Najvyšší súd  

2 Cdo 417/2013

  Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávneného P., so sídlom v P., zastúpeného Mgr. M. Z., advokátom, A., proti povinnému M. Š., bývajúcemu v H.,   o vyhlásenie rozsudku za vykonateľný v Slovenskej republike, vedenej na Okresnom

súde Humenné pod sp. zn. 18 Ecud 1/2012, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu

Krajského súdu v Prešove z 13. júna 2013, sp. zn. 2 CoE 40/2013, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd v Humenné uznesením z 30. januára 2013, č. k. 18 Ecud 1/2012-13

zastavil konanie o návrhu oprávneného na vyhlásenie rozsudku Okresného súdu Plzeň –

mesto zo dňa 29.4.2011, č. k. 12 C 721/2009-65 za vykonateľný v Slovenskej republike.

Rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Z.z. o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej

len „Zákon o súdnych poplatkoch“) a článkom 52 Nariadenia rady (ES) č. 44/2001 zo dňa  

22. decembra 2000 o súdnej právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych

a obchodných veciach (ďalej len „Nariadenia“). Oprávnený nezaplatil súdny poplatok

v súlade s položkou 18d Sadzobníka súdnych poplatkov ani po výzve súdu, aby poplatok

zaplatil v lehote a poučení o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku.

Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávneného uznesením z 13. júna 2013, sp. zn.  

2 CoE 40/2013 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.).   Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že

účelom článku 52 Nariadenia bolo zjednotiť prax v jednotlivých štátoch, keď v niektorých

z nich bol poplatok za návrh na vyhlásenie vykonateľnosti vyberaný pevnou danou čiastkou,

zatiaľ čo v iných bol závislý na výške plnenia v rozhodnutí, ktoré malo byť vyhlásené  

za vykonateľné. Zavedenie nutnosti pevnej sadzby prispelo k naplneniu cieľa Nariadenia

zjednodušením formalít nevyhnutných pre uznanie a výkon rozhodnutí vydaných v iných

členských štátoch (rozsudok ESD vo veci Jozef Wolôf proti Harry Cox BV, 42-76, a tiež

Drápal, L., Bureš, J. a kol. Občanský soudní řád II. § 201 až 376. Komentář. 1. vydání. Praha:

C. H. Beck, 2009, 3035.; a Gołaczyński, J.: Uznanie i stwierĎzenie wykonalności według

cywilnych i handlowych). Ustanovenie článku 52 Nariadenia neobsahuje výslovné znenie

„bez akéhokoľvek poplatku“, „bezplatné“, „zadarmo“, atď., ktoré by určovalo, že konanie

o vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia je bez akejkoľvek náhrady. Súd prvého

stupňa náležite postupoval pri aplikácii § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Súd prvého

stupňa preto rozhodol správne, keď konanie zastavil.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Žiadal

rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.,

lebo je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého

stupňa a jedná sa o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho

prehlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Českej republiky (správne malo byť

Slovenskej republiky“ – pozn. dovolacieho súdu). Dovolateľ tiež v zmysle ustanovenia § 241

ods. 2 písm. c/ O. s. p. vytýkal, že napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci. Oprávnený je toho názoru, že v súvislosti s jeho návrhom zo dňa 13. decembra

2012 na vyhlásenie vykonateľnosti nie je povinný hradiť akýkoľvek súdny poplatok. Návrh

oprávneného zakladá celkom zvláštne konanie sui generis, ktoré je upravené v čl. 38

Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 zo dňa 22. decembra 2000. Ide o konanie o vyhlásenie

exekučného titulu za vykonateľný. Konanie je jednoduché, kedy rozhodnutie je vykonateľné,

ako náhle sú splnené formálne náležitosti (t. j. je predložené osvedčenie o vykonateľnosti),

bez toho, aby bolo rozhodnutie preskúmavané. V článku 52 Nariadenia je výslovne zakázané

vyberať akýkoľvek poplatok za toto konanie. Toto Nariadenie má aplikačnú prednosť  

pred zákonnými normami vydanými Slovenskou republikou. Článok 52 Nariadenia v preklade

v slovenskom jazyku znie: „V členskom štáte, v ktorom sa žiada výkon, nemožno za konanie

o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti vyberať poplatok, odvod alebo inú platbu vypočítanú z výšky vymáhaného nároku.“ Považoval preto za absurdné tvrdenie súdu, že článok 52

Nariadenia nevylučuje, aby bolo za konanie o vyhlásenie exekučného titulu za vykonateľný

vyberaný súdny poplatok určený paušálnou čiastkou. Predmetné ustanovenie je natoľko

precízne, že sa snaží prostredníctvom viacerých pojmov (poplatok, odvod alebo iná platba)

nadefinovať, že vôbec žiadny súdny poplatok nie je možné vyberať. Súd prvého stupňa ale aj

súd druhého stupňa vyššie uvedené ustanovenie interpretoval nesprávne a úplne opačne, než

je jeho zmyslom. Nariadením bol zavedený režim uznávania a výkonu, ktorý je založený  

na vzájomnej dôvere výkonu spravodlivosti v rámci EÚ. Takáto dôvera vyžaduje nielen to,

aby boli súdne rozhodnutia vydané v niektorom členskom štáte bez ďalšieho uznané v inom

členskom štáte, ale rovnako, aby bol postup pre výkon týchto rozhodnutí v poslednom

uvedenom štáte účinný a rýchly (rozsudok Súdneho dvora z 13.10.2011 vo veci C-139/10 -

Prism Investments BV proti Jaap Anne van der Meer). Na okraj oprávnený uviedol, že ak by

bol povinný hradiť súdny poplatok vo výške 66 eur, ďalej súdny poplatok vo výške 300 Kč

za vydanie osvedčenia o vykonateľnosti a súdny poplatok za exekúciu vo výške 16,50 eur,

bez toho, aby bolo dopredu zrejmé, či bude exekúcia úspešná, nahrával by takýmto systémom

dlžníkom, lebo veriteľom by sa ich drobnejšie pohľadávky vôbec neoplatilo vymáhať. Pravdepodobne z týchto dôvodov pre konanie o prehlásenie vykonateľnosti súdny poplatok

nie je Nariadením určený.

Oprávnený zároveň navrhol, ak by sa dovolací súd nestotožnil s jeho názorom

ohľadom výkladu článku 52 Nariadenia, aby dovolací súd položil predbežnú otázku

Európskemu súdnemu dvoru týkajúci sa platnosti a výkladu aktov prijatých orgánmi

Spoločenstva, konkrétne článku 52 Nariadenia. Otázka by mala byť podľa názoru

oprávneného položená nasledujúcim spôsobom: “Je možné za konanie o vyhlásenie cudzieho

rozhodnutia za vykonateľné v inom členskom štáte podľa Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001

vyberať akýkoľvek súdny poplatok? Je možné vykladať článok 52 Nariadenia Rady (ES)  

č. 44/2001 tak, že je možné za konanie o vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné

v inom členskom štáte podľa Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 vyberať súdny poplatok

určený paušálnou čiastkou?“.

Povinný sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadril.

Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti

uzneseniu odvolacieho súdu podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh, aby dovolací súd položil predbežnú

otázku Európskemu súdnemu dvoru týkajúci sa platnosti a výkladu aktov prijatých orgánmi

Spoločenstva.

Oprávnený návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nepodal.

Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada

Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa

medzinárodnej zmluvy.

Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa

týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo

agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje

prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho

práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.

V rámci skúmania dôvodnosti návrhu oprávneného na položenie predbežnej otázky

Európskemu súdnemu dvoru týkajúci sa platnosti a výkladu aktov prijatých orgánmi

Spoločenstva dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod  

na navrhovaný postup, a tým na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

v spojení s ustanovením § 243c O. s. p.

Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len

vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej

otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie

danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania  

na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia

o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje

ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah

právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný

výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu

relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom

posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu

účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)

procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle písm. g/ O. s. p.

Vyriešenie   právnych   otázok   nastolených   dovolateľom   v   tomto   konaní   patrí  

do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho

dvora.

V   prejednávanej   veci   bolo   sporné,   resp.   oprávnený   namietal   1. “či   je   možné  

za konanie o vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné v inom členskom štáte podľa

Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 vyberať akýkoľvek súdny poplatok?“ 2. „či je možné

vykladať článok 52 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 tak, že je možné za konanie

o vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné v inom členskom štáte podľa Nariadenia

Rady (ES) č. 44/2001 vyberať súdny poplatok určený paušálnou čiastkou?“. Posúdenie

predmetných otázok oprávneného a   ich vyriešenie patrí do výlučnej právomoci

vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ.

Preto dovolací súd nezistil dôvod na vyhovenie takémuto návrhu oprávneného.

Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými

dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými  

v § 237 O. s. p., a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale

podľa obsahu opravného poriadku.

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,  

b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych

spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O. s. p.). Podľa  

§ 239 ods. 2 O. s. p., dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým

bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Dovolaním oprávneného je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p., proti ktorým zákon

pripúšťa dovolanie. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

K ustanoveniu § 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ktorým oprávnený odôvodnil svoje

dovolanie dovolací súd podotýka, že v danom rozhodnutí nejde o uznesenie o uznaní

(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)  

na území Slovenskej republiky. Predmetom dovolacieho konania je napadnuté rozhodnutie,

ktorým súd konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku (nie voči rozhodnutiu vo veci

samej).

Konanie o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia je upravené v zákone č. 97/1963 Zb.

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov.

Podľa § 352b ods. 1 O. s. p., súd na základe žiadosti vydá osvedčenie o európskom

exekučnom titule, ako aj iné osvedčenia podľa osobitných predpisov alebo takéto osvedčenia

na základe žiadosti zruší.

Na to, aby bolo vydané súdne rozhodnutie platné a vykonateľné aj v inom štáte ako v tom, ktorý ho vydal, je potrebné, aby bolo v tomto inom štáte najprv uznané, a prípadne aj

vyhlásené za vykonateľné. Konanie o uznaní cudzieho rozhodnutia sa začína na návrh,  

na ktorý je oprávnený ten, kto je v cudzom rozhodnutí označený ako účastník. Účastníkmi

konania sú navrhovateľ a tí, voči ktorým sa má cudzie rozhodnutie uznať, prípadne ak ich

navrhovateľ neuvedie, účastníkmi konania sú aj tí, ktorí sú v cudzom rozhodnutí označení ako

účastníci.

Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis  

z registra trestov v znení platných predpisov súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa

vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony

orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené  

v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len

„sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.

Podľa položky 18d Sadzobník súdnych poplatkov, časti I. poplatky vyberané  

v občianskom súdnom konaní z návrhu na uznanie alebo vyhlásenie vykonateľnosti cudzích

rozhodnutí je 66 eur.

Podľa článku 52 Nariadenia v členskom štáte, v ktorom sa žiada o výkon, nemožno  

za konanie o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti vyberať poplatok, odvod alebo inú platbu

vypočítanú z výšky vymáhaného nároku.

Uvedený   článok   neurčuje,   že   konanie   o   vyhlásení   vykonateľnosti   cudzieho

rozhodnutia je bez akéhokoľvek poplatku, odvodu alebo inej platby.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených  

v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto  

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237  

písm. a/ až písm. e/ a písm. g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani

nevyšli najavo.

Podľa názoru oprávneného mu súdy v konaní odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/

O. s. p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237   písm. f/ O. s. p. sa

rozumie   procesne   nesprávny   postup   súdu   v   občianskom   súdnom   konaní,   ktorým   sa

účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom

zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Oprávnený v dovolaní naznačuje, že k procesnej

vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo nesprávnym procesným postupom súdov tým, že

súd prvého stupňa zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, hoci oprávnený nie je

povinný   hradiť   akýkoľvek   poplatok.   S   poukazom   na   vyššie   uvedené   dôvody   však

v preskúmavanej veci o takýto prípad nejde.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či rozhodnutie spočíva  

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje

konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva  

na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo

ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením

veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p. (iba výskyt ktorej v konaní  

na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávneného).

Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne

odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá

(viď R 54/2012, a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,

napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady

konania   vymenované   v   § 237   O. s. p.,   a   prípustnosť   podaného   dovolania   nevyplýva

z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V   dovolacom   konaní   úspešnému   povinnému   vzniklo   právo   na   náhradu   trov

dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení

s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však

žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom  

hlasov 3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. júna 2014

  JUDr. Viera Petríková, v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová