2 Cdo 400/2013
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Viery Petríkovej a JUDr. Jozefa Kolcuna, v právnej
veci navrhovateľa : Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Drieňová 22,
Bratislava, IČO: 151 866, proti odporkyni : N., so sídlom v Ž., zastúpenej Mgr. V. P.,
advokátom so sídlom v B., o zrušenie nadácie a nariadenie jej likvidácie, vedenej na
Okresnom súde Žilina pod sp. zn. 27 C 97/2011, o dovolaní odporkyne proti rozsudku
Krajského súdu v Žiline z 26. júna 2013 sp. zn. 7 Co 268/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie z a m i e t a .
Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Žilina rozsudkom z 25. mája 2012 č. k. 27 C 97/2011-62 nadáciu s názvom N., so sídlom M., IČO: X. zapísanú v registri nadácií Ministerstva vnútra
Slovenskej republiky pod číslom X. zrušil a nariadil jej likvidáciu a zároveň za likvidátorku
menoval M. P., nar. X., bytom Ž.. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania.
V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ podal návrh, v ktorom navrhol
zrušenie a likvidáciu odporkyne, pretože nesplnila povinnosť podľa § 35 ods. 4 a § 36 ods. 3
zákona č. 34/2002 Z.z. o nadáciách a o zmene Občianskeho zákonníka v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 34/2002 Z.z. o nadáciách“), teda nepredložila v stanovenej
lehote do 31. mája 2010 výročnú správu nadácie za rok 2009. Odporkyňa túto povinnosť
nesplnila ani po doručení rozhodnutia ministerstva vnútra, ktorým bola nadácii uložená
pokuta a zároveň v ňom bola nadácii uložená povinnosť v dodatočnej 30 dňovej lehote od doručenia uvedeného rozhodnutia predložiť výročnú správu za rok 2009, to znamená
do 21. februára 2011. Na základe tejto skutočnosti navrhovateľ žiadal zrušiť nadáciu
a nariadiť jej likvidáciu podľa § 15 ods. 1 písm. b/ zákona č. 34/2002 Z.z. o nadáciách.
Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na znenie § 14 písm. d/, § 15 ods. 1
písm. b/, § 18 ods. 1 a 3, § 35 ods. 1 a 4, § 36 ods. 1, 2 a 3 zákona č. 34/2002 Z.z. o nadáciách
a ďalej na § 71 ods. 1 veta prvá Obchodného zákonníka, § 120 ods. 3 a § 132 O.s.p. Ďalej
uviedol, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že sú splnené podmienky,
aby bolo návrhu v celom rozsahu vyhovené a v súlade s citovanými zákonnými
ustanoveniami bola odporkyňa, N., zrušená. Okresný súd považoval za nesporné tvrdenia
oboch účastníkov konania, že odporkyňa nesplnila svoju povinnosť tak, ako je určená v § 35
ods. 4 zákona č. 34/2002 Z.z. o nadáciách, a do 31. mája 2010 nepredložila ministerstvu
vnútra výročnú správu nadácie. Odporkyňa nesplnila svoju povinnosť a nepredložila výročnú
správu ani v dodatočnej 30 dňovej lehote podľa § 36 ods. 3 zákona č. 34/2002 Z.z.
o nadáciách. Na základe tejto skutočnosti súd na návrh ministerstva vnútra podľa § 15 ods. 1
písm. b/ zákona č. 34/2002 Z.z. o nadáciách zrušil nadáciu a nariadil jej likvidáciu.
V odôvodnení ďalej uviedol, že pokiaľ odporkyňa žiadala, aby súd bral do úvahy ňou
uvádzané dôvody hodné osobitného zreteľa a nadácia nebola zrušená, vzhľadom na
citovanú zákonnú úpravu tieto nebolo možné zohľadniť, ale z dôvodu splnenia všetkých
zákonných podmienok pre zrušenie a likvidáciu odporkyne bolo potrebné návrhu vyhovieť. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 151 ods. 1 O.s.p., a keďže navrhovateľ, ktorý mal
plný úspech vo veci trovy konania nežiadal, tieto mu priznané neboli.
Krajský súd v Žiline na odvolanie odporkyne rozsudkom z 26. júna 2013 sp. zn.
7 Co 268/2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov
odvolacieho konania a proti svojmu rozsudku pripustil dovolanie, a to s nasledovne
vymedzenou dovolacou otázkou:
„Či súd má pri rozhodovaní o zrušení nadácie z dôvodu uvedeného v § 15 ods. 1
písm. b/ zákona o nadáciách prihliadať na to, že v čase jeho rozhodovania si povinná nadácia
povinnosť predložiť výročnú správu splnila po uplynutí dodatočnej lehoty poskytnutej
správnym orgánom v rozhodnutí o uložení pokuty a považovať to za odpadnutie zákonného
dôvodu pre jej zrušenie podľa tohto zákonného ustanovenia, prípadne skúmať dôvody,
pre ktoré k takémuto oneskoreniu došlo a v prípade ich ospravedlniteľnosti, na tieto prihliadať
(§ 238 ods. 3 O.s.p.)“.
Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala dovolanie odporkyňa. Dovolateľka
v podanom dovolaní namietala, že súd mal prihliadať na mimoriadnu a ospravedlňujúcu
okolnosť, ktorá zapríčinila, že si nadácia nesplnila svoju povinnosť predložiť výročnú správu
včas a mal aplikovať inštitút odstránenia tvrdosti zákona (tzv. prípad hodný osobitného
zreteľa). Ďalej uviedol, že v čase rozhodovania krajského súdu, ako aj v predchádzajúcom
konaní na úrovni okresného súdu mala už uvedenú povinnosť splnenú a odpadol tak zákonný
dôvod pre zrušenie nadácie. Poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. III. ÚS 341/07, podľa ktorého viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle
čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú
nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení.
Navrhovateľ sa k dovolaniu nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238
ods. 3 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), preskúmal
napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1
O.s.p. a dospel k záveru, že dovolanie odporkyne nie je dôvodné.
V danom prípade je dovolanie prípustné podľa § 238 ods. 3 O.s.p., t. j. len preto,
že jeho prípustnosť vyslovil vo svojom potvrdzujúcom rozsudku odvolací súd.
Pred samotným posúdením správnosti napadnutého rozsudku krajského súdu
z hľadiska jeho vecnej správnosti treba uviesť, že vyslovením prípustnosti dovolania v zmysle
§ 238 ods. 3 O.s.p. vymedzuje odvolací súd zároveň aj právnu otázku zásadného významu,
pre vyriešenie ktorej v dovolacom konaní vytvoril priestor. Dovolanie v takomto prípade,
okrem vád napĺňajúcich znaky dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/ a b/ O.s.p.,
môže byť odôvodnené výlučne len nesprávnym právnym názorom zaujatým v napadnutom
rozhodnutí, a to práve v tej právnej otázke, ktorá viedla k prípustnosti dovolania. Dovolací
súd sa potom obmedzuje len na dôvody dovolania, ktoré spadajú do rámca pripusteného
dovolacieho dôvodu (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.).
Z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolací súd je viazaný tak rozsahom
dovolania, ako aj uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane jeho obsahového obmedzenia. Ak nejde o vady uvedené v § 237 O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené
v dovolaní, ibaže tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená.
Dovolací súd uvádza, že rozsudok krajského súdu je riadne odôvodnený aj čo sa týka
vymedzenej dovolacej otázky a vychádza zo zmyslu zákona, ako aj z dôvodovej správy
k nemu. Odvolací súd v rozsudku rozlišuje medzi dvoma spôsobmi rozhodovania súdu
o zrušení nadácie, a to podľa § 15 ods. 1 zák. č. 34/2002 Z.z. o nadáciách, kedy je súd
povinný nadáciu zrušiť a § 15 ods. 2 zák. č. 34/2002 Z.z. o nadáciách, kedy súd môže ale nemusí nadáciu zrušiť. Z toho správne vyvodil, že v prípade porušenia povinností
uvedených v § 15 ods. 1 zák. č. 34/2002 Z.z. o nadáciách je súd povinný nadáciu zrušiť a ak sa nadácia dopustí iného závažného porušenia zákona č. 34/2002 Z.z. o nadáciách alebo
opakovane poruší jeho ustanovenia (§ 15 ods. 2 zák. č. 34/2002 Z.z. o nadáciách) má súd
možnosť prihliadať na okolnosti, ktoré mali vplyv na porušenie povinností zo strany nadácie.
Svoje rozhodnutie krajský súd správne oprel aj o definíciu nadácie a výklad jej povinností
keď uviedol: „Pre nadácie je charakteristický ich záujem o všeobecne prospešnú činnosť.
Ďalším podstatným znakom je právne, účtovné a ekonomické oddelenie jej majetku
od majetku zriaďovateľa, čím nadačný majetok získava svoju relatívnu samostatnosť.
Takéto osamostatnenie vytvára potenciálne nebezpečenstvo zneužitia, sprenevery alebo iného
nežiaduceho nakladania s nadačným majetkom. Dôvodová správa k § 35 tohto zákona, ktorý
upravuje povinnosť nadácie vypracovať výročnú správu a náležitosti výročnej správy, uvádza:
„Výročná správa, ako jeden z nástrojov občianskej kontroly nadácií, má byť verejne
prístupná, čím sa umožní väčšia transparentnosť činnosti a hospodárenia nadácií s nadačným
majetkom.“ Najvyšší súd uvádza, že je správny názor krajského súdu keď uviedol,
že zákonodarca považuje výročnú správu nadácie za dôležitý dokument prípadnej kontroly
jej činnosti a jej riadne nepredloženie ani v dodatočne poskytnutej lehote kvalifikuje ako
závažné porušenie povinností nadácie, s ktorým ako následok spája jej zrušenie a likvidáciu. Zo spisového materiálu, ako aj z rozhodnutí súdov oboch stupňov je zrejmé, že Nadácii Polis
bola zo strany ministerstva vnútra poskytnutá ďalšia dodatočná lehota na splnenie svojej
povinnosti predložiť výročnú správu, ale ani v tejto dodatočnej lehote nadácia povinnosť
predložiť výročnú správu nesplnila.
Zo zákona č. 34/2002 Z.z. o nadáciách, ako aj z dôvodovej správy k nemu je zrejmé,
že nadácie majú pri svojej činnosti povinnosť predkladať ministerstvu vnútra, ako orgánu
zabezpečujúcemu dohľad nad nadáciami, výročnú správu o svojej činnosti. V prípade,
ak si nadácie túto svoju povinnosť nesplnia má ministerstvo vnútra, ako orgán dohľadu nad
činnosťou nadácií, možnosť podať návrh na zrušenie nadácie súdom. Účelom zákona bolo
zabezpečiť transparentnosť pri činnosti nadácií a táto požiadavka bola zo strany zákonodarcu
považovaná za tak významnú, že nesplnenie si povinnosti predložiť výročnú správu zo strany
nadácie sankcionoval, za splnenia zákonom vymedzeným predpokladov, postupom správneho
orgánu a súdu vedúcim k jej zrušeniu a likvidácii. Z uvedeného je zrejmé, že pri konkrétnom
znení zákona č. 34/2002 Z.z. o nadáciách sám zákonodarca vymedzil prípady, v ktorých
je súd oprávnený skúmať dôvody, resp. okolnosti nesplnenia povinnosti zo strany nadácie
a rovnako aj prípady, kedy súd tieto okolnosti nie je oprávnený skúmať. Uvedené napokon
logicky vyplýva zo znenia § 15 ods. 1 a 2 zák. č. 34/2002 Z.z. o nadáciách, čo správne
vo svojom rozhodnutí vymedzil aj odvolací súd. V danom prípade tak zákonodarca priamo v zákone vymedzil možnosti súdneho prieskumu.
Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní splnenia podmienok pre zrušenie nadácie
a jej likvidáciu súd nie je absolútne viazaný len doslovným znením zákona. Súd sa môže
od neho odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,
systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných
všeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Pri
svojom rozhodovaní sa však súd musí vyvarovať svojvôle a musí svoju právnu interpretáciu
založiť na racionálnej argumentácii. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona.
Ak však zákonodarca priamo vymedzil prípady, v ktorých je súd oprávnený skúmať dôvody,
resp. okolnosti, ktoré majú za následok zrušenie a likvidáciu nadácie a rovnako vymedzil
aj prípady, kedy súd tieto dôvody, resp. okolnosti nie je oprávnený skúmať, je takýmto
zákonným vymedzením súd viazaný.
K námietke dovolateľky, v ktorej poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej
republiky sp. zn. III. ÚS 341/07 dovolací súd uvádza, že arbitrárnosť (svojvôľu) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom je možné konštatovať v prípade, ak by sa
tento odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam
(I. ÚS 115/2002, I. ÚS 12/2005, I. ÚS 352/2006). Z rozsudku krajského súdu je však zrejmé,
že sa dôsledne zaoberal účelom a významom zákonných ustanovení a jeho rozhodnutie je
správne a náležite odôvodnené.
Vzhľadom na uvedené dospel dovolací súd k záveru, že dovolanie podané odporkyňou
nebolo dôvodné, a právny záver vyslovený odvolacím súdom v dovolaním pripustenej otázke,
ktorá sa týkala predmetu konania bol správny, preto Najvyšší súd Slovenskej republiky
dovolanie odporkyne podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov
konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1
O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky jej však náhradu trov
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodala návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1
O.s.p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 26. mája 2015
JUDr. Martin Vladik, v.r. predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová