2Cdo/44/2016

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ Y. a 2/ B., oboch bývajúcich v C., zastúpených JUDr. Kristínou Piovarčiovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Štúrova 20, proti žalovanému V., bývajúcemu v SO., zastúpenému JUDr. Martinom Čemanom, advokátom so sídlom v Spišskej Novej Vsi, Letná č. 45, o návrhu na obnovu konania, vedenom na Okresnom súde Spišská Nová Ves pod sp. zn. 2 C 177/2010, o dovolaní žalovaného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 29. novembra 2013 sp. zn. 1 Co 146/2012, takto

rozhodol:

Dovolanie o d m i e t a.

Žalobcovia majú nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej len „súd prvej inštancie“) uznesením z 2. apríla 2012 č. k. 2 C 177/2010-73 zamietol návrh žalovaného na obnovu konania vedeného pred týmto súdom pod sp. zn. 7 C 656/1998 a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom trovy konania vo výške 498,28 € na účet právneho zástupcu JUDr. Pavla Piovarčiho, do troch dní od právoplatnosti uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil tým, že neboli splnené podmienky pre pripustenie obnovy konania podľa ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), pretože žalovaný dôvody obnovy konania založil na tom istom skutkovom tvrdení, že motorové vozidlo, s ktorým došlo k stretu pri dopravnej nehode nebolo homologované na premávku na pozemných komunikáciách Slovenskej republiky, a teda že nešlo o ten istý typ motora a vozidlo preto malo aj iné jazdné vlastnosti. Súd prvej inštancie tak návrh žalovaného na obnovu konania podľa § 228 ods. 1 písm. a/ a b/ O.s.p. a § 230 O.s.p. zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.

2. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 29. novembra 2013 sp. zn. 1 Co 146/2012 potvrdil uznesenie súdu prvej inštancie v zamietavom výroku o povolenie obnovy konania a zmenil uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania tak, že uložil povinnosť žalovanému nahradiť žalobcom trovy konania v sume 304,04 € platbou advokátke JUDr. Kristíne Piovarčiovej, v lehote 3 dní od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení uviedol, že sastotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný v konaní o návrhu na povolenie obnovy konania netvrdil a ani nepreukázal, že dôkaz vyžiadaním správ od výrobcu uvedeného typu motorového vozidla nemohol bez svojej viny zabezpečiť už skôr, a to v čase základného konania o predmete sporu, prípadne aká skutočnosť mu bránila v skoršom zabezpečení označeného dôkazu. Pre úplnosť odvolací súd dodal, že žalovaný v konaní ani nepreukázal, v čom by takýto dôkaz pre neho mohol privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. K odvolacím námietkam žalovaného poznamenal, že napriek jeho tvrdeniu, že znalecké vyjadrenie znalca T.. Z. a ÚSI Brno jednoznačne hovorí o tom, že posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilina je vadný, žalovaný o týchto skutočnostiach nepredložil žiadne dôkazy, pretože takéto vyjadrenia k podanému odvolaniu nepripojil a takýto záver o spochybnení znaleckého posudku vypracovaného v základnom konaní nevyplýva ani z obsahu spisu sp. zn. 7 C 656/1998. V tejto súvislosti poukázal na vyjadrenie povereného pracovníka znaleckého ústavu v pôvodnom konaní, ktorý vo svojej výpovedi výslovne uviedol, že ani prípadná zmena vlastností motorového vozidla by nemohla mať podstatný vplyv na výsledky znaleckého dokazovania a nemohla by ovplyvniť záver v otázke zavinenia na vzniku dopravnej nehody. Vzhľadom na to odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v zamietavom výroku o povolenie obnovy konania ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.) K zmeňujúcemu výroku o trovách konania uviedol, že súd prvej inštancie správne podľa zásady úspechu v konaní uložil povinnosť neúspešnému žalovanému nahradiť trovy konania úspešným žalobcom, jeho rozhodnutie týkajúce sa výšky priznanej náhrady trov konania je však nesprávne, pretože vychádza z nesprávnej tarifnej hodnoty veci pri určovaní hodnoty úkonu právnej služby. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

3. Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal žalovaný (24. marca 2013) dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 228 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p. a dôvodnosť ustanovením § 241 ods. 2 písm. b/, c/ O.s.p. Namietal, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu (rovnako aj súdu prvej inštancie) trpia predovšetkým tou vadou, že prevedené dôkazy neboli hodnotené v súvislosti s podanými odbornými posudkami, ktoré si protirečia, a to v otázke technického stavu a spôsobilosti vozidla poškodeného a jeho možnosti byť vo verejnej premávke. Mal za to, že tvrdenie oboch súdov, že nový dôkaz - tzv. rodný list automobilu, nie je novým dôkazom je tendenčné, pretože ani spisy, ani rozhodnutia (okrem napadnutých) tieto skutočnosti nepostihujú. Dôkaz, ktorý bol navrhnutý do obnovy konania tak napĺňal vo všetkom podmienky dané § 228 ods. 1 O.s.p. Konštatoval, že oba súdy tak nesprávne vyhodnotili jeho návrh na obnovu konania a neprihliadli riadne ku všetkým skutočnostiam a predovšetkým nevyžiadali riadne odborné posúdenie navrhovaných technických dôkazov. Navrhol, aby najvyšší súd oba napadnuté uznesenia zrušil a celú vec vrátil k novému rozhodnutiu vo veci.

4. Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu navrhli, aby dovolací súd odmietol dovolanie žalovaného ako neprípustné.

5. Dovolanie bolo podané pred 1. júlom 2016. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), ktorý nadobudol účinnosť 1. júla 2016, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote strana zastúpená v súlade so zákonom, bez nariadenia pojednávania, dospel k záveru, že dovolanie žalovaného treba odmietnuť. Na stručné odôvodnenie (§ 451 ods. 3 veta prvá CSP) dovolací súd uvádza nasledovné:

7. Podľa právneho stavu účinného do 30. júna 2016 bolo dovolaním možné napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu iba vtedy, pokiaľ to zákon pripúšťal (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Dôvody prípustnosti dovolania proti rozsudku vymedzoval § 238 O.s.p. a proti uzneseniu § 239 O.s.p. Dovolanie bolo prípustné proti každému rozhodnutiu tiež vtedy, ak v konaní došlo k závažnejším procesným vadám uvedeným v § 237 ods. 1 O.s.p.

8. V danom prípade je dovolaním napadnuté uznesenie, dovolanie ale nesmeruje proti uzneseniu so znakmi niektorého z uznesení uvedených § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolanie žalovaného teda v zmysle § 239 O.s.p. nevyvolalo účinky, ktoré by podľa právneho stavu ku dňu podania dovolania umožňovali uskutočniť meritórny dovolací prieskum.

9. Dovolanie žalovaného by bolo prípustné iba vtedy, iba ak v konaní došlo k procesným vadám uvedeným v § 237ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. Žalovaný procesné vady konania v zmysle § 237 ods. 1 písm. a/, c/ až g/ O.s.p. nenamietal a vady tejto povahy ani nevyšli v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

10. S prihliadnutím na obsah dovolania, v ňom zvolenú argumentáciu a vytýkané nedostatky, sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či v dôsledku postupu nižších súdov nebola žalovanému odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). Podľa právneho poriadku účinného do 30. júna 2016 sa odňatím možnosti konať pred súdom rozumel procesne nesprávny postup súdu, ktorý mal za následok znemožnenie realizácie procesných oprávnení účastníka konania [v zmysle § 18 O.s.p. mali účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd bol povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv - viď napríklad právo účastníka vykonávať procesné úkony vo formách stanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), nazerať do spisu a robiť si z neho výpisy (§ 44 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a k všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), na to, aby mu bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)].

11. Dovolateľ v dovolaní namietal, že odvolací súd a rovnako súd prvej inštancie mali jeho návrhu vyhovieť a obnovu konania povoliť, pretože dôkaz, ktorý bol navrhnutý napĺňa všetky podmienky dané § 228 ods. 1 O.s.p. a v pôvodnom konaní nebol vykonaný.

12. Pre tento prípad dovolací súd uvádza, že predmetná námietka by sa po obsahovej stránke týkala nesprávnosti právnych záverov súdov, konkrétne v otázke aplikácie § 228 ods. 1 písm. a/, b/ O.s.p. súdmi. Touto činnosťou súdu ale nedochádza k odňatiu možnosti strane sporu pred súdom konať, lebo právnym posúdením veci sa jej neodníma možnosť uplatnenia procesných práv v konaní v zmysle vady uvedenej v ustanovení § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. (viď R 43/2003).

13. Prípustnosť dovolania v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. nezakladalo nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností, nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov alebo nesprávne vyhodnotenie niektorého dôkazu. V tomto smere najvyšší súd poukazuje na naďalej opodstatnené závery vyjadrené v judikátoch R 37/1993 a R 125/1999, R 42/1993, ako aj v rozhodnutiach najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 2 Cdo 29/2011, 3 Cdo 268/2012, 3 Cdo 108/2016, 2 Cdo 130/2011, 5 Cdo 244/2011, 6 Cdo 185/2011, 7 Cdo 38/2012 a pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).

14. Do 30. júna 2016 bola obnova konania upravená ako mimoriadny opravný prostriedok, ktorým bolo možné za podmienok ustanovených v zákone dosiahnuť nápravu vo veci, v ktorej nebol skutkový stav (a to je potrebné osobitne zdôrazniť) v pôvodnom konaní zistený úplne alebo správne. Návrh na obnovu konania nesmel smerovať k náprave prípadných pochybení pri právnom posudzovaní veci alebo nesprávností procesnej povahy. Vecná nesprávnosť rozsudku napadnutého návrhom na obnovu konania nebola považovaná za dôvod zakladajúci procesnú prípustnosť obnovy konania podľa § 228 ods. 1 O.s.p. (viď R 19/1975, rozhodnutie najvyššieho súdu publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 15/2000 a tiež rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 98/2011).

15. Tzv. iná vada konania namietaná žalobcom v súlade s doterajšou konštantnou judikatúrou najvyššieho súdu nezakladala procesnú prípustnosť podaného dovolania (viď R 37/1993 a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 219/2013, 3 Cdo 888/2015, 4 Cdo 34/2011, 5 Cdo149/2010, 6 Cdo 134/2010, 6 Cdo 60/2012, 7 Cdo 86/2012 a 7 Cdo 36/2011).

16. Napokon žalovaný výslovne uviedol ako dovolací dôvod nesprávne právne posúdenie veci súdmi (§ 241 ods.1 písm. c/ O.s.p.), ktoré však je možné podrobiť dovolaciemu prieskumu len v procesne prípustnom dovolaní (viď R 54/2012 a tiež ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010). Keďže dovolanie žalovaného nie je procesne prípustné, dovolací súd sa týmito námietkami nemohol zaoberať.

17. Z týchto dôvodov dovolací súd, majúc na zreteli materiálne hľadisko, dospel k záveru, že žalovanému nebola v konaní odňatá možnosť realizovať jeho procesné oprávnenia (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.). To znamená, že dovolanie žalovaného nevyvolalo účinok, ktorý by umožnil uskutočniť meritórny dovolací prieskum napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu. Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

18. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods. 3 veta druhá CSP).

19. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.