2 Cdo 399/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávnenej S., so sídlom v B., proti povinnému M. P., bývajúcemu v D., o vymoženie 33,19 € s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 61 Er 3984/2011, o dovolaní oprávnenej proti
uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. februára 2012 sp. zn. 2 CoE 10/2012, takto
r o z h o d o l :
Dovolanie o d m i e t a .
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Trenčín uznesením zo 14. decembra 2011 č.k. 61 Er 3984/2011-9
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.
Rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 41 ods. 2 písm. f/, § 44 ods. 2 zákona
č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 71 ods. 3 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Exekučným titulom vo veci bol Blok
na pokutu nezaplatenú na mieste zo 16. novembra 2008 č. A. vydaný Okresným riaditeľstvom
policajného zboru, Obvodným oddelením v Nemšovej, ktorý nadobudol právoplatnosť 16.
novembra 2008 a vykonateľnosť 1. decembra 2008. Predpokladom pre vedenie exekúcie voči
dlžníkovi je vykonateľný exekučný titul, ktorým sa ukladá určitá povinnosť, pričom môže ísť
o rozhodnutie súdu, iných orgánov alebo inú verejnú listinu. Výkon rozhodnutia možno
nariadiť najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti
(§ 71 ods. 3 Správneho poriadku). Vzhľadom na uvedené, výkon rozhodnutia bolo možné nariadiť v danom prípade najneskôr do 1. decembra 2011 (súd na preklúziu prihliada
z úradnej povinnosti), preto žiadosť súdneho exekútora zamietol.
Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 27. februára 2012 sp. zn.
2 CoE 10/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol, že lehota stanovená pre nariadenie výkonu rozhodnutia začína
plynúť odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia a je považovaná za lehotu prekluzívnu.
To znamená, že po uplynutí lehoty nemožno nariadiť výkon rozhodnutia. Pre zachovanie
zákonnej lehoty nie je právne významné začatie konania (okamih doručenia návrhu
na exekútorský úrad), ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia,
v danom prípade podľa Exekučného poriadku rozhodnutím súdneho exekútora, a to
upovedomením o začatí exekúcie. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že exekučné
konanie sa začína doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi, avšak samotná exekúcia začína až vydaním poverenia na vykonanie exekúcie
súdnemu exekútorovi. Prvým úkonom samotnej exekučnej činnosti súdneho exekútora je
vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle § 47 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. Tento úkon však môže exekútor vykonať až potom, ako bol exekučným súdom poverený
na vykonanie exekúcie. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť 16. novembra 2008
a vykonateľnosť dňa 1. decembra 2008, prekluzívna trojročná lehota uplynula 1. decembra
2011. Pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je rozhodujúci stav v čase vydania predmetného
uznesenia a v tomto prípade prekluzívna lehota už uplynula.
Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Žiadala
rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedla,
že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vydanie
poverenia a pokiaľ súdy napriek tomu jej žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť
domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Poukázala
na § 71, § 72 Správneho poriadku. Keďže výkon rozhodnutia postupom podľa Správneho
poriadku nariaďuje správny orgán, lehota na nariadenie výkonu rozhodnutia plynie
správnemu orgánu pri výkone rozhodnutia podľa Správneho poriadku. V konaní upravenom
Exekučným poriadkom sa však uplynutia lehoty v Správnom poriadku dovolávať nemožno.
Oprávnená nevidí súvislosť tejto lehoty s exekučným konaním. Súdy sa snažili spojiť tieto
dve rozdielne právne úpravy, ktoré aj vychádzajú z rozdielnych základných zásad do jedného celku a tak vytvoriť nejaký hybrid. Okamihom, s ktorým Exekučný poriadok spája právne
účinky začatia exekučného konania je v zmysle § 36 ods. 2 Exekučného poriadku podanie
návrhu na vykonanie exekúcie. Zachovanie akejkoľvek doby určenej na uplatnenie práva
nemožno viazať na iný procesný úkon, než úkon, ktorým osoba v prospech ktorej svedčí
právo z exekučného titulu, toto právo uplatňuje. Vzhľadom na uvedené má oprávnená
za to, že súdy vec nesprávne právne posúdili.
Povinný sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadril.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,
ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti
uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,
b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 239
ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo
potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom
potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej
stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia
na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho
rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej
republiky.
Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré
nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa
dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.
Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté
rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených
v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí
niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237
písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli
najavo.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov
nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní
odňatá možnosť pred súdom konať.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne
nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie
procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.
Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237
písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho
poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní. Podstatou jej dovolacích
námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení
zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska teda z jej strany nejde o námietku odňatia
možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe
na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia
veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom
prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.
a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia
prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie
exekúcie.
Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti
súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový
stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu
normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne
posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval
správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne
do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením
veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým
možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.);
nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Samotné nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších
stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež R 54/2012
a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011). Najvyšší súd
poukazuje na to, že dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou,
v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (porovnaj tiež rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011, 3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 46/2011,
5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011).
Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že zamietnutie žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá procesnú vadu konania
v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči
povahe a účelu dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa blíži k celkom
neprijateľnému názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad
na nesprávnom právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou
vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.
Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej
o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené
(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by
mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či
odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či
zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy
až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo).
Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť
k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/
O.s.p.).
Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá
možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).
Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v konaní nebola dovolateľke
odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť z § 239
ods. 1 a 2 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie
oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako
procesne neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa
napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení
s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však trovy
dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1
O.s.p.), navyše povinnému ani žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 28. februára 2013
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia :
Jarmila Uhlížová