2 Cdo 399/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne T., so sídlom v B., zastúpenej L., so sídlom v B., proti žalovanej Slovenskej republike   –   Ministerstvo financií   Slovenskej   republiky,   so   sídlom   v   Bratislave, Štefanovičova 5, o náhradu

škody, vedenej na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 9 C 219/2003, o dovolaní

žalobkyne proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 5. apríla 2011 sp. zn.  

14 Co 225/2009, takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e   rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 5. apríla 2011 sp. zn.  

14 Co 225/2009 v časti, v ktorej potvrdil zamietajúci výrok rozsudku súdu prvého stupňa

a rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 12. júna 2009 č. k. 9 C 219/2003-1120 v jeho

zamietajúcej časti a vec vracia Okresnému súdu Banská Bystrica na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 12. júna 2009 č. k. 9 C 219/2003-1120

(druhým v poradí) uložil žalovanej zaplatiť žalobkyni ušlý zisk za obdobie od 31. decembra

1998 do 31. marca 2001 vo výške 584 491,46 € s 8 % úrokom z omeškania ročne  

od 1. januára 2005 až do zaplatenia, náhradu skutočnej škody vo výške 19 879,83 € ako

vyplatenú odmenu správcovi konkurznej podstaty JUDr. Ľ. P. a sumu 9 958,17 € ako

vyplatenú odmenu za vypracovanie znaleckého posudku firmou B., všetko v lehote 30 dní odo

dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. V prevyšujúcej časti ohľadom úroku z omeškania súd

konanie zastavil. V prevyšujúcej časti ohľadom ušlého zisku a náhrady škody súd návrh

žalobkyne zamietol. Vyslovil, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov

konania. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že daňový úrad pri

daňovej kontrole mal právo zadržať finančné prostriedky, mal právo tiež vydať predbežné

opatrenie, v   ktorom   zakázal   disponovať s   nehnuteľnosťami na účely zabezpečenia

vymožiteľnosti svojej pohľadávky do budúcna. Keďže však samotný postup daňového úradu a jeho úvahy, ktorými sa riadil v priebehu daňovej kontroly, vo vzťahu k žalobkyni boli

nesprávne, súd považoval aj tento úradný postup, ktorý nespočíval v samotnej rozhodovacej

činnosti, za nesprávny, najmä z dôvodu, že výrazne a po dlhú dobu zasahoval do hospodárskej

činnosti žalobkyne tak, že ohrozil jej samotnú existenciu. Prvostupňový súd poukázal na to,

že z vykonaného znaleckého dokazovania Ústavom súdneho inžinierstva v Žiline vyplynulo,

že hlavné a jediné príčiny, ktoré viedli k zníženiu predpokladaného zisku žalobkyne, boli

kroky   daňového   úradu smerujúce   k   zadržaniu   finančných   prostriedkov   žalobkyne   na

účely   zabezpečenia predpokladanej pohľadávky nedoplatku z titulu dane z príjmu

právnických osôb za rok 1997 vrátane opatrení, ktorými bolo žalobkyni zakázané

disponovanie s   jej majetkom. V konečnom dôsledku po zrušujúcom rozhodnutí Najvyšším

súdom Slovenskej republiky v   konaní sp. zn. 4 Sž 134/2000 daňový úrad sám uznal svoj

postup za nesprávny a vrátil neprávom zadržaný nedoplatok dane rozhodnutím z 15. marca

2001. Vo vzťahu k časti žalovanej škody spočívajúcej v ušlom zisku za obdobie od 1. januára

2002 do 31. decembra 2004 súd prvého stupňa tento návrh zamietol z dôvodu, že v tomto

období už akciová spoločnosť s rovnakými konateľmi, predmetom činnosti, majetkom,

ktorý   bol vložený od žalobkyne do tejto spoločnosti dosahovala predpokladaný zisk

žalobkyne, a teda priznanie   nároku   v   tejto   časti   by   odporovalo   dobrým   mravom.  

O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.

Na   odvolanie   žalobkyne   ako   aj   žalovanej   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici

rozsudkom z 5. apríla 2011 sp. zn. 14 Co 225/2009 (druhým v poradí) rozsudok okresného

súdu vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni ušlý zisk

za obdobie od 31. decembra 1998 do 31. marca 2001 vo výške 584 491,46 € s 8 % úrokom

z omeškania ročne od 1. januára 2005 do zaplatenia a sumu 9 958,17 € za vypracovaný

znalecký posudok firmou B., potvrdil. Odvolací súd rovnako potvrdil aj výrok súdu prvého

stupňa, ktorým okresný súd v prevyšujúcej časti návrh žalobkyne zamietol. Odvolací súd

zrušil výrok rozsudku okresného súdu, ktorým okresný súd priznal žalobkyni náhradu škody

spočívajúcej vo vyplatení odmeny správcovi konkurznej podstaty vo výške 19 879,83 €,

výrok v ktorom zamietol návrh na zaplatenie 1 991,63 € daňovej poradkyni, ako aj výrok

o náhrade trov prvostupňového konania a v týchto častiach vrátil vec na ďalšie konanie.

Odvolací súd sa s dôvodmi napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa v časti výroku, ktorým

bola žalovaná zaviazaná na náhradu ušlého zisku vo výške   584 491,46 € s   8 % úrokom  

z   omeškania   a   v   časti   o   uloženie   povinnosti   zaplatiť   sumu 9 958,17 € stotožnil,

považoval ich za vecne správne poukazujúc na ustanovenia § 15 ods. 1, 3, § 2 ods. 1, 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov. Odvolací súd zhodne s   prvostupňovým

súdom konštatoval, že v danom prípade znalcom vyčíslená škoda predstavuje ušlý zisk

žalobkyne, ktorý vznikol jednak v dôsledku nezákonného rozhodnutia Ústredného daňového

riaditeľstva Slovenskej republiky č. I. z 12. júna 2000 a zároveň postupmi daňového úradu

počas daňovej kontroly začatej v júni 1998. Poukázal na odôvodnenie prvostupňového

rozsudku, kde sa konštatuje, že aj keď jednotlivé rozhodnutia daňového úradu boli vydané

v   súlade   so   zákonom   (okrem uvádzaného nezákonného rozhodnutia), samotný postup

daňového úradu vo vzťahu k žalobkyni bol nesprávny, pretože výrazne a po dlhú dobu

zasahoval do hospodárskej činnosti žalobkyne tak, že ohrozil jej samotnú existenciu. Odvolací

súd považoval rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorý priznal žalobkyni ušlý zisk za obdobie  

od 31. decembra 1998 do 31. marca 2001 za vecne správne. Za správne považoval aj

rozhodnutie, ktorým tento nárok v prevyšujúcej časti zamietol, poukazujúc na odôvodnenie

súdu prvého stupňa.  

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu v spojení s rozhodnutím súdu prvého

stupňa voči výroku, ktorým v prevyšujúcej časti súd návrh žalobkyne zamietol, podala

žalobkyňa dovolanie. Dovolateľka je toho názoru, že konanie na odvolacom súde, výsledkom

ktorého bol čiastočne potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, neprebehlo podľa zásad

spravodlivého súdneho konania, čím jej bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237

písm. f/ O.s.p., konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) a rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.). Uviedla, že nebol správny a dostatočne

presvedčivo zdôvodnený postoj oboch súdov, ktoré sa zhodli na zamietnutí tej časti

uplatneného nároku, ktorá definovala časovú hodnotu ušlého zisku až do 31. decembra 2004.

Rovnako podľa dovolateľky nebolo dostatočne presvedčivo vysvetlené a zo strany súdov

odôvodnené, prečo ušlý zisk vypočítaný k 31. marcu 2001 nemohol byť v súlade so závermi

znaleckého posudku časovo aktualizovaný k 31. decembru 2004. Ďalej uviedla, že celý

predmet konania by bol z hľadiska časovej hodnoty priznaného plnenia vyčerpaný vtedy,

keby vypočítaný ušlý zisk v nezmenenej sume bol úročený od 1. apríla 2001 (pretože podľa

zistení súdu mohol vznikať len v časovom období do 31. marca 2001) zákonným úrokom

z omeškania vo výške 17,6 % ročne. Žalobkyňa uviedla, že nie je namieste odôvodnenie

odvolacieho rozsudku v tej časti, kde odvolací súd argumentuje, že svoje „ukrátenie“

si žalobkyňa zapríčinila dispozíciou so žalobným návrhom, ktorá zohľadňovala kapitalizáciu

ušlého zisku vypočítaného znaleckým posudkom č. X. k 31. decembru 2004. Tvrdila, že skrátením časového obdobia v ktorom súd pripúšťal tvorbu ušlého zisku k   31. marcu 2001

opomenul riešiť otázku časovej hodnoty takto vytvoreného zisku za obdobie od 1. apríla 2001

do 31. decembra 2004. Navrhla, aby dovolací súd zrušil oba dovolaním napadnuté rozsudky

súdov nižšieho stupňa.  

Žalovaná vo vyjadrení k   dovolaniu uviedla, že žalobkyňa síce podala dovolanie

s poukazom na ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p., avšak nepreukázala, že jej bola postupom

súdu odňatá možnosť konať pred súdom. Uviedla, že žalobkyňa v dovolaní rieši výlučne

nevykonanie navrhovaného dopočítania časovej hodnoty ušlého zisku za obdobie  

do 31. decembra 2004.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), ktorý je zastúpený advokátom  

(§ 241 ods. 1 O.s.p.), najskôr skúmal bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1

O.s.p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré v zmysle § 236 a nasl.

možno napadnúť dovolaním.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu v prípadoch uvedených v ustanovení § 237 O.s.p. a proti rozsudku odvolacieho súdu je

prípustné ešte v prípadoch uvedených v § 238 O.s.p.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

Podľa § 238 ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné aj proti rozsudku odvolacieho súdu,

v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto

veci.

Podľa § 238 ods. 3 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V prejednávanej veci dovolanie smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým

odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom prípustnosť dovolania nevyslovil

a nešlo ani o prípad, že by sa odvolací súd v tejto veci odchýlil od právneho názoru

dovolacieho súdu, pretože vo veci ešte nerozhodoval a nejde ani o potvrdenie rozsudku súdu

prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky

podľa § 153 ods. 3 a 4.

Keďže dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nemožno podriadiť pod

žiadny dôvod prípustnosti dovolania v zmysle § 238 O.s.p., je zrejmé, že dovolanie proti

rozhodnutiu odvolacieho súdu v predmetnej veci podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 O.s.p. ukladajúce dovolaciemu súdu

povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v ustanovení § 237 O.s.p. (či už to

účastník namieta alebo nie), sa Najvyšší súd Slovenskej republiky neobmedzil iba

na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku, podľa § 238

O.s.p., ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné aj podľa § 237 O.s.p.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku či

uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou

zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu

o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad

odňatia účastníkovi možnosti konať pred súdom a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom

alebo nesprávne obsadeným súdom).

Ako jeden z dôvodov dovolania bolo uvedené nedostatočné odôvodnenie rozsudkov

súdov nižšieho stupňa (§ 237 písm. f/ O.s.p.). Po preskúmaní veci dovolací súd dospel  

k záveru, že táto námietka je dôvodná.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho s navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný   účastník konania, stručne,   jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje  

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 211 ods. 2 O.s.p. ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie  

na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa.

Vady konania vymedzené v zhora citovaných častiach ustanovenia § 237 O.s.p. sú

porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, toto právo

zaručujú v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46  

a nasl. Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv  

a základných slobôd. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (Ruiz Torija c/a

Španielsko z 9. decembra 1994, Séria A, č. 303-A), Komisie (napr. stanovisko vo veci E.R.T.

c/a Španielsko z roku 1993, sťažnosť č. 18390/91) a Ústavného súdu Slovenskej republiky

(nález z 12. mája 2004 sp. zn. I. ÚS 226/03), treba za porušenie práva na spravodlivé súdne

konanie považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho

rozhodnutia.

Pretože povinnosť súdu riadne odôvodniť rozhodnutie je odrazom práva účastníka  

na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie spôsobu rozhodnutia súdu, ktoré sa vyporiada  

i so špecifickými námietkami účastníka; porušením uvedeného práva účastníka na jednej

strane a povinnosti súdu na druhej strane sa účastníkovi konania (okrem upretia práva

dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom) odníma možnosť náležite,

skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine polemiky s jeho dôvodmi)

v rámci využitia prípadne riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov.

Ak potom nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva

na spravodlivé súdne konanie, táto vada zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/

O.s.p. a zároveň aj dôvodnosť podaného dovolania.

Štúdiom súdneho spisu dovolací súd zistil, že žalobkyňa rozšírením žalobného návrhu

z 27. júna 2005 (č. l. 588 spisu) žiadala (okrem iného) zastaviť konanie v jednotlivých

častiach skutočnej škody a rozšíriť žalobný návrh z 15. decembra 2003 v časti ušlého zisku   o   sumu 8 130 321 Sk.   Uviedla,   že   v   zmysle   znaleckého   posudku   č. X.   došlo  

k   prepočítaniu   položky   ušlého   zisku   k   dátumu   posledného   finančného   roka   –   t. j.  

k   31. decembru 2004. Pretože v kalkulácii položky ušlého zisku je k ultimu 31. decembra

2004 započítaný aj úrok z omeškania (v časovej hodnote peňazí) považovala za vhodné

súčasne upraviť žalobný návrh tak, že úrok z omeškania v zmenenej výške 9 % ročne zo sumy

58 806 201 Sk požaduje od 1. januára 2005 do zaplatenia (na rozdiel od pôvodnej žaloby, kde

úrok   z   omeškania   požadovala   vo   výške   17,6 %   ročne   zo   sumy   51 353 755,50   Sk  

od 20. decembra 2001 do zaplatenia). Súd prvého stupňa uznesením zo 16. septembra 2005

č. k. 9 C 219/2003-609 (okrem iného) zastavil konanie v jednotlivých častiach skutočnej

škody a v časti, v ktorej bol požadovaný úrok z omeškania 17,6 % od 20. decembra 2001  

zo sumy 51 353 755,50 Sk do 31. decembra 2004 a vo výške 8,6 % z tejto sumy počnúc  

1. januárom 2005 až do zaplatenia. Súd prvého stupňa zároveň nepripustil rozšírenie návrhu

o ušlý zisk v sume 8 130 321 Sk. Žalobkyňa znova navrhla rozšírenie návrhu (aj) o ušlý zisk

v sume 8 130 321 Sk v zmysle znaleckého posudku č. X. podaním zo 17. októbra 2005.

Uviedla, že predmetný znalecký posudok zohľadňuje skutočnosť, že jednotlivé položky

skutočnej škody uplatnené v pôvodnom znení žalobného návrhu (ktoré boli zobraté späť), sa

po ukončení finančného roka premietli z kategórie skutočnej škody do kategórie ušlého zisku.

Súd prvého stupňa rozhodol rozsudkom zo 17. októbra 2005 č. k. 9 C 219/2003-637 o návrhu

žalobkyne tak, že jej žalobu v celom rozsahu zamietol. V odvolaní voči rozsudku súdu prvého

stupňa žalobkyňa opätovne namietala, že položky skutočnej škody pôvodne uplatnené  

v   žalobnom   návrhu   a   neskôr   vzaté   späť   (rozšírením   návrhu   z   27.   júna   2005)   boli  

v znaleckom posudku č. X. vzhľadom na ukončenie jednotlivých finančných rokov

premietnuté do daňového priznania v podobe ušlého zisku. Súd pripustil ich späťvzatie

a zároveň zamietol návrh na rozšírenie pôvodného návrhu o položku ušlého zisku, ktorá

v sebe obsahuje späťvzaté položky skutočnej škody. Žalobkyňa znovu požiadala o rozšírenie

pôvodného návrhu v zmysle hore uvedených podaní (č. l. 588, 632 a nasl. spisu). Odvolací

súd uznesením zo 7. júla 2006 sp. zn. 15 Co 359/2005 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa  

vo veci samej a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd následne na pojednávaní  

21. februára 2007 pripustil rozšírenie návrhu o ušlý zisk vo výške 8 130 321 Sk za obdobie

do 31. decembra 2004 v zmysle znaleckého posudku Znaleckej a právnickej kancelárie  

č. X., ako aj o náhradu škody predstavujúcu odmenu správcu konkurznej podstaty JUDr. Ľ. P.

vo výške 598 900 Sk a odmenu za odborné poradenstvo spoločnosti A. vo výške 1 500 000

Sk. Na pojednávaní 14. marca 2007 pripustil rozšírenie návrhu o ďalšiu sumu vo výške

1 000 000 Sk z titulu odborného poradenstva spoločnosti A.. Na pojednávaní 22. mája 2009 zástupca žalobkyne opätovne uviedol, že úrok z omeškania požadujú až od 1. januára 2005  

z dôvodu, že došlo k novej metodike výpočtu ušlého zisku, v ktorej už bol vlastne zohľadnený

pri vypočítaní časovej hodnoty ušlého zisku aj úrok z omeškania k 31. decembru 2004. Po

tom, čo súd prvého stupňa rozsudkom z 12. júna 2009 v prevyšujúcej časti (v ktorej súd

rozhodoval o rozšírenom žalobnom návrhu, ktorého rozšírenie bolo pripustené na

pojednávaniach z 21. februára 2007 a 14. marca 2007) návrh žalobkyne zamietol, podala

žalobkyňa odvolanie. V predmetnom odvolaní žalobkyňa opätovne poukázala na skutočnosť,

že vo vyčíslení ušlého zisku k 31. decembru 2004 v zmysle znaleckého posudku č. X. boli už

„kapitalizované“ úroky z omeškania za obdobie od 31. decembra 1998 do 31. decembra 2004

v jednej fixnej sume, a nie ako plynúci nárok vyjadrený úrokom z omeškania.

Čo sa týka rozšíreného žalobného návrhu v časti o ušlý zisk v sume 8 130 321 Sk  

za obdobie od 1. apríla 2001 do 31. decembra 2004, tento bol súdmi nižšieho stupňa

zamietnutý. Súdy nižšieho stupňa sa dostatočným spôsobom vysporiadali s otázkou, prečo

v uvedenom období už žalobkyňou uplatnený ušlý zisk nemohol vzniknúť. Súdy však nedali

odpoveď a dostatočne sa nevenovali opakovaným námietkam žalobkyne, že v rámci ušlého

zisku v sume 8 130 321 Sk si žalobkyňa uplatnila aj úrok z omeškania (v časovej hodnote

peňazí) a jednotlivé položky skutočnej škody uplatnené v pôvodnom znení žalobného návrhu

(ktoré boli zobraté späť 27. júna 2005 (č. l. 588 spisu). Ak boli súdy nižšieho stupňa toho

názoru, že v rámci uplatneného (rozšíreného) ušlého zisku v sume 8 130 321 Sk sa položky

tvrdené žalobkyňou nenachádzajú, alebo nároky na ich priznanie je potrebné spolu s ušlým

ziskom zamietnuť, mali sa s tým dostatočným a presvedčivým spôsobom vysporiadať. Keďže

sa súdy s predmetnými opakovanými námietkami žalobkyne dostatočne nevysporiadali,

zaťažili tým konania vadou zmätočnosti v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O.s.p.

Odôvodnenie rozhodnutia musí obsahovať výklad opodstatnenosti, pravdivosti,

zákonnosti a spravodlivosti výroku rozsudku. Súdy sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

musia vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a ich myšlienkový postup musí

byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen poukazom na všetky skutočnosti zistené

vykonaným dokazovaním, ale tiež s poukazom na právne závery, ktoré prijali. Účelom

odôvodnenia rozsudku je predovšetkým preukázať správnosť rozsudku. Odôvodnenie musí

byť súčasne i prostriedkom kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutí  

v konaní o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku, t. j. musí byť preskúmateľné. Zákonom požadované riadne a presvedčivé odôvodnenie písomnej formy rozsudku  

(§ 157 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 211 O.s.p.) je nielen formálnou požiadavkou, ktorou sa má

zamedziť vydaniu obsahovo nezdôvodnených, nepresvedčivých alebo neurčitých  

a nezrozumiteľných rozsudkov, ale má byť v prvom rade prameňom poznania úvah súdu tak

v otázke zisťovania skutkového stavu veci, ako aj v právnom posúdení veci.

I keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať  

na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku (ale len na taký, ktorý je

pre rozhodnutie veci relevantný, resp. ktorý zostal sporný) rozsudok odvolacieho súdu  

v predmetnej veci sa práve týmito rozhodujúcimi skutočnosťami nezaoberal. Za týchto

okolností je rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti predovšetkým nepresvedčivý,

právne nedostatočne vyargumentovaný a nepreskúmateľný. Absenciou náležitého

odôvodnenia (vo vyššie uvedených smeroch) bola žalobkyni súčasne aj odňatá možnosť  

v podanom mimoriadnom opravnom prostriedku náležite skutkovo a právne argumentovať

proti jeho záverom v tomto smere.

Odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom zakladá nielen prípustnosť dovolania,

ale aj jeho dôvodnosť, preto dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil  

na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.). Keďže rovnakou vadou trpí aj rozhodnutie súdu

prvého stupňa, dovolací súd ho taktiež zrušil a vec vrátil Okresnému súdu Banská Bystrica  

na ďalšie konanie.

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného a dovolacieho konania

(§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. novembra 2014

  JUDr. Viera Petríková v.r.

  predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová