UZNESENIE
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobkyne S. N., narodenej H., bytom Q., zastúpenej JUDr. Andrejom Garom, advokátom, so sídlom Bratislava, Štefánikova 14, IČO: 30 850 436, proti žalovanému Jaroslavovi Ondrúšekovi, narodenému 1. septembra 1974, bytom Romont, Rue du Quart derriere 26, 2538 Švajčiarska konfederácia, za účasti intervenientov na strane žalovaného 1/ Slovenskej kancelárie poisťovateľov, so sídlom Bratislava, Bajkalská 19/B, IČO: 36 062 235, zastúpenej spoločnosťou Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., so sídlom Bratislava, Pribinova 19, IČO: 00 151 700, 2/ Allianz - Slovenskej poisťovne, a. s., so sídlom Bratislava, Pribinova 19, IČO: 00 151 700, o zaplatenie náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, pôvodne vedenom na Okresnom súde Čadca pod sp. zn. 6C/55/2003, o dovolaní žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 24. februára 2021 sp. zn. 6Co/160/2020, takto
rozhodol:
Rozsudok Krajského súdu v Žiline z 24. februára 2021 sp. zn. 6Co/160/2020, z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Odôvodnenie
I.
1. Okresný súd Čadca (ďalej len „súd prvej inštancie“) v poradí štvrtým rozsudkom zo 7. augusta 2020 č. k. 6C/55/2003-972 rozhodol, že žalovaný je povinný uhradiť žalobkyni sumu 18.835,29 eur v lehote do 30 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výrok II.), žalovanému a intervenientom nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok III.) a Slovenskej republike priznal nárok na náhradu trov konania preddavkovaných štátom v rozsahu 87,80 % voči žalobkyni a v rozsahu 12,20 % voči žalovanému (výrok IV.).
2. Základ nároku v danom spore mal súd prvej inštancie za preukázaný, nakoľko konaním žalovaného došlo k poškodeniu zdravia žalobkyne a k vzniku škody n a zdraví, pričom vychádzal z právoplatného rozhodnutia súdu v trestnom konaní. Súd prvej inštancie ustálil, že žalobkyňa bezprostredne pred dopravnou nehodou mohla vedieť, že žalovaný požil alkohol a nenastúpením do motorového vozidlažalovaného mohla predísť vzniku škody na jej zdraví. Súd prvej inštancie za účelom použitia § 441 OZ určil spoluúčasť žalobkyne na škode v rozsahu 20 %. Celkom tak priznaná náhrada z titulu škody na zdraví, t. j. bolestné a náhrada sťaženia spoločenského uplatnenia, predstavovala čiastku 18.835,29 eur (9.952,60 eur + 8.882,69 eur), ktorú súd žalobkyni priznal a v rozsahu prevyšujúcom takto priznanú sumu súd žalobu žalobkyne považoval za nedôvodnú.
II.
3. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozhodol o odvolaní žalobkyne rozsudkom z 24. februára 2021 č. k. 6Co/160/2020-1027 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. potvrdil (výrok I.), vo výrokoch III. a IV. rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný a intervenient 1/ sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť trovy žalobkyne v rozsahu 60 % a trovy Slovenskej republiky v rozsahu 80 % a žalobkyňa je povinná nahradiť trovy Slovenskej republiky v rozsahu 20 % (výrok II.). Rozsudok súdu prvej inštancie vo zvyšnej časti, t. j. vo výroku I. zostal nedotknutý (výrok III.).
4. Odvolací súd s poukazom na § 444 až § 449a zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj ako „OZ“) a vyhlášku ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov z 1. apríla 1965 č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia (ďalej aj ako „vyhláška č. 32/1965 Zb.“) konštatoval, že pri rozhodovaní o spoluzavinení žalobkyne na vzniku škody na zdraví sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. K námietke týkajúcej sa nutnosti použitia „novšieho“ posudku MUDr. Gémeša z dôvodu, že vychádza „z novších poznatkov medicínskej vedy“, krajský súd uviedol, že z hľadiska výsledkov dokazovania a obstarania znaleckého posudku MUDr. Jablonického nebol dôvod akceptovať novší posudok, resp. pristúpiť k výsluchu MUDr. Gémeša. Odvolaciemu súdu nebolo jasné, o aké novšie a aktuálnejšie poznatky sa malo jednať. Zároveň odvolací súd pripomenul, že každý uplatnený nárok je nutné odôvodniť skutkovým tvrdením, na ktoré má nadväzovať dôkaz podporujúci toto tvrdenie, pokiaľ mieni strana dosiahnuť úspech v spore. Fakt, že novší posudok bol pre žalobkyňu výhodnejší a odkaz na jeho obsah, bol z pohľadu odvolacieho súdu nedostatočný pre jeho akceptovanie.
5. Rovnako v otázke mimoriadneho zvýšenia požadovaných náhrad za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia považoval krajský súd postup súdu prvej inštancie za správny a poukázal n a rozsiahlu rozhodovaciu č innos ť s ú d o v (Krajský s ú d v Žiline - sp. zn. 6Co/266/2008, 6Co/210/2015 a 6Co/438/2011, Najvyšší súd Českej republiky - sp. zn. 21Cdo/2115/2000, 25Cdo/1169/2000, Najvyšší súd Slovenskej republiky - sp. zn. 3Cdo/182/2010, 5Cdo/49/2012). Jednotlivé liečebné úkony a konštatovanie znalca MUDr. Jablonického o „mimoriadnej bolestivosti“ a psychickej labilite a poúrazovej depresii žalobkyne, na ktoré žalobkyňa poukázala, neboli podľa odvolacieho súdu spôsobilé potvrdiť relevantnosť požiadavky žalovanej v otázke zvýšenia požadovaných náhrad nad 15-násobok stanovený súdom prvej inštancie. 15-násobné zvýšenie uplatnenej náhrady predstavovalo podľa odvolacieho súdu hornú hranicu takéhoto zvýšenia, pričom v spore neboli tvrdené a preukázané tak významné následky v živote žalobkyne, ktoré by mohli konštatovať zvýšenie náhrady v rozsahu požadovanom v odvolaní. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie dostatočne vysvetlil svoj postup pri ustálení potreby zvýšenia týchto náhrad na 15-násobok, pričom iným postupom by došlo k porušeniu pravidla vyjadreného v článku 2 ods. 2 Základných princípov CSP.
6. Na žalobkyňou tvrdenú zastaranosť vyhlášky č. 32/1965 Zb. reagoval odvolací súd slovami, že mu neprislúcha oprávnenie zvýšením odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia anticipovať potrebnosť aj obsah eventuálnej novej právnej úpravy, a tak nahradzovať činnosť zákonodarcu.
7. Odvolací súd nepovažoval za správne úvahy prvoinštančného súdu pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, a vyjadril záver, že na daný prípad nie je možné aplikovať výlučne princíp úspechu vo veci. Keďže sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o čiastočnom zavinení žalobkyne v rozsahu 20 %, potom aj jej úspech a neúspech hodnotil v spojitosti s týmto záverom, z čoho vyplynulo, že jej čistý úspech v konaní, a teda aj jej nárok na náhradu trov konania bol v rozsahu 60 %. Nárok žalobkyne na náhradu trov konania odvolací súd oprel o § 255 ods. 1 CSP,pokiaľ išlo o základ uplatneného nároku a o § 255 ods. 2 CSP, pokiaľ išlo o zvýšenie požadovaných náhrad, ktoré boli závislé od znaleckých posudkov a úvahy súdu, pričom poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 399/2019 a sp. zn. I. ÚS 56/2017. Podľa odvolacieho súdu bol vstup intervenienta 1/, nesúceho zodpovednosť za trovy vzniknuté žalobkyni, do konania relevantný, pretože svojím aktívnym postupom v spore sa podieľal na ich vzniku. V prípade intervenienta 2/ odvolací súd nemohol uvažovať o jeho povinnosti nahradiť akékoľvek trovy, keďže jeho vstup do sporu bol výsledkom nesprávneho posúdenia podaní Slovenskej kancelárie poisťovateľov zo strany súdu prvej inštancie. V zmysle pomeru úspechu a neúspechu sporových strán rozhodol krajský súd aj o rozdelení zodpovednosti žalobkyne, žalovaného a intervenienta 1/ za trovy vzniknuté štátu.
III.
8. Proti výroku I. a I I. rozsudku odvolacieho s údu podala žalobkyňa (ďalej a j ako „dovolateľka“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodila z § 420 písm. f) a § 421 ods. 1 písm. b) CSP navrhujúc, aby dovolací súd zrušil napadnuté rozhodnutie a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, prípadne, aby zrušil obe rozhodnutia súdov nižšej inštancie, a aby vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.
9. V súvislosti s dovolacím dôvodom vyplývajúcim z § 420 písm. f) CSP dovolateľka namietla nesprávny procesný postup odvolacieho súdu, nepreskúmateľnosť a nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia, v súvislosti s jeho závermi týkajúcimi sa spoluviny žalobkyne, vyhodnotenia znaleckých posudkov a miery zvýšenia základnej sadzby bodového ohodnotenia.
10. Pri vyhodnocovaní otázky spoluzavinenia vzhliadla dovolateľka extrémny nesúlad medzi vykonaným dokazovaním a skutkovými závermi súdov nižšej inštancie. Namietla, že odvolací súd sa nevysporiadal s jej námietkou, že hodnotenie okolností p. W. a p. Q. bolo značne ovplyvnené vplyvom alkoholu, ktorý si privodili v inom bare. Dovolateľka poukázala na konštatovanie odvolacieho súdu v ods. 28., z ktorého podľa nej nie je zrejmé, s výpoveďami svedkov z akého spisu pracoval odvolací súd pri príprave svojho rozhodnutia, keď konštatoval, že „v spore však boli produkované ďalšie výpovede, ktoré priamo potvrdili, že žalobkyňa sedela pri stole so žalovaným, že celá skupina pila alkohol, z čoho logicky vyplýva, že musela mať vedomosť o požívaní alkoholu žalovaným“. Podľa žalobkyne z dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žiaden zo svedkov nepotvrdil, že by žalobkyňa pila, a že by sa nachádzala pri spoločnom stole so svedkami a žalovaným. V samotnom spise sa nenachádzajú žiadne výpovede svedkov, ktoré by uvedené potvrdzovali, navyše súdy vychádzali z nepriamych dôkazov, ktoré musia tvoriť úplne uzavretú sústavu nepripúšťajúci iný skutkový záver ako ten, ku ktorému súd dospel. V danej súvislosti dovolateľka poukázala na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnuté v rozhodnutí zo 17. januára 2018, sp. zn. I. ÚS 6/2018. Rovnako súdy podľa dovolateľky dostatočne nevysvetlili, akým spôsobom dospeli k vyhodnoteniu jej spoluviny na škodovej udalosti vo výške 20 %. K vysvetleniu percentuálnej výšky „spoluzavinenia“ žalobkyne pristúpili súdy podľa dovolateľky flagrantným konštatovaním o „výhodnosti“ stanovenia takej výšky v porovnaní s jej stanovením v obdobných prípadoch. V danej súvislosti dovolateľka poukázala na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. 2/2016 a uznesenie Ústavného súdu SR z 21. novembra 2019 sp. zn. II. ÚS 344/2019.
11. V súvislosti s namietaným porušením procesného postupu použitím záverov znaleckého posudku dovolateľka namietla, že ani prostredníctvom odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu nedostala odpoveď na zásadné otázky, z akého dôvodu sa súd priklonil k výške bodového ohodnotenia poškodenia zdravia žalobkyne na základe posudku MUDr. Jablonického a nie MUDr. Gémeša, a z akého dôvodu súd prvej inštancie zamietol návrh žalobkyne na dopočutie znalca MUDr. Gémeša. Súd prvej inštancie uviedol ako jeden z dôvodov, že žalobkyňa tento návrh prezentovala až na poslednom pojednávaní v spore, čo bola podľa dovolateľky preukázateľná nepravda, a k čomu sa odvolací súd, ani na odvolaciu námietku žalobkyne, nijakým spôsobom v odôvodnení rozsudku odvolacieho súdu nevenoval.
12. Podľa dovolateľky odvolací súd nevysvetlil ani ďalšie v odvolaní namietané nedostatky spôsobujúcenepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, konkrétne nepravdivé tvrdenia, ktoré sú v rozpore so samotným dokazovaním aj so stavom spisu - posudok MUDr. Jablonického nebol namietnutý, výška bodového ohodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia nebola sporná, právny zástupca žalobkyne navrhol výsluch znalca MUDr. Gémeša až na pojednávaní, predtým taký návrh nebol obsahom žiadneho podania.
13. Dovolateľka namietla, ž e odvolací s úd s a riadne nevysporiadal s jej námietkou, že nie je žiaduce izolovať rozhodnutie len s ohľadom na matematickú výšku násobku mimoriadneho zvýšenia základnej sadzby, ale do úvahy je potrebné brať aj ten aspekt, že hodnota jedného bodu v zmysle vyhlášky účinnej v čase škodovej udalosti je 30 Sk, a teda v dnešnom vyčíslení ani nie 1 euro; ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie je vyhláška č. 32/1965 Zb. vzhľadom n a súčasné ekonomické a spoločenské pomery absolútne nepoužiteľná. Žalobkyňa nezapríčinila, že spor sa nevyriešil ani za 23 rokov. Suma, ktorá jej bola priznaná (už bez započítaných plnení) vo výške 12.771 eur netvorí ani len 12-násobok priemernej mzdy zamestnanca národného hospodárstva za prvý štvrťrok 2020 a nestačila b y a n i n a pokrytie ročných nákladov spojených s komplikáciami, vyplývajúcimi zo sťaženia spoločenského uplatnenia v dôsledku škodovej udalosti. Také nízke odškodnenie možno vzhľadom ku všetkým komplikáciám, konštatovaným aj súdom prvej inštancie, považovať za absurdné.
14. Súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadom výšky mimoriadneho zvýšenia náhrady bolestného a neodôvodnil, z akého dôvodu by bolo žalobkyňou navrhované mimoriadne zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia na 80- násobok a zvýšenie v predchádzajúcom zrušenom rozhodnutí na 30-násobok, neprimerané. V uznesení z 29. novembra 2013 sp. zn. 6Co/132/2013, ktorým Krajský súd v Žiline zrušil prvotné rozhodnutie v predmetnej právnej veci, odvolací súd súdu prvej inštancie ohľadom mimoriadneho zvýšenia vyčítal iba nedostatočné odôvodnenie jeho rozhodnutia, av š ak nevyč ítal m u s amotnú v ý š k u mimoriadneho zvýšenia. V ods. 35. odôvodnenia rozhodnutia na danú námietku žalobkyne odvolací súd reagoval konštatovaním, že mu neprislúcha oprávnenie anticipovať potrebnosť aj obsah eventuálnej novej úpravy a tak nahradzovať činnosť zákonodarcu. V danom prípade by však podľa dovolateľky škodca dostal majetkovú výhodu, ktorá vyplynula zo žalobkyňou nezavineného a neprimeraného predlžovania súdneho konania, kedy v čase vyhlásenia súdneho rozhodnutia sú objektívne socioekonomické pomery neporovnateľné s obdobím, kedy k poškodeniu zdravia došlo. Svoj postup pri určovaní 15-násobku výšky mimoriadneho zvýšenia náhrad súdy nižšej inštancie podľa dovolateľky žiadnym spôsobom nevysvetlili.
15. V súvislosti s dovolacím dôvodom podľa § 421 ods. 1 písm. b) CSP dovolateľka tvrdila, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá ešte nebola dovolacím súdom riešená, a to otázky: „Je prípustné a/alebo žiaduce, aby súd pri úvahe o mimoriadnom zvýšení bodového ohodnotenia odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia podľa pravidiel daných vyhláškou č. 32/1965 Zb. zohľadnil aj objektívne socioekonomické hľadisko priznanej sumy náhrady na základe uvedeného mimoriadneho zvýšenia v čase vyhlásenia súdneho rozhodnutia v zmysle zásady plnej a tým i spravodlivej nápravy?“
16. V súvislosti s riešením uvedenej právnej otázky dovolateľka poukázala na rozhodnutia dovolacieho súdu z 25. marca 2008 sp. zn. 2Cdo/308/2006 a z 30. júna 2008 sp. zn. 5Cdo/143/2007, na základe ktorých možno podľa nej dospieť k záveru, že aj keď dovolací súd už v minulosti vyslovil „neobmedzenosť“ súdu pri zvyšovaní odškodnenia, nekonštatoval však, že dôvody takého zvýšenia možno vyvodzovať aj z primeranosti konečnej náhrady v peniazoch s ohľadom na jej socioekonomický význam v čase vyhlásenia súdneho rozhodnutia.
17. Pri posudzovaní uvedenej právnej otázky aplikoval odvolací súd § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb. účinnej v čase škodovej udalosti, čo považovala dovolateľka za správne, avšak podľa nej odvolací súd nesprávne uvedené ustanovenie interpretoval s tým, že je neprípustné, aby súd v rámci úvahy o mimoriadnom zvýšení odškodnenia pri poškodení zdravia zohľadňoval „zastaranosť“ vyhlášky, a teda socioekonomický význam a účel náhrady v čase vyhlásenia súdneho rozhodnutia. Pokiaľ by malodvolací súd vychádzať zo správneho právneho posúdenia veci, musel by podľa dovolateľky konštatovať relevantnosť takého zohľadnenia, aby sa priznaním primeranej náhrady dosiahol účel tejto náhrady, a to plná a spravodlivá náprava v čase súdneho rozhodnutia.
18. Z vyjadrenia intervenienta 2/ k dovolaniu vyplýva, že s tvrdeniami dovolateľky nesúhlasí, rozhodnutia súdu prvej inštancie ako aj odvolacieho súdu považuje za správne, preto navrhuje dovolanie zamietnuť.
IV. 19. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“, „dovolací súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolaniu je potrebné vyhovieť.
20. O všetkých mimoriadnych opravných prostriedkoch platí, že narušenie princípu právnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená (meritórnym rozhodnutím predstavujúcim res iudicata), musí byť vyvážené sprísnenými podmienkami prípustnosti. Právnu úpravu dovolania a dovolacieho konania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých môže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, nemožno interpretovať rozširujúco; namieste je tu skôr reštriktívny výklad (porovnaj sp. zn. 3Cdo/319/2013, 1Cdo/348/2013, 3Cdo/357/2016).
21. Najvyšší súd opakovane vyjadril záver, v zmysle ktorého právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania. Otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu.
22. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a § 421 CSP.
23. V zmysle § 420 písm. f) CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
24. V zmysle § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (ods. 1). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (ods. 2).
25. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f) CSP nie je významný subjektívny názor dovolateľa tvrdiaceho, že sa súd dopustil vady zmätočnosti v zmysle tohto ustanovenia; rozhodujúce je výlučne zistenie (záver) dovolacieho súdu, že k tejto procesnej vade skutočne došlo (porovnaj sp. zn. 1Cdo/42/2017, 2Cdo/20/2017, 3Cdo/41/2017, 4Cdo/131/2017, 7Cdo/113/2017, 8Cdo/73/2017). Dovolací súd preto posudzoval opodstatnenosť argumentácie žalobkyne, že v konaní (pred nižšími súdmi) došlo k ňou tvrdenej vade zmätočnosti.
26. Pojmovým znakom vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení § 420 písm. f) CSP je, že k nej došlo nesprávnym „procesným“ postupom súdu, ktorý znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumiefaktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to, ako súd viedol konanie), znemožňujúca strane sporu (v mimosporových konaniach stále účastníkovi konania) realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (tu porovnaj R 129/1999 a sp. zn. 1Cdo/202/2017, 2Cdo/162/2017, 3Cdo/22/2018, 4Cdo/87/2017, 5Cdo/112/2018, 7Cdo/202/2017 a 8Cdo/85/2018). Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky.
27. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f) CSP, sú a) zásah súdu do práva na spravodlivý proces a b) nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.
28. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, avšak musí dať odpoveď na otázky, ktoré majú pre vec podstatný význam (II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04).
29. Právo na spravodlivý súdny proces je jedným zo základných práv a do obsahu tohto práva patrí viacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov.
30. Ustanovenie § 420 písm. f) CSP zakladá prípustnosť a dôvodnosť dovolania v prípade, ak miera porušenia procesných práv strany v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu nadobudla značnú, výraznú, resp. relevantnú intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle tohto ustanovenia sa rozumie nesprávny (vadný) procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení procesných ustanovení, ktoré sa vymykajú zákonnému, ale aj ústavnému procesno-právnemu rámcu, ktorý zároveň znamená aj porušenie procesných práv garantovaných ústavou. Rozhodnutie musí byť predvídateľné a musí rešpektovať ustálenú judikatúru.
31. V danom prípade žalobkyňa prípustnosť dovolania odvodila z § 420 písm. f) CSP a porušenie práva na spravodlivý proces, ktorým jej malo byť znemožnené uskutočňovať procesné práva, oprela o nepreskúmateľnosť a zmätoč nosť rozs udku odvolacieho s ú d u, ktorý svoje rozhodnutie riadne neodôvodnil a nedal odpovede na všetky podstatné, resp. pre rozhodnutie významné otázky.
32. Nebolo sporné, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne došlo 06. 11. 2003. Súd prvej inštancie v odseku 50. svojho rozsudku poukázal na ustanovenie § 7 a prechodné ustanovenie § 14a vyhl. č. 32/1965 Zb. v znení vyhl. č. 19/1999 Z. z., účinnom od 01. 04. 1999, podľa ktorého pri odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia z poškodenia na zdraví, ktoré bolo spôsobené pred účinnosťou tejto vyhlášky, a pri odškodnení choroby z povolania, ktorá bola zistená pred účinnosťou tejto vyhlášky, sa postupuje podľa doterajších predpisov, a preto použil hodnotu bodu platnú do 31. 03. 1999, teda hodnotu 30 Sk za jeden bod.
33. Súd prvej inštancie odôvodnil aplikáciu hodnoty jedného bodu vo výške 30 Sk (a nie 60 Sk) tým, že podľa jeho názoru sa v zmysle § 7 ods. 1 v spojení s § 14a vyhl. č. 32/1965 Zb. v znení vyhlášky č.19/1999 Z. z. p r i odškodnení sťaženia spoločenského uplatnenia z poškodenia zdravia, ktoré bolo spôsobené pred 01. 04. 1999 postupuje podľa doterajších predpisov. V súdnom konaní žalobkyňa opakovane namieta výšku hodnoty jedného bodu v sume 30 Sk, rovnajúcu sa necelému 1 euru, považujúc ju za neprimeranú najmä vo vzťahu k súčasným ekonomickým podmienkam, keď priznaná náhrada sťaženia spoločenského uplatnenia nedosahuje ani výšku ročnej priemernej mzdy v národnom hospodárstve. Hodnotu jedného bodu žalobkyňa namietala tak v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie (viď bod 2.3.4 odvolania) ako aj v dovolacom konaní (bod 2.3.1). Namietanou hodnotou jedného bodu vo výške 30 Sk sa odvolací súd bližšie nezaoberal, keď k tvrdenej zastaranosti vyhl. č. 32/1965 Zb. reagoval len s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 21Cdo/2115/2000 z 22. 11. 2001, v ktorom český súd konštatoval: „Ak dovolateľ namieta, že odvolací súd nezahrnul do rámca svojich úvah okolnosť, že samo chápanie náhrady podľa vyhlášky z polovice 60. rokov je zastarané, potom opomína, že súdu neprislúcha oprávnenie zvýšením odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia, za využitia „hľadísk“ stanovených doterajším právnym predpisom, anticipovať - dôsledne vzaté - potrebnosť aj obsah novej právnej úpravy a tak nahradzovať činnosť zákonodarcu.“ (ods. 35. rozsudku odvolacieho súdu).
34. V zmysle § 393 ods. 2 CSP odvolací súd má uviesť a odôvodniť vlastné právne posúdenie veci, prípadne odkázať na ustálenú rozhodovaciu prax; tá je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty) publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 6. marca 2017, sp. zn. 3Cdo/6/2017). Judikatúru českého najvyššieho súdu za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať nemožno.
35. Odvolací súd sa podstatnou námietkou žalobkyne (podľa obsahu) k výške hodnoty jedného bodu bližšie nezaoberal a nevysvetlil, prečo za správny postup považoval aplikáciu ustanovenia § 7 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. v znení platnom do 31. 03. 1999 napriek tomu, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne došlo až 06. 11. 2003. Neuviedol, prečo sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, vyjadrenej v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 3. októbra 2011 sp. zn. 6Cdo/146/2011 (publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 42/2012), podľa ktorého „Nároky na odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia sa riadia vyhláškou č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení do 31. marca 1999, a k d o tohto d ň a došlo nielen k škodnej udalosti (úrazu alebo inému poškodeniu zdravia), ale aj k takému ustáleniu zdravotného stavu poškodeného, ktorý umožňuje posúdiť sťaženie spoločenského uplatnenia. Ak k ustáleniu zdravotného stavu poškodeného došlo po uvedenom dni, riadi sa výška odškodnenia za sťaženie spoločenského uplatnenia vyhláškou č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení novely vykonanej vyhláškou č. 19/1999 Z. z.
36. Vzhľadom na uvedené dovolací súd dospel k záveru, ž e žalobkyňa dôvodne podľa § 420 písm. f) CSP namieta nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu, keď absenciu riadneho odôvodnenia záveru a potrebe aplikácie hodnoty jedného bodu vo výške iba 30 Sk je potrebné považovať za nesprávny procesný postup, ktorým došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý proces. Rozsudok odvolacieho súdu preto zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie (§ 449 ods. 1 v spojení s § 250 ods. 1 CSP).
37. V ďalšom konaní odvolací súd rozhodne aj o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania.
38. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.



