Najvyšší súd
2 Cdo 38/2011
Slovenskej republiky U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci navrhovateľky: Ing. A. D., bývajúca v S., proti odporcovi: Ing. V. D., bývajúci D., zastúpený Advokátskou kanceláriou L., o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov na čas po rozvode k maloletej Ch. D., narodenej X., zastúpenej opatrovníkom Úradom práce,
sociálnych vecí a rodiny Malacky, Záhorácka 2942, Malacky, vedenej na Okresnom súde
Malacky pod sp. zn. 5 C 211/2009, o dovolaní odporcu proti rozsudku Krajského súdu
v Bratislave z 25. mája 2010 sp. zn. 14 Co 122/2010
t a k t o :
Dovolanie o d m i e t a.
Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov dovolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Malacky rozsudkom z 22. oktoóbra 2009 č.k. 5 C 211/2009-69
manželstvo účastníkov Ing. A. D. a Ing. V. D. rozviedol, zveril maloletú Ch. na čas po
rozvode do osobnej starostlivosti matky, ktorá ju bude zastupovať a spravovať jej majetok,
zaviazal otca prispievať na výživu maloletej Ch. sumou 250 € mesačne, styk rodičov
s maloletým dieťaťom upravil tak, že otec je oprávnený stýkať sa s dcérou bez obmedzenia
a vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
Na odvolanie odporcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 25. mája 2010 č.k.
14 Co 122/2010-161 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil v napadnutej časti (výrok
o výživnom). Vyslovil, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke na účet právneho
zástupcu 623,14 € na náhradu trov odvolacieho konania do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Výrok o trovách odvolacieho konania odôvodnil tým, že odporca bol odvolacom
konaní neúspešný v celom rozsahu. Podľa § 224 ods. 1 v nadväznosti na § 142 ods. 1 O.s.p.
priznal navrhovateľke trovy konania spojené s jej právnym zastúpením. Podaním zo dňa 26.5.2010 právny zástupca navrhovateľky vyčíslil trovy právneho zastúpenia v celkovej
čiastke 655,10 € za dva úkony - prevzatie a prípravu veci, vrátane prvej porady s klientkou
a písomným vyjadrením k odvolaniu odporcu v hodnote 1 úkonu 327,55 €. Odvolací súd
výšku tarifného základu pri výpočte výške odmeny za 1 úkon právnej služby určil podľa § 10
ods. 3 zákona č. 655/2004 Z.z., t.j. ako päťnásobok ročného plnenia pri určenej vyživovacej
povinnosti 250 € mesačne, teda na sumu 15 000 €. Podľa § 14 ods. 1 citovanej vyhlášky je
výška odmeny z tohto tarifného základu za 1 úkon právneho zastúpenia vo výške 304,36 €
s paušálnou náhradou po 7,21 €. Celkove súd priznal navrhovateľke trovy odvolacieho
konania v čiastke 623,14 €.
Proti rozsudku odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania podal dovolanie
odporca, ktorého prípustnosť odôvodňoval ustanovením § 237 písm. f/ O.s.p. Namietal, že
k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu
predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Odvolací súd teda svojim napadnutým
rozhodnutím o priznaní náhrady trov konania navrhovateľke hrubo porušil príslušné
ustanovenie § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., čím založil horeuvedený dôvod prípustnosti
dovolania v tejto veci. Poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p.
platí, že dovolanie možno odôvodniť tým, že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Nesprávne právne posúdenie veci odvolacieho súdu spočíva v chybnom
posúdení možnosti rozhodnúť o náhrade trov konania. V konaní o určenie výživného
na maloletú a následnom nezákonnom priznaní náhrady trov úspešnej procesnej strane. V odvolacom konaní predmetom konania bolo určenie výživného na maloletú. Z toho
vyplýva, že sa aj na postup súdu pri rozhodovaní o trovách konania malo vzťahovať
horeuvedené ustanovenie § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., ktoré uvádza, že žiaden z účastníkov
nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak sa konanie mohlo začať aj bez
návrhu. Keďže rozhodovanie o úprave rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu
predstavuje práve taký druh konania, ktoré je možno začať aj bez návrhu, má za to, že súd
rozhodol nezákonne, keď zaviazal odporcu k náhrade trov navrhovateľke. Navrhuje, aby
dovolací súd svojim rozhodnutím zmenil napadnuté rozhodnutie tak, že sám rozhodne
ohľadne trov odvolacieho konania o tejto veci tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Dáva taktiež podnet na odklad vykonateľnosti
napadnutého rozhodnutia v časti týkajúcej sa náhrady trov odvolacieho konania.
Navrhovateľka ani kolízny opatrovník sa k podanému dovolaniu odporcu nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.), skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok odporcu
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním, pretože podľa § 236 ods. 1
O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len pokiaľ to
pripúšťa zákon.
Odporca svojim dovolaním výslovne napadá výrok odvolacieho súdu o trovách
konania. Prípustnosť dovolania proti časti rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania treba
posudzovať podľa § 239 O.s.p., nie podľa § 238 O.s.p. Ide totiž o rozhodnutie, ktoré má
povahu uznesenia v zmysle § 167 ods. 1 O.s.p., aj v prípade, že je pojaté do rozsudku vo veci
samej. Ani v takom prípade nezmení rozhodnutie o trovách konania svoju procesnú povahu
a preto z hľadiska prípustnosti dovolania treba na neho hľadieť ako na uznesenie. Ustanovenie
§ 239 ods. 3 O.s.p. ale výslovne ustanovuje, že predchádzajúce odseky 1 a 2 (pripúšťajúce
dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu) neplatia, ak ide o uznesenie o trovách konania.
S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., ukladajúce
dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237
O.s.p. (či už to účastník namieta alebo nie), neobmedzil sa Najvyšší súd Slovenskej republiky len na skúmanie podmienok prípustnosti dovolania smerujúceho proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ale sa zaoberal aj otázkou, či podané dovolanie nie je prípustné podľa § 237 O.s.p.
Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu (rozsudku alebo
uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou
zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/ tohto ustanovenia (ide tu
o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci právoplatne rozhodnutej
alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol
potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom). Prípustnosť dovolania z hľadiska
ustanovenia § 237 O.s.p. pritom nie je založená už tým, že dovolateľ tvrdí, že rozhodnutie
odvolacieho súdu je postihnuté niektorou vadou uvedenou v § 237 O.s.p., ale nastáva až vtedy, ak rozhodnutie odvolacieho súdu vadou uvedenou v citovanom zákonnom ustanovení
skutočne trpí.
So zreteľom na odporcom tvrdený dôvod prípustnosti dovolania, sa Najvyšší súd
Slovenskej republiky osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia dovolateľa, že
v prejednávanej veci mu postupom súdov bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237
písm. f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný
procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv,
ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom
chránených záujmov. Musí však ísť o znemožnenie realizácie konkrétnych procesných práv,
ktoré by inak účastník mohol pred súdom uplatniť, a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho
postupu súdu vylúčený. Súdno-aplikačná prax je konštantná v názore, že odňatím možnosti
konať pred súdom je nielen procesný postup ale aj jeho rozhodnutie, v dôsledku ktorého
účastník nemôže uplatniť svoje práva napríklad preto, že jeho odvolanie bolo odvolacím
súdom nesprávne odmietnuté.
Dovolateľ namietal, že súd hrubo porušil procesné ustanovenia O.s.p. svojím
rozhodnutím a tým odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom (navyše ak nie je možnosť
podania žiadneho ďalšieho riadneho opravného prostriedku v tejto veci). Odvolací súd teda
svojím napadnutým rozhodnutím o priznaní náhrady trov konania navrhovateľke hrubo
porušil príslušné ustanovenia § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., čím založil horeuvedený dôvod
prípustnosti dovolania v tejto veci.
Možno súhlasiť s názorom dovolateľa, ktorý uviedol, že odňatie možnosti konať pred
súdom sa vzťahuje nielen na procesný postup súdu, ale tiež na jeho rozhodnutie; ďalší jeho
názor na základe ktorého vyvodzoval dôvodnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p., že
odvolací súd priznal svojím rozhodnutím trovy konania navrhovateľke a teda hrubo porušil
príslušné ustanovenia § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., čím založil horeuvedený dôvod
prípustnosti dovolania v tejto veci (§ 237 písm. f/ O.s.p.) však prijať nemožno, pretože
uvedené skutočnosti nezakladajú prípustnosť (a dôvodnosť zároveň) dovolania podľa § 237
písm. f/ O.s.p. Ide totiž o nesprávne právne posúdenie v otázke trov konania (§ 241 ods. 2
písm. c/ O.s.p.), k čomu však dovolací súd môže prihliadnuť len za podmienky prípustnosti dovolania; nejde ale o postup, ktorým by bola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred
súdom.
Nakoľko prípustnosť dovolania odporcu nemožno vyvodiť z ustanovenia § 239 O.s.p.
a § 237 O.s.p., odmietol Najvyšší súd Slovenskej republiky jeho dovolanie v súlade
s ustanovením § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný. Pritom
riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa napadnutým rozhodnutím
odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
O trovách dovolacieho konania rozhodol podľa § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p. v spojení
s § 243b ods. 5 O.s.p.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. júna 2011
JUDr. Jozef K o l c u n, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Bc. Patrícia Špacírová