2 Cdo 40/2014

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v   právnej veci navrhovateľa S., zastúpeného JUDr. P. U., advokátkou   v   K.,   proti   odporkyni   M.   Z.,   bývajúcej v K., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou V., so sídlom v K., o odporovacej žalobe o neúčinnosť

darovacích zmlúv, vedenej na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 15 C 173/2007,

o dovolaní   odporkyne   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v   Košiciach   z   30.   septembra

2013 sp. zn. 4 Co 275/2013 takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Navrhovateľovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný   súd   Košice I   (súd   prvého   stupňa)   uznesením   z   12.   februára   2013  

č. k. 15 C 173/2007-392 pripustil, aby z konania vystúpil navrhovateľ S., reg. č. X., so

sídlom X. a na jeho miesto vstúpil navrhovateľ S., reg. č. X., so sídlom S., v zastúpení I. K.,

nar. X., r. č. X., bytom v K.. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 524 ods. 1 a 2

Občianskeho zákonníka a ust. § 92 ods. 2, 3 O.s.p., lebo v priebehu konania nastala právna

skutočnosť s ktorou právne predpisy spájajú prechod práv, o ktorých sa koná, a to postúpenie

pohľadávky, ktorá je predmetom tohto konania zo spoločnosti S., na spoločnosť S., pričom

doterajší navrhovateľ vyslovil so zámenou účastníkov na strane navrhovateľa súhlas.

Krajský   súd   v   Košiciach   (odvolací   súd)   na   odvolanie   odporkyne   uznesením  

z 30. septembra 2013 sp. zn. 4 Co 275/2013 podané odvolanie odmietol. V odôvodnení

svojho uznesenia odvolací súd uviedol, že proti uzneseniu o zmene účastníka je odvolanie

prípustné, pretože to zákon výslovne nevylučuje ani v ustanovení § 202, ani v inom 2

ustanovení O.s.p. K podaniu odvolania je subjektívne legitimovaný účastník (§ 201 O.s.p.),

avšak nie každý účastník. Oprávnenie na podanie odvolania totiž chýba účastníkovi, ktorému

výrokom rozhodnutia nebola spôsobená určitá, čo i len nepatrná ujma na jeho právach. Proti

uzneseniu, ktorým bola pripustená zmena účastníkov sa teda môže odvolať len ten účastník,

ktorý so svojím vystúpením z konania alebo so vstupom do tohto konania nesúhlasil,  

hoci jeho súhlas bol nevyhnutný. Súhlas odporcu nie je podľa cit. ust. § 92 ods. 3 O.s.p.

potrebný, preto odporca právo podať odvolanie proti tomuto uzneseniu nemá. Z uvedených

dôvodov odvolací súd odvolanie odporkyne odmietol ako podané neoprávnenou osobou.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala odporkyňa dovolanie, v ktorom

uviedla, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie

vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.); účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť

konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.); sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný (§ 237 písm. e/ O.s.p.). V podanom dovolaní poukazovala na procesné

nedostatky v konaní súdu prvého stupňa, a to, že prvostupňový súd uznesením rozhodol

o návrhu na zmenu účastníkov konania, ktorý nebol nikdy podaný a nerozhodol o návrhu

navrhovateľa, ktorý bol súdu doručený 5. septembra 2012. Prvostupňový súd tak

nepostupoval v súlade s ustanovením § 92 ods. 5 O.s.p., podľa ktorého súd rozhodne

o takomto návrhu do 30 dní odo dňa jeho doručenia, alebo do 30 dní od vyjadrenia

dotknutých osôb, ak je potrebný ich súhlas. Nevysporiadaním sa s návrhom navrhovateľa  

zo dňa 15. augusta 2012 na späťvzatie pôvodného návrhu súd vytvoril situáciu právnej

neistoty v osobe účastníka na strane navrhovateľa a rozhodol o zmene účastníka konania bez

návrhu. Navrhla uznesenie odvolacieho súdu ako aj uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť

a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Navrhovateľ k dovolaniu uviedol, že rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým odvolací

súd zamietol (správne odmietol) odvolanie odporkyne považuje za vecne správne a plne  

sa stotožňuje s argumentáciou odvolacieho súdu vyslovenou v odôvodnení predmetného

rozhodnutia.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.)  

bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie

podala oprávnená osoba.

3

V zmysle § 236 ods. 1 O.s.p. možno dovolaním napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, iba ak to zákon pripúšťa.

Prípustnosť dovolania podľa § 236 ods. 1 O.s.p. je objektívnou kategóriou (dovolanie  

je alebo nie je prípustné), ktorá sa principiálne nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa

a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku – či smeruje proti rozhodnutiu

vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna

prípustnosť dovolania je vymedzená ustanoveniami § 236 až § 239 O.s.p.). Subjektívna

prípustnosť dovolania oproti tomu zahŕňa v sebe otázku určenia subjektu, ktorý je v danom

prípade oprávnený – v zmysle § 243b ods. 5, § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. dovolanie, ktoré je

objektívne prípustné, podať. Zohľadňuje teda osobný aspekt toho, kto podáva dovolanie – či

je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať dovolanie.

Dovolací súd môže pristúpiť k preskúmaniu vecnej správnosti dovolaním napadnutého

rozhodnutia, len ak ide o dovolanie prípustné tak z objektívneho, ako aj subjektívneho

hľadiska. Pri skúmaní subjektívnej stránky prípustnosti dovolania treba vziať na zreteľ,  

či napadnuté rozhodnutie má negatívny dopad na dovolateľa (viď R 40/1993 a R 50/1999)  

a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery, a či prípadným zrušením rozhodnutia

sa dosiahne náprava dôsledkov, ktoré vyvolalo. Záver o tom, že podané dovolanie  

je prípustné, predpokladá zaujatie záveru o jeho prípustnosti tak po stránke objektívnej,  

ako aj po stránke subjektívnej. Posúdenie subjektívnej prípustnosti dovolania ale  

vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej prípustnosti dovolania.

Dovolací súd v súlade so záverom krajského súdu uvádza, že proti uzneseniu o zmene

účastníka je odvolanie prípustné, pretože to zákon výslovne nevylučuje ani v ust. § 202, ani

v   inom   ustanovení   O.s.p.   K   podaniu   odvolania   je   subjektívne   legitimovaný   účastník  

(§ 201 O.s.p.), avšak nie každý účastník. Oprávnenie na podanie odvolania totiž chýba

účastníkovi, ktorému výrokom rozhodnutia nebola spôsobená určitá, čo i len nepatrná ujma

na jeho právach. Proti uzneseniu, ktorým bola pripustená zmena účastníkov sa teda môže

odvolať len ten účastník, ktorý so svojím vystúpením z konania alebo vstupom do tohto

konania nesúhlasil, hoci jeho súhlas bol nevyhnutný. Súhlas odporcu nie je podľa  

cit. ust. § 92 ods. 3 potrebný, preto odporca právo podať odvolanie proti tomuto uzneseniu

nemá.

4

Odporkyňa nebola preto oprávnená podať odvolanie proti uzneseniu o pripustení

zmeny účastníka na strane navrhovateľa, rovnako ani dovolanie proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým odvolanie proti uzneseniu súdu prvého stupňa odmietol. Odmietnutím odvolania  

v žiadnom prípade nedošlo k zmene práv a povinností odporkyne, ani jej práva a povinnosti

neboli nijakým spôsobom dotknuté. Z procesného hľadiska nebolo negatívne zasiahnuté  

do jej právneho postavenia.

Ako už bolo uvedené vyššie z povahy dovolania ako opravného prostriedku vyplýva,

že oprávnenie ho podať nepatrí tomu účastníkovi, ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý  

vo svojich právach a rozhodnutie nemalo negatívny dopad na jeho osobu. Keďže rozhodnutím

o   odmietnutí odvolania nebola odporkyni spôsobená žiadna ujma, nebola ukrátená  

na žiadnych procesných právach jej prislúchajúcich, rozhodnutie odvolacieho súdu  

z uvedených dôvodov nevyznelo v jej neprospech. Dovolací súd preto dospel k záveru,  

že dovolanie v takom prípade bolo podané osobou, ktorá na jeho podanie nie je oprávnená  

(§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/). Pri nedostatku subjektívnych podmienok  

na podanie dovolania nemôže dovolací súd tento nedostatok zhojiť, to znamená,  

že sa ani nemôže takýmto dovolaním vecne zaoberať. Nemožno preto hovoriť ani o odňatí

možnosti konať pred súdom, tak ako ho namieta dovolateľka. Zo súdnej praxe vyplýva, že pri

nedostatku subjektívnych podmienok nemôže súd tento nedostatok zhojiť, to znamená, že ani

dovolací súd sa nemôže takýmto dovolaním vecne zaoberať (porovnaj tiež rozhodnutia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 50/1999 a ZSP 5/1998).

V tomto štádiu preskúmania dovolania mal dovolací súd za dostatočne preukázané,  

že sú splnené podmienky pre odmietnutie dovolania. So zreteľom na dôvod, pre ktorý bolo

potrebné dovolanie odmietnuť, nezaoberal sa dovolací súd dovolacími námietkami a návrhmi

dovolateľky a nezisťoval, či v preskúmavanej veci došlo k niektorej z procesných vád

taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Na základe uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie podľa  

§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odmietol ako podané niekým,  

kto naň nie je oprávnený.

V dovolacom konaní úspešnému navrhovateľovi vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti odporkyni, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

5

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však žiadne

trovy dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že mu žiadne nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. januára 2015

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová