, že nehnuteľnosť, na ktorej stál dom Š., ktorý

zbúral O. Š., predali Š. R. P., bolo to v 60-70 rokoch. Od tej doby tam Š. nechodili, pozemok

neužívali. Užívala ho R. P. a potom jej dcéra Z. Č., ktorá pozemok predala neperfektnou

kúpnou zmluvou žalovanému v roku 1982. Žalovaný časť nehnuteľností nadobudol dedením

po svojom otcovi K. V. v roku 1983. Časť nehnuteľností predal žalovanému R. V. v roku

1982. Žalovaný nerušene a dobromyseľne nehnuteľnosti užíval od roku 1983, k uvedeným

nehnuteľnostiam nadobudol vlastnícke právo vydržaním v zmysle § 134 OZ. Vykonaným

dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný spornú parcelu nadobudol v časti kúpnou

zmluvou od pôvodných vlastníkov Z. Č., rod. P. a R. V. a v časti dedením po svojom

právnom predchodcovi K. V. a začal ho užívať v roku 1983 a tak nadobudol vlastnícke právo

vydržaním v roku 1993 na základe dlhodobej a dobromyseľnej držby od roku 1983, kedy ich

zakúpil od pôvodných vlastníkov. Žalobcovia nepreukázali, že by tieto nehnuteľnosti užívali,

svoje tvrdenia nepodložili žiadnymi dôkazmi a neuniesli dôkazné bremeno. V konaní bolo

preukázané výpoveďami svedkov, že predmetné nehnuteľnosti užívali ešte pred žalovaným

iné osoby ako žalobcovia, a to R. P., jej dcéra Z. Č. ako aj R. V. a žalovaný mal právo

započítať do vydržacej doby aj dobu, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe aj predchádzajúci

držiteľ.

Ohľadom druhého petitu o určenie, že žalovaný nie je vlastníkom titulom vydržania 3/8

k nehnuteľnostiam uvedeným v petite uviedol, že v tejto časti návrh zamietol pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu, pretože aj keby návrhu v tejto časti vyhovel, na postavení

žalobcov by sa aj tak nič nezmenilo, nedošlo by k zmene vlastníckeho práva k predmetným

nehnuteľnostiam v prospech žalobcov, nestali by sa vlastníkmi predmetných nehnuteľností, ich postavenie by bolo stále rovnaké a stalo by sa len to, že nehnuteľnosti by v liste

vlastníctva už neboli vedené ako vlastníctvo žalovaného.

Krajský súd v Nitre na odvolanie žalobcov 1/, 2/ rozsudkom z 12. júna 2013  

č. k. 6 Co 10/2013-363 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej zamietajúcej časti

týkajúcej sa určenia vlastníckeho práva v prospech žalobcov 1/, 2/ potvrdil. V ostatnej

zamietajúcej časti rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že žalovaný nie je

vlastníkom nehnuteľností pôvodne zapísaných v pozemnoknižnej vložke X. katastrálne

územie V., ako parc. č. X.-záhrada v intraviláne o výmere X. m2, parc. č. X.-dvor

v intraviláne spoločne s parc. č. X.-dvom o výmere X. m2 a parc. č. X.-dom č. X. v intraviláne

o výmere X. m2 teraz zapísaných a vedených na LV č. X. katastrálne územie V., obec L., ako

parc. č. X.-zastavané plochy a nádvoria o výmere X. m2 a parc. č. X.-záhrady o výmere X. m2

v podiele 3/8. Uložil žalobcom 1/, 2/ zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v sume

691,43 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku Mgr. Z. G.. Uložil žalovanému zaplatiť  

žalobcom 1/, 2/ náhradu trov konania v sume 780,70 € a náhradu trov právneho zastúpenia

v sume 1 153,82 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku JUDr. T. T..

V odôvodnení uviedol, že súd prvého stupňa v časti negatórneho určenia svoje rozhodnutie

odôvodnil tým, že žalobcovia nemajú naliehavý právny záujem na takomto negatórnom

určení. S takýmto právnym posúdením sa nestotožňuje. Vidí naliehavý právny záujem

žalobcov na negatórnom určení v tom, že tým, že bude určené, že žalovaný nie je vlastníkom

sporných nehnuteľností, obnoví sa pôvodný pozemnoknižný stav, na základe ktorého bude

môcť dôjsť k prejednaniu dedičstva po poručiteľovi O. Š., ktorý si svoje vlastnícke právo

odvodzuje práve od svojich právnych predchodcov na základe pozemnoknižnej vložky č. X.

pre katastrálne územie V..

Ďalej uviedol, že určil, že žalovaný nie je vlastníkom nehnuteľností a teda skúmal následne, či

žalobcovia 1/, 2/ majú naliehavý právny záujem i na pozitívnom určení vlastníckeho práva.

Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali naliehavý

právny záujem na pozitívnom určení. Keďže odvolací súd vzhliadol na naliehavý právny

záujem na negatórnom určení, samotná táto skutočnosť vylučuje preukázanie naliehavého

právneho záujmu na pozitívnom určení, preto z uvedených dôvodov, i keď z iných právnych

dôvodov, rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil v časti, v ktorej bol

zamietnutý návrh žalobcov na určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi

O. Š.. V tejto súvislosti upriamuje pozornosť i na zlý žalobný petit žalobcov, keď sa domáhali určenia, že nehnuteľnosti patria do dedičstva tak po O. Š. ako aj I. Š.. Takto

formulovaný žalobný petit nebol správny. Pôvodným návrhom sa domáhali takéhoto určenia

okrem žalobcov v 1. a 2. rade aj žalobkyňa v 3. rade I. Š., ktorá v priebehu konania zomrela.

Ak teda dedič je z titulu svojho dedičského nároku vecne legitimovaný k podaniu žaloby

o určenie, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom veci, nemôže byť tomuto určeniu

na prekážku okolnosť, že i tento dedič zomrel, a určovaciu žalobu podávajú namiesto neho

jeho dedičia. Preto správne i po úmrtí dedičky I. Š., mali žalobcovia zotrvať na svojom

žalobcom petite v tom smere, že nehnuteľnosti, ktoré žiadali určiť, patria do dedičstva len po

poručiteľovi O. Š..

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu do jeho zmeňujúcej časti podal dovolanie

žalovaný, ktorého prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť

ustanovením § 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p., že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Namietal, že žalobcovia nepreukázali existenciu naliehavého

právneho záujmu na negatívnej určovacej žalobe. Poukázal na to, že v zmysle ustálenej súdnej

judikatúry ak ide o žalobu toho, kto nie je zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti a požadované

negatívne určenie nie je spôsobilé odstrániť neistotu v danom právnom vzťahu, pretože aj

v prípade vyhovenia takejto žalobe by nebola uspokojivo vyriešená otázka, kto je vlastníkom

spornej nehnuteľnosti, takáto žaloba je v rozpore so zákonnou požiadavkou kladenou  

na   určovaciu   žalobu.   V   prejednávanom   prípade   absentuje   naliehavý   právny   záujem  

na žalobcami požadovanom určení, že žalovaný nie je vlastníkom nehnuteľností, pretože ani

na základe takéhoto negatívneho určenia nepríde k zmene právneho postavenia žalobcov. Je

toho názoru, že napadnuté rozhodnutie nie je schopné odstrániť právnu neistotu a je rozporné,

nakoľko jedným výrokom bol zamietnutý návrh žalobcov týkajúci sa určenia, že

nehnuteľnosti patria do dedičstva po nebohom O. Š. v druhom výroku bolo určené, že

žalovaný nie je vlastníkom týchto nehnuteľností a toto bolo odôvodnené tým, aby mohlo

dôjsť k prejednaniu dedičstva po poručiteľovi O. Š.. Nesprávnosť rozhodnutia odvolacieho

súdu vidí aj vo výroku o náhrade trov konania. Navrhol, aby dovolací súd napadnuté

rozhodnutie zmenil a rozhodol tak, že návrh žalobcov v 1. a 2. rade zamieta a žalobcovia 1/,

2/ sú povinní zaplatiť žalovanému trovy konania.

Žalobcovia navrhli dovolanie žalovaného zamietnuť a priznať im náhradu trov

dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu (jeho časti), ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok bez nariadenia

dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že dovolanie žalovaného

je dôvodné.

V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov,

že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou,

ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní

uplatnenými dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) sa zaoberá procesnými vadami

uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich

dovolateľ označil, ale podľa obsahu tohto opravného prostriedku.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy, či

napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou,

či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto zákonnom

ustanovení. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné (teda aj dôvodné) proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania,  

c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa

už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal

návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol

súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady

v zmysle § 237 O.s.p. nenamietal, a ani dovolací súd existenciu týchto vád nezistil.

Z dovolania žalovaného je zrejmé, že namieta nesprávne právne posúdenie veci (§ 241

ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení

vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav.

Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový

stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Dovolateľ v dovolaní namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej

časti (t. j. v časti, v ktorej žalobe o zapretie vlastníctva vyhovel) spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.).

V prejednávanej veci ide nepochybne o žalobu o určenie, či tu právny vzťah alebo

právo je alebo nie je.

Podľa § 80 písm.c/ O.s.p. návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo najmä o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom

naliehavý právny záujem.

Ak má byť žaloba o určenie, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je úspešná,

musia byť z hľadiska procesného splnené dve podmienky : 1. že účastníci konania majú vecnú

legitimáciu, a 2. že žalobca má na požadovanom určení naliehavý právny záujem. Treba

zdôrazniť, že vecná legitimácia ako aj naliehavý právny záujem na strane žalobcu musí

existovať v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci sa žalobcovia domáhali určenia, že spoluvlastnícky podiel

o veľkosti 3/8 na sporných nehnuteľnostiach patrí do dedičstva po poručiteľovi O. Š.,

zomrelom X. a I. Š., rod. Š., zomrelej X. (pozitívny petit) a   súčasne aj určenia, že sporné

nehnuteľnosti v podiele 3/8 nie sú vo vlastníctve žalovaného (negatívny petit). Založili pritom

obidva tieto nároky na tvrdení, že sporné nehnuteľnosti v čase smrti vlastnícky patrili ich

otcovi a matke; keďže žalobcovia sú ich právnymi nástupcami, prichádza do úvahy prechod

nehnuteľností do ich vlastníctva dedením.

K otázke naliehavého právneho záujmu treba uviesť, že ak žalobcovia žalovali

určenie, že žalovaný nie je vlastníkom určitej veci a zároveň aj určenie, že tá istá vec patrí  

do dedičstva po nebohom právnom predchodcovi žalobcov, žalobcovia nemajú naliehavý

záujem na žalobe, ktorou sa domáhajú negatívneho určenia. Pozitívny určovací petit totiž

v tomto prípade zahrňuje v sebe i cieľ sledovaný navrhovaným negatívnym petitom. Okrem

toho,   podkladom   pre   vykonanie   zápisu   zmien   v   katastri   nehnuteľností   nemôže   byť

rozhodnutie, ktorým by právo alebo právny vzťah boli určené negatívne, pretože platná

právna úprava nepozná inštitút zrušenia posledného zápisu (výmaz zápisu). Práva

k nehnuteľnostiam sa vykonávajú len zápisom do katastra nehnuteľností (nie výmazom) formou vkladu, záznamom alebo poznámkou (§ 4 ods. 1, 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri

nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam). Zmenu zápisu

v katastri nehnuteľností nie je možné dosiahnuť žalobou o zapretie vlastníctva podľa § 80

písm.c/ O.s.p. tak, ako to odvolací súd nesprávne uviedol v dôvodoch svojho rozhodnutia.

Táto skutočnosť preto nemá z hľadiska existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov  

na žalobe o zapretie vlastníctva právny význam (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 1 Cdo 44/2003).

Vo výroku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobe

o   zapretie vlastníctva vyhovel, jeho rozhodnutie nie je vecne správne; vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej

republiky preto v tejto časti rozhodnutie odvolacieho súdu a nadväzujúce výroky o trovách

konania podľa § 243b ods. 2 O.s.p. zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie

konanie, pričom právny názor dovolacieho súdu je pre súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené

záväzný (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež

dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 veta tretia O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. decembra 2014

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová   predseda senátu