2 Cdo 422/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu L., so sídlom v B., zastúpeného Advokátskou kanceláriou C., so sídlom v B., proti žalovanému R. K., bývajúcemu v Z., o zaplatenie 33,19 € s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Veľký Krtíš pod sp. zn. 2 Ro 99/2013, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Banskej Bystrici z 24. septembra 2013 sp. zn. 17 Co 273/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

  Žalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Veľký Krtíš uznesením z 30. mája 2013 č. k. 2 Ro 99/2013-7 zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za návrh na začatie konania [§ 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 71/1992 Zb.“)] po zistení, že výzvu na zaplatenie súdneho poplatku prevzal žalobca 18. marca 2013 a súdny poplatok 16,50 € v určenej lehote 10 dní od doručenia výzvy nezaplatil napriek poučeniu o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku.

Proti uvedenému uzneseniu podal žalobca odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie (§ 221 ods. 1   písm. f/   O.s.p.). Podľa názoru žalobcu mu postupom prvostupňového súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietol, že v tejto veci podal návrh na začatie konania už v roku 2006   v elektronickej podobe a podpísal zaručeným elektronickým podpisom. Okresný súd ale odmietol takto urobené podanie prijať a DVD nosiče vrátil žalobcovi späť. O prípustnosti 2   2 Cdo 422/2013

tohto podania rozhodoval Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý sťažnosť ako podanú oneskorene rozhodnutím III. ÚS 142/07 odmietol. Následne sa domáhal vyslovenia porušenia svojho práva na Európskom súde pre ľudské práva v Štrasburgu. Tento súd dňa 16. júna 2009 o sťažnosti žalobcu č. 54252/07 rozhodol Rozsudkom, že prišlo k porušeniu Článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v obdobných, skutkovo totožných veciach [napr.   Nález sp. zn. II. ÚS 148/08 (ďalej len „nález“)] konštatoval, že týmto postupom prvostupňového súdu bolo porušené základné právo žalobcu na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ústavný súd zároveň prvostupňovému súdu prikázal konať vo veci predmetného podania žalobcu, lebo návrh na začatie konania bol urobený v zákonom ustanovenej forme. Dodal, že právne účinky tohto podania zostali zachované s účinnosťou ku dňu jeho podania; na tomto zásadnom závere nemôže nič zmeniť prípadná okolnosť, že z technických príčin nemôže súd podanie žalobcu zaevidovať spätne ku dňu jeho doručenia. Žalobca v odvolaní uviedol ďalej to, že súdu prvého stupňa opätovne doručil podania, o ktorých ústavný súd rozhodol nálezom. Žalobca mal za to,   že účinky podania zostali zachované s účinnosťou   ku dňu jeho podania. Poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 8 zákona č. 71/1992 Zb. je poplatok za podanie návrhu splatný vznikom poplatkovej povinnosti, ktorá podľa § 5 ods. 1 písm. a/ zákona č. 71/1992 Zb. vzniká podaním návrhu; podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. poplatok alebo doplatok poplatku nemožno vyrubiť po uplynutí troch rokov od konca kalendárneho roka, v ktorom sa stal splatným. S prihliadnutím na tieto okolnosti a tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 30. júna 1993 sp. zn. 4 Cdo 70/1993 odvolateľ namietol, že súd prvého stupňa mu odňal možnosť konať pred súdom, lebo zastavil konanie, i keď neboli dané procesné predpoklady pre tento postup – podľa § 13 zákona č. 71/1992 Zb. už súdny poplatok nebolo možné vyrubiť. Tento poplatok bol totiž splatný v roku 2006 a lehota na jeho vyrubenie uplynula 31. decembra 2009.  

Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací uznesením z 24. septembra 2013   sp. zn. 17 Co 273/2013 napadnuté uznesenie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že napadnuté rozhodnutie je vecne správne. Odvolací súd sa prednostne zaoberal okamihom začatia konania   v   prejednávanej   veci,   a   teda   vznikom   poplatkovej   povinnosti   žalobcu   za podanie návrhu. S   poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.   II. ÚS 148/2008-81 z 24. júna 2008, podľa názoru odvolacieho súdu na splnenie príkazu vyplývajúceho z citovaného nálezu okresnému súdu, aby konal o podaní žalobcu podľa 3   2 Cdo 422/2013

príslušných ustanovení O.s.p. a pripísal mu účinky, ako keby bolo podané v roku 2006, je žalobca povinný preukázať, že návrhy na začatie konania doručené okresnému súdu v roku 2013 sú totožné s návrhmi doručenými v roku 2006, ktorú dôkaznú povinnosť si žalobca nesplnil. Postup okresného súdu, ktorý vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku   a poučil ho o možnosti zastavenia konania, ako následku nezaplatenia súdneho poplatku, bol správny. Odvolací súd preto napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne potvrdil.

Uvedené uznesenie odvolacieho súdu dovolaním napadol žalobca. Dovolanie odôvodnil § 237 písm. f/ O.s.p., nakoľko účastníkovi konania (žalobcovi) sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. V podstate sa pridržal dôvodov, ktoré uviedol   už v odvolaní a za základ dovolania považoval to, že podanie, ktoré bolo súdu prvého stupňa doručené 11. marca 2013, nie je žiadnym novým návrhom na začatie konania, ale ide len o písomné vyhotovenie toho podania urobeného v elektronickej podobe na DVD nosiči v roku 2006, ktoré nález prikázal rešpektovať a priznať mu právne účinky návrhu na začatie konania. V súvislosti s tým žalobca uviedol, že prvostupňový aj odvolací súd na jednej strane popierajú totožnosť oboch podaní (z roku 2013 a 2006), na druhej strane ale aj v roku 2013 akceptujú plnú moc majúcu časovú a vecnú väzbu na podanie z roku 2006. V danom prípade nález jednoznačne konštatoval protiústavnosť postupu súdu prvého stupňa, preto žalobcu nemala zaťažovať povinnosť preukazovať, že podanie z roku 2013 je podaním z roku 2006, ktorému treba v zmysle nálezu priznať právne účinky. Pokiaľ sa súd prvého stupňa odmietol zaoberať podaním urobeným v roku 2006 v elektronickej podobe, mal prijať také opatrenia, aby v prípade potreby vedel posúdiť, ktoré návrhy odmietol (napríklad zapísať si úradným záznamom identifikačné údaje o DVD nosiči, obsahom ktorého sa odmietol zaoberať). V danom prípade bolo – predovšetkým so zreteľom na nález – potrebné vychádzať z toho, že návrh na začatie konania bol v súlade so zákonom podaný už v roku 2006, preto súdny poplatok za návrh na začatie konania už nebolo možné vyrubiť. Ak napriek tomu bolo konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku, má postup súdu za následok odňatie možnosti žalobcu pred súdom konať. Táto procesná vada zakladá prípustnosť a aj dôvodnosť dovolania. So zreteľom na to žalobca žiadal napadnuté uznesenie a tiež ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 4   2 Cdo 422/2013

O.s.p.) skúmal, či dovolanie bolo podané v zákonom určenej lehote. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie bolo podané oneskorene, preto ho treba odmietnuť.

Podľa § 240 ods. 1 O.s.p. účastník môže podať dovolanie do jedného mesiaca   od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak odvolací súd vydal opravné uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.

Podľa § 240 ods. 2 O.s.p. zmeškanie lehoty uvedenej v odseku 1 nemožno odpustiť. Lehota je však zachovaná, ak sa dovolanie podá v lehote na odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 57 ods. 2 O.s.p. lehoty určené podľa týždňov, mesiacov alebo rokov končia sa uplynutím toho dňa, ktorý sa svojím označením zhoduje s dňom, keď došlo k skutočnosti určujúcej začiatok lehoty, a ak ho v mesiaci niet, posledným dňom mesiaca. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu, nedeľu alebo sviatok, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň.

Z obsahu spisu je zrejmé, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu bol doručený právnemu zástupcovi žalobkyne 10. októbra 2013 (viď pripojená doručenka   na č. l. 19). Zákonná jednomesačná lehota na podanie dovolania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) začala plynúť odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, v danom prípade od 10. októbra 2013 a uplynula 11. novembra 2013, v najbližší nasledujúci deň, keďže koniec mesačnej lehoty na podanie dovolania pripadol na nedeľu. Žalobkyňa podala dovolanie na poštu 13. novembra 2013 (viď pripojená poštová obálka na č. l. 25), teda oneskorene. Zo spisu nevyplývajú žiadne také okolnosti, pre ktoré by mala byť otázka včasnosti podaného dovolania posúdená inak.

Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalobkyne   v zmysle § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. a/ O.s.p. odmietol ako oneskorene podané.

O trovách dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p., § 151 a § 142 ods. 1 O.s.p.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

5   2 Cdo 422/2013

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. novembra 2014

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová