Najvyšší súd     2 Cdo 41/2013 Slovenskej republiky

2 Cdo 42/2013

 

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., so sídlom   v B., proti povinnému J. S., bývajúcemu v L., o vymoženie 466,14 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 36 Er 5934/2008, o dovolaní povinného

proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2012 sp. zn. 18 CoE 612/2011  

a uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 7. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 40/2012, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2012 sp. zn.  

18 CoE 612/2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Dovolanie povinného proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 7. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 40/2012 o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava V uznesením zo 16. septembra 2011 č.k. 36 Er 5934/2008-29

námietkam povinného proti exekúcii vedenej pod sp. zn. 36 Er 5934/2008, č. E. vyhovel

z dôvodu, že exekučný titul – platobný výmer Úradu pre dohľad nad zdravotnou

starostlivosťou zo 4. apríla 2008 č. P. nebol povinnému riade doručený. Fikcia doručenia

podľa § 24 ods. 2 Správneho poriadku preto nemala byť uplatnená. Súd vzhľadom na uvedené

považoval námietky povinného za dôvodné.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie oprávnenej a povinného uznesením z 30. mája

2012 sp. zn. 18 CoE 612/2011 uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (§ 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p.). Z predložených listinných dokladov bolo zrejmé, že

povinný skutočne v čase vydania platobného výmeru (exekučného titulu) mal trvalý pobyt   2   2 Cdo 41/2013

  2 Cdo 42/2013

na adrese L.. Z uznesenia okresného súdu však nebolo zrejmé, či sa povinný v čase

doručovania exekučného titulu zdržiaval na adrese B., alebo na adrese L.. Túto skutočnosť

súd prvého stupňa neskúmal. Zo spisu nebolo zrejmé, na základe akých skutočností správny

orgán uvádzal adresu povinného na B., s vyznačením fikcie doručenia predmetnej zásielky.

Taktiež nebolo zrejmé, či povinný nahlasoval prechodný pobyt, prípadne adresu, na ktorej sa

bude zdržiavať príslušnému správnemu orgánu, ktorý vydal exekučný titul, ako aj poštovému

úradu. Trvalý pobyt je zákonná kategória vedenia evidencie obyvateľov, avšak neplatí pre

fikciu doručenia zásielok v zmysle ustanovenia § 47 ods. 1, 2 O.s.p.

Okresný súd Bratislava V uznesením z 18. septembra 2012 č.k. 36 Er 5934/2008-77

pripustil, aby do konania na miesto oprávnenej V., so sídlom v B., vstúpila spoločnosť S.,  

so sídlom v B.. Rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 37 ods. 3 Exekučného poriadku. Na

základe predložených listín mal súd za preukázané, že pohľadávka vymáhaná v predmetnej

exekúcii bola zmluvne prevedená na spoločnosť S. Súd nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by

nebolo možné zmenu účastníkov konania pripustiť.

Krajský súd v Bratislave uznesením zo 7. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 40/2012

odvolanie povinného odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Oprávnenej náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd poukázal na § 202 ods. 2 O.s.p., v zmysle

ktorého odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom konaní podľa osobitného

zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak. Exekučný poriadok však neobsahuje ustanovenie, podľa ktorého by bolo voči takémuto uzneseniu odvolanie prípustné. O trovách

odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti týmto rozhodnutiam odvolacieho súdu podal povinný dovolanie. Pokiaľ ide  

o zrušujúce uznesenie odvolacieho súdu z 30. mája 2012 sp. zn. 18 CoE 612/2011,

prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 237 písm. f/ O.s.p. Navrhol, aby dovolací súd zrušil

rozhodnutie odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. zrušil rozhodnutie

súdov oboch stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že

postupom súdov sa mu odňala možnosť konať pred súdom, pričom túto vadu videl v tom, že

v danej veci mu nebolo doručené odvolanie oprávnenej, preto nemal možnosť sa k tomuto

odvolaniu vyjadriť. Navyše dodal, že exekučný titul nebol povinnému nikdy doručený  

do vlastných rúk. Pokiaľ ide o dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu zo 7. novembra 3   2 Cdo 41/2013

  2 Cdo 42/2013

2012 sp. zn. 18 CoE 40/2012, rovnako navrhol, aby dovolací súd zrušil rozhodnutie

odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, resp. zrušil rozhodnutie súdov oboch

stupňov a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval

z § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedol, že rozhodnutie je nezákonné, protiústavné, odporuje zásade

rovnosti a kontradiktórnosti súdneho konania. Poukázal na to, že povinnému nebolo v zmysle

§ 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka oznámené postúpenie pohľadávky. Mal za to, že išlo

o fingované postúpenie. V súvislosti s postúpením predmetnej pohľadávky neboli povinnému

doručené žiadne listiny. Súd nesprávne právne vec posúdil. Navyše rozhodnutie odvolacieho

súdu považoval za nedostatočne odôvodnené, formalistické.

Oprávnená sa k dovolaniam povinného nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolania podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) s právnickým vzdelaním (§ 241

ods. 1 O.s.p.), skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), či

dovolania smerujú proti rozhodnutiam, ktoré možno dovolaním napadnúť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením (v oboch prípadoch).

Dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie

súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

4   2 Cdo 41/2013

  2 Cdo 42/2013

Napadnuté uznesenia odvolacieho súdu nevykazujú znaky vyššie uvedených uznesení,

preto dovolania podľa § 239 O.s.p. nie sú prípustné.

Vzhľadom na obsah dovolaní ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutia neboli vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených  

v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto  

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle § 237  

písm. a/ až e/, g/ O.s.p. nenamietal a tieto nezistil ani dovolací súd.

Dovolací súd osobitne skúmal, či povinnému nebola odňatá možnosť konať pred

súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

I. Vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., pokiaľ ide o   dovolanie povinného proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 30. mája 2012 sp. zn. 18 CoE 612/2011, videl

dovolateľ v tom, že v danej veci mu nebolo doručené odvolanie oprávnenej a teda sa k nemu

nemal možnosť vyjadriť.

V zmysle ustálenej judikatúry účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá

možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku, ak mu

nebolo doručené odvolanie smerujúce proti uzneseniu súdu prvého stupňa (porovnaj  

napr. ZSP 45/2011, ZSP 2/2002).

Ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete O.s.p., doručí súd prvého stupňa

bezodkladne odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu  

vo veci samej, vyzve účastníkov, aby sa k odvolaniu vyjadrili. Len čo všetkým účastníkom 5   2 Cdo 41/2013

  2 Cdo 42/2013

uplynie lehota na podanie odvolania a vyjadrenia k odvolaniu, predloží súd vec bez

zbytočného odkladu odvolaciemu súdu (§ 209a ods. 1 a 2 O.s.p.).

V zmysle § 211 ods. 1 O.s.p. odvolací súd sám odstráni vady pri doručovaní odvolania

a výzvy podľa § 209a ods. 1 tak, že sám vykoná doručovanie.

Súdy v danom prípade podľa citovaných ustanovení O.s.p. nepostupovali a povinnému

odvolanie oprávnenej (č.l. 35 spisu) nedoručili. Tým mu neumožnili k nemu sa vyjadriť  

a uviesť svoje tvrdenia v rozsahu, v akom to považoval za potrebné. Odvolací súd rozhodol

len na základe podaného odvolania a tým uprel povinnému procesné práva priznané mu

Občianskym súdnym poriadkom. Účastník konania má právo byť oboznámený (mať

vedomosť) s tým, že v jeho právnej veci bol podaný opravný prostriedok, je vedené odvolacie

konanie. Súdy teda konali v rozpore s ústavným princípom rovnosti účastníkov konania  

a ukrátili povinného na jeho základnom práve na spravodlivý súdny proces chránenom  

v čl. 46 – 50 Ústavy Slovenskej republiky.

Dovolací súd na základe týchto dôvodov dospel k záveru, že súdy v prejednávanej

veci zaťažili konanie procesnou vadou v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p., ktorá nielenže zakladá

prípustnosť dovolania, ale je zároveň aj dôvodom, pre ktorý musí dovolací súd napadnuté

rozhodnutie vždy zrušiť – rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto procesnou vadou

nemôže byť považované za správne. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto napadnuté uznesenie odvolacieho súdu z 30. mája 2012 sp. zn. 18 CoE 612/2011 zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).

II. Vadu v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. dovolateľ namietal aj pokiaľ ide o jeho

druhé dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 7. novembra 2012 sp. zn.   18 CoE 40/2012.

Namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu považuje za nedostatočne odôvodnené,

formalistické.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj  

6   2 Cdo 41/2013

  2 Cdo 42/2013

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,  

č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania  

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede  

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,  

t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku (v danom prípade aj uznesenia

s poukazom na § 167 ods. 2 O.s.p.) súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal

a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník

konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané  

a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil,

prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby

odôvodnenie uznesenia bolo presvedčivé.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   veci   dospel   k   záveru,   že

odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre

ktoré odvolanie povinného odmietol. Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné,

zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd sa pri výklade a aplikácii

zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel  

a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ

sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Podľa § 202 ods. 2 O.s.p. odvolanie nie je prípustné ani proti uzneseniu v exekučnom

konaní podľa osobitného zákona, ak tento osobitný zákon neustanovuje inak, a ani proti

uzneseniu v konaní o vymáhanie súdnych pohľadávok podľa osobitného zákona.

7   2 Cdo 41/2013

  2 Cdo 42/2013

Vzhľadom na skutočnosť, že v zmysle § 202 ods. 2 O.s.p. proti uzneseniu súdu  

v exekučnom konaní o pripustení zmeny účastníkov tohto konania odvolanie nie je prípustné,

pretože Exekučný poriadok neuvádza, že odvolanie proti nemu prípustné je, v tomto smere

bol právny záver odvolacieho súdu správny. Dovolací súd nezistil zo strany odvolacieho súdu

žiadne pochybenie a teda konštatoval, že povinnému v tomto prípade nebola odňatá možnosť

konať pred súdom.

Záverom   dovolací   súd   k   námietke   dovolateľa   ohľadne   nesprávneho   právneho

posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.) dodáva, že právnym posúdením je činnosť súdu,

pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu

na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale

prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p.   a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave zo 7. novembra 2012 sp. zn. 18 CoE 40/2012 nemožno

vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie povinného odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie

prípustné.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. februára 2013

JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

8   2 Cdo 41/2013

  2 Cdo 42/2013

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová