2 Cdo 394/2013

Najvyšší súd   Slovenskej republiky  

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobkyne L., so sídlom v B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou F., so sídlom v B., proti žalovanej Slovenskej republike

– Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie

13, o náhradu majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, vedenej na   Okresnom súde  

Bratislava I pod sp. zn. 5 C 157/2010, o dovolaní žalobkyne proti uzneseniu Krajského súdu  

v Bratislave zo 16. júla 2013 sp. zn. 8 Co 190/2013, takto

r o z h o d o l :

Z   r u š u j e   uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo 16. júla 2013 sp. zn.  

8 Co 190/2013 a   uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo   17. januára 2013,  

č. k. 5 C 157/2010-195 a vec vracia Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I uznesením zo 17. januára 2013 č. k. 5 C 157/2010-195

zastavil konanie a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Rozhodol tak preto,

lebo   žalobkyňa   si   nesplnila   povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   v   sume

774 265,71 € (do 60 dní), ktorá jej bola uložená uznesením z 31. mája 2012,  

č. k. 5 C 157/2010-162 a ktoré nadobudlo právoplatnosť 11. júna 2012 (§ 141a O. s. p.).

Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Bratislave uznesením zo 16. júla 2013 sp. zn.  

8 Co 190/2013 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a žalovanej nepriznal

náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa stotožnil i s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa (§ 219 ods. 2 O. s. p.) a o trovách odvolacieho

konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podala dovolanie žalobkyňa. Navrhla, aby

dovolací súd uznesenie odvolacieho súdu spolu s rozhodnutím prvostupňového súdu zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Prípustnosť dovolania vyvodila z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. Namietala, že uznesenie odvolacieho súdu je založené  

na nesprávnom právnom posúdení veci a že je nepreskúmateľné. Tvrdila, že po tom, ako

nebol zložený preddavok na trovy konania, nie je vždy nevyhnutné konanie zastaviť. Ďalej

poukazovala na povahu žalovanej. Namietala porušenie zásady rovnosti účastníkov konania.

Tvrdila, že vyhovieť návrhu na uloženie povinnosť zložiť preddavok na trovy konania možno

iba vtedy, ak z tejto povinnosti nie je vylúčený aj navrhujúci žalovaný.

Žalovaná sa k dovolaniu žalobkyne nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,

že dovolanie podala včas osoba oprávnená na tento procesný úkon, skúmal najskôr to, či tento

opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním  

(§ 236 a nasl. O. s. p.), a bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.)

dospel k záveru, že (dovolaním) napadnuté uznesenie odvolacieho súdu treba zrušiť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Prípustnosť dovolania proti

rozhodnutiu vydanom v tejto procesnej forme je upravená v ustanovení § 239 O. s. p.,

v zmysle ktorého je dovolanie prípustné proti uzneseniu, ak odvolací súd zmenil uznesenie

súdu prvého stupňa alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu

dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. a/, písm. b/  

O. s. p.). Dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo

potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo   svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

Keďže dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nemožno podriadiť pod

žiaden dôvod prípustnosti dovolania vyplývajúci z § 239 O. s. p., dovolanie podľa tohto

ustanovenia nie je prípustné.

S   prihliadnutím na   ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O. s. p., ukladajúce

dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237   O. s. p. (či už to účastník namieta alebo nie) neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky

len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 239 O. s. p., ale sa zaoberal aj otázkou, či

dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O. s. p. Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa

dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku či uzneseniu), ak konanie,

v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných

v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti

účastníka, riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekážku veci právoplatne

rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci

podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka konať pred súdom a prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237  

O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.  

Pod odňatím možnosti konať pred súdom (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký

postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré

im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom

chránených záujmov. Podľa ustálenej súdnej praxe sa za odňatie možnosti konať pred súdom

považuje aj taký postup, keď súdy zastavia konanie, hoci pre také rozhodnutie neboli splnené

zákonné podmienky.

Keďže dovolateľka v predmetnej veci uviedla, že súd jej svojím postupom odňal

možnosť konať pred súdom, dovolací súd sa osobitne zameral na zistenie, či v konaní došlo

k vade vyplývajúcej z ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. a dospel k záveru, že k takejto vade

v predmetnom konaní došlo.

So zreteľom na to, že konanie v predmetnej veci bolo v zmysle ustanovenia § 141a  

ods. 1 O. s. p. zastavené, základnou otázkou bolo, či v predmetnej veci existovali zákonné

dôvody pre takýto postup súdu (zastavenie konania), alebo či súd mal v konaní pokračovať.

V predmetnej veci z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa uznesením  

z 31. mája 2012, č. k. 5 C 157/2010-162 uložil žalobkyni povinnosť zložiť preddavok   na trovy konania (na jeho účet) v sume 774 265,71 € do 60 dní od právoplatnosti uznesenia.

Rozhodol tak na návrh žalovanej z 10. januára 2012 (č. l. 126) a po zistení, že u žalobkyne sú

splnené aj ďalšie zákonné podmienky na uloženie takejto povinnosti, keď v súdnom konaní

uplatnila právo v sume 15 485 314,25 € (t. j. v sume presahujúcej 400-násobok životného

minima), nepreukázala ani existenciu takých majetkových pomerov, ktoré by odôvodňovali

jej oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 138 ods. 1 O. s. p.). Toto uznesenie nadobudlo

právoplatnosť 11. júna 2012. Žalobkyňa, ale preddavok na trovy konania nezložila  

a nezložila ho ani žalovaná. Následne súd prvého stupňa uznesením zo 17. januára 2013,  

č. k. 5 C 157/2010-195 konanie zastavil v zmysle ustanovenia § 141a ods. 1 O. s. p.

V zmysle ustanovenia § 141a ods. 1 O. s. p. navrhovateľovi, u ktorého nie sú splnené

predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov podľa § 138 O. s. p. v celom rozsahu  

a ktorý uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy prevyšujúcej 400-násobok životného

minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, súd na návrh odporcu uloží, aby v lehote nie dlhšej

ako 60 dní zložil preddavok na trovy konania. Na zloženie preddavku podľa prvej vety vyzve

súd súčasne s uložením povinnosti navrhovateľovi v rovnakej lehote aj odporcu. Povinnosť

zložiť preddavok na trovy konania nemá účastník, ktorého majetkové pomery ako dlžníka

nemožno usporiadať podľa osobitného predpisu o konkurznom konaní. Ak navrhovateľ

preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie preddavku

na trovy konania zastaví.

Zo znenia vyššie uvedeného zákonného ustanovenia (ktoré bolo do Občianskeho

súdneho poriadku zavedené novelou uskutočnenou zákonom č. 388/2011 Z. z. účinnou  

od 1. januára 2012) vyplýva, že uloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania

prichádza do úvahy za splnenia nasledovných zákonných podmienok, že :

a/   predmetom konania je právo (nárok) na zaplatenie sumy prevyšujúcej 400-násobok

životného minima pre jednu plnoletú fyzickú osobu, pričom právny titul uplatneného nároku

nie je rozhodujúci,

b/ to navrhol odporca,

c/ skutočnosť, že u navrhovateľa nie sú splnené podmienky pre priznanie oslobodenia  

od súdneho poplatku v zmysle § 138 O. s. p. v celom rozsahu (čiastočné oslobodenie   od súdneho poplatku alebo splnenie podmienok pre čiastočné oslobodenie od súdneho

poplatku neodôvodňuje neuloženie povinnosti zložiť preddavok na trovy konania).

Súd uloží navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, ak sú (vyššie

uvedené) podmienky splnené súčasne.

Na zloženie preddavku (v rovnakej lehote a výške) súd vyzve aj odporcu. Ak teda

odporca súdu navrhne, aby súd uložil navrhovateľovi povinnosť zložiť preddavok na trovy

konania, sám musí počítať s tým, že aj on bude vyzvaný na zloženie takéhoto preddavku.

Výnimku, kedy účastník nie je povinný zložiť preddavok na trovy konania je iba jediný

prípad, spočívajúci v tom, že jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno usporiadať podľa

osobitného predpisu. Týmto osobitným predpisom je zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze  

a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“), ktorý sa nevzťahuje na usporiadanie

majetkových pomerov dlžníka, ktorým je štát, štátna rozpočtová organizácia, štátna

príspevková organizácia, štátny fond, obec, vyšší územný celok, rozpočtová organizácia  

a príspevková organizácia v zriaďovateľskej pôsobnosti obce a vyššieho územného celku

alebo iná osoba, za ktorej všetky záväzky zodpovedá alebo ručí štát. Tento zákon sa

nevzťahuje ani na usporiadanie majetkových pomerov dlžníka, ktorým je Národná banka Slovenska, Fond ochrany vkladov alebo Garančný fond investícií (§ 2 citovaného zákona).

Ak je teda účastníkom konania subjekt uvedený v ustanovení § 2 zákona č. 78/2005 Z. z.

o konkurze a reštrukturalizácii, nemá povinnosť zložiť preddavok na trovy konania; právna

úprava tieto subjekty výslovne vylučuje.

Štvrtá veta vyššie citovaného zákonného ustanovenia ustanovuje sankciu  

za nesplnenie povinnosti navrhovateľa zložiť preddavok za situácie, že tento preddavok zložil

odporca, ktorý aj má povinnosť ho zložiť. Touto sankciou je zastavenie konania v lehote  

15 dní od márneho uplynutia lehoty na jeho zloženie. U navrhovateľa, ktorý nezloží

preddavok na trovy konania môžu preto nastať najmä situácie, že : 1/ tento preddavok zloží

odporca, ktorý má povinnosť ho zložiť, 2/ preddavok nezloží odporca, ktorý ani nemá

povinnosť ho zložiť. Sankcia v podobe zastavenia konania sa (v zmysle výslovného znenia

zákona) vzťahuje len na prípady, v ktorých navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej

lehote nezloží ale ho zloží odporca, ktorý má (súčasne) aj povinnosť ho zložiť.

V predmetnej veci nie je sporné, že žalobkyňa nezložila preddavok na trovy konania  

a žalovanou je subjekt, ktorý nemohol byť ani vyzvaný na zloženie preddavku, lebo právna úprava ho z takejto povinnosti vylučuje (keď jeho majetkové pomery ako dlžníka nemožno

usporiadať podľa zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii) a ktorý tento

preddavok ani nezložil. V tejto situácii možno vyvodiť záver, že sankcia v podobe

zastavenia konania sa na žalobkyňu nevzťahovala pre nedostatok povinnosti zložiť

preddavok na trovy konania na strane žalovanej a tiež aj preto, lebo žalovaná ho ani

nezložila. Neboli preto splnené podmienky pre zastavenie konania v zmysle ustanovenia  

§ 141a ods. 1 O. s. p. a v takom prípade mal súd v konaní riadne pokračovať.

Z dôvodov uvedených vyššie dospel dovolací súd k záveru, že žalobkyni v konaní  

na súdoch nižšieho stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/  

O. s. p., preto zrušil uznesenie odvolacieho súdu, ako aj rovnakou vadou (konania) postihnuté

ním potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa a vec vrátil Okresnému súdu Bratislava I  

na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O. s. p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a dovolacieho

konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. novembra 2014

  JUDr. Jozef Kolcun, v. r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová