Najvyšší súd
2 Cdo 407/2013
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnych veciach žalobkyne P., so sídlom v B., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti žalovanej Slovenskej republike,
za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,
Župné nám. č. 13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedených
na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 37 C 244/2012, 37 C 245/2012, 37 C 246/2012,
37 C 247/2012, 37 C 248/2012, 37 C 250/2012, 37 C 253/2012, 37 C 254/2012,
37 C 260/2012, 37 C 263/2012, 37 C 264/2012, 37 C 265/2012, o dovolaniach žalobkyne
proti uzneseniam Krajského súdu v Košiciach z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 49/2013,
z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 137/2013, z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 138/2013, z 28. marca
2013 sp. zn. 3 Co 139/2013, z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 140/2013, z 28. marca 2013 sp. zn.
3 Co 141/2013, z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 142/2013, z 28. marca 2013 sp. zn.
3 Co 143/2013, z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 144/2013, z 28. marca 2013 sp. zn.
3 Co 145/2013, z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 146/2013, z 28. marca 2013 sp. zn.
3 Co 147/2013, takto
r o z h o d o l :
Veci vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 2 Cdo 407/2013, 2 Cdo 311/2014,
2 Cdo 312/2014, 2 Cdo 313/2014, 2 Cdo 314/2014, 2 Cdo 315/2014, 2 Cdo 316/2014,
2 Cdo 317/2014, 2 Cdo 318/2014, 2 Cdo 319/2014, 2 Cdo 320/2014, 2 Cdo 321/2014 spája
na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. 2 Cdo 407/2013.
Dovolania o d m i e t a .
Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Žalobkyňa podala 27. septembra 2012 Okresnom súde Košice II žaloby, ktorými sa
voči žalovanej domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe okrem iného uviedla, že
predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Košice II, preto
jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský
súd v Košiciach rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1
O.s.p.).
Okresný súd Košice II považoval žaloby v uvedenej časti za námietky zaujatosti
jeho sudcov a spisy po ich vyjadrení sa k argumentácii žalobkyne predložil na rozhodnutie
Krajskému súdu v Košiciach (§ 16 ods. 1 O.s.p.).
Krajský súd v Košiciach uznesením z 22. októbra 2012 sp. zn. 6 NcC 66/2012
rozhodol, že sudca Okresného súdu Košice II Mgr. Kamil Petrovič nie je vylúčený
z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.
Okresný súd Košice II uzneseniami zo 4. októbra 2012 č. k. 37 C 244/2012-7,
č. k. 37 C 245/2012-7, č. k. 37 C 246/2012-7, č. k. 37 C 247/2012-7, č. k. 37 C 248/2012-7,
č. k. 37 C 250/2012-7, č. k. 37 C 253/2012-7, č. k. 37 C 254/2012-7, č. k. 37 C 260/2012-7,
č. k. 37 C 263/2012-7, č. k. 37 C 264/2012-7 a č. k. 37 C 265/2012-7 uložil žalobkyni
povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa položky č. 17a
Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona
č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon
č. 71/1992 Zb.“).
Krajský súd v Košiciach uzneseniami z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 49/2013, sp. zn.
3 Co 137/2013, sp. zn. 3 Co 138/2013, sp. zn. 3 Co 139/2013, sp. zn. 3 Co 140/2013, sp. zn.
3 Co 141/2013, sp. zn. 3 Co 142/2013, sp. zn. 3 Co 143/2013, sp. zn. 3 Co 144/2013, sp. zn.
3 Co 145/2013, sp. zn. 3 Co 146/2013 a sp. zn. 3 Co 147/2013 napadnuté uznesenia ako vecne
správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že sa stotožňuje s názorom súdu
prvého stupňa, že z obsahového hľadiska ide v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti
vznesenú proti sudcom Okresného súdu Košice II; za správny označil tiež následný postup
súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. S odvolacími
námietkami žalobkyne sa vysporiadal s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. marca 2013, sp. zn. 3 Cdo 102/2013, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky z 31. mája 2010, sp. zn. 3 Nc 14/2010 a na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky z 30. marca 2011, sp. zn. II ÚS 124/2011.
Uvedené uznesenia odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaniami, v ktorých
žiadala zrušiť rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a veci vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie, lebo v daných prípadoch:
1. súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol
podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala
žalobkyňa z toho, že nepodala námietku zaujatosti (žiadna obsahová súčasť žaloby
nebola týmto procesným úkonom a ani nemala náležitosti námietky zaujatosti
stanovené v § 15a ods. 3 O.s.p.); žiadala však vec prikázať inému súdu toho istého
stupňa, lebo všetci sudcovia Okresného súdu Košice II sú vylúčení z jej
prejednávania a rozhodovania (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Neexistujúcu či „neplatnú námietku
zaujatosti“ nebolo možné spoplatniť a bez vykonania poplatkového úkonu nemôže
existovať ani jej poplatková povinnosť,
2. rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). K názoru, že došlo k tejto
procesnej vade, dospela žalobkyňa na základe toho, že súdny poplatok jej vyrubila
sudkyňa Okresného súdu Košice II, nezákonným postupom ktorého jej bola spôsobená
majetková a nemajetková ujma, náhrady ktorej sa domáha v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z.,
3. žalobkyni bola postupom súdu odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/
O.s.p.) tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nielen „absolútne prekvapivé“, ale aj
nepreskúmateľné,
4. vecné oslobodenie tohto konania (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) sa vzťahuje
aj na námietku zaujatosti (v súvislosti s tým žalobkyňa poukázala na uznesenie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. augusta 2011 sp. zn. 5 M Cdo 20/2010).
Skutočnosť, že v danej veci nebola podaná námietka zaujatosti, potvrdzuje
aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2012 sp. zn.
3 Sžo 58/2012, ktoré bolo vydané v inej veci.
Na záver žalobkyňa navrhla, aby bolo rozhodnuté o odklade vykonateľnosti
napadnutých uznesení, nakoľko hrozí značný zásah do jej práv.
Žalovaná sa k dovolaniam písomne nevyjadrila.
Podľa § 112 ods. 1 O.s.p., v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
S prihliadnutím na totožnosť predmetu konania, totožnosť v osobe dovolateľky
a skutkovú i právnu súvislosť obsahu dovolaní vo veciach vedených tunajším súdom
pod sp. zn. 2 Cdo 407/2013, 2 Cdo 311/2014, 2 Cdo 312/2014, 2 Cdo 313/2014,
2 Cdo 314/2014, 2 Cdo 315/2014, 2 Cdo 316/2014, 2 Cdo 317/2014, 2 Cdo 318/2014,
2 Cdo 319/2014, 2 Cdo 320/2014, 2 Cdo 321/2014 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej
republiky, aplikujúc ustanovenie § 112 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p. tak, že
predmetné veci spojil do jedného spoločného konania, ako je to uvedené v prvom výroku
tohto rozhodnutia.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,
že dovolania podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpená (§ 241
ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tieto opravné prostriedky smerujú proti rozhodnutiam, ktoré
možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania
(§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolania smerujú proti rozhodnutiam, voči ktorým
takýto opravný prostriedok nie je prípustný.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci smerujú dovolania proti uzneseniam odvolacieho súdu.
Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1
a 2 O.s.p. Dovolateľkou napadnuté uznesenia ale nevykazujú znaky niektorého z nich, preto
jej dovolania podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie sú.
Prípustnosť podaných dovolaní by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak
v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Žalobkyňa procesné
vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O.s.p. netvrdila a ich existencia nevyšla
v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolaní preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/ a d/ O.s.p. netvrdila
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacích konaniach najavo. Prípustnosť jej dovolaní preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Dovolateľka prípustnosť dovolaní vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. e/, f/, a g/
O.s.p.
1. Žalobkyňa namieta, že súdy konali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).
V zmysle § 79 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie začína na návrh. Toto ustanovenie
určuje moment, ktorým vznikajú Občianskym súdnym poriadkom upravené procesné práva
a povinnosti súdu a účastníkov konania. Nedostatok návrhu na začatie takého konania, ktoré
podľa zákona môže začať len na návrh, je neodstrániteľným nedostatkom podmienky
konania; ak súd zistí, že sa pred ním vedie konanie bez toho, aby bol podaný návrh na začatie
konania, hoci bol taký návrh potrebný, prebiehajúce konanie v ktoromkoľvek štádiu zastaví.
Skutočnosť, že občianske súdne konanie v niektorej veci prebehlo bez toho, aby bol podaný
návrh, výlučne ktorým mohlo toto konanie začať, zakladá procesnú vadu uvedenú v § 237
písm. e/ O.s.p.
O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide ale len vtedy, ak chýba návrh ako
procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (porovnaj tiež rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006 sp. zn. 3 Cdo 186/2006).
V občianskom súdnom sporovom konaní (o také ide aj v danom prípade) sa návrh
na začatie konania označuje ako žaloba. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala žaloby o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na Okresnom
súde Košice II dňa 27. septembra 2012. Neopodstatnená je preto jej námietka, že v týchto
veciach, ktoré mohli začať len na návrh, nebol podaný návrh na začatie konania (žaloba).
Žalobkyňa na odôvodnenie prípustnosti jej dovolaní uviedla, že: a/ bolo rozhodované
o námietke zaujatosti, ktorú ale nepodala, b/ súd prvého stupňa jej následne uznesením
vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, ktorý jej vyrubený nemal byť, c/ odvolací súd
prvostupňové uznesenie o vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti potvrdil.
Dovolateľka uviedla, že sa nestotožňuje s názorom, v zmysle ktorého „námietka
zaujatosti je návrhom na začatie 'samostatného' konania o vylúčenie sudcu“. Obsah
odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ale v ničom neopodstatňuje
záver, že by odvolací súd zastával tento názor (t. j. že konanie o námietke zaujatosti je samostatným konaním). Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len stotožnil
s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa vecné oslobodenie
občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.
nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a
Sadzobníka súdnych poplatkov (II. ÚS 124/2011).
Žalobkyňa napriek tomu, že na jednej strane v dovolaniach „nesúhlasí so separáciou
konania o námietke zaujatosti“, na druhej strane prípustnosť svojich dovolaní vyvodzuje
z ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., čo ale svedčí o tom, že túto „alternatívu“ (t. j. že námietka
zaujatosti je akýmsi návrhom na začatie „samostatného“ konania) si predsa len osvojuje.
Dovolací súd pripomína, že v danom prípade dovolania smerujú proti uzneseniam
odvolacieho súdu, ktorými boli potvrdené uznesenia súdu prvého stupňa ukladajúce žalobkyni
povinnosť zaplatiť súdny poplatok. To považuje dovolací súd za okolnosť, ktorá má zásadný
význam. Pokiaľ je s návrhom na začatie konania (žalobou), výlučne ktorý má na mysli
ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p., spojený vznik dvojstranného procesno-právneho vzťahu
medzi žalobcom a žalovaným, podaním námietky zaujatosti takýto procesno-právny vzťah
(medzi žalobcom a žalovaným) nevzniká. O to viac nemožno o založení vzťahu takejto povahy hovoriť v prípade osobitného finančno-právneho (poplatkového) vzťahu medzi
poplatníkom a štátom, v ktorom úlohou súdu nie je prerokovať určitú vec žalobcu a žalovaného, ale posúdiť, či nastala skutočnosť, s ktorou je zo zákona (ex lege) spojený vznik
povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok; podanie „návrhu na začatie konania“ v tomto
finančno-právnom (poplatkovom) vzťahu je pojmovo vylúčené.
V občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním žaloby (§ 79 veta prvá O.s.p.),
súd spravidla rozhoduje o viacerých parciálnych otázkach významných pre konanie
(o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu,
uložení poriadkovej pokuty, trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach
ale nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbežne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo
osobitným návrhom. Rozhodovanie o týchto otázkach predstavuje integrálnu súčasť
jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie
konania – žaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom
(pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok,
rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (žaloby). Len ak
takéto občianske súdne konanie ako celok prebehlo napriek tomu, že sa nepodal návrh na jeho začatie (žaloba), hoci bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237
písm. e/ O.s.p.
Tvrdenie, že v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona
bol potrebný, nie je vôbec spôsobilé naplniť skutkovú podstatu ustanovenia § 237 písm. e/
O.s.p., lebo sa ním bez akéhokoľvek opodstatnenia zamieňa stav, keď nebol podaný žiadny
návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s tým, že v žalobou riadne začatom
konaní bol vyrubený súdny poplatok, ktorý (podľa žalobkyňou zastávaného názoru) nemal
byť vyrubený.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že pokiaľ aj súd prvého stupňa
prípadne uznesením vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci žalobkyňa túto
námietku nevzniesla (pozn.: dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), a odvolací súd
prvostupňové uznesenie potvrdil, nemohlo to mať za následok procesnú vadu uvedenú
v ustanovení § 237 písm. e/ O.s.p.
2. Dovolateľka ďalej namieta, že v danom prípade jej bola odňatá možnosť pred
súdom konať v dôsledku toho, že rozhodnutia odvolacieho súdu sú „prekvapivé“
a nepreskúmateľné (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka
dovolateľky nie je dôvodná.
V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie
rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu
považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom
posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu
„nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvého stupňa
(viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008),
resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené
na nepredvídateľne iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd
prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať
správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (viď uznesenie
najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade ale rozhodnutia
odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyznievajú prekvapujúco,
ani nečakane, súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových a právnych záveroch. Žalobkyňa musela vzhľadom na priebeh a výsledky prvostupňového
konania očakávať (predvídať), že odvolací súd bude v odvolacom konaní posudzovať
a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj skutočne posúdil a preskúmal.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie
bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý
je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument
(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani
c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze č. k. III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.
Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie
o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia odvolacieho súdu
zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných
zákonných ustanovení.
Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutí skonštatoval správnosť postupu súdu prvého
stupňa vo veci vyrubenia súdneho poplatku za námietku zaujatosti a uviedol dôvody,
pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil
s námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého
uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky rozhodujúce pre posúdenie správnosti
vyrubenia súdneho poplatku za námietku zaujatosti v konaní o náhradu majetkovej škody
a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich
účel ani význam, preto jeho rozhodnutia nemožno považovať za neodôvodnené. Za porušenie
základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade
nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutia podľa predstáv
žalobkyne.
3. Žalobkyňa tiež namieta, že pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa položky č. 17a
Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca a súd bol nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.).
Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich
pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti
(§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec
na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní (§ 14 ods. 2
O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu
v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).
Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia
nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania
veci, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti
dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne
a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).
I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania
vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len
pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť
odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom
na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom
výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť
v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor
účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania
a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho
nestranného a nezaujatého rozhodovania.
Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy
má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),
alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania
určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti)
a napokon k zástupcom účastníkov konania. V danom prípade žalobkyňa – z hľadiska
obsahového (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) – namieta, že sudca Okresného súdu Košice II, ktorý
rozhodoval o povinnosti žalobkyne zaplatiť súdny poplatok, bol vylúčený z prejednávania
a rozhodovania tejto veci, lebo je sudcom Okresného súdu Košice II, pričom nesprávnym
úradným postupom Okresného súdu Košice II v inej veci bola založená podľa názoru
žalobkyne zodpovednosť žalovanej v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod
na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať
a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo
(viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn.
3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci
konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo
na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom
v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú ujmu
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
Nesprávny je aj záver žalobkyne, že v dôsledku rozhodnutia vydaného vylúčeným
sudcom, alebo sudcom, u ktorého bol dôvod pochybovať o jeho nezaujatosti, došlo
k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. spočívajúcej v tom, že súd bol nesprávne
obsadený. Táto situácia by nastala len v tom prípade, ak by vec bola prejednaná a rozhodnutá
samosudcom, hoci vo veci mal konať senát (§ 36 ods. 3 O.s.p.). Keďže v konaní pred súdom prvého stupňa – Okresným súdom Košice II konal a rozhodoval samosudca v súlade
s ustanovením § 36 ods. 2 O.s.p., nemohlo dôjsť k vade konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p.
Z uvedených dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že námietka žalobkyne
o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.
Vzhľadom k tomu, že nebola zistená existencia vád konania v zmysle § 237
písm. e/, f/, a g/ O.s.p. namietaná žalobkyňou, a dovolania nie sú prípustné ani v zmysle § 239
ods. 1 a 2. O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolania žalobkyne odmietol podľa
§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné. Z tohto
dôvodu sa dovolací súd nezaoberal právnym posúdením napadnutých rozhodnutí odvolacieho
súdu a neskúmal ani správnosť záverov odvolacieho súdu v tých otázkach, v súvislosti
s ktorými žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 9. augusta 2011 sp. zn. 5 M Cdo 20/2010 a z 21. novembra 2012 sp. zn.
3 Sžo 58/2012.
Pri rozhodovaní o trovách dovolacích konaní dovolací súd zohľadnil, že žalobkyňa
nebola v dovolacích konaniach procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov
dovolacích konaní (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.);
vzal tiež na zreteľ, že v dovolacích konaniach procesne úspešná žalovaná nepodala návrh
na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacích konaní (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 16. decembra 2014
JUDr. Viera Petríková, v.r.
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová predsedníčka senátu