2 Cdo 418/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   právnej   veci   žalobcu   Š. S., bývajúceho   v   S.,   zastúpeného   JUDr.   M.   J.,   advokátom so sídlom vo V., proti žalovanej M. C.,

bývajúcej vo V., zastúpenej JUDr. J. U., advokátom so sídlom vo V., o určenie vlastníckeho

práva k nehnuteľnosti, vedenej na Okresnom súde Vranov nad Topľou pod   sp. zn.   4   C   209/2010,   o   dovolaní   žalobcu   proti   rozsudku   Krajského   súdu   v   Prešove  

z 18. apríla 2013 sp. zn. 20 Co 180/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z 30. novembra 2010 č. k. 4 C 209/2010-

46 (v poradí prvým) žalobu žalobcu zamietol. Žalovanej náhradu trov konania nepriznal.  

Vo svojom odôvodnení uviedol, že vykonal dokazovanie výsluchom účastníkov

oboznámením sa so žalobou a jej prílohami, oboznámením písomných dôkazov a to čestným

prehlásením žalobcu zo dňa 11.2.2002, poštovými poukážkami zo dňa 20.2.2002 a dňa

18.3.2002, potvrdeniami obce S. zo dňa 4.3.2008 a dňa 19.10.2004, výpismi z listov

vlastníctva č. X. a č. X. k. ú. S., dedičským spisom Okresného súdu Vranov nad Topľou  

sp. zn. 1 D 607/1999, listom žalobcu zo dňa 18.3.2008, návrhom kúpnej zmluvy datovanom

2.6.2008 predloženom na pojednávaní, kópiou katastrálnej mapy na parcelu č. X. k. ú. S. zo

dňa 5.3.2008, kópiou geometrického plánu č. X. zo dňa 6.12.2006. Uviedol, že z výsledkov

vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobe nie je možné vyhovieť. Zaplatenie časti kúpnej

ceny za uvedené nehnuteľnosti ako aj tvrdenie žalobcu, že rodinný dom rekonštruoval a cítil

sa byť jeho vlastníkom, keďže rekonštrukčné práce   vykonával   v   dobrej   viere,   je  

z   hľadiska   nadobudnutia   vlastníctva   uvedených nehnuteľností bez právneho významu, keďže na zmluvný prevod sa vyžaduje písomná zmluva o prevode nehnuteľnosti, pričom však

ani sama osebe ešte nemá za následok nadobudnutie, resp. prevod vlastníckeho práva, ale

musí k nej pristúpiť ďalšia právna skutočnosť – vklad do katastra nehnuteľností, ktorý má

konštitutívne účinky. Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, súd žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal určenia vlastníctva zamietol. Z dôvodu nepredloženia špecifikácie trov konania

v lehote určenej zákonom súd náhradu trov právneho zastúpenia žalovanej nepriznal.

Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 22. decembra 2011 sp. zn. 20 Co 15/2011

potvrdil rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby k pozemku a druhým výrokom rozsudok

súdu prvého stupňa v prevyšujúcej časti a vo výroku o trovách konania zrušil a vec vrátil

v rozsahu zrušenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom zo 14. júna 2012 č. k. 4 C 209/2010-88

(v poradí druhým) žalobu žalobcu zamietol. Vyslovil, že o trovách konania rozhodne

samostatným uznesením v lehote 30 dní po právoplatnosti rozsudku. Vo svojom odôvodnení

uviedol, že vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a jej prílohami, výpoveďou

žalovanej, výpoveďou svedkyne M. S., oboznámením písomných dôkazov a to čestným

prehlásením žalobcu zo dňa 11.2.2002, poštovými poukážkami zo dňa 20.2.2002 a dňa 18.3.2002, potvrdeniami obce S. zo dňa 4.3.2008 a dňa 19.10.2004, výpismi z listov

vlastníctva č. X. a č. X. k. ú. S., dedičským spisom Okresného súdu Vranov nad Topľou   sp. zn. 1 D 607/1999, listom žalobcu zo dňa 18.3.2008, návrhom kúpnej zmluvy datovanom

2.6.2008 predloženom na pojednávaní, kópiou katastrálnej mapy na parcelu č. X. k. ú. S. zo

dňa 5.3.2008, kópiou geometrického plánu č. X. zo dňa 6.12.2006. Ďalej uviedol, že žalovaná

sa so žalobcom dohodla, že mu predá rodinný dom za 100 000 Sk, ale len čisto rodinný dom,

pričom žalobca jej dal zálohu, ktorá mala poslúžiť na to, že povypláca príbuzných, vybaví

papiere a potom uzavrie kúpnu zmluvu. Žalovaná teraz   nechce   prevziať   zvyšných  

24 000 Sk,   pretože   nechce   s   nimi   nič   mať.   Súhlas na rekonštrukciu rodinného domu

nedala, žalobca začal rekonštrukciu bez jej vedomia. Sumu 74 000 Sk, ktorú ako zálohu

dostala od žalobcu žalobcovi nevrátila. V roku 2002 neboli všetky nehnuteľnosti na nej, preto

žiadnu kúpnu zmluvu nepodpisovala. Prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedla, že

k uzavretiu žiadnej kúpnej zmluvy rodinného domu č. X. nedošlo. Neexistuje žiadna kúpna

zmluva ani darovacia zmluva, ktorá by svedčila o tom, že vlastnícke právo prešlo na žalobcu.

Pokiaľ ide o čestné prehlásenie, ktoré bolo napísané JUDr. V. Z., z výpovedí jednoznačne

vyplynulo,   že   išlo   nie o kúpu, ale iba o poskytnutie zálohu na budúce uzatvorenie kúpnej

zmluvy. O tom svedčí aj skutočnosť, že žalobca, resp. jeho právny zástupca chodil za žalovanou   a   predkladal jej vyhotovený rovnopis kúpnej zmluvy, čiže samotný žalobca

kvalifikoval alebo označil jednoznačne čestné vyhlásenie iba ako preddavok na zaplatenie

kúpnej ceny a nie ako listinu, ktorá by ho oprávňovala k tomu, aby na základe nej nadobudol

vlastníctvo k predmetnému domu. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že predmetom konania

po rozhodnutí odvolacieho súdu ostalo iba určenie vlastníckeho práva k rodinnému domu  

s č. X. postaveného na parcele CKN č. X. o výmere X. m2, zapísaného na LV č. X. k. ú. S..

Súd ďalej uviedol, že po vykonanom dokazovaní a po aplikácii interpretačného pravidla

v zmysle § 35 OZ vyplynulo, že čestným prehlásením zo dňa 11.2.2002 žalobca sa zaviazal

do konca februára 2002 vyplatiť žalovanej sumu 50 000 Sk ako polovicu kúpnej ceny za kúpu

rodinného domu č. X. v obci S. s tým, že druhá polovica bude vyplácaná v mesačných

intervaloch počnúc marcom 2002 vo výške 10 000 Sk, pričom na uvedenej listine sú podpisy

oboch účastníkov konania. Zároveň z výpovede žalovanej na pojednávaní vyplynulo, že

žalovaná bola ochotná odpredať žalobcovi rodinný dom tak, ako sa dohodli, teda za sumu

100 000 Sk. Z uvedeného vyplýva vôľa žalovanej uzavrieť kúpnu zmluvu k predmetnej

nehnuteľnosti so žalobcom. Avšak uvedené ešte neznamená, že došlo k platnému uzavretiu

kúpnej zmluvy. Vôľa oboch strán teda smerovala k uzavretiu kúpnej zmluvy v budúcnosti,

keď už žalovaná mala byť vlastníkom predmetného rodinného domu. Záverom tejto časti súd uviedol,   že považoval čestné prehlásenie zo dňa 11.2.2002 za zmluvu o budúcej zmluve

a zložení preddavku na kúpnu cenu na kúpu rodinného domu číslo X. v obci S.. Zhoda vôle

strán predbežnej zmluvy smeruje k tomu, že účastníci v časovo ohraničenej budúcnosti

uzatvoria hlavnú zmluvu s vymedzením jej podstatných náležitostí. K uzavretiu hlavnej

zmluvy v rámci dohodnutej doby potom dochádza na základe návrhu a jeho akceptácie,  

k čomu však nedošlo. Ak však v dohodnutej dobe povinná strana návrh s dohodnutým

obsahom na uzavretie hlavnej zmluvy neprijme, môže sa zmluvná strana domáhať svojho

práva na súde. Žalobou môže žiadať, aby súd svojím rozhodnutím nahradil chýbajúci prejav

povinnej strany. Žalobu možno podať do jedného roka. Táto lehota začína plynúť

nasledujúcim dňom od konca dohodnutej doby, dokedy povinná strana mala možnosť  

i   povinnosť záväzok splniť. Berúc uvedené skutočnosti, súd žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal určenia vlastníctva k rodinnému domu zamietol.

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 18. apríla 2013 sp. zn. 20 Co 180/2012 potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa. V odôvodnení uviedol, že prvostupňový súd správne zistil

skutkový stav, správne z neho vyvodil právne závery a vo veci aj správne rozhodol, pričom

odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v ostatnom odkázal. Na zvýraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poukázal

na to, že žalobca nemohol nadobudnúť predmetnú nehnuteľnosť, rodinný dom, vydržaním

z dôvodu neexistencie titulu pre vstup do oprávnenej držby.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca v ktorom navrhol, aby

dovolací súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Súčasne navrhol, aby odvolací súd odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia

odvolacieho súdu. Ďalej uviedol, že mu ako účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá

možnosť konať pre súdom (§ 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), a to konkrétne tak, že odvolací súd

dňa 18. apríla 2013 rozhodol rozsudkom bez nariadenia pojednávania bez účasti žalobcu.  

Na konanie bol síce pozvaný a aj prítomný advokát žalobcu, ale ako sám žalobca uvádza,  

len za účelom vyhlásenia rozsudku. Ďalej namietal, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), z dôvodu, že súdy nesprávne posúdili

skutočnosť, že medzi účastníkmi sporu nedošlo k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a zároveň  

aj v časti nadobudnutia vlastníckeho práva vydržaním.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu uviedla, že rozhodnutie odvolacieho súdu  

je rozhodnutím v súlade s právnymi predpismi, skutkový stav bol zistený správne a správne z   neho boli vyvodené aj právne závery. Záverom navrhla, aby súd dovolanie žalobcu

zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený v súlade s § 241

ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.)

skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

dovolaním napadnúť.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia  

§ 238 O.s.p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej

forme, je prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej (§ 238 ods. 1

O.s.p.),   alebo   rozsudok,   v   ktorom   sa   odvolací   súd   odchýlil   od   právneho   názoru

dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O.s.p.), alebo rozsudok potvrdzujúci

rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide

o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil

neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 (§ 238 ods. 3 O.s.p.).

Dovolanie žalobcu smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky

niektorého z vyššie uvedených rozhodnutí. Prípustnosť dovolania preto z § 238 O.s.p.

nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O.s.p.) skúmať vždy,  

či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou

z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti   dovolania   podľa   § 239   O.s.p.,   ale   sa   zaoberal   i   otázkou,   či   konanie  

nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. V zmysle § 237

O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku  

aj uzneseniu), ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,  

kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Dovolateľ s poukazom na § 237 písm. f/ O.s.p. namietal, že mu bola odňatá možnosť

konať pred súdom, a to tým, že odvolací súd dňa 18. apríla 2013 rozhodol rozsudkom  

bez nariadenia pojednávania a bez účasti žalobcu. Na konanie bol síce pozvaný a aj prítomný

advokát žalobcu, ale ako sám žalobca uvádza, len za účelom vyhlásenia rozsudku.

Odvolací súd v danom prípade vec prejednal a rozhodol 18. apríla 2013. Podľa

ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. v znení zákona č. 388/2011 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť  

1. januára 2012, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nariadi predseda

senátu odvolacieho súdu pojednávanie, ak a/ je potrebné zopakovať alebo doplniť

dokazovanie, b/ ide o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania,  

c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O.s.p. ale v ostatných prípadoch

(než sú uvedené v § 214 ods. 1 O.s.p.) môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia

pojednávania.

Z dovolaním napadnutého rozhodnutia vyplýva, že a/ odvolací súd sa stotožnil  

so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa a že z tohto dôvodu nebolo potrebné

zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ nejde o konanie vo veciach porušenia zásady

rovnakého zaobchádzania, c/ so zreteľom na povahu prejednávanej veci nič nenasvedčuje

tomu, že by nariadenie odvolacieho pojednávania vyžadoval dôležitý verejný záujem, keďže

nejde o veci týkajúce sa v rôznych súvislostiach väčšieho okruhu osôb, napr. spory týkajúce

sa územného celku a pod. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách a ani  

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno vysledovať, že by sa malo  

na všetkých súdnych inštanciách pojednávanie vykonávať verejne. Postupom odvolacieho

súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred

súdom.

Ako vyplýva zo spisového materiálu miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo

oznámené právnym zástupcom účastníkov konania dňa 6. marca 2013 (č. l. 108 spisu).

Napokon zo Zápisnice o vyhlásení rozsudku Krajského súdu v   Prešove z 18. apríla 2013  

(č. l. 110 spisu) vyplýva, že sa tohto verejného vyhlásenia rozsudku obaja právni zástupcovia

zúčastnili.

Postup odvolacieho súdu v danej veci bol v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p., odvolací súd

mohol vec prejednať a rozhodnúť bez nariadenia odvolacieho pojednávania a táto námietka

dovolateľa je nedôvodná.

Z   uvedeného   vyplýva,   že   odvolací   súd   postupoval   pri   rozhodovaní   v   súlade  

so zákonom a týmto jeho konaním nemohlo u žalobcu dôjsť k odňatiu možnosti konať pred

súdom. Iné vady v zmysle § 237 O.s.p. dovolateľ nenamietal a nevyšli najavo ani

v dovolacom konaní.

Z obsahu dovolania ďalej vyplýva, že žalobca namietal nesprávne právne posúdenie

veci, ktoré malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis,

alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo  

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania

nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť

rozhodnutia). Aj za predpokladu, že by tvrdenia dovolateľa boli opodstatnené, mohli mať  

za následok nanajvýš vecnú nesprávnosť napadnutého uznesenia, ale nezakladali by súčasne

prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy,  

keby dovolanie bolo procesne prípustné, ale o taký prípad v danej veci nejde.

Vzhľadom na uvedené možno zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Preto Najvyšší

súd Slovenskej republiky dovolanie žalobcu v súlade s § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218

ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je

prípustné, odmietol. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky k návrhu žalobcu na odklad vykonateľnosti

rozsudku krajského súdu uvádza, že nezistil splnenie predpokladov pre odklad vykonateľnosti

napadnutého rozsudku v zmysle § 243 O.s.p. a v súlade s ustálenou praxou dovolacieho súdu o tom nevydal samostatné rozhodnutie.

V dovolacom konaní úspešnej žalovanej vzniklo právo na náhradu trov konania proti

žalobcovi, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142

ods. 1 O.s.p.). Žalovaná však nepodala návrh na rozhodnutie o priznaní náhrady trov

dovolacieho konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.) a trovy tohto

konania nevyčíslila.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. apríla 2015

  JUDr. Martin Vladik, v.r.  

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová