2 Cdo 366/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : J. D., bývajúci v K., zastúpený Advokátskou kanceláriou J., so sídlom v K., proti žalovaným : 1/ P.,
zastúpený P., so sídlom v P., 2/ S., zastúpený X., 3/ M., zastúpený Advokátska kancelária
B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 42 C 68/2009, o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 14. decembra 2011
sp. zn. 11 Co 286/2010
t a k t o :
Dovolanie žalovaného 1/ o d m i e t a.
Žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi trovy dovolacieho konania, ktoré tvoria
trovy právneho zastúpenia v sume 79,58 € do rúk alebo na účet Advokátska kancelária J. do
troch dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Košice II rozsudkom z 8. júla 2010 č.k. 42 C 68/2009-219 uložil
žalovanému 1/ do troch dní od právoplatnosti rozsudku v denníku K. uverejniť
ospravedlnenie v znení ako je uvedené v petite výroku a návrh proti žalovanému 1/
na zaplatenie 33 194 € vylúčil na samostatné konanie. Žalovanému 2/ uložil povinnosť
do troch dní od právoplatnosti rozsudku v týždenníku P. uverejniť ospravedlnenie v znení
tak, ako je uvedené v petite rozsudku a návrh na zaplatenie 99 582 € vylúčil
na samostatné konanie. Žalovanému 3/ uložil do troch dní od právoplatnosti rozsudku
odvysielať bezprostredne pred hlavnou spravodajskou reláciou TV J. televíznymi novinami
vo štvrtok zvukové a textové ospravedlnenie, ktoré bude nahlas prečítané a súčasne jeho text
bude zobrazovaný na modrej ploche bielymi písmenami s textom, ktorý je uvedený v petite
rozhodnutia a zároveň návrh na zaplatenie 33 194 € vylúčil na samostatné konanie.
Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Uložil žalovanému 1/ zaplatiť na účet prvostupňového súdu sumu 10,20 €, žalovaným 2/, 3/ každému po 110,20 €, to všetko
do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že v prejednávanom prípade žalobca
vyvodzoval neoprávnený zásah do svojich práv chránených § 11 a nasl. Občianskeho
zákonníka z výrokov obsiahnutých v citovaných príspevkoch. Išlo rôznym spôsobom
o uvedenú informáciu, že žalobca dňa 8.10.2002 spôsobil dopravnú nehodu pod vplyvom
alkoholu. Súd sa preto zaoberal otázkou, či uvedené výroky boli neoprávnenými zásahmi a či
sú objektívne spôsobilé narušiť fyzickú a morálnu integritu osobnosti žalobcu ako celku. Pri
posúdení pravdivosti predmetného tvrdenia, že žalobca spôsobil dopravnú nehodu pod
vplyvom alkoholu súd vychádzal z dôkazov pred ním vykonaných, lebo v tejto otázke nebolo
vydané právoplatné rozhodnutie v trestnom, či priestupkovom konaní. Ako vyplynulo
zo záverov znaleckého posudku č. 3/10, či bol žalobca v čase nehody pod vplyvom alkoholu,
nie je možné na základe existujúcich informácií dospieť. Takáto možnosť však vylúčená
nebola, no rovnako nie je vylúčená ani možnosť, že žalobca v čase dopravnej nehody pod
vplyvom alkoholu nebol a ten použil až po jej spáchaní. Takáto konštrukcia (a tvrdenie
žalobcu o čase a množstve požitia alkoholického nápoja) je v súlade s existujúcimi
výsledkami oboch dychových skúšok. Tvrdenú skutočnosť, že žalobca spáchal dopravnú
nehodu opitý nepotvrdil ani P. A. Ten svoje tvrdenia o opitosti žalobcu vzťahoval na jeho stav, v akom ho po príchode z Bratislavy na benzínku pri Nitre spolu s J. K. našli. V konaní
bolo preukázané, že žalobca požil alkoholické nápoje na pracovnom stretnutí v Trenčianskych
Tepliciach, že tento priestupok bol predmetom mimoriadnej porady ÚISPZ zo dňa 8.10.2002,
že na základe lekárskeho predpisu disponoval hypnotikami a že bol v dňoch 10.10.2002 až
7.12.2002 liečený O.. Tieto skutočnosti nemajú však takú dôkaznú hodnotu, aby z nich bolo
možné dospieť k záveru, že žalobca dňa 8.10.2002 spôsobil dopravnú nehodu pod vplyvom
alkoholu. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania preto dospel k záveru, že predmetné
tvrdenia žalovaných nie sú pravdivé, v dôsledku čoho predstavujú zásah neoprávnený.
Každý zo žalovaných prezentoval tvrdenia o spáchaní dopravnej nehody pod vplyvom
alkoholu ako fakt, ako skutočnosť, pričom ani v čase uverejňovania správ ani dnes nebolo
preukázané, že žalobca mal v čase dopravnej nehody v krvi 3,04 ‰ alkoholu. Podľa názoru
súdu ide o neoprávnený zásah, lebo bol nepravdivý. Ako taký bol teda spôsobilý vyvolať
ujmu spočívajúcu v ohrození dobrého mena cti a dôstojnosti žalobcu. Preto sa žalovaní
nemôžu s úspechom ubrániť – zbaviť zodpovednosti ani ďalšou namietanou skutočnosťou,
a to, že šírili difamujúce údaje, ktoré iba počuli a tie reprodukovali, pokiaľ v konaní nepreukázali, že tieto šírené údaje difamujúcej povahy sú pravdivé. Tu je vždy potrebné
prihliadať aj k publicistickej činnosti vydavateľa a k jeho podielu a zodpovednosti za
obsah uverejňovaných príspevkov. V tejto súvislosti poukázal na to, že v predmetných
príspevkoch boli uverejnené aj iné tvrdenia, ktorých nepravdivosť v konaní vyšla najavo, aj
keď voči týmto sa žalobca ochrany nedomáhal. Konkrétne išlo o výroky v K., ktorý vo
svojom príspevku (10.10.2002) uviedol, že žalobca už nie je príslušníkom polície, čo mal
potvrdiť A.., a že o okolnostiach porady v Trenčianskych Tepliciach informoval ich denník
K.. Tiež televízia J. informovala, že žalobca po rozhovore s K. 8.10.2002 už vedel, že nebude
policajtom. Médiá majú veľký vplyv na spoločenský život a preto podľa názoru súdu nie je
možné akceptovať skutočnosť, kedy by uverejňovaním poloprávd, ktoré sú prezentované ako
fakty a nie hodnotiace úsudky, došlo k tomu, že bude vytvorený iný obraz reality, než
v skutočnosti je. Uverejnenie nepravdy nie je možné ospravedlniť, a to ničím. Dospel
k záveru, že návrh žalobcu v časti, aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie podľa
ustanovenia § 13 ods. 1 OZ je dôvodný. Preto uložil žalovaným 1/ až 3/ ospravedlniť sa
žalobcovi v znení, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Ide o rovnaký spôsob,
akým došlo k porušeniu práv žalobcu a preto je podľa jeho názoru primeraný. Návrh na náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch v zmysle § 13 ods. 2 a 3 OZ vylúčil
na samostatné konanie. Aj keď ide o nároky z toho istého porušenia, podmienky pre jeho
priznanie sú rôzne. Zatiaľ čo pre priznanie primeraného zadosťučinenia, v predmetnom
prípade ospravedlnenia stačí zistenie, že zásah (tvrdenia) boli spôsobilé ohroziť chránené
právo žalobcu, kedy je dokazovanie zamerané na neoprávnenosť zásahu. Pre priznanie
nemajetkovej ujmy platia iné kritériá, že primerané zadosťučinenie nepostačuje a že práva
boli aj porušené, a to v značnej miere. V tomto štádiu konania je dokazovanie zamerané už na
iné skutočnosti a okolnosti. V prejednávanom prípade sa súdu čiastočne rozhodnutie javí ako
hospodárne z hľadiska vedenia ďalšieho dokazovania.
Krajský súd v Košiciach (na odvolanie žalobcu a žalovaných) rozsudkom
zo 14. decembra 2011 č.k. 11 Co 286/2010-302 odmietol odvolania proti výrokom o vylúčení
návrhov proti žalovaným 1/, 2/ a 3/ na samostatné konanie. Potvrdil rozsudok
vo vyhovujúcich výrokoch vo veci samej proti žalovaným 1/, 2/. Zrušil rozsudok vo výroku,
ktorým bolo vyhovené žalobe proti žalovanému 3/, vo výroku o trovách konania vo vzťahu
medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/ a 3/, ako aj vo výrokoch o trovách štátu a v rozsahu
zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia
sa odvolací súd stotožnil so správnymi skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/, ako aj s dôvodmi
napadnutého rozsudku vo vzťahu medzi týmito účastníkmi, na ktoré v celom rozsahu
poukázal. Uviedol, že súd prvého stupňa úplne a správne zistil skutkový stav veci, v konaní
postupoval v súlade s procesným predpisom O.s.p. a vykonal dôkazy v súlade s § 120 ods. 1
O.s.p., ktoré boli potrebné a nevyhnutné pre zistenie právne významných skutočností
a rozhodnutie vo veci (o nároku na poskytnutie primeraného zadosťučinenia), vzal do úvahy
všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli
počas konania najavo a vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich
z § 132 a nasl. O.s.p. vo vzťahu k uplatnenému nároku proti žalovaným 1/, 2/ o poskytnutí
morálneho zadosťučinenia verejným ospravedlnením v tlači, ktorý posúdil podľa správnych
ustanovení právnych predpisov (§ 11 a § 13 ods. 1 OZ) a tieto aj správne vyložil a aplikoval
na zistený skutkový stav. Dospel k správnemu záveru, že obsahom žalovanými zverejnených
článkov v denníku K. v dňoch 9.10.2002, 10.10.2002, 18.10.2002, 22.10.2003
a v týždenníku P. v dňoch 21.10.2002 a 28.10.2002, v ktorých bola uvedená nepravdivá, resp.
pravdu skresľujúca informácia o tom, že žalobca dopravnú nehodu dňa 8.10.2002 spôsobil
pod vplyvom alkoholu (s vyše 3 ‰ alkoholu v krvi), bola objektívne spôsobilá vyvolať
nemajetkovú ujmu v osobnostnej sfére žalobcu a došlo týmto tvrdením k neoprávnenému
zásahu do chránených a osobnostných práv žalobcu, najmä osobnej a profesionálnej cti a dôstojnosti. V posudzovanom prípade aj podľa názoru odvolacieho súdu sú splnené zákonné
predpoklady zodpovednosti žalovaných za tento neoprávnený zásah podľa § 11 a nasl. OZ
a pre uloženie sankcie žalovaným poskytnutím morálnej satisfakcie žalobcovi podľa § 13
ods. 1 Občianskeho zákonníka formou ospravedlnenia zverejneného v tlači, ktorá zodpovedá
spôsobu, akým došlo k neoprávnenému zásahu a jeho primeraným právnym prostriedkom
požadovanej ochrany. Žalovaní 1/, 2/ (ďalej len žalovaní) podané odvolania odôvodnili
odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm.a/, b/, c/, d/ a f/ O.s.p. Skutočnosti, ktoré
žalovaní v odvolaniach uviedli však nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť
napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, lebo nespochybňujú
správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvého stupňa vo vzťahu
medzi nimi a žalobcom a neumožňujú ani záver, že by v konaní došlo k vadám, ktoré mali
za následok nesprávne rozhodnutie, preto odvolania žalovaných 1/, 2/ nemožno považovať
za opodstatnené a nimi uplatnené odvolacie dôvody nie sú v prejednávanej veci dané.
Nestotožnil sa s názorom žalovaných, že zverejnením informácie (tvrdenia) obsiahnuté
v sporných článkoch v denníku K. a v týždenníku P. o tom, že žalobca dopravnú nehodu dňa
8.10.2002 spôsobil pod vplyvom alkoholu s obsahom vyše 3 ‰ alkoholu v krvi nedošlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, a že uloženie občianskoprávnej
sankcie v danom prípade je protiústavným obmedzením ich práva na slobodu prejavu
a informovanie verejnosti, lebo šírili informácie o otázkach vážneho verejného záujmu,
získané z oficiálneho zdroja od orgánov verejnej moci a pri zverejnení postupovali v súlade so
zákonom a tzv. novinárskou etikou. Žalobca bol v čase uverejnenia sporných článkov
verejným činiteľom (riaditeľom Inšpekčného odboru Košice, Úradu inšpekčnej služby PZ
Ministerstva vnútra SR), teda osobou tzv. verejného záujmu, u ktorej sú hranice prijateľnej
kritiky širšie ako u súkromnej osoby, však ani táto skutočnosť nespochybňuje vecnú
správnosť napadnutého rozsudku, lebo aj takáto osoba má právo na ochranu svojej cti
a dôstojnosti pred neoprávnenými zásahmi a právo na to, aby novinári nezverejňovali o nej
nepravdivé, či pravdu skresľujúce informácie, ktoré pôsobia znevažujúco a sú objektívne
spôsobilé vyvolať ujmu na cti a vážnosti verejne činnej osoby v očiach ostatných ľudí.
Sloboda prejavu, vrátane práva kritizovať musí mať v demokratickej spoločnosti svoje
hranice, nesmie vybočovať z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného legitímneho cieľa.
Každý vydavateľ periodickej tlače musí pred uverejnením údajov, resp. kritiky vždy
zvažovať, či zverejnením údajov o fyzickej osobe nedôjde k zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti a nesmie zverejňovať nepravdivé, či pravdu skresľujúce údaje, ktoré
sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, alebo neprípustnú
(neoprávnenú) kritiku fyzickej osoby a to ani v prípade osôb tzv. verejného záujmu.
Povinnosťou žalovaných ako pôvodcov zásahu v konaní preukázať pravdivosť spornej
informácie nimi zverejnenej v tlači o tom, že žalobca dňa 8.10.2002 spôsobil dopravnú
nehodu pod vplyvom alkoholu s obsahom alkoholu 3,04 ‰ v krvi. Podľa názoru odvolacieho
súdu žalovaní dôkazné bremeno na preukázanie pravdivosti tohto tvrdenia neuniesli
a nezbavili sa preto svojej zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv
žalobcu. Nebolo v konaní preukázané, že by táto informácia im mala byť poskytnutá
hovorcom Úradu inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR, keďže svedok P. A.. vo svojej
výpovedi jednoznačne a bez pochybností nepotvrdil, že informáciu s takýmto obsahom
médiám poskytol. V článkoch uverejnených žalovaným 2/ v týždenníku P. vo vzťahu
k žalobcovi boli navyše použité prehnané a neadekvátne výrazy a formulácie výslovne
označujúce žalobcu za opilca a alkoholika, z ktorých vyplýva úmysel ho znevážiť či uraziť
„D. na mol ožratý havaroval“, „Spitý pod obraz boží“, „D. delirická jazda“ a ďalšie, ku
ktorým žalovaný 2/ nebol oprávnený ani v záujme sledovaného cieľa, teda informovania
verejnosti vo veci vážneho verejného záujmu (o téme alkohol za volantom u príslušníkov policajného zboru), čím zverejnené články presiahli mieru primeranosti a dovolenosti
hodnotiacich úsudkov a použitých výrazových prostriedkov, ktoré už v demokratickej
spoločnosti nemožno tolerovať. So zreteľom na uvedené je obmedzenie slobody prejavu
žalovaných uložením občianskoprávnej sankcie podľa § 13 ods. 1 OZ poskytnutím morálnej
satisfakcie žalobcovi (verejným ospravedlnením v tlači) aj podľa názoru odvolacieho
súdu zlučiteľné s požiadavkou čl. 10 ods. 2 Dohovoru a nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti, lebo je v záujme legitímneho cieľa, ktorým je ochrana osobnosti práv žalobcu
v zmysle § 11 a nasl. OZ, čl. 19 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1 Listiny. Z uvedených dôvodov
potvrdil napadnutý rozsudok vo výrokoch vo veci samej, ktorými bolo vyhovené žalobe proti
žalovaným 1/, 2/ ako vecne správny.
Neboli však splnené podmienky na potvrdenie ani na zmenu rozsudku vo výroku, ktorým
bolo vyhovené žalobe proti žalovanému 3/. Žalovaný 3/ v odvolaní dôvodne namieta, že súd
prvého stupňa pri odôvodnení rozsudku vo vzťahu k nemu nerešpektoval zásady vyplývajúce
z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., predovšetkým pokiaľ mu uložil povinnosť odvysielať
ospravedlnenie i za (nepravdivé) tvrdenie, že žalobca mal s alkoholom problémy dlhší čas.
Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je vôbec zrejmé, či sa
súd zaoberal pravdivosťou tohto tvrdenia (zverejnené informácie) a z ktorých dôkazov
vychádzal pri rozhodnutí o tejto časti uplatneného nároku, k akým skutkovým a právnym
záverom dospel, ako sa vysporiadal s námietkami žalovaného 3/, a na základe ktorých
dôkazov a akých úvah dospel k záveru povinnosti žalovaného 3/ verejne sa ospravedlniť
žalobcovi (odvysielať ospravedlnenie) aj za uvedené skutkové tvrdenie, preto je rozsudok
v tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Preto musel byť rozsudok
vo vyhovujúcom výroku proti žalovanému 3/ zrušený. Odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm.f/ a h/ ods. 2 aj vo výroku o trovách konania a vo výroku
o trovách štátu a v tejto časti vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (nové
rozhodnutie) aj vo vzťahu k týmto výrokom.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný 1/, ktorý
prípustnosť dovolania odvodzoval z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p. a dôvodnosť
z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.a/, c/ O.s.p. Navrhol zmeniť rozsudok odvolacieho súdu tak,
že žalobu zo dňa 6.2.2004 zamieta, prípadne zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov dovolacieho konania. Má za to, že rozhodnutie
súdu je v časti, ktorá nadobudla právoplatnosť nesprávne z dôvodu, že vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie má i procesné vady a súd taktiež dospel k rozhodnutiu na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Rozhodnutie súdu podľa jeho názoru dokonca vykazuje známky rezignácie na spravodlivosť.
Neakceptuje ani samotný obsah súdneho spisu a tam uložené dokumenty. Súd teda v tejto
časti vec uzavrel svojvoľne a nie na základe vykonaného dokazovania. Taktiež má za to, že
súd nesprávne procesne o veci rozhodol, keď rozhodol o ospravedlnení a o náhrade
nemajetkovej ujmy by mal rozhodnúť v samostatnom konaní. Takýto postup zákon
neumožňuje a je výslovne vylúčený v konaní o ochranu osobnosti, keďže v prípade, že by bol
súd v časti ospravedlnenia žalobu zamietol, nemohol by už ani konať o vylúčenej časti.
Hmotnoprávny predpis upravujúci predmetnú problematiku, teda ustanovenie § 11, no najmä
§ 13 ods. 2 OZ takýto postup neumožňuje a v tejto časti odkazuje i na súdnu prax a judikatúru
súdov vyššieho stupňa. Namietal, že vykonanie dôkazov na prípadnom vylúčenom či
samostatnom konaní, by už bolo i v rozpore s ustanovením § 118a Občianskeho zákonníka
a došlo by k hrubému narušeniu zásady rovnosti účastníkov a kontradiktórneho procesu.
Takýmto postupom, teda umožnením vykonania ďalšieho dokazovania vo veci po tom, čo
žalobca nemal ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, došlo i k porušeniu ich ústavných
práv – odňatiu možnosti konať pred súdom. Súd v časti, v ktorej žalobe vyhovel vychádzal pri
rozhodnutí z nesprávneho právneho posúdenia veci. K tvrdenému zásahu do práv žalobcu
nedošlo, keďže to preukazuje obsah vykonaného dokazovania, účastnícka výpoveď žalobcu a výpovede svedkov. Dôkazné bremeno žalobca v konaní neuniesol. Za tejto situácie je
uloženie občianskoprávnej sankcie protiústavným obmedzením práva na slobodu prejavu.
Žalobca navrhol dovolanie žalovaného 1/ odmietnuť a priznať mu trovy dovolacieho
konania.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241
ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či
dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).
V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (druhý
výrok rozsudku odvolacieho súdu „potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch vo veci
samej proti žalovaným 1/, 2/“). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti
rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238
ods. 3 O.s.p je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku
svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého
stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa
§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p.
Dovolaním žalovaného 1/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu
(§ 238 ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil
právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok nie je
ani rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania žalovaného 1/ preto
z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.
So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd (ex offo) skúmal, či v konaní nedošlo
k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo
vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemá
spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemá procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už
prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,
f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval
vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval
senát.
Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm.a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal
a žiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania
žalovaného 1/ preto z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal
odvolací súd dopustiť, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdu nebola
dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. sa rozumie
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých
procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté
procesnou vadou znemožňujúcou žalovanému 1/ realizáciu jeho procesných práv.
Dovolateľ namieta, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že súd dospel
k rozhodnutiu na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.
Na námietku dovolateľa spochybňujúcu správnosť zistenia skutkových záverov
nižších súdov, či nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, možno uviesť len to, že
v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p., dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe
nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym
opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241
ods. 2 písm.a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) vád. Preto sa
dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi
prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.
Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové
závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže
vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,
v ktorej by mohol preskúmavať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať
správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,
nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať
vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa, odvolacieho súdu – nemá
možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám
vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa
ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).
Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že konaním súdov nižších stupňov nedošlo
k odňatiu možnosti žalovaného 1/ konať pred súdom a tým i k namietanej vade podľa § 237
písm.f/ O.s.p.
Žalovaný 1/ ďalej namietal, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva
na nesprávnom právom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.).
Právny posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu
aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych
skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je
síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá
(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
I keby tvrdenia žalovaného 1/ boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu
neposudzoval) nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku
toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne
interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,
prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale
v prejednávanej veci nešlo).
Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania
nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli
dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného 1/
v súlade s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie
smerujúce proti rozhodnutiu (druhý výrok rozsudku odvolacieho súdu „potvrdzuje rozsudok
vo vyhovujúcich výrokoch vo veci samej proti žalovaným 1/ a 2/“), proti ktorému je tento
opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho
konania nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej
správnosti.
V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté aj uznesenie odvolacieho súdu (prvý
výrok rozhodnutia odvolacieho súdu „odmieta odvolanie proti výrokom o vylúčení návrhov
proti žalovaným 1/, 2/ a 3/ na samostatné konanie“). V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je
dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie
súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru
Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie
je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti
rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109
ods. 1 písm.c/ O.s.p.
Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na poklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)
cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol žalovaný 1/ dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením odmietol
odvolanie do výrokov o vylúčení návrhov proti žalovaným 1/, 2/ a 3/ na samostatné konanie.
Dovolanie ale nesmeruje proti uzneseniam uvedeným v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolanie
žalovaného 1/ preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania žalovaného 1/ by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,
len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako
účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú
spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo
v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa
zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený ibaže namiesto
samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia
nie je predmet konania významný ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných
v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne
neprípustné (viď napr. R 117/1999, R 34/1995 a tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre
záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor
účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade vymenovanej v tomto ustanovení;
rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Žalovaný 1/ procesné vady konania v zmysle § 237 písm.a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil,
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali
dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom
súdov nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.).
Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. sa rozumie
procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých
procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.
Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo
postihnuté procesnou vadou znemožňujúcou žalovanému 1/ realizáciu jeho procesných práv.
Dovolateľ namieta, že súdy nesprávne procesne o veci rozhodli, keď o nahradenie
nemajetkovej ujmy by mali rozhodnúť v samostatnom konaní, vykonanie dôkazov
na prípadnom vylúčenom či samostatnom konaní by už bolo aj v rozpore s ustanovením
§ 118a Občianskeho zákonníka a došlo by k hrubému narušeniu zásady rovnosti účastníkov
kontradiktórneho procesu. Takýmto postupom, teda umožnením vykonania ďalšieho
dokazovania vo veci po tom, čo žalobca nemal ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania,
došlo by i k porušeniu ich ústavných práv odňatím možnosti konať pred súdom.
Žalovaný 1/ neodôvodnene namieta správnosť odmietnutia jeho odvolania odvolacím
súdom proti tej časti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým boli vylúčené návrhy proti
žalovaným 1/, 2/ a 3/ na samostatné konanie.
Podľa § 202 ods. 3 písm.a/ O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa
upravuje vedenie konania. Ktoré uznesenia iba upravujú vedenie konania zákon nevymenúva,
ani nevymedzuje žiadnymi znakmi. Považujú sa za ne uznesenia, ktoré nemajú vplyv
na rozhodnutie vo veci samej, týkajú sa otázok, ktoré v záujme hospodárneho vedenia konania
vyžadujú rýchle riešenie, ale bez toho, aby odopretie možnosti odvolania mohlo byť na ujmu
práv účastníka alebo tretej osoby a súd nimi nie je viazaný, čo znamená, že ich možno zmeniť
bez toho, aby bolo možné podať odvolanie. Medzi uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie
konania, sa zaraďujú napr. uznesenie o vylúčenie veci (tiež aj vzájomného návrhu)
na samostatné konanie (§ 112).
Žalovaný 1/ v dovolaní neopodstatnene tvrdí, že odvolací súd nesprávne procesne
vo veci rozhodol. Tvrdenia o vykonaní dôkazov na prípadnom vylúčenom či samostatnom
konaní, ktoré by boli v rozpore s ustanovením § 118a Občianskeho zákonníka a došlo by
k hrubému narušeniu zásady rovnosti účastníkov a kontradiktórneho procesu sú v predmetnej
veci právne bezpredmetné, tohto konania sa nedotýkajú a v žiadnom prípade týmto postupom
nedošlo k porušeniu ústavných práv žalovaného 1/, resp. odňatia možnosti konať pred súdom
tak, ako sa to snaží prezentovať vo svojom dovolaní.
Keďže prípustnosť dovolania žalovaného 1/ nemožno vyvodiť z ustanovení § 239
O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky jeho dovolanie odmietol (proti výroku „odmieta odvolania proti výrokom
o vylúčení návrhov proti žalovaným 1/, 2/ a 3/ na samostatné konanie“) podľa § 218 ods. 1
písm.c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,
proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.
V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania
proti žalovanému 1/, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloženie
povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1
O.s.p.). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu službu,
ktorú poskytol žalobcovi vypracovaním vyjadrenia z 13.4.2012 k dovolaniu žalovaného 1/
(§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1, 8 tejto
vyhlášky vo výške 61,41 € (41,49 + 9,96 + 9,96), čo s náhradou výdavkov za miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výšky 1/100 výpočtového základu [§ 1 ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky (7,63 €)] a 20 % DPH predstavuje spolu 82,85 €, žalobca si
však uplatnil trovy iba vo výške 79,58 €, preto mu priznal trovy dovolacieho konania iba v sume 79,58 €.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. septembra 2013
JUDr. Jozef Kolcun, v.r.
Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová predseda senátu