2 Cdo 369/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: Č., a. s., R., IČO: X., zastúpený advokátom Mgr. Ľ., L., proti povinnému: G., a. s., K., IČO: X., zastúpený advokátskou kanceláriou H., s. r. o., Š., o vymoženie uloženej povinnosti, vedenej

na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 39 Er 1499/2010, o dovolaní povinného proti

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave z 12. júla 2012, č. k. 20 CoE 77/2011-2199, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Bratislave

z 12. júla 2012, č. k. 20 CoE 77/2011-2199 v napadnutom potvrdzujúcom výroku a vo výroku

o náhrade trov odvolacieho konania   z r u š u j e a v rozsahu zrušenia mu vec   v r a c i a

na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Bratislava II uznesením z 24. 02. 2011, č. k. 39 Er 1499/2010-1319

prvým výrokom návrh povinného na odopretie uznania a vykonateľnosti konečného

rozhodcovského nálezu Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej

komore, so sídlom v Paríži č. k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ z 26. 07. 2010 na území

Slovenskej republiky zamietol. Druhým výrokom súd povolil odklad vykonateľnosti

konečného rozhodcovského nálezu Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej

obchodnej komore so sídlom v Paríži č. k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ z 26. 07. 2010

do právoplatného skončenia konania pred Mestským súdom v Prahe sp. zn. 14 Cm 180/2010

vedeného vo veci žaloby o zrušenie rozhodcovského nálezu.

V odôvodnení uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že návrhom doručeným súdu

dňa 21. 12. 2010 žiadal povinný s poukazom na ustanovenia Dohovoru o uznaní a výkone

cudzích rozhodcovských rozhodnutí uzavretého v New Yorku dňa 10. 06. 1958, zverejneného

v Zbierke zákonov SR pod č. 74/1959 (ďalej len Newyorský dohovor) a ustanovení zákona  

č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len zákon o rozhodcovskom konaní) o I. odopretie uznania a výkonu exekučného titulu, II. odloženie vykonateľnosti exekučného

titulu, ktorým je konečný rozhodcovský nález Medzinárodného rozhodcovského súdu

pri Medzinárodnej obchodnej komore, so sídlom v Paríži č. k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ

z 26. 07. 2010 (ďalej len rozhodcovský nález) a III. zamietnutie žiadosti súdneho exekútora

o udelenie poverenia. Povinný svoj návrh doplnil dňa 21. 12. 2010 v časti nároku

na odloženie vykonateľnosti exekučného titulu predložením nového dôkazu, ktorým

je odvolanie voči uzneseniu Mestského súdu v Prahe č. k. 14 Cm 180/2010-218 z 13. 01.

2011. Odvolanie bolo podané na Vrchný súd v Prahe a je vedené pod sp. zn. 8 Cmo 62/2011.

Zároveň povinný uplatnil IV. kompenzačnú námietku spočívajúcu v tom, že jednostranným

zápočtom vykonaným listom z 22. 02. 2011 si započítal voči exekučne vymáhanej

pohľadávke oprávneného svoju pohľadávku, ktorú má voči oprávnenému vo výške

48.000.000,- Kč a ktorú nadobudol postúpením od spoločnosti T., s. r. o.

Súd prvého stupňa v odôvodnení skonštatoval, že ustanovenia Newyorského dohovoru

sú implementované do právneho poriadku Slovenskej republiky v jeho ôsmej časti (§§ 46 -  

50 zákona o rozhodcovskom konaní), ktorého úprava je konformná s označenou

medzinárodnou zmluvou a s poukazom na § 46 ods. 1, § 49 ods. 1, ods. 2, § 50 ods. 1, ods. 2

zákona o rozhodcovskom konaní na základe zisteného skutkového stavu z vykonaného

dokazovania dospel k záveru, že návrh povinného v prvej časti nie je dôvodný.

K tvrdeniam povinného, na ktorých zakladá dôvodnosť návrhu podľa bodu

I. odopretie uznania a vykonateľnosti exekučného titulu, pretože 1/ v konaní došlo k

závažným vadám a ako účastníkovi mu bola odňatá možnosť konať, 2/ zloženie

rozhodcovského súdu bolo v rozpore s dojednaním strán, exekučný súd uviedol, že

exekučným titulom v predmetnej exekučnej veci je konečný rozhodcovský nález, ktorým bol

povinný (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalobcu) zaviazaný nahradiť

oprávnenému (v rozhodcovskom konaní v procesnom postavení žalovaného) trovy konania

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia a iných nákladov v sume 40 281 893,42 Kč a trovy

rozhodcovského konania v sume 840 000,- USD. V zmysle uzavretej rozhodcovskej doložky

začalo dňa 19. 06. 2002 rozhodcovské konanie na základe žaloby podanej I., a. s., ako

žalobcom proti Č., a. s., ako žalovanému. Povinný, v procesnom postavení žalobcu, vstúpil do

konania dňa 29. 04. 2008 na základe uznesenia rozhodcovského súdu o pripustení zmeny

žalobcu z dôvodu postúpenia pohľadávky. Povinný vstúpil do konania už začatého, pričom

akceptoval a prijal jeho stav. Ďalej povinný namietal zaujatosť predsedajúceho rozhodcu JUDr. B. a spochybňoval nestrannosť rozhodcovského súdu v konaní, ktoré predchádzalo

vydaniu exekučného titulu. Podľa názoru súdu prvého stupňa bol trojčlenný senát rozhodcov,

ktorých potvrdil Medzinárodný rozhodcovský súd (MRS) riadne ustanovený v súlade

s rozhodcovskou doložkou zakotvenou v čl. 20 Zmluvy o predaji podniku (ďalej len ZPP)

uzavretej 19. 06. 2000 medzi I., a. s. (právny predchodca povinného) a C. (oprávnený)

a označenými Pravidlami rozhodcovského konania (ďalej len Pravidlá). Povinný súdu

nepreukázal, že by jeho právny predchodca v spore namietol spôsob, akým došlo ku

kreovaniu rozhodcovského senátu alebo zaujatosť niektorého z rozhodcov, a že by sa s touto

námietkou rozhodcovský súd nezaoberal. Povinný rovnako nepreukázal, že by v čase od

svojho vstupu do konania do rozhodnutia rozhodcovského súdu sám namietol zaujatosť

predsedu rozhodcovského senátu, a že by sa s jeho námietkou súd adekvátne nevysporiadal.

Povinný nepreukázal porušenie zásady nestrannosti rozhodcovského súdu predloženými

listinnými dôkazmi, a to listom JUDr. A. z 18. 04. 2007, ktorý súd považoval za zmätočný

a nejasný ako aj článkami z tlače uverejnenými v Českej republike, ktoré právne záväzným

spôsobom nepotvrdzujú zaujatosť rozhodcu JUDr. K.. Skutočnosti vyplývajúce z týchto

dôkazov boli však povinnému známe už v čase vstupu do konania, pričom nepreukázal, že ich

v zmysle čl. 11 ods. 2 Pravidiel v rozhodcovskom konaní uplatnil. Povinný viacerými

podaniami doručenými rozhodcovskému súdu vzniesol námietku zaujatosti predsedajúceho

rozhodcu až po vydaní rozhodnutia vo veci samej, čo je, podľa názoru súdu prvého stupňa,

neprípustné. K námietke uplatnenej v podaní z 13. 08. 2010 po rozhodnutí vo veci samej sa

vyjadril predsedajúci rozhodca tak, že konal nezávisle a nestranne, na čo rozhodcovský súd na

zasadnutí 28. 10. 2010 rozhodnutím vydaným v súlade s čl. 7 ods. 4 Pravidiel námietku

zaujatosti rozhodcu JUDr. B. zamietol. Exekučný súd po dôslednom oboznámení sa so

všetkými listinnými dôkazmi predloženými povinným, ktorými pre údajnú zaujatosť

predsedajúceho rozhodcu zdôvodnil naplnenie podmienok na odopretie uznania, a

vykonateľnosti exekučného titulu dospel k záveru, že tvrdenie povinného a ním uvádzané

dôvody na odopretie uznania a vykonateľnosti exekučného titulu podľa § 50 ods. 1 písm. b/,

písm. d/ zákona o rozhodcovskom konaní (korešpondujúce s čl. V ods. 1 písm. b/, písm. d/

Dohovoru) preukázané neboli.

K tvrdeniu povinného o dôvodnosti návrhu pre 3/   nezáväznosť rozhodnutia pre

strany, keďže rozhodcovský nález nebol povinnému riadne doručený, súd prvého stupňa

poukázal na tvrdenie povinného, ktorý nespochybňuje, že rozhodcovský nález bol 30. 07.

2010 v autorizovanej forme doručený jeho právnemu zástupcovi v konaní JUDr. P.. Závadu v

doručení povinný videl v tom, že JUDr. Š. v čase doručenia rozhodcovského nálezu už nebol jeho právnym zástupcom, nakoľko mu dňa 20. 07. 2010 odvolal plnú moc. Odvolanie plnej

moci prijal zástupca dňa 21. 07. 2010. Napriek tomu však súd nedoručil rozhodcovský nález

priamo povinnému, ale jeho bývalému právnemu zástupcovi. Súd prvého stupňa

po oboznámení sa s obsahom Pravidiel ako aj s procesnou úpravou Českej republiky s

poukazom na čl. 4 ods. 2, ods. 3, čl. 28 ods. 1, ods. 3 Pravidiel, čl. 19 ZPP a § 28 Občanského

soudního řádu (ďalej len OSŘ ČR) dospel k záveru, že tvrdenia povinného o nedostatku

vykonateľnosti exekučného titulu nie sú dôvodné a opodstatnené a doručovanie

rozhodcovského nálezu bolo vykonané v súlade s Pravidlami MRS ako aj s   §

28 OSŘ ČR. Z listinných dôkazov vyplýva, že povinný oznámil odvolanie plnej moci súdu až

listom zo 17. 08. 2010, teda po vykonaní doručenia a nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia.

Námietka povinného, že JUDr. Š. odvolal plnú moc 21. 07. 2010 (kedy právny zástupca

odvolanie plnej moci prevzal) nie je podstatná a právne významná, nakoľko odvolanie plnej

moci je voči súdu účinné až momentom, keď mu ho účastník alebo zástupca oznámil.

K tvrdeniam o dôvodnosti návrhu pre 4/ rozpor s verejným poriadkom Slovenskej

republiky súd poukázal na to, že rozpor s verejným poriadkom spočíva v takom zásadnom

rozpore cudzieho rozhodcovského rozhodnutia s verejným poriadkom krajiny uznania, že

účinky jeho použitia, t. j. jeho uznanie a povolenie vykonateľnosti, by sa priečili zásadám

spoločenského a štátneho zriadenia Slovenskej republiky a jej právneho poriadku. Pri

skúmaní rozporu exekučného titulu s verejným poriadkom Slovenskej republiky súd prvého

stupňa poukázal na čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a dospel k záveru, že povinným

tvrdená zaujatosť rozhodcu a v nej spočívajúce porušenie práva na spravodlivý súdny proces,

ani porušenie zásady rovnosti strán neboli preukázané, a v týchto okolnostiach exekučný súd

nevzhliadol rozpor exekučného titulu s verejným poriadkom Slovenskej republiky. Povinný

vytýka exekučnému titulu nedostatok odôvodnenia a v tomto smere poukázal na dôvody

uvedené v žalobe o zrušenie rozhodcovského nálezu. Pri skúmaní odôvodnenia

rozhodcovského nálezu vo vzťahu k nutnému dodržaniu zásady súladu s verejným poriadkom

SR, súd s poukázaním na čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, § 36 ods. 2 zákona o rozhodcovskom

konaní, § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) sa zameral na

preskúmanie, či odôvodnenie rozhodcovského nálezu zásadným a nezlučiteľným spôsobom

vybočuje z rámca ustanovení uvedených právnych predpisov. Zdôraznil, že exekučný súd

nemá právomoc meritórne preskúmavať rozhodcovský nález z hľadiska správnosti právnych

záverov v ňom uvedených ani správnosť aplikovania rozhodného práva či správnosť úvah,

ktorými sa súd pri rozhodovaní riadil. Táto právomoc patrí len   súdu v konaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského nálezu. Ďalej exekučný súd dospel k záveru, že odôvodnenie

rozhodcovského nálezu rozsahom a charakterom zodpovedá všeobecne záväzným predpisom,

a preto nie je v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky a rozhodcovský súd sa

podľa názoru exekučného súdu vysporiadal v rozhodnutí so všetkými podstatnými tvrdeniami

povinného (žalobcu) a oprávneného (žalovaného). Poukázal i na judikatúru Ústavného súdu

Slovenskej republiky, v zmysle ktorej právo na spravodlivý proces neznačí právo na úspech v

konaní pred všeobecným súdom (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 173/2007).

Súd prvého stupňa preto dospel k záveru, že nie sú naplnené podmienky § 50 ods. 1

písm. b/, písm. d/, písm. e/ a ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní (korešpondujúce s čl. V

ods. 1 písm. b/, písm. d/, písm. e/ a čl. V ods. 2 písm. b/ Newyorského dohovoru) na odopretie

uznania a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu na území Slovenskej republiky.

Súd prvého stupňa ďalej k bodu II. Odloženie vykonateľnosti exekučného titulu

po dôkladnom oboznámení sa s obsahom podaní účastníkov a nimi predložených dôkazov

dospel v súlade s § 48 zákona o rozhodcovskom konaní k záveru, že návrh na povolenie

odkladu vykonateľnosti je dôvodný. Poukázal pritom na zásadnú odlišnosť medzi odopretím

uznania a vykonateľnosti cudzieho rozhodcovského nálezu na území Slovenskej republiky

a povolením odkladu jeho vykonateľnosti. Zdôraznil, že rozhodnutie o odopretí uznania

a vykonateľnosti cudzieho rozhodcovského nálezu s konečnou platnosťou rieši nespôsobilosť

jeho núteného výkonu na území Slovenskej republiky in future, pre také jeho formálne alebo

materiálne vady uvedené v § 50 zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré bránia jeho uznaniu

a vykonaniu. Naproti tomu rozhodnutie o odklade vykonateľnosti je len dočasným oddialením

núteného vymoženia na exekúciu spôsobilého rozhodcovského nálezu pre prípad, ak je

pre okamžité nariadenie exekúcie daná prekážka, ktorú je potrebné brať do úvahy, a ktorá

zakladá nárok povinného na poskytnutie dočasnej súdnej ochrany povolením odkladu

vykonateľnosti exekučného titulu. Súd prvého stupňa sa stotožnil s argumentáciou povinného,

že v súčasnej dobe existujú závažné okolnosti, ktoré je potrebné vziať do úvahy, a ktoré

zakladajú dôvod na dočasné povolenie odkladu vykonateľnosti exekučného titulu.

Súd návrh povinného, označený pod bodom III. zamietnutie žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia považoval iba za podnet s poukazom na § 41 ods. 2 O. s. p.,

o ktorom nie je súd povinný rozhodnúť.

V návrhu povinného IV. kompenzačná námietka, podľa názoru súdu prvého stupňa

povinný poukázal na jednostranný zápočet, avšak s týmto tvrdením nespojil žiadny návrh

(petit), o ktorom by mal súd rozhodnúť. Súd vzal oznámenie povinného o vykonaní

jednostranného zápočtu na vedomie a bude sa ním zaoberať pri skúmaní podmienok na

vydanie poverenia.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie oprávneného v časti druhého výroku a na

odvolanie povinného v časti prvého výroku napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa

uznesením z 12. 07. 2012, č. k. 20 CoE 77/2011-2199 prvý výrok napadnutého uznesenia

súdu prvého stupňa s poukázaním na § 219 ods. 1 a ods. 2 O. s. p. potvrdil a odvolanie proti

druhému výroku napadnutého uznesenia odmietol. Zároveň oprávnenému ani povinnému

trovy odvolacieho konania nepriznal.

Pokiaľ ide o odvolanie povinného proti prvému výroku, odvolací súd skonštatoval, že

súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, vyvodil z neho správny

právny záver a svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil. Odvolací súd poukázal na správne

závery súdu prvého stupňa, s ktorými sa stotožnil. V prvom rade sa stotožnil s názorom súdu

prvého stupňa, že s poukazom na § 53 zákona o rozhodcovskom konaní ustanovenia

Newyorského dohovoru boli implementované do právneho poriadku Slovenskej republiky v

jeho ôsmej časti (§§ 46 - 50 zákona o rozhodcovskom konaní), ktorého úprava je konformná s

označenou medzinárodnou zmluvou. Preto súd prvého stupňa pri skúmaní návrhu povinného

na odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského nálezu postupoval správne v súlade

s ustanoveniami zákona o rozhodcovskom konaní. Taktiež sa stotožnil s názorom súdu prvého

stupňa, že exekučný súd nemá právomoc meritórne preskúmať rozhodcovský nález z hľadiska

správnosti právnych záverov v ňom uvedených, správnosti aplikovania rozhodného práva či

správnosti úvah, ktorými sa súd pri rozhodovaní riadil. Odvolací súd považoval za potrebné

zdôrazniť, že interpretačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je jednotná v tom, že

predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je existencia vykonateľného

rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej

stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti, a to počas

celého exekučného konania, a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej

alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Súd prvého stupňa sa

náležite vysporiadal aj so zásadou súladu rozhodcovského nálezu s verejným poriadkom

Slovenskej republiky. Odvolací súd sa po dôkladnom preštudovaní rozhodcovského nálezu stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že súd v odôvodnení nálezu reagoval na

všetky podstatné tvrdenia účastníkov, uviedol rozhodné právo, ktorým sa spor riadil, skutkové

zistenia, o ktoré sa oprel, ozrejmil akými úvahami sa riadil a uviedol aj ustanovenia právnych

predpisov, podľa ktorých skutkový stav posúdil. Vysporiadal sa aj s otázkou svojej právomoci

a otázkou aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý do konania vstúpil v jeho priebehu, ako aj so

všetkými tvrdeniami oprávneného a povinného. Odvolací súd ďalej zdôraznil, že súd prvého

stupňa bol oprávnený posúdiť, či sú splnené všetky podmienky pre odopretie uznania a

výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku v zmysle § 50 ods. 1, ods. 2 zákona

o rozhodcovskom konaní bez toho, aby počkal na rozhodnutie českých súdov o dovolaní, o

žalobe pre zmätočnosť a na výsledok ústavnej sťažnosti. V súvislosti s námietkou zaujatosti

rozhodcu JUDr. K. dospel k záveru, že senát rozhodcovského súdu bol ustanovený v súlade

čl. 20 ZPP a čl. 7 Pravidiel a strany podpisom súpisu sporných otázok 18. 04. 2003 prehlásili,

že nemajú námietky voči osobám senátu. Námietku zaujatosti povinný vzniesol viackrát ale

až po vydaní rozhodnutia vo veci samej, čo je v rozpore s čl. 11 bod 1, 2, 3 Pravidiel.

Rozhodcovský súd dňa 24. 08. 2010 oznámil účastníkom konania, že v súlade s čl. 11

Pravidiel zamietol uvedenú námietku zaujatosti voči JUDr. K. a uviedol, že v zmysle čl. 12/2

Pravidiel sa rozhodol neiniciovať proces výmeny rozhodcu z vlastnej iniciatívy. Rozhodol bez

odôvodnenia, čo je v súlade s čl. 7 ods. 4 Pravidiel. Stotožnil sa s názorom oprávneného,

podľa ktorého obava Českej republiky vyjadrená v námietkach zaujatosti JUDr. K. môže byť

dôvodom pre nepotvrdenie JUDr. K. ako rozhodcu maximálne v druhom, časovo

nadväzujúcom konaní a nepredstavuje žiaden dôvod pre jeho vylúčenie v prvom, časovo

predchádzajúcom konaní, ktoré predchádzalo exekučnému konaniu. Skonštatoval, že nedošlo

k porušeniu zásady rovného postavenia strán, ani nebola povinnému odňatá možnosť v

rozhodcovskom konaní uplatniť si svoje práva a riadne prejednať vec pred nezávislým a

nestranným rozhodcom. K doručeniu rozhodcovského nálezu odvolací súd dodal, že

Medzinárodný rozhodcovský súd doručenie rozhodnutia vykonával v súlade s článkom 3 bod

2, 3 Pravidiel. Odvolací súd považoval za dôležité k tvrdeniu povinného, že oprávnený a

povinný sa výslovne dohodli na zmene miesta rozhodcovského konania uvedeného v

rozhodcovskej doložke na Prahu, uviesť, že v uznesení rozhodcovského súdu z 22. 09. 2009

a 03. 11. 2009 sa nenachádza žiadna schválená dohoda oprávneného a povinného o zmene

miesta rozhodcovského konania na Prahu (č. l. 717 a 722 exekučného spisu). Povinný žiadnu

právne záväznú dohodu exekučnému súdu nepredložil. Na základe vyššie uvedených

skutočností odvolací súd dospel k záveru, že predložený rozhodcovský nález nie je v rozpore s ustanovením § 50 zákon a rozhodcovskom konaní, a teda je spôsobilým exekučným titulom

na výkon exekúcie.

Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného voči druhému výroku uznesenia súdu prvého

stupňa, povolil odklad vykonateľnosti konečného rozhodcovského nálezu do

právoplatného skončenia konania pred Mestským súdom v Prahe sp. zn. 14 Cm 180/2010

vedeného vo veci žaloby o zrušenie rozhodcovského nálezu, odvolací súd z exekučného

spisu zistil, že súdne konanie vedené Mestským súdom v Prahe pod sp. zn. 14 Cm 180/2010

bolo právoplatne skočené dňa 18. 11. 2011 po tom, ako odvolací Vrchný súd v Prahe

uznesením z 30. 09. 2011, vydaným pod sp. zn. 8 Cmo 62/2011-306, potvrdil uznesenie

Mestského súdu v Prahe sp. zn. 14 Cm l80/2010, ktorým Mestský súd zastavil konanie o

žalobe povinného. Na právoplatnosti uznesenia Mestského súdu v Prahe sp. zn.  

14 Cm l80/2010 nič nemení ani tá skutočnosť, že voči rozhodnutiu Mestského súdu v Prahe

sp. zn. 14 Cm 180/2010 a Vrchného súdu v Prahe sp. zn. 8 Cmo 62/2011 bolo podané

dovolanie s návrhom na odklad vykonateľnosti obidvoch rozhodnutí a podanie žaloby

na Mestský súd v Prahe pre zmätočnosť s návrhom na odklad vykonateľnosti obidvoch

rozhodnutí. Nakoľko dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa povolil odklad vykonateľnosti

rozhodcovského nálezu právoplatnosťou uznesenia Mestského súdu v Prahe sp. zn.  

14 Cm 180/2010 dňa 18. 11. 2011 odpadli, odvolací súd v súlade s § 218 ods. 1 písm. e/

Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) odvolanie oprávneného odmietol.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a  

§ 142 ods. 1 O. s. p. s tým, že povinný nebol v odvolacom konaní úspešný a oprávnený si

trovy odvolacieho konania neuplatnil.

Uznesenie odvolacieho súdu napadol povinný dovolaním, s poukázaním na

prípustnosť dovolania v zmysle § 239 ods. 2 písm. b/, písm. c/ O. s. p. a existenciu dovolacích

dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a/ O. s. p., nakoľko v konaní došlo k vade zmätočnosti

podľa § 237 písm. f/ O. s. p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom) a podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom

právnom posúdení veci.

Dovolateľ nesprávnosť právneho posúdenia veci videl v aplikácii nesprávnej právnej

normy – zákona č. 99/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (ďalej len

ako zákon o MPSaP) namiesto aplikácie medzinárodnej zmluvy - Newyorského dohovoru,

nakoľko z predložených dôkazov vyplýva naplnenie dôvodov na odopretie uznania

a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu, a to podľa čl. V ods. 1 písm. b/, písm. d/ a písm. e/

a ods. 2 písm. b/ Newyorského dohovoru. Namietal, že súd prvého stupňa nepreveril

materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu a nepreskúmal predložené dôkazné prostriedky,

ktoré jednoznačne preukazujú subjektívnu i objektívnu zaujatosť predsedajúceho rozhodcu,

ktorý vydal konečný rozhodcovský nález. Dovolateľ sa tiež nestotožňuje so závermi súdov

o postupe výlučne podľa národného právneho predpisu, t. j. zákona o rozhodcovskom konaní.

Takýto záver súdov je podľa dovolateľa v rozpore s čl. 1 ods. 1, ods. 2, čl. 154c ods. 1 a čl. 7

ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže Newyorský dohovor ako medzinárodná zmluva

má prednosť pred zákonom, mal súd prvého i druhého stupňa v prípade cudzieho

rozhodcovského nálezu vydaného v Českej republike aplikovať ustanovenia Newyorského

dohovoru. Nesprávny je tiež záver súdu o tom, že znenie Newyorského dohovoru je totožné

so zákonom o rozhodcovskom konaní, keďže samotný text čl. V. Newyorského dohovoru je

odlišný a obsahuje odlišné obsahové vymedzenie dôvodov na odopretie uznania, a výkonu

rozhodnutia. Dovolateľ sa ďalej nestotožňuje s rýdzo formálnym výkladom posúdenia

dôvodov na odopretie uznania, a výkonu rozhodcovského nálezu, najmä v otázke

nedostatočného posúdenia nezaujatosti a nestrannosti predsedajúceho rozhodcu, v otázke

vysporiadania sa s argumentáciou absolútnej absencie odôvodnenia rozhodnutia

rozhodcovského súdu o námietke zaujatosti, v otázke aplikácie procesných pravidiel

rozhodcovského súdu na doručovanie v rozhodcovskom konaní ako aj v ďalších procesných

otázkach, vrátane rozhodovania o námietke zaujatosti, a v otázkach nedostatočného

odôvodnenia samotného rozhodcovského nálezu. Rozhodcovský súd vedome porušil

povinnosť plniť dozornú funkciu pri výbere predsedajúceho rozhodcu, a pri garancii jeho

nezávislosti počas rozhodcovského konania. Objektívna zaujatosť rozhodcu vo vzťahu k veci

vyplýva z listu JUDr. K. z 29. 11. 2002, v ktorom ako kandidát na funkciu predsedajúceho

rozhodcu si bol plne vedomý existencie svojej zaujatosti, keď upozornil na skutočnosť že je

predsedom rozhodcovského tribunálu v spore pred rozhodcovským súdom pri hospodárskej

komore ČR a Agrárnej komore ČR (RS pri HK ČR a AK ČR), ktorý sa vo svojej podstate

vyvinul zo vzťahu sporných strán v konaní pred ICC. Aj vo vyhlásení o nezávislosti zo 06.

11. 2002 JUDr. K. uvádza, že je predsedom rozhodcovského tribunálu pred RS pri HK ČR

a AK ČR, ktorého nároky vyplynuli z obchodných vzťahov medzi oboma bankami. Z rozhodcovského nálezu Rsp 264/03 z 05. 11. 2003 vydanom v konaní vedenom pred RS pri

HK ČR a AK ČR vyplýva, že členom rozhodcovského senátu bol JUDr. B.K., ktorý

rozhodoval spor medzi povinným a oprávneným v predmetnom rozhodcovskom konaní.

Z odôvodnenia tohto nálezu je zrejmé, že JUDr. K. posudzoval   otázku platnosti zmluvy

o predaji podniku I., uzavretej medzi I. a C. (oprávneným) dňa 19. 06. 2000 a posúdil ju tak,

že zmluva o predaji podniku je platná. V predmetnom rozhodcovskom konaní túto otázku

opätovne ako predseda rozhodcovského senátu v rozhodcovskom náleze z 26. 07. 2010 riešil

a osvojil si predchádzajúci záver, že zmluva o predaji podniku je platná. O tejto skutočnosti

mal rozhodcovský súd vedomosť, pretože ho informovala Česká republika listom z 06. 09.

2007. Otázka platnosti zmluvy o predaji podniku bola pre oprávneného absolútne kľúčovou.

Povinný s poukázaním na rozhodnutie súdu konštatoval, že sudca je nestranný iba vtedy, ak

k právnemu vzťahu, ktorý rieši, nezískal vzťah ešte predtým, než mu vec pripadla na

prejednanie a rozhodnutie,a je teda dostatočný predpoklad, že bude môcť vec posudzovať

úplne nezávisle a slobodne. Rozhodca JUDr. K. si vytvoril vzťah k právnemu vzťahu, ktorý

prejednával – najmä otázke platnosti zmluvy o predaji podniku v rozhodcovskom konaná č.

Rsp 264/03, nespĺňal predpoklady na výkon funkcie rozhodcu v predmetnom rozhodcovskom

konaní a mal byť zo strany rozhodcovského súdu ex offo odstránený. Uvedené pochybenie

rozhodcovský súd nenapravil ani v čase zamietnutia nominácie JUDr. K. na rozhodcu

v konaní č. 15019/JHN. V tomto druhom rozhodcovskom konaní Česká republika ako strana

žalovaná vzniesla námietku voči jeho nominácii z dôvodu, že vykonával funkciu rozhodcu

v paralelných rozhodcovský konaniach, ktoré sa týkali tej istej celkovej transakcie (predaja

podniku I. a s tým súvisiacich poskytnutých štátnych záruk). Z uvedeného vyplýva, že

rozhodcovský súd zásadne porušil svoje povinnosti, keď zamietol nomináciu JUDr. K.

v druhom rozhodcovskom konaní, avšak v prvom (medzi povinným a oprávneným)

nevyhovel námietke zaujatosti podanej povinným a ani ho nevymenil z vlastnej iniciatívy.

Podľa názoru dovolateľa odvolací aj prvostupňový súd sa nevysporiadali s jeho

argumentáciou o porušení základného procesného práva povinného tým, že Medzinárodný

rozhodcovský súd ICC v rozhodnutí o námietke zaujatosti z 28. 10. 2010 ani jednou vetou

neodôvodnil svoje rozhodnutie a obmedzil sa na odkaz na dôverný charakter práce súdu ako

určuje čl. 6 prílohy I Pravidiel a čl. 7 (4) Pravidiel. Na rozhodnutie o námietke

v rozhodcovskom konaní sa aplikuje v súlade s § 30 zákona o rozhodčím řízení primerane

Občiansky súdny poriadok. Rozhodnutie vo forme uznesenia musí obligatórne obsahovať

odôvodnenie, čo vyplýva tiež z § 169 ods. 1 českého O. s. p. Čl. 7(4) Pravidiel je v ostrom

rozpore s kogentnými ustanoveniami lex fori, od ktorých nie je možné sa odchýliť. Podľa konštantnej judikatúry dojednanie o nezdôvodnení rozhodnutia o vylúčení rozhodcu obdobne

ako otázka doručovania, nepredstavuje otázku, ktorú si strany, resp. procesné pravidlá môžu

dojednať odlišným spôsobom od spôsobu upraveného v Občianskom súdkom poriadku. K

vade konania, a to k odňatiu možnosti účastníka konať pred súdom, podľa dovolateľa došlo

tým, že oprávnený svojimi opakovanými krokmi uskutočňoval systematický nátlak na sudcov

prvostupňového i odvolacieho súdu, v dôsledku čoho bola zmarená realizácia základných

procesných práv povinného a došlo k porušeniu práva povinného na spravodlivý proces.

Namietal, že konajúce súdy povinnému odopreli základné práva účastníka konania ako právo

nahliadnuť do spisu, či právo vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany. Navrhol, aby dovolací súd

rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým potvrdil prvý výrok súdu prvého stupňa zmenil tak, že

odopiera uznanie a vykonateľnosť konečného rozhodcovského nálezu, eventuálne aby

rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku, ktorým potvrdil výrok súdu prvého stupňa

a rozhodnutie súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým rozhodol o zamietnutí návrhu na

odopretie uznania a vykonateľnosti konečného rozhodcovského nálezu zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie.

Oprávnený v podaní označenom ako vyjadrenie k dovolaniu len žiadal predloženie

spisu za účelom vykonania exekúcie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený

advokátom (§ 241 ods. 1 veta druhá O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania

v zmysle § 243a ods. 3 O. s. p. najskôr skúmal, či tento opravný prostriedok smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie

je prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu

prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/) na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1

O. s. p.). Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po

právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Prípustnosť dovolania oprávneného možno vyvodiť z ustanovenia § 239 ods. 2  

písm. c/ O. s. p.

  Dovolateľ predovšetkým namietal, že odvolací súd vec nesprávne právne posúdil

(dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.), keď na vec nesprávne aplikoval zákon

o rozhodcovskom konaní   a nesprávne interpretoval z predložených dôkazov dôvody na

odopretie uznania a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu.

  Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne

posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd

nepoužil správny (náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis,

nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne

právne závery.

  Predmetom dovolacieho konania je návrh povinného na odopretie uznania a výkonu

rozhodcovského nálezu Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej

komore, so sídlom v Paríži č. k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ z 26. 07. 2010 na území

Slovenskej republiky.

  V odôvodnení napadnutého rozhodnutia   odvolací súd v rámci všeobecného rozboru

procesu uznávania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozhodnutia konštatoval, že pred

podmienkami uznania cudzieho rozhodcovského rozhodnutia upravenými v zákone

o rozhodcovskom konaní má prednosť úprava v medzinárodnej zmluve. Citoval ustanovenia

čl. V bod l, 2   Newyorského dohovoru, ktorý upravuje dôvody odopretia uznania a výkonu

cudzích rozhodcovských rozhodnutí aj ustanovenia § 50 zákona o rozhodcovskom konaní s

právnym záverom, že tieto ustanovenia boli implementované do právneho poriadku

Slovenskej republiky, a to do ôsmej časti zákona o rozhodcovskom konaní ( §§ 46 až 50) a právna úprava zákona o rozhodcovskom konaní je konformná s uvedenou medzinárodnou

zmluvou. S uvedeným záverom sa stotožnil aj dovolací súd. Pokiaľ odvolací súd vo veci

rozhodol s poukázaním na ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré sú v súlade

s ustanoveniami Newyorského dohovoru, nemožno dospieť k záveru, že napadnuté

rozhodnutie je nesprávne v dôsledku aplikácie nesprávnej právnej normy. Dovolanie z tohto

dôvodu nie je opodstatnené.

  Ďalšou podstatnou námietkou dovolateľa bolo tvrdenie, že odvolací súd nedostatočne

posúdil dôvody na odopretie uznania a výkonu predmetného rozhodcovského nálezu. Za

zásadnú otázku v tomto smere považoval otázku nezaujatosti a nestrannosti predsedajúceho

rozhodcu JUDr. K.. Aj v odvolacom konaní poukazoval na skutočnosť, že JUDr. K. ako

rozhodca pôsobil v rozhodcovskom konaní   č. Rsp 264/03 RS pri HK ČR a AK ČR

ukončenom 02. 11. 2005, ktoré   bezprostredne a skutkovo súvisí s neskorším predmetným

sporom, v ktorom bol vydaný rozhodcovský nález 26. 07. 2010.   Ďalej tvrdil, že v oboch

konaniach uvedený rozhodca riešil právnu otázku platnosti zmluvy o predaji podniku z 19. 06.

2000 a právny názor na sporné otázky – aj na platnosť zmluvy - si vytvoril už v skôr

skončenom konaní. JUDr. K. mal byť vylúčený v predmetnom rozhodcovskom konaní ex

lege, pretože si vytvoril vzťah k právnemu vzťahu, ktorý prejednával a tak existoval jeho

evidentný pomer k prejednávanej veci. Namietal, že MRR porušil zásadne svoje povinnosti,

spočívajúce hlavne v dozornej funkcii v zmysle Pravidiel, keď v čase zamietnutia  

nominácie JUDr. K. v ďalšom prebiehajúcom rozhodcovskom konaní   (

15019/JHN/GZ), z rovnakého dôvodu nevyhovel námietke zaujatosti podanej dovolateľom

v predmetnom konaní a rozhodcu nevymenil ani z vlastnej iniciatívy. K uvedeným tvrdeniam

predložil v odvolacom konaní ďalšie listinné dôkazy a   podľa jeho názoru tieto dôkazy

preukazujú, že rozhodcovský nález je v rozpore s verejným poriadkom (čl. V ods. 2 písm. b/

Newyorského dohovoru), pretože bolo porušené právo povinného na spravodlivý proces,

rozhodcovský nález tiež trpí vadami konania, ktoré spôsobili hrubé porušenie zásady rovného

postavenia strán, pretože mu nebola poskytnutá možnosť   riadne prejednať vec pred

nezávislým a nestranným rozhodcom (čl. V ods. 1 písm. b/ Newyorského dohovoru)

a zloženie rozhodcovského súdu bolo v rozpore s dojednaním strán, pretože MRR

nezabezpečil v súlade s Pravidlami rozhodovanie nezávislým a nestranným rozhodcom ( čl.

V ods. 1 písm. d/ Newyorského dohovoru).

  V dôvodoch napadnutého rozhodnutia odvolací súd v súvislosti s uvedenými

námietkami poukázal na Pravidlá, v súlade s ktorými MRR bez odôvodnenia zamietol

námietku zaujatosti podanú voči JUDr. K. a rozhodol sa neiniciovať proces výmeny

rozhodcu.   Stotožnil sa s názorom oprávneného, že obava Českej republiky   vyjadrená

v námietkach zaujatosti JUDr. K. môže byť dôvodom pre jeho nepotvrdenie ako rozhodcu

maximálne v druhom, časovo nadväzujúcom konaní a nepredstavuje dôvod pre vylúčenie

v časovo predchádzajúcom konaní. Konštatoval, že MRR konal zákonne a nedošlo

k porušeniu zásady rovného postavenia strán a povinnému nebola odňatá možnosť

v rozhodcovskom konaní uplatniť si svoje práva a riadne vec prejednať pred nestranným

a nezávislým rozhodcom.

  Súčasťou práva na súdnu ochranu v občianskom súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, štruktúra ktorého je rámcovo upravená

v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní (§ 211  

O. s. p.). Odvolací súd aj v potvrdzujúcom rozsudku musí odpovedať na podstatné a právne

významné dôvody odvolania. Na druhej strane odôvodnenie rozhodnutia o odvolaní nemá

odpovedať na každú námietku alebo argument v odvolaní, ale iba na tie, ktoré ostali sporné,

majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú nevyhnutné pre rozhodnutie  

o odvolaní. V predmetnom konaní odvolací súd s poukázaním na ustanovenie  

§ 219 ods. 1, ods. 2 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, poukázal na správnosť  

dôvodov napadnutého rozhodnutia a odpovedal na   námietky odvolania, týkajúce sa aplikácie

právnej normy, zaoberal sa výkladom pojmu verejný poriadok a posúdením súladu

rozhodcovského rozhodnutia s verejným poriadkom z hľadiska náležitostí a obsahu

rozhodcovského rozhodnutia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa však nezaoberal

ďalšími   podstatnými argumentmi a dôkazmi povinného, týkajúcimi sa   porušenia zásady

rovnosti strán a práva na spravodlivý proces v rozhodcovskom konaní v súvislosti

s namietanou osobou rozhodcu JUDr. K.. Nie je zrejmé ako   odvolací súd

vyhodnotil tvrdenie a dôkazy predložené povinným o skutočnosti, že namietaný rozhodca mal

pomer k prejednávanej veci, keď rozhodoval aj v inom rozhodcovskom konaní,   predmet

ktorého súvisel s predmetnou vecou. Nezaoberal sa ani argumentom,   že rozhodcovský súd

porušil Pravidlá, ak rozhodcu nevymenil z vlastnej iniciatívy v čase, keď z tých istých

dôvodov vyhovel námietke zaujatosti v inej veci. Následne z hľadiska uvedených argumentov

odvolací súd neposudzoval, či rozhodcovské rozhodnutie nie je v rozpore s verejným

poriadkom Slovenskej republiky, prípadne či nie sú dané dôvody odopretia uznania a výkonu tohto rozhodnutia   v   zmysle   čl. V ods. 2 písm. b/, čl. V ods. 1 písm. b/, písm. d/

Newyorského dohovoru (§ 50 ods. 2 písm. b/, ods. 1 písm. b/, písm. d/ zákona

o rozhodcovskom konaní). Z uvedeného vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho

súdu nedáva odpoveď na podstatné námietky žalovaného týkajúce sa zaujatosti

predsedajúceho rozhodcu, v dôsledku čoho bolo porušené právo žalovaného na spravodlivý

proces a bola mu odňatá možnosť konať pred súdom, čo je opodstatneným dovolacím

dôvodom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.  

  Z obsahu spisu dovolací súd nezistil skutočnosti tvrdené dovolateľom, že mu boli

odopierané základné práva účastníka konania ako právo nahliadnuť do spisu, či vyjadriť sa

k tvrdeniam protistrany. Dovolateľovi boli podania oprávneného doručované či už poštou,

prípadne mu boli odovzdané v rámci nahliadnutia do spisu a v tomto smere mu nebolo odňaté

právo na spravodlivý proces. Dovolanie z tohto dôvodu nie je opodstatnené.

  So zreteľom na uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok

odvolacieho súdu v napadnutom potvrdzujúcom výroku a vo výroku o trovách odvolacieho

konania podľa § 243b ods. 2 O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

  V novom rozhodnutí súd znova rozhodne aj o trovách pôvodného konania

a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. apríla 2013  

  JUDr. Alena Priecelová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Mgr. Monika Poliačiková