2 Cdo 366/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : J. D., bývajúci v K., zastúpený Advokátskou kanceláriou J., so sídlom v K., proti žalovaným : 1/ P.,

zastúpený P., so sídlom v P., 2/ S., zastúpený X., 3/ M., zastúpený Advokátska kancelária

B., o ochranu osobnosti, vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 42 C 68/2009, o dovolaní žalovaného 1/ proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo 14. decembra 2011

sp. zn. 11 Co 286/2010

t a k t o :

Dovolanie žalovaného 1/ o d m i e t a.

Žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi trovy dovolacieho konania, ktoré tvoria

trovy právneho zastúpenia v sume 79,58 € do rúk alebo na účet Advokátska kancelária J. do

troch dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice II rozsudkom z 8. júla 2010 č.k. 42 C 68/2009-219 uložil

žalovanému 1/   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   v   denníku   K.   uverejniť

ospravedlnenie v znení ako je uvedené v petite výroku a návrh proti žalovanému 1/  

na zaplatenie 33 194 € vylúčil na samostatné konanie. Žalovanému 2/ uložil povinnosť  

do troch dní od právoplatnosti rozsudku v týždenníku P. uverejniť ospravedlnenie v   znení

tak,   ako   je   uvedené   v   petite   rozsudku   a   návrh   na   zaplatenie   99 582   €   vylúčil  

na samostatné konanie. Žalovanému 3/ uložil do troch dní od právoplatnosti rozsudku

odvysielať bezprostredne pred hlavnou spravodajskou reláciou TV J. televíznymi novinami

vo štvrtok zvukové a textové ospravedlnenie, ktoré bude nahlas prečítané a súčasne jeho text

bude zobrazovaný na modrej ploche bielymi písmenami s textom, ktorý je uvedený v petite

rozhodnutia a zároveň návrh na zaplatenie 33 194 € vylúčil na samostatné konanie.

Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Uložil žalovanému 1/ zaplatiť na účet prvostupňového súdu sumu 10,20 €, žalovaným 2/, 3/ každému po 110,20 €, to všetko  

do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

V odôvodnení rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že v prejednávanom prípade žalobca

vyvodzoval neoprávnený zásah do svojich práv chránených § 11 a nasl. Občianskeho

zákonníka z výrokov obsiahnutých v citovaných príspevkoch. Išlo rôznym spôsobom  

o uvedenú informáciu, že žalobca dňa 8.10.2002 spôsobil dopravnú nehodu pod vplyvom

alkoholu. Súd sa preto zaoberal otázkou, či uvedené výroky boli neoprávnenými zásahmi a či

sú objektívne spôsobilé narušiť fyzickú a morálnu integritu osobnosti žalobcu ako celku. Pri

posúdení pravdivosti predmetného tvrdenia, že žalobca spôsobil dopravnú nehodu pod

vplyvom alkoholu súd vychádzal z dôkazov pred ním vykonaných, lebo v tejto otázke nebolo

vydané právoplatné rozhodnutie v trestnom, či priestupkovom konaní. Ako vyplynulo  

zo záverov znaleckého posudku č. 3/10, či bol žalobca v čase nehody pod vplyvom alkoholu,

nie je možné na základe existujúcich informácií dospieť. Takáto možnosť však vylúčená

nebola, no rovnako nie je vylúčená ani možnosť, že žalobca v čase dopravnej nehody pod

vplyvom alkoholu nebol a ten použil až po jej spáchaní. Takáto konštrukcia (a tvrdenie

žalobcu o čase a množstve požitia alkoholického nápoja) je v súlade s existujúcimi

výsledkami oboch dychových skúšok. Tvrdenú skutočnosť, že žalobca spáchal dopravnú

nehodu opitý nepotvrdil ani P. A. Ten svoje tvrdenia o opitosti žalobcu vzťahoval na jeho stav, v akom ho po príchode z Bratislavy na benzínku pri Nitre spolu s J. K. našli. V konaní

bolo preukázané, že žalobca požil alkoholické nápoje na pracovnom stretnutí v Trenčianskych

Tepliciach, že tento priestupok bol predmetom mimoriadnej porady ÚISPZ zo dňa 8.10.2002,

že na základe lekárskeho predpisu disponoval hypnotikami a že bol v dňoch 10.10.2002 až

7.12.2002 liečený O.. Tieto skutočnosti nemajú však takú dôkaznú hodnotu, aby z nich bolo

možné dospieť k záveru, že žalobca dňa 8.10.2002 spôsobil dopravnú nehodu pod vplyvom

alkoholu. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania preto dospel k záveru, že predmetné

tvrdenia žalovaných nie sú pravdivé, v dôsledku čoho predstavujú zásah neoprávnený.

Každý zo žalovaných prezentoval tvrdenia o spáchaní dopravnej nehody pod vplyvom

alkoholu ako fakt, ako skutočnosť, pričom ani v čase uverejňovania správ ani dnes nebolo

preukázané, že žalobca mal v čase dopravnej nehody v krvi 3,04 ‰ alkoholu. Podľa názoru

súdu ide o neoprávnený zásah, lebo bol nepravdivý. Ako taký bol teda spôsobilý vyvolať

ujmu spočívajúcu v ohrození dobrého mena cti a dôstojnosti žalobcu. Preto sa žalovaní

nemôžu s úspechom ubrániť – zbaviť zodpovednosti ani ďalšou namietanou skutočnosťou,

a to, že šírili difamujúce údaje, ktoré iba počuli a tie reprodukovali, pokiaľ v konaní nepreukázali, že tieto šírené údaje difamujúcej povahy sú pravdivé. Tu je vždy potrebné

prihliadať aj k publicistickej činnosti vydavateľa a k jeho podielu a zodpovednosti za

obsah uverejňovaných príspevkov. V tejto súvislosti poukázal na to, že v predmetných

príspevkoch boli uverejnené aj iné tvrdenia, ktorých nepravdivosť v konaní vyšla najavo, aj

keď voči týmto sa žalobca ochrany nedomáhal. Konkrétne išlo o výroky v K., ktorý vo

svojom príspevku (10.10.2002) uviedol, že žalobca už nie je príslušníkom polície, čo mal

potvrdiť A.., a že o okolnostiach porady v Trenčianskych Tepliciach informoval ich denník

K.. Tiež televízia J. informovala, že žalobca po rozhovore s K. 8.10.2002 už vedel, že nebude

policajtom. Médiá majú veľký vplyv na spoločenský život a preto podľa názoru súdu nie je

možné akceptovať skutočnosť, kedy by uverejňovaním poloprávd, ktoré sú prezentované ako

fakty a nie hodnotiace úsudky, došlo k tomu, že bude vytvorený iný obraz reality, než

v skutočnosti je. Uverejnenie nepravdy nie je možné ospravedlniť, a to ničím. Dospel

k záveru, že návrh žalobcu v časti, aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie podľa

ustanovenia § 13 ods. 1 OZ je dôvodný. Preto uložil žalovaným 1/ až 3/ ospravedlniť sa

žalobcovi v znení, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku. Ide o rovnaký spôsob,

akým došlo k porušeniu práv žalobcu a preto je podľa jeho názoru primeraný. Návrh   na   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v   peniazoch   v   zmysle   § 13   ods. 2   a   3   OZ   vylúčil  

na samostatné konanie. Aj keď ide o nároky z toho istého porušenia, podmienky pre jeho

priznanie sú rôzne. Zatiaľ čo pre priznanie primeraného zadosťučinenia, v predmetnom

prípade ospravedlnenia stačí zistenie, že zásah (tvrdenia) boli spôsobilé ohroziť chránené

právo žalobcu, kedy je dokazovanie zamerané na neoprávnenosť zásahu. Pre priznanie

nemajetkovej ujmy platia iné kritériá, že primerané zadosťučinenie nepostačuje a že práva

boli aj porušené, a to v značnej miere. V tomto štádiu konania je dokazovanie zamerané už na

iné skutočnosti a okolnosti. V prejednávanom prípade sa súdu čiastočne rozhodnutie javí ako

hospodárne z hľadiska vedenia ďalšieho dokazovania.

Krajský   súd   v   Košiciach   (na   odvolanie   žalobcu   a   žalovaných)   rozsudkom  

zo 14. decembra 2011 č.k. 11 Co 286/2010-302 odmietol odvolania proti výrokom o vylúčení

návrhov   proti   žalovaným   1/,   2/   a   3/   na   samostatné   konanie.   Potvrdil   rozsudok  

vo vyhovujúcich výrokoch vo veci samej proti žalovaným 1/, 2/. Zrušil rozsudok vo výroku,

ktorým bolo vyhovené žalobe proti žalovanému 3/, vo výroku o trovách konania vo vzťahu

medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/ a 3/, ako aj vo výrokoch o trovách štátu a v rozsahu

zrušenia vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia

sa odvolací súd stotožnil so správnymi skutkovými a právnymi závermi, ku ktorým dospel súd prvého stupňa vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanými 1/, 2/, ako aj s dôvodmi

napadnutého rozsudku vo vzťahu medzi týmito účastníkmi, na ktoré v celom rozsahu

poukázal. Uviedol, že súd prvého stupňa úplne a správne zistil skutkový stav veci, v konaní

postupoval v súlade s procesným predpisom O.s.p. a vykonal dôkazy v súlade s § 120 ods. 1

O.s.p., ktoré boli potrebné a nevyhnutné pre zistenie právne významných skutočností

a rozhodnutie vo veci (o nároku na poskytnutie primeraného zadosťučinenia), vzal do úvahy

všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli

počas konania najavo a vykonané dôkazy správne vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich  

z § 132 a nasl. O.s.p. vo vzťahu k uplatnenému nároku proti žalovaným 1/, 2/ o poskytnutí

morálneho zadosťučinenia verejným ospravedlnením v tlači, ktorý posúdil podľa správnych

ustanovení právnych predpisov (§ 11 a § 13 ods. 1 OZ) a tieto aj správne vyložil a aplikoval

na zistený skutkový stav. Dospel k správnemu záveru, že obsahom žalovanými zverejnených

článkov   v   denníku K.   v   dňoch   9.10.2002,   10.10.2002,   18.10.2002,   22.10.2003  

a v týždenníku P. v dňoch 21.10.2002 a 28.10.2002, v ktorých bola uvedená nepravdivá, resp.

pravdu skresľujúca informácia o tom, že žalobca dopravnú nehodu dňa 8.10.2002 spôsobil

pod vplyvom alkoholu (s vyše 3 ‰ alkoholu v krvi), bola objektívne spôsobilá vyvolať

nemajetkovú ujmu v osobnostnej sfére žalobcu a došlo týmto tvrdením k   neoprávnenému

zásahu do chránených a osobnostných práv žalobcu, najmä osobnej a profesionálnej cti a dôstojnosti. V posudzovanom prípade aj podľa názoru odvolacieho súdu sú splnené zákonné

predpoklady zodpovednosti žalovaných za tento neoprávnený zásah podľa § 11 a nasl. OZ

a pre uloženie sankcie žalovaným poskytnutím morálnej satisfakcie žalobcovi podľa § 13

ods. 1 Občianskeho zákonníka formou ospravedlnenia zverejneného v tlači, ktorá zodpovedá

spôsobu, akým došlo k neoprávnenému zásahu a jeho primeraným právnym prostriedkom

požadovanej ochrany. Žalovaní 1/, 2/ (ďalej len žalovaní) podané odvolania odôvodnili

odvolacími dôvodmi podľa § 205 ods. 2 písm.a/, b/, c/, d/ a f/ O.s.p. Skutočnosti, ktoré

žalovaní v odvolaniach uviedli však nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, lebo nespochybňujú

správnosť skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvého stupňa vo vzťahu

medzi nimi a žalobcom a neumožňujú ani záver, že by v konaní došlo k vadám, ktoré mali  

za následok nesprávne rozhodnutie, preto odvolania žalovaných 1/, 2/ nemožno považovať  

za opodstatnené a nimi uplatnené odvolacie dôvody nie sú v prejednávanej veci dané.

Nestotožnil sa s názorom žalovaných, že zverejnením informácie (tvrdenia) obsiahnuté

v sporných článkoch v denníku K. a v týždenníku P. o tom, že žalobca dopravnú nehodu dňa

8.10.2002 spôsobil pod vplyvom alkoholu s obsahom vyše 3 ‰ alkoholu v krvi nedošlo

k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, a že uloženie občianskoprávnej

sankcie v danom prípade je protiústavným obmedzením ich práva na slobodu prejavu

a informovanie verejnosti, lebo šírili informácie o otázkach vážneho verejného záujmu,

získané z oficiálneho zdroja od orgánov verejnej moci a pri zverejnení postupovali v súlade so

zákonom a tzv. novinárskou etikou. Žalobca bol v čase uverejnenia sporných článkov

verejným činiteľom (riaditeľom Inšpekčného odboru Košice, Úradu inšpekčnej služby PZ

Ministerstva vnútra SR), teda osobou tzv. verejného záujmu, u ktorej sú hranice   prijateľnej

kritiky   širšie   ako   u   súkromnej   osoby,   však   ani   táto   skutočnosť nespochybňuje vecnú

správnosť napadnutého rozsudku, lebo aj takáto osoba má právo na ochranu svojej cti

a dôstojnosti pred neoprávnenými zásahmi a právo na to, aby novinári nezverejňovali o nej

nepravdivé, či pravdu skresľujúce informácie, ktoré pôsobia znevažujúco a sú objektívne

spôsobilé vyvolať ujmu na cti a vážnosti verejne činnej osoby v očiach ostatných   ľudí.

Sloboda prejavu, vrátane práva kritizovať musí mať v demokratickej spoločnosti svoje

hranice, nesmie vybočovať z medzí nutných k dosiahnutiu sledovaného legitímneho cieľa.

Každý vydavateľ periodickej tlače musí pred uverejnením údajov, resp. kritiky   vždy

zvažovať, či zverejnením údajov o fyzickej osobe nedôjde k zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti a nesmie zverejňovať nepravdivé, či pravdu skresľujúce údaje, ktoré

sú objektívne spôsobilé zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti, alebo neprípustnú

(neoprávnenú) kritiku fyzickej osoby a to ani v prípade osôb tzv. verejného záujmu.

Povinnosťou žalovaných ako pôvodcov zásahu v konaní preukázať pravdivosť spornej

informácie nimi zverejnenej v tlači o tom, že žalobca dňa 8.10.2002 spôsobil dopravnú

nehodu pod vplyvom alkoholu s obsahom alkoholu 3,04 ‰ v krvi. Podľa názoru odvolacieho

súdu žalovaní dôkazné bremeno na preukázanie pravdivosti tohto tvrdenia neuniesli

a nezbavili sa preto svojej zodpovednosti za neoprávnený zásah do osobnostných práv

žalobcu. Nebolo v konaní preukázané, že by táto informácia im mala byť poskytnutá

hovorcom Úradu inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR, keďže svedok P. A.. vo svojej

výpovedi jednoznačne a bez pochybností nepotvrdil, že informáciu s takýmto obsahom

médiám poskytol. V článkoch uverejnených žalovaným 2/ v týždenníku P. vo vzťahu

k žalobcovi boli navyše použité prehnané a neadekvátne výrazy a formulácie výslovne

označujúce žalobcu za opilca a alkoholika, z ktorých vyplýva úmysel ho znevážiť či uraziť

„D. na mol ožratý havaroval“, „Spitý pod obraz boží“, „D. delirická jazda“ a ďalšie, ku

ktorým žalovaný 2/ nebol oprávnený ani v záujme sledovaného cieľa, teda informovania

verejnosti vo veci vážneho verejného záujmu (o téme alkohol za   volantom   u   príslušníkov policajného   zboru),   čím   zverejnené   články   presiahli   mieru primeranosti a dovolenosti

hodnotiacich úsudkov a použitých výrazových prostriedkov, ktoré už v demokratickej

spoločnosti nemožno tolerovať. So zreteľom na uvedené je obmedzenie slobody prejavu

žalovaných uložením občianskoprávnej sankcie podľa § 13 ods. 1 OZ poskytnutím morálnej

satisfakcie   žalobcovi   (verejným   ospravedlnením   v   tlači)   aj   podľa názoru odvolacieho

súdu zlučiteľné s požiadavkou čl. 10 ods. 2 Dohovoru a nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti, lebo je v záujme legitímneho cieľa, ktorým je ochrana osobnosti práv žalobcu

v zmysle § 11 a nasl. OZ, čl. 19 Ústavy SR a čl. 10 ods. 1 Listiny. Z uvedených dôvodov

potvrdil napadnutý rozsudok vo výrokoch vo veci samej, ktorými bolo vyhovené žalobe proti

žalovaným 1/, 2/ ako vecne správny.

Neboli však splnené podmienky na potvrdenie ani na zmenu rozsudku vo výroku, ktorým

bolo vyhovené žalobe proti žalovanému 3/. Žalovaný 3/ v odvolaní dôvodne namieta, že súd

prvého stupňa pri odôvodnení rozsudku vo vzťahu k nemu nerešpektoval zásady vyplývajúce

z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., predovšetkým pokiaľ mu uložil povinnosť odvysielať

ospravedlnenie i za (nepravdivé) tvrdenie, že žalobca mal s alkoholom problémy dlhší čas.  

Vo vzťahu k tomuto tvrdeniu z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je vôbec zrejmé, či sa

súd zaoberal pravdivosťou tohto tvrdenia (zverejnené informácie) a z ktorých dôkazov

vychádzal pri rozhodnutí o tejto časti uplatneného nároku, k akým skutkovým a právnym

záverom dospel, ako sa vysporiadal s námietkami žalovaného 3/, a na základe ktorých

dôkazov a akých úvah dospel k záveru povinnosti žalovaného 3/ verejne sa ospravedlniť

žalobcovi (odvysielať ospravedlnenie) aj za uvedené skutkové tvrdenie, preto je rozsudok  

v   tejto časti nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Preto musel byť rozsudok  

vo vyhovujúcom výroku proti žalovanému 3/ zrušený. Odvolací súd zrušil napadnutý

rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm.f/ a h/ ods. 2 aj vo výroku o trovách konania a vo výroku

o trovách štátu a v tejto časti vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (nové

rozhodnutie) aj vo vzťahu k týmto výrokom.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný 1/, ktorý

prípustnosť   dovolania   odvodzoval   z   ustanovenia § 237   písm.f/   O.s.p.   a   dôvodnosť

z ustanovenia § 241 ods. 2 písm.a/, c/ O.s.p. Navrhol zmeniť rozsudok odvolacieho súdu tak,

že žalobu zo dňa 6.2.2004 zamieta, prípadne zrušiť rozsudok odvolacieho súdu a vec mu

vrátiť na ďalšie konanie a priznať náhradu trov dovolacieho konania. Má za to, že rozhodnutie

súdu   je   v   časti,   ktorá   nadobudla   právoplatnosť   nesprávne   z   dôvodu,   že   vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie má i procesné vady a súd taktiež dospel   k   rozhodnutiu   na   základe   vykonaných   dôkazov   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam.

Rozhodnutie súdu podľa jeho názoru dokonca vykazuje známky rezignácie na spravodlivosť.

Neakceptuje ani samotný obsah súdneho spisu a tam uložené dokumenty. Súd teda v tejto

časti vec uzavrel svojvoľne a nie na základe vykonaného dokazovania. Taktiež má za to, že

súd nesprávne procesne o veci rozhodol, keď rozhodol o ospravedlnení a o náhrade

nemajetkovej ujmy by mal rozhodnúť v samostatnom konaní. Takýto postup zákon

neumožňuje a je výslovne vylúčený v konaní o ochranu osobnosti, keďže v prípade, že by bol

súd v časti ospravedlnenia žalobu zamietol, nemohol by už ani konať o vylúčenej časti.

Hmotnoprávny predpis upravujúci predmetnú problematiku, teda ustanovenie § 11, no najmä  

§ 13 ods. 2 OZ takýto postup neumožňuje a v tejto časti odkazuje i na súdnu prax a judikatúru

súdov vyššieho stupňa. Namietal, že vykonanie dôkazov na prípadnom vylúčenom či

samostatnom konaní, by už bolo i v rozpore s ustanovením § 118a Občianskeho zákonníka  

a došlo by k hrubému narušeniu zásady rovnosti účastníkov a kontradiktórneho procesu.

Takýmto postupom, teda umožnením vykonania ďalšieho dokazovania vo veci po tom, čo

žalobca nemal ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania, došlo i k porušeniu ich ústavných

práv – odňatiu možnosti konať pred súdom. Súd v časti, v ktorej žalobe vyhovel vychádzal pri

rozhodnutí z nesprávneho právneho posúdenia veci. K tvrdenému zásahu do práv žalobcu

nedošlo, keďže to preukazuje obsah vykonaného dokazovania, účastnícka výpoveď žalobcu a výpovede svedkov. Dôkazné bremeno žalobca v konaní neuniesol. Za tejto situácie je

uloženie občianskoprávnej sankcie protiústavným obmedzením práva na slobodu prejavu.

Žalobca navrhol dovolanie žalovaného 1/ odmietnuť a priznať mu trovy dovolacieho

konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený advokátom (§ 241  

ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) skúmal, či

dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu (druhý

výrok rozsudku odvolacieho súdu „potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcich výrokoch vo veci

samej proti žalovaným 1/, 2/“). Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. je dovolanie prípustné proti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa § 238  

ods. 3 O.s.p je dovolanie prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku

svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4 O.s.p.

Dovolaním žalovaného 1/ nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu  

(§ 238 ods. 1 O.s.p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil

právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§ 238 ods. 2 O.s.p.). Napadnutý rozsudok nie je

ani rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O.s.p. Prípustnosť dovolania žalovaného 1/ preto

z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

So zreteľom na § 242 ods. 1 O.s.p. dovolací súd (ex offo) skúmal, či v konaní nedošlo

k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo  

vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemá

spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemá procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už

prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,  

f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát.

Dovolateľ procesné vady konania v zmysle § 237 písm.a/ až e/ a g/ O.s.p. nenamietal

a žiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo. Prípustnosť dovolania

žalovaného 1/ preto z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mal

odvolací súd dopustiť, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom súdu nebola

dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. sa rozumie

procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých

procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté

procesnou vadou znemožňujúcou žalovanému 1/ realizáciu jeho procesných práv.

Dovolateľ namieta, že k odňatiu možnosti konať pred súdom došlo tým, že súd dospel

k rozhodnutiu na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam.

Na námietku dovolateľa spochybňujúcu správnosť zistenia skutkových záverov

nižších súdov, či nedostatočné zistenie skutkového stavu veci, možno uviesť len to, že

v zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p., dôvodom dovolania nemôže byť samo osebe

nesprávne skutkové zistenie. Dovolanie totiž nie je „ďalším“ odvolaním, ale je mimoriadnym

opravným prostriedkom určeným na nápravu len výslovne uvedených procesných (§ 241  

ods. 2 písm.a/ a b/ O.s.p.) a hmotnoprávnych (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.) vád. Preto sa

dovolaním nemožno úspešne domáhať ako revízie skutkových zistení urobených súdmi

prvého a druhého stupňa, tak ani prieskumom nimi vykonaného dokazovania.

Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred súdom prvého stupňa a jeho skutkové

závery je oprávnený dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd, ktorý za tým účelom môže

vykonávať dokazovanie (§ 213 O.s.p.). Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou,

v ktorej by mohol preskúmavať akékoľvek rozhodnutie súdu druhého stupňa. Preskúmavať

správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením veci,

nemôže dovolací súd už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho prehodnocovať

vykonané dôkazy, pretože – na rozdiel od súdu prvého stupňa, odvolacieho súdu – nemá

možnosť podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o dovolaní tieto dôkazy sám

vykonávať, ako je zrejmé z obmedzeného rozsahu dokazovania v dovolacom konaní podľa

ustanovenia § 243a ods. 2, in fine O.s.p. (arg. „dokazovanie však nevykonáva“).

Z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že konaním súdov nižších stupňov nedošlo

k odňatiu možnosti žalovaného 1/ konať pred súdom a tým i k namietanej vade podľa § 237

písm.f/ O.s.p.

Žalovaný 1/ ďalej namietal, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu spočíva  

na nesprávnom právom posúdení veci (§ 241 ods. 2 písm.c/ O.s.p.).

Právny posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne

závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym

posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu

aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych

skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je

síce relevantným dovolacím dôvodom, samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá

(nemá základ vo vade konania v zmysle § 237 O.s.p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

I keby tvrdenia žalovaného 1/ boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu

neposudzoval) nezakladali by ale prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. V dôsledku

toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne

interpretoval alebo či zo správnych skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery,

prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie bolo procesne prípustné (o taký prípad ale

v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na uvedené možno preto zhrnúť, že v danom prípade prípustnosť dovolania

nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O.s.p. a iné vady konania v zmysle § 237 O.s.p. neboli

dovolacím súdom zistené. Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaného 1/

v súlade s § 218 ods. 1 písm.c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie

smerujúce proti rozhodnutiu (druhý výrok rozsudku odvolacieho súdu „potvrdzuje rozsudok

vo vyhovujúcich výrokoch vo veci samej proti žalovaným 1/ a 2/“), proti ktorému je tento

opravný prostriedok neprípustný, odmietol. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho

konania nezaoberal sa napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej

správnosti.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnuté aj uznesenie odvolacieho súdu (prvý

výrok rozhodnutia odvolacieho súdu „odmieta odvolanie proti výrokom o vylúčení návrhov

proti žalovaným 1/, 2/ a 3/ na samostatné konanie“). V zmysle § 239 ods. 1 O.s.p. je

dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie

súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm.c/ O.s.p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie

je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti

rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109  

ods. 1 písm.c/ O.s.p.

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil  

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie  

po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na poklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní)

cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol žalovaný 1/ dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením odmietol

odvolanie do výrokov o vylúčení návrhov proti žalovaným 1/, 2/ a 3/ na samostatné konanie.

Dovolanie ale nesmeruje proti uzneseniam uvedeným v § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. Dovolanie

žalovaného 1/ preto podľa ustanovení § 239 ods. 1 a 2 O.s.p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania žalovaného 1/ by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy,

len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p.

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj uzneseniu), ak

a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia

nie je predmet konania významný ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných  

v § 237 O.s.p., možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne

neprípustné   (viď   napr.   R 117/1999,   R 34/1995   a   tiež   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu

Slovenskej republiky uverejnené v časopise Zo súdnej praxe pod č. 38/1998 a č. 23/1998). Pre

záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237 O.s.p. nie je významný subjektívny názor

účastníka   konania   tvrdiaceho,   že   došlo   k   vade   vymenovanej   v   tomto   ustanovení;

rozhodujúcim je zistenie, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Žalovaný 1/ procesné vady konania v zmysle § 237 písm.a/ až e/ a g/ O.s.p. netvrdil,

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

S prihliadnutím na obsah dovolania a v ňom vytýkané nesprávnosti, ktorých sa mali

dopustiť súdy oboch nižších stupňov, sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom

súdov nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm.f/ O.s.p.).

Odňatím možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm.f/ O.s.p. sa rozumie

procesne nesprávny postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých

procesných oprávnení účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok.

Dovolací súd z obsahu spisu nezistil, že by konanie pred súdmi nižších stupňov bolo

postihnuté procesnou vadou znemožňujúcou žalovanému 1/ realizáciu jeho procesných práv.

Dovolateľ namieta, že súdy nesprávne procesne o veci rozhodli, keď o nahradenie

nemajetkovej   ujmy   by   mali   rozhodnúť   v   samostatnom   konaní,   vykonanie   dôkazov  

na prípadnom vylúčenom či samostatnom konaní by už bolo aj v rozpore s ustanovením  

§ 118a Občianskeho zákonníka a došlo by k hrubému narušeniu zásady rovnosti účastníkov

kontradiktórneho procesu. Takýmto postupom, teda umožnením vykonania ďalšieho

dokazovania vo veci po tom, čo žalobca nemal ďalšie návrhy na vykonanie dokazovania,

došlo by i k porušeniu ich ústavných práv odňatím možnosti konať pred súdom.

Žalovaný 1/ neodôvodnene namieta správnosť odmietnutia jeho odvolania odvolacím

súdom proti tej časti rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým boli vylúčené návrhy proti

žalovaným 1/, 2/ a 3/ na samostatné konanie.

Podľa § 202 ods. 3 písm.a/ O.s.p. odvolanie nie je prípustné proti uzneseniu, ktorým sa

upravuje vedenie konania. Ktoré uznesenia iba upravujú vedenie konania zákon nevymenúva,

ani nevymedzuje žiadnymi znakmi. Považujú sa za ne uznesenia, ktoré nemajú vplyv  

na rozhodnutie vo veci samej, týkajú sa otázok, ktoré v záujme hospodárneho vedenia konania

vyžadujú rýchle riešenie, ale bez toho, aby odopretie možnosti odvolania mohlo byť na ujmu

práv účastníka alebo tretej osoby a súd nimi nie je viazaný, čo znamená, že ich možno zmeniť

bez toho, aby bolo možné podať odvolanie. Medzi uznesenia, ktorými sa upravuje vedenie

konania, sa zaraďujú napr. uznesenie o vylúčenie veci (tiež aj vzájomného návrhu)  

na samostatné konanie (§ 112).

Žalovaný 1/ v dovolaní neopodstatnene tvrdí, že odvolací súd nesprávne procesne  

vo veci rozhodol. Tvrdenia o vykonaní dôkazov na prípadnom vylúčenom či samostatnom

konaní, ktoré by boli v rozpore s ustanovením § 118a Občianskeho zákonníka a došlo by

k hrubému narušeniu zásady rovnosti účastníkov a kontradiktórneho procesu sú v predmetnej

veci právne bezpredmetné, tohto konania sa nedotýkajú a v žiadnom prípade týmto postupom

nedošlo k porušeniu ústavných práv žalovaného 1/, resp. odňatia možnosti konať pred súdom

tak, ako sa to snaží prezentovať vo svojom dovolaní.

Keďže prípustnosť dovolania žalovaného 1/ nemožno vyvodiť z ustanovení § 239

O.s.p. a neboli zistené ani vady konania v zmysle § 237 O.s.p., Najvyšší súd Slovenskej

republiky jeho dovolanie odmietol (proti výroku „odmieta odvolania proti výrokom

o vylúčení návrhov proti žalovaným 1/, 2/ a 3/ na samostatné konanie“) podľa § 218 ods. 1

písm.c/ O.s.p. v spojení s § 243b ods. 5 O.s.p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu,

proti ktorému je tento opravný prostriedok neprípustný.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov konania

proti žalovanému 1/, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

a § 142 ods. 1 O.s.p.). Úspešný účastník v dovolacom konaní podal návrh na uloženie

povinnosti nahradiť mu trovy tohto konania (§ 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1

O.s.p.). Dovolací súd mu priznal náhradu, ktorá spočíva v odmene advokáta za právnu službu,

ktorú poskytol žalobcovi vypracovaním vyjadrenia z 13.4.2012 k dovolaniu žalovaného 1/  

(§ 14 ods. 1 písm.b/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov  

za poskytovanie právnych služieb). Sadzbu tarifnej odmeny určil podľa § 10 ods. 1, 8 tejto

vyhlášky vo výške 61,41 € (41,49 + 9,96 + 9,96), čo s náhradou výdavkov za miestne

telekomunikačné výdavky a miestne prepravné vo výšky 1/100 výpočtového základu [§ 1   ods. 3 a § 16 ods. 3 tejto vyhlášky (7,63 €)] a 20 % DPH predstavuje spolu 82,85 €, žalobca si

však uplatnil trovy iba vo výške 79,58 €, preto mu priznal trovy dovolacieho konania iba v sume 79,58 €.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. septembra 2013  

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová   predseda senátu