Najvyšší súd
2 Cdo 417/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci oprávneného P., so sídlom v P., zastúpeného Mgr. M. Z., advokátom, A., proti povinnému M. Š., bývajúcemu v H., o vyhlásenie rozsudku za vykonateľný v Slovenskej republike, vedenej na Okresnom
súde Humenné pod sp. zn. 18 Ecud 1/2012, o dovolaní oprávneného proti uzneseniu
Krajského súdu v Prešove z 13. júna 2013, sp. zn. 2 CoE 40/2013, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd v Humenné uznesením z 30. januára 2013, č. k. 18 Ecud 1/2012-13
zastavil konanie o návrhu oprávneného na vyhlásenie rozsudku Okresného súdu Plzeň –
mesto zo dňa 29.4.2011, č. k. 12 C 721/2009-65 za vykonateľný v Slovenskej republike.
Rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 10 ods. 1 zákona č. 71/1992 Z.z. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej
len „Zákon o súdnych poplatkoch“) a článkom 52 Nariadenia rady (ES) č. 44/2001 zo dňa
22. decembra 2000 o súdnej právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych
a obchodných veciach (ďalej len „Nariadenia“). Oprávnený nezaplatil súdny poplatok
v súlade s položkou 18d Sadzobníka súdnych poplatkov ani po výzve súdu, aby poplatok
zaplatil v lehote a poučení o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku.
Krajský súd v Prešove na odvolanie oprávneného uznesením z 13. júna 2013, sp. zn.
2 CoE 40/2013 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O. s. p.). Účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že
účelom článku 52 Nariadenia bolo zjednotiť prax v jednotlivých štátoch, keď v niektorých
z nich bol poplatok za návrh na vyhlásenie vykonateľnosti vyberaný pevnou danou čiastkou,
zatiaľ čo v iných bol závislý na výške plnenia v rozhodnutí, ktoré malo byť vyhlásené
za vykonateľné. Zavedenie nutnosti pevnej sadzby prispelo k naplneniu cieľa Nariadenia
zjednodušením formalít nevyhnutných pre uznanie a výkon rozhodnutí vydaných v iných
členských štátoch (rozsudok ESD vo veci Jozef Wolôf proti Harry Cox BV, 42-76, a tiež
Drápal, L., Bureš, J. a kol. Občanský soudní řád II. § 201 až 376. Komentář. 1. vydání. Praha:
C. H. Beck, 2009, 3035.; a Gołaczyński, J.: Uznanie i stwierĎzenie wykonalności według
cywilnych i handlowych). Ustanovenie článku 52 Nariadenia neobsahuje výslovné znenie
„bez akéhokoľvek poplatku“, „bezplatné“, „zadarmo“, atď., ktoré by určovalo, že konanie
o vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia je bez akejkoľvek náhrady. Súd prvého
stupňa náležite postupoval pri aplikácii § 10 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Súd prvého
stupňa preto rozhodol správne, keď konanie zastavil.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie. Žiadal
rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z § 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.,
lebo je napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého
stupňa a jedná sa o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho
prehlásenie za vykonateľné (nevykonateľné) na území Českej republiky (správne malo byť
Slovenskej republiky“ – pozn. dovolacieho súdu). Dovolateľ tiež v zmysle ustanovenia § 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p. vytýkal, že napadnuté uznesenie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Oprávnený je toho názoru, že v súvislosti s jeho návrhom zo dňa 13. decembra
2012 na vyhlásenie vykonateľnosti nie je povinný hradiť akýkoľvek súdny poplatok. Návrh
oprávneného zakladá celkom zvláštne konanie sui generis, ktoré je upravené v čl. 38
Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 zo dňa 22. decembra 2000. Ide o konanie o vyhlásenie
exekučného titulu za vykonateľný. Konanie je jednoduché, kedy rozhodnutie je vykonateľné,
ako náhle sú splnené formálne náležitosti (t. j. je predložené osvedčenie o vykonateľnosti),
bez toho, aby bolo rozhodnutie preskúmavané. V článku 52 Nariadenia je výslovne zakázané
vyberať akýkoľvek poplatok za toto konanie. Toto Nariadenie má aplikačnú prednosť
pred zákonnými normami vydanými Slovenskou republikou. Článok 52 Nariadenia v preklade
v slovenskom jazyku znie: „V členskom štáte, v ktorom sa žiada výkon, nemožno za konanie
o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti vyberať poplatok, odvod alebo inú platbu vypočítanú z výšky vymáhaného nároku.“ Považoval preto za absurdné tvrdenie súdu, že článok 52
Nariadenia nevylučuje, aby bolo za konanie o vyhlásenie exekučného titulu za vykonateľný
vyberaný súdny poplatok určený paušálnou čiastkou. Predmetné ustanovenie je natoľko
precízne, že sa snaží prostredníctvom viacerých pojmov (poplatok, odvod alebo iná platba)
nadefinovať, že vôbec žiadny súdny poplatok nie je možné vyberať. Súd prvého stupňa ale aj
súd druhého stupňa vyššie uvedené ustanovenie interpretoval nesprávne a úplne opačne, než
je jeho zmyslom. Nariadením bol zavedený režim uznávania a výkonu, ktorý je založený
na vzájomnej dôvere výkonu spravodlivosti v rámci EÚ. Takáto dôvera vyžaduje nielen to,
aby boli súdne rozhodnutia vydané v niektorom členskom štáte bez ďalšieho uznané v inom
členskom štáte, ale rovnako, aby bol postup pre výkon týchto rozhodnutí v poslednom
uvedenom štáte účinný a rýchly (rozsudok Súdneho dvora z 13.10.2011 vo veci C-139/10 -
Prism Investments BV proti Jaap Anne van der Meer). Na okraj oprávnený uviedol, že ak by
bol povinný hradiť súdny poplatok vo výške 66 eur, ďalej súdny poplatok vo výške 300 Kč
za vydanie osvedčenia o vykonateľnosti a súdny poplatok za exekúciu vo výške 16,50 eur,
bez toho, aby bolo dopredu zrejmé, či bude exekúcia úspešná, nahrával by takýmto systémom
dlžníkom, lebo veriteľom by sa ich drobnejšie pohľadávky vôbec neoplatilo vymáhať. Pravdepodobne z týchto dôvodov pre konanie o prehlásenie vykonateľnosti súdny poplatok
nie je Nariadením určený.
Oprávnený zároveň navrhol, ak by sa dovolací súd nestotožnil s jeho názorom
ohľadom výkladu článku 52 Nariadenia, aby dovolací súd položil predbežnú otázku
Európskemu súdnemu dvoru týkajúci sa platnosti a výkladu aktov prijatých orgánmi
Spoločenstva, konkrétne článku 52 Nariadenia. Otázka by mala byť podľa názoru
oprávneného položená nasledujúcim spôsobom: “Je možné za konanie o vyhlásenie cudzieho
rozhodnutia za vykonateľné v inom členskom štáte podľa Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001
vyberať akýkoľvek súdny poplatok? Je možné vykladať článok 52 Nariadenia Rady (ES)
č. 44/2001 tak, že je možné za konanie o vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné
v inom členskom štáte podľa Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 vyberať súdny poplatok
určený paušálnou čiastkou?“.
Povinný sa k dovolaniu oprávneného písomne nevyjadril.
Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie proti
uzneseniu odvolacieho súdu podal včas oprávnený zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O. s. p., skúmal najskôr, či je dôvodný jeho návrh, aby dovolací súd položil predbežnú
otázku Európskemu súdnemu dvoru týkajúci sa platnosti a výkladu aktov prijatých orgánmi
Spoločenstva.
Oprávnený návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nepodal.
Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada
Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa
medzinárodnej zmluvy.
Súdny dvor má právomoc vydať rozhodnutie o prejudiciálnych otázkach, ktoré sa
týkajú: a/ výkladu zmlúv; b/ platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo
agentúr Európskej únie. Pokiaľ ale procesný postup súdov vo veci, v ktorej sa navrhuje
prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., má podklad v aplikácii vnútroštátneho
práva, nie je žiadny dôvod pre prerušenie konania.
V rámci skúmania dôvodnosti návrhu oprávneného na položenie predbežnej otázky
Európskemu súdnemu dvoru týkajúci sa platnosti a výkladu aktov prijatých orgánmi
Spoločenstva dovolací súd dospel k záveru, že v predmetnej veci nie je daný ani dôvod
na navrhovaný postup, a tým na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
v spojení s ustanovením § 243c O. s. p.
Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p., ukladá súdu povinnosť prerušiť konanie len
vtedy, ak dospel k záveru (rozhodol), že požiada Súdny dvor o rozhodnutie o predbežnej
otázke, lebo je potrebné podať výklad komunitárneho práva, ktorý je rozhodujúci pre riešenie
danej veci. Vnútroštátny súd nie je povinný vyhovieť každému návrhu účastníka konania
na prerušenie konania a postúpenie návrhu Súdnemu dvoru na vydanie rozhodnutia
o predbežnej otázke. Túto povinnosť nemá ani vtedy, keď prípadne v určitej veci aplikuje
ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah
právnych noriem Európskej únie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný
výklad komunitárneho práva, teda nie rozhodnúť určitý spor, ktorý nemá žiadnu komunitárnu
relevanciu a je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny. Ak súd pri priebežnom
posudzovaní veci nedospeje k záveru o potrebe výkladu komunitárneho práva a návrhu
účastníka na prerušenie konania v zmysle § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p. nevyhovie, prejednanie a rozhodnutie veci sudcom vnútroštátneho súdu nezakladá (v takom prípade)
procesné vady konania ani v zmysle § 237 písm. f/, ani v zmysle písm. g/ O. s. p.
Vyriešenie právnych otázok nastolených dovolateľom v tomto konaní patrí
do výlučnej právomoci vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho rozhodnutia Súdneho
dvora.
V prejednávanej veci bolo sporné, resp. oprávnený namietal 1. “či je možné
za konanie o vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné v inom členskom štáte podľa
Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 vyberať akýkoľvek súdny poplatok?“ 2. „či je možné
vykladať článok 52 Nariadenia Rady (ES) č. 44/2001 tak, že je možné za konanie
o vyhlásenie cudzieho rozhodnutia za vykonateľné v inom členskom štáte podľa Nariadenia
Rady (ES) č. 44/2001 vyberať súdny poplatok určený paušálnou čiastkou?“. Posúdenie
predmetných otázok oprávneného a ich vyriešenie patrí do výlučnej právomoci
vnútroštátneho súdu bez potreby prejudiciálneho výkladu (rozhodnutia) Súdneho dvora EÚ.
Preto dovolací súd nezistil dôvod na vyhovenie takémuto návrhu oprávneného.
Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými
dôvodmi. Obligatórne (§ 242 ods. 1 O. s. p.) sa zaoberá procesnými vadami uvedenými
v § 237 O. s. p., a tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie
vo veci. Dovolacie dôvody pritom neposudzuje len podľa toho, ako ich dovolateľ označil, ale
podľa obsahu opravného poriadku.
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych
spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O. s. p.). Podľa
§ 239 ods. 2 O. s. p., dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým
bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Dovolaním oprávneného je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a ods. 2 O. s. p., proti ktorým zákon
pripúšťa dovolanie. Prípustnosť jeho dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
K ustanoveniu § 239 ods. 2 písm. c/ O. s. p., ktorým oprávnený odôvodnil svoje
dovolanie dovolací súd podotýka, že v danom rozhodnutí nejde o uznesenie o uznaní
(neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné)
na území Slovenskej republiky. Predmetom dovolacieho konania je napadnuté rozhodnutie,
ktorým súd konanie zastavil pre nezaplatenie súdneho poplatku (nie voči rozhodnutiu vo veci
samej).
Konanie o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia je upravené v zákone č. 97/1963 Zb.
o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov.
Podľa § 352b ods. 1 O. s. p., súd na základe žiadosti vydá osvedčenie o európskom
exekučnom titule, ako aj iné osvedčenia podľa osobitných predpisov alebo takéto osvedčenia
na základe žiadosti zruší.
Na to, aby bolo vydané súdne rozhodnutie platné a vykonateľné aj v inom štáte ako v tom, ktorý ho vydal, je potrebné, aby bolo v tomto inom štáte najprv uznané, a prípadne aj
vyhlásené za vykonateľné. Konanie o uznaní cudzieho rozhodnutia sa začína na návrh,
na ktorý je oprávnený ten, kto je v cudzom rozhodnutí označený ako účastník. Účastníkmi
konania sú navrhovateľ a tí, voči ktorým sa má cudzie rozhodnutie uznať, prípadne ak ich
navrhovateľ neuvedie, účastníkmi konania sú aj tí, ktorí sú v cudzom rozhodnutí označení ako
účastníci.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis
z registra trestov v znení platných predpisov súdne poplatky (ďalej len „poplatky“) sa
vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony
orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry (ďalej len „poplatkový úkon“) uvedené
v Sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len
„sadzobník“), ktorý tvorí prílohu tohto zákona.
Podľa položky 18d Sadzobník súdnych poplatkov, časti I. poplatky vyberané
v občianskom súdnom konaní z návrhu na uznanie alebo vyhlásenie vykonateľnosti cudzích
rozhodnutí je 66 eur.
Podľa článku 52 Nariadenia v členskom štáte, v ktorom sa žiada o výkon, nemožno
za konanie o vydanie vyhlásenia vykonateľnosti vyberať poplatok, odvod alebo inú platbu
vypočítanú z výšky vymáhaného nároku.
Uvedený článok neurčuje, že konanie o vyhlásení vykonateľnosti cudzieho
rozhodnutia je bez akéhokoľvek poplatku, odvodu alebo inej platby.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237
písm. a/ až písm. e/ a písm. g/ O. s. p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani
nevyšli najavo.
Podľa názoru oprávneného mu súdy v konaní odňali možnosť konať (§ 237 písm. f/
O. s. p.). Pod odňatím možnosti pred súdom konať v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. sa
rozumie procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme možnosť realizovať procesné oprávnenia priznané mu za účelom
zabezpečenia účinnej ochrany jeho práv. Oprávnený v dovolaní naznačuje, že k procesnej
vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo nesprávnym procesným postupom súdov tým, že
súd prvého stupňa zastavil konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku, hoci oprávnený nie je
povinný hradiť akýkoľvek poplatok. S poukazom na vyššie uvedené dôvody však
v preskúmavanej veci o takýto prípad nejde.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Právne posúdenie je činnosť súdu, pri ktorej na zistený skutkový stav aplikuje
konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva
na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý) právny
predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo
ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Právnym posúdením
veci sa nezakladá procesná vada konania v zmysle § 237 O. s. p. (iba výskyt ktorej v konaní
na súdoch nižších stupňov by v danej veci mohol založiť prípustnosť dovolania oprávneného).
Nesprávne právne posúdenie veci je relevantný dovolací dôvod, ktorým možno úspešne
odôvodniť (iba) procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), samo
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov ale prípustnosť dovolania nezakladá
(viď R 54/2012, a tiež niektoré ďalšie rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, sp. zn. 2 Cdo 97/2010, sp. zn. 3 Cdo 53/2011, sp. zn. 4 Cdo 68/2011, sp. zn. 5 Cdo 44/2011 a sp. zn. 6 Cdo 41/2011).
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania tvrdených dovolateľom (§ 237 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady
konania vymenované v § 237 O. s. p., a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva
z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení
s § 224 ods. 1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však
žiadne trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom
hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. júna 2014
JUDr. Viera Petríková, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová