Najvyšší súd

2 Cdo 407/2013

Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnych veciach žalobkyne P., so sídlom v B., zastúpenej advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti žalovanej Slovenskej republike,

za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave,

Župné nám. č. 13, o   náhradu majetkovej škody a   nemajetkovej ujmy, vedených  

na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 37 C 244/2012, 37 C 245/2012, 37 C 246/2012,  

37 C 247/2012, 37 C 248/2012, 37 C 250/2012, 37 C 253/2012, 37 C 254/2012,  

37 C 260/2012, 37 C 263/2012, 37 C 264/2012, 37 C 265/2012, o dovolaniach žalobkyne

proti uzneseniam Krajského súdu v Košiciach z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 49/2013,  

z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 137/2013, z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 138/2013, z 28. marca

2013 sp. zn. 3 Co 139/2013, z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 140/2013, z 28. marca 2013 sp. zn.

3 Co 141/2013, z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 142/2013, z 28. marca 2013 sp. zn.  

3 Co 143/2013, z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 144/2013, z 28. marca 2013 sp. zn.  

3 Co 145/2013, z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 146/2013, z 28. marca 2013 sp. zn.  

3 Co 147/2013, takto

r o z h o d o l :

Veci vedené na tunajšom súde pod sp. zn. 2 Cdo 407/2013, 2 Cdo 311/2014,  

2 Cdo 312/2014, 2 Cdo 313/2014, 2 Cdo 314/2014, 2 Cdo 315/2014, 2 Cdo 316/2014,  

2 Cdo 317/2014, 2 Cdo 318/2014, 2 Cdo 319/2014, 2 Cdo 320/2014, 2 Cdo 321/2014 spája  

na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. 2 Cdo 407/2013.

Dovolania o d m i e t a .

Žalovanej nepriznáva náhradu trov dovolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e

Žalobkyňa podala 27. septembra 2012 Okresnom súde Košice II žaloby, ktorými sa

voči žalovanej domáhala náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona

č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). V žalobe okrem iného uviedla, že

predmetnú ujmu jej spôsobil nesprávnym úradným postupom Okresný súd Košice II, preto

jeho sudcovia nemôžu danú vec prejednať a rozhodnúť. Vzhľadom na to žiadala, aby Krajský

súd v Košiciach rozhodol o prikázaní tejto veci inému súdu toho istého stupňa (§ 12 ods. 1

O.s.p.).

Okresný súd Košice II považoval žaloby v uvedenej časti za námietky zaujatosti

jeho sudcov a spisy po ich vyjadrení sa k argumentácii žalobkyne predložil na rozhodnutie

Krajskému súdu v Košiciach (§ 16 ods. 1 O.s.p.).

Krajský súd v Košiciach uznesením z 22. októbra 2012 sp. zn. 6 NcC 66/2012

rozhodol, že sudca Okresného súdu Košice II Mgr. Kamil Petrovič nie je vylúčený

z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

Okresný súd Košice II uzneseniami zo 4. októbra 2012 č. k. 37 C 244/2012-7,  

č. k. 37 C 245/2012-7, č. k. 37 C 246/2012-7, č. k. 37 C 247/2012-7, č. k. 37 C 248/2012-7,

č. k. 37 C 250/2012-7, č. k. 37 C 253/2012-7, č. k. 37 C 254/2012-7, č. k. 37 C 260/2012-7,

č. k. 37 C 263/2012-7, č. k. 37 C 264/2012-7 a č. k. 37 C 265/2012-7 uložil žalobkyni

povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € za námietku zaujatosti podľa položky č. 17a

Sadzobníka súdnych poplatkov (ďalej len „Sadzobník“), ktorý tvorí prílohu zákona  

č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov (ďalej len „zákon

č. 71/1992 Zb.“).

Krajský súd v Košiciach uzneseniami z 28. marca 2013 sp. zn. 3 Co 49/2013, sp. zn.  

3 Co 137/2013, sp. zn. 3 Co 138/2013, sp. zn. 3 Co 139/2013, sp. zn. 3 Co 140/2013, sp. zn.  

3 Co 141/2013, sp. zn. 3 Co 142/2013, sp. zn. 3 Co 143/2013, sp. zn. 3 Co 144/2013, sp. zn.  

3 Co 145/2013, sp. zn. 3 Co 146/2013 a sp. zn. 3 Co 147/2013 napadnuté uznesenia ako vecne

správne potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení uviedol, že sa stotožňuje s názorom súdu

prvého stupňa, že z obsahového hľadiska ide v podanej žalobe aj o námietku zaujatosti

vznesenú proti sudcom Okresného súdu Košice II; za správny označil tiež následný postup

súdu prvého stupňa pri vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti. S odvolacími

námietkami žalobkyne sa vysporiadal s poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 11. marca 2013, sp. zn. 3 Cdo 102/2013, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 31. mája 2010, sp. zn. 3 Nc 14/2010 a na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej

republiky z 30. marca 2011, sp. zn. II ÚS 124/2011.

Uvedené uznesenia odvolacieho súdu napadla žalobkyňa dovolaniami, v ktorých

žiadala zrušiť   rozhodnutia   súdov   oboch   nižších   stupňov   a   veci   vrátiť   súdu   prvého

stupňa na ďalšie konanie, lebo v daných prípadoch:

1. súdy rozhodovali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol

podľa zákona potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). Túto procesnú vadu vyvodzovala

žalobkyňa z toho, že nepodala námietku zaujatosti (žiadna obsahová súčasť žaloby

nebola týmto procesným úkonom   a ani nemala náležitosti námietky zaujatosti

stanovené v § 15a ods. 3 O.s.p.); žiadala však vec prikázať inému súdu toho istého

stupňa,   lebo   všetci   sudcovia   Okresného   súdu   Košice II   sú   vylúčení   z   jej

prejednávania a rozhodovania (§ 12 ods. 1 O.s.p.). Neexistujúcu či „neplatnú námietku

zaujatosti“ nebolo možné spoplatniť a bez vykonania poplatkového úkonu nemôže

existovať ani jej poplatková povinnosť,

2. rozhodoval vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O.s.p.). K názoru, že došlo k tejto

procesnej vade, dospela žalobkyňa na základe toho, že súdny poplatok jej vyrubila

sudkyňa Okresného súdu Košice II, nezákonným postupom ktorého jej bola spôsobená

majetková a nemajetková ujma, náhrady ktorej sa domáha v zmysle zákona

č. 514/2003 Z.z.,

3. žalobkyni bola postupom súdu odňatá možnosť pred súdom konať (§ 237 písm. f/

O.s.p.) tým, že rozhodnutie odvolacieho súdu je nielen „absolútne prekvapivé“, ale aj

nepreskúmateľné,

4. vecné oslobodenie tohto konania (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.) sa vzťahuje  

aj na námietku zaujatosti (v súvislosti s tým žalobkyňa poukázala na uznesenie

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9. augusta 2011 sp. zn. 5 M Cdo 20/2010).

Skutočnosť,   že   v   danej   veci   nebola   podaná   námietka   zaujatosti,   potvrdzuje  

aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. novembra 2012 sp. zn.  

3 Sžo 58/2012, ktoré bolo vydané v inej veci.  

Na   záver   žalobkyňa   navrhla,   aby   bolo   rozhodnuté   o   odklade   vykonateľnosti

napadnutých uznesení, nakoľko hrozí značný zásah do jej práv.

Žalovaná sa k dovolaniam písomne nevyjadrila.

Podľa § 112 ods. 1 O.s.p., v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa u neho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

S prihliadnutím na totožnosť predmetu konania, totožnosť v osobe dovolateľky  

a skutkovú i právnu súvislosť obsahu dovolaní vo veciach vedených tunajším súdom  

pod sp. zn. 2 Cdo 407/2013, 2 Cdo 311/2014, 2 Cdo 312/2014, 2 Cdo 313/2014,  

2 Cdo 314/2014, 2 Cdo 315/2014, 2 Cdo 316/2014, 2 Cdo 317/2014, 2 Cdo 318/2014,  

2 Cdo 319/2014, 2 Cdo 320/2014, 2 Cdo 321/2014 rozhodol Najvyšší súd Slovenskej

republiky, aplikujúc ustanovenie § 112 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 243c O.s.p. tak, že

predmetné veci spojil do jedného spoločného konania, ako je to uvedené v prvom výroku

tohto rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), po zistení,

že dovolania podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), riadne zastúpená (§ 241

ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tieto opravné prostriedky smerujú proti rozhodnutiam, ktoré

možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O.s.p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania

(§ 243a ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že dovolania smerujú proti rozhodnutiam, voči ktorým

takýto opravný prostriedok nie je prípustný.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V   prejednávanej   veci   smerujú   dovolania   proti   uzneseniam   odvolacieho   súdu.

Uznesenia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné sú uvedené v § 239 ods. 1

a 2 O.s.p. Dovolateľkou napadnuté uznesenia ale nevykazujú znaky niektorého z nich, preto

jej dovolania podľa § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie sú.

Prípustnosť podaných dovolaní by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak

v konaní došlo k niektorej z procesných vád uvedených v § 237 O.s.p. Žalobkyňa procesné

vady konania v zmysle § 237 písm. a/ až d/ O.s.p. netvrdila a ich existencia nevyšla

v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jej dovolaní preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Žalobkyňa procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, c/ a d/ O.s.p. netvrdila

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacích konaniach najavo. Prípustnosť jej dovolaní preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Dovolateľka prípustnosť dovolaní vyvodzovala z ustanovenia § 237 písm. e/, f/, a g/

O.s.p.

1. Žalobkyňa namieta, že súdy konali napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.).

V zmysle § 79 ods. 1 veta prvá O.s.p. konanie začína na návrh. Toto ustanovenie

určuje moment, ktorým vznikajú Občianskym súdnym poriadkom upravené procesné práva

a povinnosti súdu a účastníkov konania. Nedostatok návrhu na začatie takého konania, ktoré

podľa zákona môže začať len na návrh, je neodstrániteľným nedostatkom podmienky

konania; ak súd zistí, že sa pred ním vedie konanie bez toho, aby bol podaný návrh na začatie

konania, hoci bol taký návrh potrebný, prebiehajúce konanie v ktoromkoľvek štádiu zastaví.

Skutočnosť, že občianske súdne konanie v niektorej veci prebehlo bez toho, aby bol podaný

návrh, výlučne ktorým mohlo toto konanie začať, zakladá procesnú vadu uvedenú v § 237

písm. e/ O.s.p.  

O prípad neexistencie návrhu na začatie konania ide ale len vtedy, ak chýba návrh ako

procesný úkon účastníka, ktorým sa začína konanie (porovnaj tiež rozhodnutia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2005 sp. zn. 3 Cdo 56/2005 a z 19. októbra 2006 sp. zn. 3 Cdo 186/2006).  

V občianskom súdnom sporovom konaní (o také ide aj v danom prípade) sa návrh  

na začatie konania označuje ako žaloba. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa podala žaloby o náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. na Okresnom

súde Košice II dňa 27. septembra 2012. Neopodstatnená je preto jej námietka, že v týchto

veciach, ktoré mohli začať len na návrh, nebol podaný návrh na začatie konania (žaloba).

Žalobkyňa na odôvodnenie prípustnosti jej dovolaní uviedla, že: a/ bolo rozhodované

o námietke zaujatosti, ktorú ale nepodala, b/ súd prvého stupňa jej následne uznesením

vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, ktorý jej vyrubený nemal byť, c/ odvolací súd

prvostupňové uznesenie o vyrubení súdneho poplatku za námietku zaujatosti potvrdil.

Dovolateľka uviedla, že sa nestotožňuje s názorom, v zmysle ktorého „námietka

zaujatosti   je   návrhom   na   začatie   'samostatného'   konania   o   vylúčenie   sudcu“.   Obsah

odôvodnenia dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu ale v ničom neopodstatňuje

záver, že by odvolací súd zastával tento názor (t. j. že konanie o námietke zaujatosti je samostatným konaním). Odvolací súd sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia len stotožnil

s názorom Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého sa vecné oslobodenie

občianskeho súdneho konania od súdneho poplatku podľa § 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.

nevzťahuje na súdny poplatok za vznesenie námietky zaujatosti podľa položky č. 17a

Sadzobníka súdnych poplatkov (II. ÚS 124/2011).  

Žalobkyňa napriek tomu, že na jednej strane v dovolaniach „nesúhlasí so separáciou

konania o námietke zaujatosti“, na druhej strane prípustnosť svojich dovolaní vyvodzuje

z ustanovenia § 237 písm. e/ O.s.p., čo ale svedčí o tom, že túto „alternatívu“ (t. j. že námietka

zaujatosti je akýmsi návrhom na začatie „samostatného“ konania) si predsa len osvojuje.  

Dovolací súd pripomína, že v danom prípade dovolania smerujú proti uzneseniam

odvolacieho súdu, ktorými boli potvrdené uznesenia súdu prvého stupňa ukladajúce žalobkyni

povinnosť zaplatiť súdny poplatok. To považuje dovolací súd za okolnosť, ktorá má zásadný

význam. Pokiaľ je s návrhom na začatie konania (žalobou), výlučne ktorý má na mysli

ustanovenie § 237 písm. e/ O.s.p., spojený vznik dvojstranného procesno-právneho vzťahu

medzi žalobcom a žalovaným, podaním námietky zaujatosti takýto procesno-právny vzťah

(medzi žalobcom a žalovaným) nevzniká. O to viac nemožno o založení vzťahu takejto povahy hovoriť v prípade osobitného finančno-právneho (poplatkového) vzťahu medzi

poplatníkom a štátom, v ktorom úlohou súdu nie je prerokovať určitú vec žalobcu a žalovaného, ale posúdiť, či nastala skutočnosť, s ktorou je zo zákona (ex lege) spojený vznik

povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok; podanie „návrhu na začatie konania“ v tomto

finančno-právnom (poplatkovom) vzťahu je pojmovo vylúčené.

V občianskom súdnom konaní, ktoré začalo podaním žaloby (§ 79 veta prvá O.s.p.),

súd   spravidla   rozhoduje   o   viacerých   parciálnych   otázkach   významných   pre   konanie  

(o povinnosti poplatníka zaplatiť súdny poplatok, námietke zaujatosti, ustanovení zástupcu,

uložení poriadkovej pokuty, trovách konania, svedočnom a pod.). O týchto otázkach

ale nerozhoduje v nejakom samostatnom (súbežne prebiehajúcom) konaní, ktoré by začínalo

osobitným   návrhom.   Rozhodovanie   o   týchto   otázkach   predstavuje   integrálnu   súčasť

jednotného občianskeho súdneho konania, v ktorom je podaný jediný návrh na začatie

konania – žaloba. Aj vtedy, keď súd rozhoduje o námietke zaujatosti vznesenej účastníkom

(pokiaľ bola podaná) alebo o povinnosti účastníka (poplatníka) zaplatiť súdny poplatok,

rozhoduje ako súd v konaní, ktoré začalo podaním návrhu na začatie konania (žaloby). Len ak

takéto občianske súdne konanie ako celok prebehlo napriek tomu, že sa nepodal návrh na jeho začatie (žaloba), hoci bol podľa zákona potrebný, ide o procesnú vadu v zmysle § 237  

písm. e/ O.s.p.  

Tvrdenie, že v danom prípade sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona

bol potrebný, nie je vôbec spôsobilé naplniť skutkovú podstatu ustanovenia § 237 písm. e/

O.s.p., lebo sa ním bez akéhokoľvek opodstatnenia zamieňa stav, keď nebol podaný žiadny

návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný, s tým, že v žalobou riadne začatom

konaní bol vyrubený súdny poplatok, ktorý (podľa žalobkyňou zastávaného názoru) nemal

byť vyrubený.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že pokiaľ aj súd prvého stupňa

prípadne uznesením vyrubil súdny poplatok za námietku zaujatosti, hoci žalobkyňa túto

námietku nevzniesla (pozn.: dovolací súd sa touto otázkou nezaoberal), a odvolací súd

prvostupňové uznesenie potvrdil, nemohlo to mať za následok procesnú vadu uvedenú

v ustanovení § 237 písm. e/ O.s.p.  

2. Dovolateľka ďalej namieta, že v danom prípade jej bola odňatá možnosť pred

súdom   konať   v   dôsledku   toho,   že   rozhodnutia   odvolacieho   súdu   sú   „prekvapivé“

a nepreskúmateľné (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že vyššie uvedená námietka

dovolateľky nie je dôvodná.

V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu sa pod „prekvapivým rozhodnutím“ rozumie

rozhodnutie, ktorým odvolací súd (na rozdiel od súdu prvého stupňa) za rozhodujúcu

považoval skutočnosť, ktorú nikto netvrdil alebo nepopieral, resp. ktorá nebola predmetom

posudzovania súdom prvého stupňa. Prekvapivým je rozhodnutie odvolacieho súdu

„nečakane“ založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvého stupňa  

(viď tiež uznesenie najvyššieho súdu zo 17. septembra 2009 sp. zn. 3 Cdo 102/2008),  

resp. rozhodnutie z pohľadu výsledkov konania na súde prvého stupňa „nečakane“ založené

na nepredvídateľne iných („nových“) dôvodoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd

prvého stupňa, pričom účastník konania v danej procesnej situácii nemal možnosť namietať

správnosť „nového“ právneho názoru zaujatého až v odvolacom konaní (viď uznesenie

najvyššieho súdu zo 14. júla 2011 sp. zn. 5 Cdo 46/2011). V danom prípade ale rozhodnutia

odvolacieho súdu vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvého stupňa nevyznievajú prekvapujúco,

ani nečakane, súdy oboch stupňov založili svoje rozhodnutia na rovnakých skutkových a právnych záveroch. Žalobkyňa musela vzhľadom na priebeh a výsledky prvostupňového

konania očakávať (predvídať), že odvolací súd bude v odvolacom konaní posudzovať

a skúmať to, čo napokon odvolací súd aj skutočne posúdil a preskúmal.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie

bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý

je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument

(Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani  

c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;

Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze č. k. III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,   t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.  

Podľa § 167 ods. 2 O.s.p. ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená vo vyššie citovanom ustanovení.

Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211 O.s.p.). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie

o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia odvolacieho súdu

zodpovedajú požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí v zmysle vyššie citovaných

zákonných ustanovení.

Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutí skonštatoval správnosť postupu súdu prvého

stupňa vo veci vyrubenia súdneho poplatku za námietku zaujatosti a uviedol dôvody,

pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil. Taktiež vysvetlil, prečo sa nestotožnil  

s   námietkami žalobkyne uvedenými v odvolaní. Odôvodnenie dovolaním napadnutého

uznesenia dalo tak odpoveď na relevantné otázky rozhodujúce pre posúdenie správnosti

vyrubenia súdneho poplatku za námietku zaujatosti v konaní o náhradu majetkovej škody  

a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Odvolací súd sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich

účel ani význam, preto jeho rozhodnutia nemožno považovať za neodôvodnené. Za porušenie

základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade

nemožno považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutia podľa predstáv

žalobkyne.

3. Žalobkyňa tiež namieta, že pri vyrubovaní súdneho poplatku podľa položky č. 17a

Sadzobníka, rozhodoval vylúčený sudca a súd bol nesprávne obsadený (§ 237 písm. g/ O.s.p.).

Sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich

pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti

(§ 14 ods. 1 O.s.p.). Na súde vyššieho stupňa sú vylúčení i sudcovia, ktorí rozhodovali vec  

na súde nižšieho stupňa, a naopak. To isté platí, ak ide o rozhodovanie o dovolaní (§ 14 ods. 2

O.s.p.). Dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu

v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach (§ 14 ods. 3 O.s.p.).

Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia

nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania

veci, nebránila v danom prípade dovolaciemu súdu pri skúmaní podmienok prípustnosti

dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O.s.p., posúdiť túto otázku samostatne

a prípadne i inak, než ju posúdil nadriadený súd (R 59/1997).

I keď zákon v § 14 ods. 1 O.s.p. spája vylúčenie sudcov z prejednania a rozhodovania

vo veci nielen so skutočne preukázanou zaujatosťou, ale aj vtedy, ak možno mať čo i len

pochybnosť o ich nezaujatosti, nemožno prehliadať, že rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa   § 14 ods. l O.s.p. predstavuje výnimku z významnej ústavnej zásady, že nikto nesmie byť

odňatý svojmu zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Vzhľadom

na to možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania pridelenej veci len celkom

výnimočne a len zo skutočne závažných dôvodov, ktoré sudcovi zjavne bránia rozhodnúť  

v súlade so zákonom, objektívne, nezaujato a spravodlivo. Samotný subjektívny názor

účastníka konania, že v osobe určitého sudcu sú dané okolnosti vylučujúce ho z prejednávania

a rozhodovania veci, nezakladá ešte bez ďalšieho dôvod pre legitímne obavy z jeho

nestranného a nezaujatého rozhodovania.  

Z hľadiska § 14 ods. 1 O.s.p. je právne významný vzťah sudcu, a to buď k veci (kedy

má sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia o veci),

alebo k účastníkom konania (o taký vzťah ide vtedy, ak sudca má k účastníkovi konania

určitý osobný vzťah, so zreteľom na ktorý možno mať pochybnosti o jeho nezaujatosti)  

a napokon k zástupcom účastníkov konania. V danom prípade žalobkyňa – z hľadiska

obsahového (viď § 41 ods. 2 O.s.p.) – namieta, že sudca Okresného súdu Košice II, ktorý

rozhodoval o povinnosti žalobkyne zaplatiť súdny poplatok, bol vylúčený z prejednávania  

a rozhodovania tejto veci, lebo je sudcom Okresného súdu Košice II, pričom nesprávnym

úradným postupom Okresného súdu Košice II v inej veci bola založená podľa názoru

žalobkyne zodpovednosť žalovanej v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

Najvyšší súd Slovenskej republiky už v iných veciach vyslovil názor, že dôvod  

na vylúčenie sudcu (§ 14 ods. 1 O.s.p.) nezakladá sama skutočnosť, že sudca má prejednať

a rozhodnúť vec, v ktorej žalovaným je súd, na ktorom tento sudca vykonáva súdnictvo  

(viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. mája 2010 sp. zn.

3 Nc 14/2010). Nadväzujúc na tento názor dovolací súd pre účely preskúmavanej veci

konštatuje, že dôvodom na vylúčenie sudcu nie je bez ďalšieho ani to, že vykonáva súdnictvo

na súde, ktorý údajne (podľa tvrdenia žalobkyne) svojím nesprávnym úradným postupom  

v inej právnej veci založil zodpovednosť žalovanej za majetkovú a nemajetkovú   ujmu

v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.

Nesprávny je aj záver žalobkyne, že v dôsledku rozhodnutia vydaného vylúčeným

sudcom,   alebo   sudcom,   u   ktorého   bol   dôvod   pochybovať   o jeho   nezaujatosti,   došlo  

k procesnej vade v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. spočívajúcej v tom, že súd bol nesprávne

obsadený. Táto situácia by nastala len v tom prípade, ak by vec bola prejednaná a rozhodnutá

samosudcom, hoci vo veci mal konať senát (§ 36 ods. 3 O.s.p.). Keďže v konaní pred súdom prvého stupňa – Okresným súdom Košice II konal a rozhodoval samosudca v súlade

s ustanovením § 36 ods. 2 O.s.p., nemohlo dôjsť k vade konania podľa § 237 písm. g/ O.s.p.  

Z   uvedených   dôvodov   dospel   dovolací   súd   k   záveru,   že   námietka   žalobkyne

o existencii procesnej vady konania v zmysle § 237 písm. g/ O.s.p. nie je opodstatnená.

Vzhľadom k tomu, že nebola zistená existencia vád konania v zmysle § 237

písm. e/, f/, a g/ O.s.p. namietaná žalobkyňou, a dovolania nie sú prípustné ani v zmysle § 239

ods. 1 a 2. O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolania žalobkyne odmietol podľa

§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako procesne neprípustné. Z tohto

dôvodu sa dovolací súd nezaoberal právnym posúdením napadnutých rozhodnutí odvolacieho

súdu a neskúmal ani správnosť záverov odvolacieho súdu v tých otázkach, v súvislosti

s ktorými žalobkyňa poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky  

z   9. augusta 2011 sp. zn. 5 M Cdo 20/2010 a z   21. novembra 2012 sp. zn.

3 Sžo 58/2012.  

Pri rozhodovaní o trovách dovolacích konaní dovolací súd zohľadnil, že žalobkyňa

nebola v dovolacích konaniach procesne úspešná a nevzniklo jej právo na náhradu trov

dovolacích konaní (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.);

vzal tiež na zreteľ, že v dovolacích konaniach procesne úspešná žalovaná nepodala návrh  

na uloženie povinnosti nahradiť trovy dovolacích konaní (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 16. decembra 2014

JUDr. Viera Petríková, v.r.

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová   predsedníčka senátu