Najvyšší súd Slovenskej republiky
2 Cdo 413/2014
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne M., bývajúcej v B.K., zastúpenej JUDr. B., advokátkou so sídlom v B., proti žalovanému S., so sídlom v B.,
zastúpeným Advokátskou kanceláriou L., so sídlom v B., o určenie neplatnosti skončenia
pracovného pomeru výpoveďou, vedenej na Okresnom súde B. pod sp. zn. 10 Cpr 1/2014,
o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. júla 2014 sp.
zn. 15 CoPr 5/2014, takto
r o z h o d o l :
Z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 23. júla 2014 sp. zn.
15 CoPr 5/2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd B. medzirozsudkom z 1. apríla 2014 č.k. 10 Cpr 1/2014-43 určil, že
skončenie pracovného pomeru účastníkov výpoveďou z 26. septembra 2013 je
neplatné a pracovný pomer účastníkov naďalej trvá. V odôvodnení uviedol, že žalovaný
rozviazal so žalobkyňou pracovný pomer výpoveďou podľa § 63 ods. 1 písm. b/ Zákonníka
práce. Súd prvého stupňa mal po vykonaní dokazovania za nesporné, že po dlhodobej
práceneschopnosti sa žalobkyňa stala invalidnou už od 16. júla 2013, o čom svedčí nielen
potvrdenie S. o invalidite a miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť zo 16.
septembra 2013, ale i rozhodnutie S. č. X. zo 7. októbra 2013 a že žalovaný nespochybnil, že
mu žalobkyňa potvrdenie o invalidite zo 16. septembra 2013 odovzdala už 17. septembra
2013. Poznamenal, že v čase výpovede po dlhšie trvajúcej práceneschopnosti a prevzatí
potvrdenia o invalidite si žalovaný (ktorý je zdravotným zariadením) musel byť vedomý, že
žalobkyňa je zamestnancom so zdravotným postihnutím a ukončenie správneho konania o
priznaní invalidného dôchodku je len otázkou času. Striktné vyžadovanie právoplatného
skončenia správneho konania, v ktorom sa invalidita určuje spätne, považoval súd prvého 2 2 Cdo 413/2014
stupňa za neprimerane formalistické, odporujúce účelu duchu zákona, ktorý v tomto prípade
chráni osoby so zdravotným postihnutím. Na základe uvedeného konštatoval, že žalovaný bol
povinný pri výpovedi žalobkyni vyžiadať súhlas príslušného úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny, a preto je výpoveď bez tohto súhlasu neplatná. Na základe takto zisteného skutkového
stavu súd návrhu žalobkyne čo do základu vyhovel.
Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 23. júla 2014
sp. zn. 15 CoPr 5/2014 medzitýmny rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Odvolací súd
sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Poznamenal, že súd prvého stupňa v danej veci vykonal dostatočné dokazovanie a na základe
takto vykonaného dokazovania dostatočne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil.
Aj podľa názoru odvolacieho súdu z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva,
že žalobkyňa bola v čase dania výpovede zamestnancom so zdravotným postihnutím, ktorú
skutočnosť svojmu zamestnávateľovi preukázala v zmysle § 40 ods. 8 Zákonníka práce
17. septembra 2013, keď odovzdala žalovanému - svojmu zamestnávateľovi Potvrdenie
o invalidite a miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť zo 16. septembra 2013,
ktoré vydala S., pobočka B.. Poznamenal, že z uvedeného potvrdenia jasne vyplýva, že
žalobkyňa bola uznaná invalidnou s dátumom vzniku invalidity od 16. júla 2013 a miera
poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť bola u nej určená na 60%. Žalovaný teda v
čase dania výpovede žalobkyni vedel, že je zamestnancom zdravotne ťažko postihnutým, a
preto mal žalovaný postupovať v zmysle § 66 Zákonníka práce a pred daním výpovede
prerokovať uvedenú výpoveď s úradom práce, sociálnych vecí a rodiny. Vzhľadom na to, že
žalovaný takto nekonal, výpoveď je neplatná. Postup žalovaného voči žalobkyni, keď
vyžadoval striktne od žalobkyne predloženie rozhodnutia o invalidnom dôchodku, bol príliš
formalistický, naviac, aj vzhľadom na to, že žalobkyňa v konaní preukázala rozhodnutie S.,
ústredie B., zo 7. októbra 2013 ohľadom priznaného invalidného dôchodku v sume 185,- eur
mesačne s tým, že nárok na invalidný dôchodok žalobkyni vznikol 16. júla 2013. Uvedené
rozhodnutie S. plne korešponduje s potvrdením o invalidite zo 16. septembra 2013, ktoré
predložila žalovanému ako svojmu zamestnávateľovi žalobkyňa, čím si splnila svoju
oznamovaciu povinnosť s poukazom na § 40 ods. 8 Zákonníka práce. Odvolací súd preto
rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil (§ 219 ods. 1 a 2 O.s.p.).
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, v ktorom žiadal,
aby dovolací súd zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu a podľa povahy veci aj rozhodnutie 3 2 Cdo 413/2014
súdu prvého stupňa. Mal za to, že mu postupom odvolacieho súdu bola odňatá možnosť konať
pred súdom. Namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku odvolacieho súdu
je nedostatočné, neposkytuje presvedčivú argumentáciu v prospech právneho záveru
vysloveného v napadnutom rozsudku a vychádza z nepodložených záverov odvolacieho súdu,
ktoré si osvojil v rozpore so zisteným skutkovým stavom, čo spôsobilo arbitrárnosť
napadnutého rozsudku. Uviedol, že odvolací súd nesprávne aplikoval právny predpis, síce
za použitia správneho ustanovenia zákona, toto ale nesprávne interpretoval, v dôsledku čoho
vec nesprávne právne posúdil. Poznamenal, že tak súd prvého stupňa medzirozsudkom ako
aj odvolací súd napadnutým rozhodnutím porušili žalovaného základné právo na súdnu
ochranu v zmysle čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, keďže nerozhodovali podľa platnej
a účinnej právnej úpravy, ale svoje rozhodnutia založili na subjektívnych dohadoch o tom,
ako „mal“ žalovaný postupovať, hoci na to nebol zákonný dôvod. Namietal, že odvolací súd
v danej veci neuplatnil ústavne súladný výklad § 40 ods. 8 Zákonníka práce, keďže
sa odklonil od zrejmého obsahu tohto ustanovenia a interpretoval ho jednostranne
len v prospech jedného účastníka, čo nemožno považovať za postup v súlade s ústavou.
Konštatoval, že v prípade § 40 ods. 8 Zákonníka práce ide o zrozumiteľne a jednoznačne formulované ustanovenie, ktorého účelom a zmyslom je predovšetkým zabezpečenie právnej
istoty zamestnávateľa, ktorý je aj primárnym adresátom, aby vedel, či má postupovať podľa
§ 66 Zákonníka práce a kedy tak má urobiť.
Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla dovolanie žalovaného odmietnuť
a priznať jej trovy dovolacieho konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací [§ 10a
ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny
poriadok v znení pred 1. januárom 2015)] po zistení, že dovolanie podal včas účastník
konania zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 veta druhá O.s.p., bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu treba
zrušiť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ
to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol 4 2 Cdo 413/2014
zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, a proti
potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo výroku ktorého odvolací súd vyslovil,
že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku
vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.
Žalovaný dovolaním napadol rozsudok odvolacieho súdu, ktorý nevykazuje znaky
žiadneho z uvedených rozsudkov. Z tohto dôvodu je zrejmé, že dovolanie nie je v zmysle
§ 238 ods. 1 až 3 O.s.p. procesne prípustné.
S prihliadnutím na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O.s.p.) skúmať vždy,
či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom
niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,
neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O.s.p.,
ale sa zaoberal aj otázkou, či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O.s.p. (t. j., či v danej veci nejde
o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo
už prv začatého konania, o prípad nedostatku návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré
možno začať len na návrh, o prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom, či o prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).
Vychádzajúc z obsahu dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na skúmanie
otázky, či postupom alebo rozhodnutím odvolacieho súdu bola žalovanému odňatá možnosť
konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
Pod odňatím možnosti konať pre súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorým
sa účastníkovi konania odnímajú tie jeho procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. O vadu
konania, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré
mu právny poriadok priznáva. Takáto vada konania znamená porušenie základného práva
účastníka súdneho konania na spravodlivý súdny proces, ktoré právo zaručujú v podmienkach 5 2 Cdo 413/2014
právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“).
Z hľadiska posúdenia existencie procesnej vady podľa § 237 písm. f/ O. s. p.
ako dôvodu zakladajúceho prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu (v danej
veci proti potvrdzujúcemu rozsudku) nie je pritom významný subjektívny názor dovolateľa,
že v konaní k takejto vade došlo, ale len jednoznačné, všetky pochybnosti vylučujúce zistenie,
že konanie je skutočne takouto vadou zaťažené t. j., že nastali skutočnosti, v dôsledku ktorých
vada vznikla (prejavila sa) resp. nebola odstránená v postupe – rozhodnutí odvolacieho súdu.
Z obsahu spisu vyplýva, že proti medzirozsudku súdu prvého stupňa podal odvolanie
žalovaný (č.l. 47-59 spisu), ktoré bolo odoslané žalobkyni 21. mája 2014 (úprava súdu č.l. 61
spisu). K odvolaniu sa žalobkyňa písomne vyjadrila podaním z 2. júna 2014 (č.l. 62 – 65
spisu). Uvedené vyjadrenie obsahovalo skutkovú a právnu argumentáciu. Spis bol následne
predložený krajskému súdu (predkladacia správa čl. 66 spisu), ktorý po oznámení v súlade
s § 156 ods. 3 O.s.p. (č.l. 68 spisu) vo veci 23. júla 2014 (č.l. 69 spisu) rozhodol. Teda vyjadrenie žalobkyne k odvolaniu nebolo doručené žalovanému.
Právo účastníkov konania na doručenie procesných vyjadrení ostatných účastníkov
treba považovať za súčasť práva na spravodlivý proces. Nedoručenie vyjadrenia účastníka
konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred
súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti
práva na spravodlivý proces. Keďže v danej veci vyjadrenie žalobkyne nebolo doručené
žalovanému, treba konštatovať, že v tejto súvislosti nebolo možné odvolacie konanie
považovať za spravodlivé. Preto dovolací súd dospel k záveru, že došlo k porušeniu
základného práva dovolateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (viď nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 335/06), v dôsledku čoho bola
dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Dovolací súd v tejto
súvislosti poukazuje aj na Rozsudok ESĽP no. 16639/11, zo 7. októbra 2014 v prípade
Ďurďovič a Rozsudok ESĽP z 13. júna 2015 vo veci Trančíková proti Slovenskej republike,
v ktorom sa zaoberal aj opodstatnenosťou námietky o nemožnosti vyjadriť sa k vyjadreniu
protistrany v rámci odvolacieho konania. V tomto rozsudku dospel ESĽP k názoru, že aj keď 6 2 Cdo 413/2014
vyjadrenie k odvolaniu neobsahuje žiadne nové skutočnosti alebo argumenty, ku ktorým
by sa procesná strana už nebola vyjadrila v predchádzajúcom priebehu konania, a prípadne
ide o vyjadrenie nemajúce vplyv na rozhodnutie odvolacieho súdu, musí byť druhému
účastníkovi daná možnosť oboznámiť sa s ním, ak bolo formulované ako právna a skutková
argumentácia.
So zreteľom na to dospel dovolací súd k záveru, že dovolateľovi bola v danom prípade
odňatá možnosť pred súdom konať. Dovolanie dovolateľa je preto nielen prípustné (§ 237
písm. f/ O.s.p.), ale aj opodstatnené (§ 241 ods. 2 písm. a/ O.s.p.).
Z vyššie uvedených dôvodov preto najvyšší súd dovolaním napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil (§ 243b ods. 1 O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie).
V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania
a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2015
JUDr. Viera P e t r í k o v á, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Lenka Pošová