2 Cdo 399/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd   Slovenskej   republiky v exekučnej veci   oprávnenej   S., so sídlom v B., proti povinnému M. P., bývajúcemu v D., o vymoženie 33,19 € s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Trenčín pod sp. zn. 61 Er 3984/2011, o dovolaní oprávnenej proti

uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 27. februára 2012 sp. zn. 2 CoE 10/2012, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Trenčín uznesením zo 14. decembra 2011 č.k. 61 Er 3984/2011-9

zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie odôvodnil poukazom na § 41 ods. 2 písm. f/, § 44 ods. 2 zákona  

č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene

a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“) a § 71 ods. 3 zákona  

č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok). Exekučným titulom vo veci bol Blok

na pokutu nezaplatenú na mieste zo 16. novembra 2008 č. A. vydaný Okresným riaditeľstvom

policajného zboru, Obvodným oddelením v Nemšovej, ktorý nadobudol právoplatnosť 16.

novembra 2008 a vykonateľnosť 1. decembra 2008. Predpokladom pre vedenie exekúcie voči

dlžníkovi je vykonateľný exekučný titul, ktorým sa ukladá určitá povinnosť, pričom môže ísť  

o rozhodnutie súdu, iných orgánov alebo inú verejnú listinu. Výkon rozhodnutia možno

nariadiť najneskôr do 3 rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti  

(§ 71 ods. 3 Správneho poriadku). Vzhľadom na uvedené, výkon rozhodnutia bolo možné nariadiť v danom prípade najneskôr do 1. decembra 2011 (súd na preklúziu prihliada

z úradnej povinnosti), preto žiadosť súdneho exekútora zamietol.

Krajský súd v Trenčíne na odvolanie oprávnenej uznesením z 27. februára 2012 sp. zn.

2 CoE 10/2012 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil (§ 219 ods. 1 O.s.p.). V odôvodnení

svojho rozhodnutia uviedol, že lehota stanovená pre nariadenie výkonu rozhodnutia začína

plynúť odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia a je považovaná za lehotu prekluzívnu.  

To znamená, že po uplynutí lehoty nemožno nariadiť výkon rozhodnutia. Pre zachovanie

zákonnej lehoty nie je právne významné začatie konania (okamih doručenia návrhu  

na exekútorský úrad), ale jeho nariadenie orgánom uskutočňujúcim výkon rozhodnutia,  

v danom prípade podľa Exekučného poriadku rozhodnutím súdneho exekútora, a to

upovedomením o začatí exekúcie. V tejto súvislosti odvolací súd uviedol, že exekučné

konanie sa začína doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie súdnemu

exekútorovi, avšak samotná exekúcia začína až vydaním poverenia na vykonanie exekúcie

súdnemu exekútorovi. Prvým úkonom samotnej exekučnej činnosti súdneho exekútora je

vydanie upovedomenia o začatí exekúcie v zmysle § 47 ods. 1 písm. a/ Exekučného poriadku. Tento úkon však môže exekútor vykonať až potom, ako bol exekučným súdom poverený  

na vykonanie exekúcie. Exekučný titul nadobudol právoplatnosť 16. novembra 2008  

a vykonateľnosť dňa 1. decembra 2008, prekluzívna trojročná lehota uplynula 1. decembra

2011. Pre rozhodnutie súdu prvého stupňa je rozhodujúci stav v čase vydania predmetného

uznesenia a v tomto prípade prekluzívna lehota už uplynula.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podala oprávnená dovolanie. Žiadala

rozhodnutie odvolacieho súdu ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodzovala z § 237 písm. f/ O.s.p. Uviedla,

že neboli dané zákonné dôvody na zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o vydanie

poverenia a pokiaľ súdy napriek tomu jej žiadosti nevyhoveli, odňali oprávnenej možnosť

domôcť sa zákonným spôsobom výkonu vykonateľného exekučného titulu. Poukázala  

na § 71, § 72   Správneho poriadku. Keďže výkon rozhodnutia postupom podľa Správneho

poriadku nariaďuje správny orgán, lehota na nariadenie výkonu rozhodnutia plynie

správnemu orgánu pri výkone rozhodnutia podľa Správneho poriadku. V konaní upravenom

Exekučným poriadkom sa však uplynutia lehoty v Správnom poriadku dovolávať nemožno.

Oprávnená nevidí súvislosť tejto lehoty s exekučným konaním. Súdy sa snažili spojiť tieto

dve rozdielne právne úpravy, ktoré aj vychádzajú z rozdielnych základných zásad do jedného celku a tak vytvoriť nejaký hybrid. Okamihom, s ktorým Exekučný poriadok spája právne

účinky začatia exekučného konania je v zmysle § 36 ods. 2 Exekučného poriadku podanie

návrhu na vykonanie exekúcie. Zachovanie akejkoľvek doby určenej na uplatnenie práva

nemožno viazať na iný procesný úkon, než úkon, ktorým osoba v prospech ktorej svedčí

právo z exekučného titulu, toto právo uplatňuje. Vzhľadom na uvedené má oprávnená  

za to, že súdy vec nesprávne právne posúdili.

Povinný sa k dovolaniu oprávnenej písomne nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podala včas účastníčka konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.) skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu,

ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

V prejednávanej veci rozhodol odvolací súd uznesením. Dovolanie je prípustné proti

uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa,  

b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 239

ods. 2 O.s.p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Dovolaním oprávnenej je napadnuté potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré

nevykazuje znaky uznesení uvedených v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p., proti ktorým zákon pripúšťa

dovolanie. Prípustnosť jej dovolania preto z týchto ustanovení nevyplýva.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj na zákonnú povinnosť skúmať, či napadnuté

rozhodnutie nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených  

v § 237 O.s.p. (§ 242 ods. 1 O.s.p.), zaoberal sa dovolací súd otázkou, či konanie netrpí

niektorou z nich. V zmysle § 237 O.s.p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto  

v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh  

na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Vady konania v zmysle § 237  

písm. a/ až e/ a g/ O.s.p. v dovolaní namietané neboli a v dovolacom konaní ani nevyšli

najavo.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti postupu súdov

nižších stupňov sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či dovolateľke bola v konaní

odňatá možnosť pred súdom konať.

Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O.s.p.) sa rozumie procesne

nesprávny postup súdu priečiaci sa zákonu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie

procesných oprávnení účastníka občianskeho súdneho konania.

Dovolateľka argumentáciu o existencii procesnej vady konania uvedenej v § 237  

písm. f/ O.s.p. nezakladá na tvrdení, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho

poriadku upravujúce postup súdu v občianskom súdnom konaní. Podstatou jej dovolacích

námietok je, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení

zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska teda z jej strany nejde o námietku odňatia

možnosti konať pred súdom, ale o námietku inú, ktorú dovolateľka uvádza vo väzbe  

na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich právneho posúdenia

veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Podstatná časť dovolacích námietok oprávnenej spočíva v tvrdení, že súdy v danom

prípade vychádzali z nesprávnej interpretácie § 71 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb.  

a v nadväznosti na to dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia

prekluzívnej lehoty nie je určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie

exekúcie.

Uvedená časť výhrad dovolateľky voči napadnutému rozhodnutiu sa týka činnosti

súdu, v rámci ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový

stav (správnosť ktorého nebola v danej veci spochybňovaná) aplikuje konkrétnu právnu

normu. Táto činnosť súdu je obsahom právneho posudzovania veci. O nesprávne právne

posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových

záverov vyvodil nesprávne právne závery.

Ustanovenie § 237 písm. f/ O.s.p. dáva odňatie možnosti konať pred súdom výslovne

do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie s jeho právnym hodnotením

veci. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný dovolací dôvod, ktorým

možno úspešne odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.);

nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov nie je ale procesnou vadou konania  

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Samotné nesprávne právne posúdenie veci súdmi nižších

stupňov nezakladá však prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. (viď tiež R 54/2012  

a niektoré ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 62/2010,   2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011, 4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011). Najvyšší súd

poukazuje na to, že dovolanie nie je ďalším odvolaním a dovolací súd nie je treťou inštanciou,

v ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie (porovnaj tiež rozhodnutia

najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 15/2011, 2 Cdo 180/2011, 3 Cdo 84/2012, 4 Cdo 46/2011,  

5 Cdo 126/2010, 6 Cdo 140/2011, 7 Cdo 62/2011).

Názor oprávnenej vyjadrený v dovolaní, že zamietnutie žiadosti súdneho exekútora  

o udelenie poverenia, ktoré nemá oporu v zákone, zakladá procesnú vadu konania  

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. a prípustnosť dovolania podľa tohto ustanovenia, sa prieči

povahe a účelu dovolania a dovolacieho konania. Tento názor dovolateľky sa blíži k celkom

neprijateľnému názoru, že aj každé vecne nesprávne zamietnutie žaloby (založené napríklad

na nesprávnom právnom názore o preklúzii žalobou uplatneného práva) je vždy procesnou

vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.

Na základe vyššie uvedeného dovolací súd uzatvára, že i keby tvrdenia oprávnenej  

o nesprávnom právnom posúdení veci boli prípadne v preskúmavanej veci opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), oprávnenou vytýkaná okolnosť by

mala síce za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O.s.p. V dôsledku toho by posúdenie, či

odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či  

zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy

až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v danej veci nešlo).

Keďže dovolanie oprávnenej nie je procesne prípustné, nemohol dovolací súd pristúpiť  

k posúdeniu správnosti právneho posúdenia veci odvolacím súdom (§ 241 ods. 2 písm. c/

O.s.p.).

Z týchto dôvodov dospel dovolací súd k záveru, že zamietnutím žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nebola v preskúmavanej veci odňatá

možnosť oprávnenej pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.).

Na základe uvedeného dospel dovolací súd k záveru, že v konaní nebola dovolateľke

odňatá možnosť konať pred súdom a že prípustnosť jej dovolania nemožno vyvodiť z § 239

ods. 1 a 2 O.s.p., ani z § 237 O.s.p. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolanie

oprávnenej odmietol podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako

procesne neprípustné. Pritom, riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

napadnutým uznesením odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

dovolacieho konania proti oprávnenej, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení  

s § 224 ods. 1 O.s.p. a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však trovy

dovolacieho konania nepriznal z dôvodu, že nepodal návrh na ich priznanie (§ 151 ods. 1

O.s.p.), navyše povinnému ani žiadne trovy v dovolacom konaní nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. februára 2013

  JUDr. Martin Vladik, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Jarmila Uhlížová