2 Cdo 362/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : H., so sídlom v P., proti žalovanému : J. B., bývajúci v H., o zaplatenie 1 008,58 € s prísl., vedenej na

Okresnom súde Vranov nad Topľou pod sp. zn. 11 C 273/2011, o dovolaní žalobcu proti

uzneseniu Krajského súdu v Prešove z 10. júla 2012 sp. zn. 12 Co 59/2012

t a k t o :

Z r u š u j e   uznesenie Krajského súdu v Prešove z 10. júla 2012 sp. zn.  

12 Co 59/2012 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Vranov nad Topľou rozsudkom z 19. marca 2012 č.k. 11 C 273/2011-27

zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 706,88 € s úrokom z omeškania vo výške  

0,024 % denne zo sumy 706,88 € od 26.8.2009 do zaplatenia v pravidelných mesačných

splátkach vo výške 20 € mesačne splatných vždy do konca toho-ktorého mesiaca počnúc

mesiacom apríl 2012 do úplného vyrovnania celej dlžnej sumy pod následkom straty výhody

splátok. Žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Uložil žalovanému nahradiť žalobcovi trovy

konania vo výške 24 € za zaplatený súdny poplatok do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Vykonaným dokazovaním mal prvostupňový súd za preukázané, že medzi žalobcom  

a žalovaným bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere. Na základe tejto zmluvy

poskytol žalobca žalovanému finančné prostriedky vo výške 829,85 €. Žalobca vyplatil

uvedené finančné prostriedky žalovanému a žalovaný sa zaviazal poskytnutý úver žalobcovi

splatiť v 48 splátkach vo výške 34,26 € mesačne. Žalobca následne z dôvodu neplnenia si

zmluvnej povinnosti zo strany žalovaného, a   to neuhrádzaním pravidelných mesačných

splátok v zmysle obchodných podmienok, zosplatnil celý úver ku dňu 25.8.2009. Dňom

nasledujúcim po tomto dni, teda dňom 26.8.2009, žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie celej

jeho pohľadávky. Žalovaný mal žalobcovi uhradiť celkovo sumu 1 289,25 € pozostávajúcu z istiny úveru vo výške 829,85 € a úroku za obdobie 4 rokov vo výške 459,40 €. Súd mal   za preukázané, že žalovaný v prospech žalobcu realizoval úhrady celkovo vo výške 582,37 €.

Nakoľko postup žalobcu ohľadom započítania úhrad zo strany žalovaného na príslušenstvo

istiny – zmluvnej pokuty, považoval za rozpor s dobrými mravmi, započítal celú uhradenú

sumu na dlžnú sumu 1 289,25 €, a teda je žalovaný povinný žalobcovi uhradiť ešte sumu

706,88 €. V tejto časti považoval nárok žalobcu za dôvodný. Zvyšok uplatnenej pohľadávky

považoval za neopodstatnený. Dohodnutú zmluvnú pokutu vo výške 8 % z každej omeškanej

splátky alebo jej časti, s ktorou úhradou je klient v omeškaní dlhšie ako 7 dní spolu  

so zmluvnou pokutou vo výške 5 % z úveru, z ktorej hradením je klient v omeškaní v prípade

omeškania s úhradou splátky úveru, čo je dlhšie ako 6 mesiacov, súd vyhodnotil ako

neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto absolútne neplatnú s poukazom na § 53 ods. 4 OZ

v znení aktuálnom ku dňu uzavretia zmluvy. Ide totiž o neprimerané sankcie, ktoré znáša

spotrebiteľ. V predmetnej úverovej zmluve bol za to isté porušenie právnej povinnosti

(omeškanie so splátkami) dohodnutý niekoľkonásobný postih – úroky z omeškania, zmluvná

pokuta, náhrada škody. Tiež lehota splatnosti zmluvnej pokuty je veľmi krátka, takže

nepochybne ide o hrubú nerovnováhu v právach a povinnostiach dodávateľa a spotrebiteľa.

Pre úplnosť poukazuje, že nárok žalobcu na zaplatenie jednotlivých zmluvných pokút nemal

za preukázaný. Žalobca súdu dostatočne neosvedčil, za porušenia akých povinností   a na základe akých zmluvných dojednaní si dané zmluvné pokuty voči žalovanému vyúčtoval,

z akej sumy boli vyčíslené, podľa ktorých ustanovení a za aké obdobie. Vzhľadom na vyššie

uvedené skutočnosti preto žalobu v prevyšujúcej časti čo do sumy 301,70 € zamietol.  

Zo strany žalobcu z dôvodu neplnenia si zmluvných povinností zo strany žalovaného došlo

k zosplatneniu celého úveru ku dňu 25.8.2009. Žalovaný sa teda dňom nasledujúcim po tomto

dni, t.j. dňom 26.8.2009 dostal do omeškania s plnením peňažného záväzku a týmto dňom

vznikol žalobcovi nárok na úroky z omeškania z dlžnej sumy. Podľa zistenia súdu výška

základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej k prvému dňu omeškania

s plnením, t.j. ku dňu 26.8.2009 bola 1 % ročne. Výška úrokov z omeškania ku dňu 26.8.2009

bola teda 9 % ročne (8 % + 1 %). Žalobca si uplatnil nárok na úrok z omeškania vo výške

0,024 % denne z dlžnej sumy, čo ročne predstavuje 8,76 %. Súd preto priznal žalobcovi nárok

na úroky z omeškania v ním požadovanej výške 0,024 % denne zo sumy 706,88 €  

od 26.8.2009 do zaplatenia.

Proti rozsudku súdu prvého stupňa podal včas odvolanie žalobca s tým, že ho

odôvodní v lehote 20 dní. Následne podaním z 24.5.2012 žalobca písomne odôvodnil svoje

odvolanie zo dňa 4.5.2012.

Krajský súd v Prešove uznesením z 10. júla 2012 č.k. 12 Co 59/2012-55 odmietol

odvolanie žalobcu a nepriznal žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. V písomnom

odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého

stupňa v zákonnej 15-dňovej lehote, ktorá uplynula 4.5.2012, kedy v tento deň žalobca podal

odvolanie na poštový úrad. Odvolanie bolo podané bez odôvodnenia s tým, že toto odôvodní

v lehote 20 dní. Občiansky súdny poriadok v § 205 ods. 3 poukazuje na to, že rozsah, v akom

sa rozhodnutie napáda a dôvody môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

odvolania, t.j. do 4.5.2012. Keďže dôvody odvolania boli doručené súdu až po tejto lehote

28.5.2012, pričom boli napísané žalobcom dňa 24.5.2012, odvolací súd už nemohol  

z hľadiska § 205 ods. 3 O.s.p. prihliadať na dodatočné dôvody odvolania. V zmysle

ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. je odvolací súd rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Keďže v odvolaní nie sú uvedené žiadne dôvody odvolania a odvolací súd nemal možnosť  

z hľadiska vymedzenia právomoci žalobcu určiť, čo je predmetom odvolacieho konania

a dôvody tohto odvolania, s poukazom na ustanovenie § 218 ods. 1 písm.d/ O.s.p. odvolanie

odmietol.

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie žalobca, ktorého

prípustnosť odvodzoval z ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p., pretože v konaní pred odvolacím

súdom došlo k vade, ktorá mala za následok, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Poukázal na to, že doplnil svoje odvolanie o dôvody v zmysle ustanovenia § 205 ods. 1 O.s.p.,

t.j. predtým, ako o predmetnom odvolaní rozhodol Krajský súd v Prešove a preto je zrejmé, že

odvolací súd mu svojím rozhodnutím odňal možnosť konať pred súdom. Navrhol, aby

dovolací súd zrušil uznesenie odvolacieho súdu a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie

konanie.

Žalovaný sa písomne k dovolaniu žalobcu nevyjadril.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) riadne zastúpený (§ 241 ods. 1

O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p.), skúmal najskôr, či

tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa (§ 236

ods. 1 a nasl. O.s.p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu. Dovolanie proti uzneseniu je

prípustné, ak je ním napadnuté zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm.a/

O.s.p.) alebo ak odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru

Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm.b/ veta prvá O.s.p.).

Podľa § 239 ods. 2 O.s.p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu,

ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom

potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia  

na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho

rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej

republiky.

V danom prípade je dovolanie podané proti odmietajúcemu uzneseniu odvolacieho

súdu (odvolací súd odmietol odvolanie, ktoré nemá náležitosti podľa § 205 ods. 1, 2 O.s.p.).

Toto uznesenie nevykazuje znaky ani jedného z uznesení uvedených v ustanoveniach

uvedených vyššie, keďže sa nejedná ani o zmeňujúce ani o potvrdzujúce uznesenie

odvolacieho súdu, a nejde ani o uznesenie, ktorým by odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie stanoviska.

Prípustnosť dovolania preto podľa § 239 O.s.p. neprichádza do úvahy.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O.s.p.,

možno dovolaním napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie

z hľadiska § 239 O.s.p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta

druhá O.s.p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané

v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm.a/ až g/ O.s.p.,

dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto

zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu,

spôsobilosti byť účastníkom konania, či riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

absencie návrhu na začatie konania hoci bol podľa zákona potrebný, prípad odňatia možnosti

účastníkovi pred súdom konať alebo rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom

nesprávne obsadeným.

Vady konania v zmysle § 237 písm.a/ až e/ a g/ O.s.p. neboli v dovolacom konaní

namietané a v dovolacom konaní nevyšli najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto

ustanovení nemožno vyvodiť.

So zreteľom na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na posúdenie, či

konanie nie je zaťažené vadou uvedenou v § 237 písm.f/ O.s.p. V zmysle tohto ustanovenia je

dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania

postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom sa

rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv

(napr. právo zúčastniť sa na pojednávaní, vyjadrovať sa k veci, navrhovať dôkazy a pod.).

V zmysle konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky má znaky

odňatia možnosti pred súdom konať tiež procesný postup odvolacieho súdu, ktorý odmietne

odvolanie bez splnenia podmienok uvedených v § 218 ods. 1 O.s.p. (R 23/1994).

Podstata znemožnenia realizácie procesných práv účastníka tu spočíva v odňatí

možnosti domôcť sa zákonom predpísaným spôsobom (podaním odvolania) preskúmania

vecnej správnosti odvolaním napadnutého rozhodnutia z (neexistujúceho) dôvodu, ktorý má

základ v opravnom prostriedku (konkrétne v tom, že odvolanie nemá predpísané náležitosti alebo bolo podané po uplynutí odvolacej lehoty alebo neoprávnenou osobou alebo proti

rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom nemožno napadnúť). Pri tomto vadnom

procesnom postupe sa odvolací súd bez zákonného podkladu odmietne zaoberať odvolaním,

jeho opodstatnenosťou a v ňom uvádzanými odvolacími dôvodmi.

Podľa § 205 ods. 1 O.s.p. v odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42

ods. 3) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu a z akých dôvodov sa toto

rozhodnutie napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny

a čoho sa odvolateľ domáha.

Podľa § 205 ods. 3 O.s.p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania

môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.

Uplynutím lehoty na podanie odvolania zaniká možnosť odvolateľa nielen

modifikovať rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania, ktoré

určuje § 205 ods. 2 O.s.p. Zákon však nerieši situáciu pre prípad, ak odvolanie nemá

náležitosti podľa § 205 ods. 1 O.s.p., a teda aké právne dôsledky má odstránenie vád

odvolania (doplnenie dôvodov) odvolateľom, až po uplynutí odvolacej lehoty, avšak pred rozhodnutím odvolacieho súdu o odvolaní. Lehota, do ktorej môže odvolateľ rozširovať

dôvody odvolania, sa vzťahuje na také odvolanie, ktoré má všetky zákonom požadované

náležitosti. Táto lehota ale nedopadá na povinnosť súdu dbať o odstránenie vád odvolania

a ustanovenie § 205 ods. 3 O.s.p. ani neurčuje lehotu, v ktorej má odvolateľ možnosť

odstrániť vady podaného opravného prostriedku. Pokiaľ sa v odvolaní vyskytnú vady, je

povinnosťou súdu vyzvať odvolateľa na ich odstránenie, pričom lehotu na odstránenie vád

určuje vo výzve súd (§ 43 ods. 1 O.s.p.), a neustanovuje ju samotné plynutie odvolacej lehoty.

Ak k doplneniu vadného odvolania dôjde do rozhodnutia odvolacieho súdu, je právne

významné, že v čase jeho rozhodovania (§ 154 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 2 O.s.p.) je vada

odstránená. Pritom je irelevantné, že k jej odstráneniu došlo až po uplynutí 15-dňovej lehoty

na odvolanie (porovnaj J. Krajčo a   kol. Občiansky súdny poriadok, Komentár,

V. aktualizované vydanie, Eurounion, Bratislava 2010, str. 823, tiež rozhodnutie uverejnené

v časopise Zo súdnej praxe pod č. 53/2006 a č. 25/2009).

V prejednávanej veci bol prvostupňový rozsudok doručený žalobcovi 19. apríla 2012.

Žalobca ho napadol odvolaním podaným na pošte Piešťany dňa 4. mája 2012, teda  

v 15-dňovej lehote, avšak bez bližšej obsahovej konkretizácie odvolacích dôvodov. Dôvody

odvolania potom špecifikoval podaním z 24. mája 2012, plniac svoj prísľub v odvolaní, že

podrobné dôvody odvolania uvedie v osobitnom podaní. Urobil tak síce po uplynutí odvolacej

lehoty, čo je však právne bez významu, pretože k ich doplneniu došlo do rozhodnutia

odvolacieho súdu, t.j. do 10. júla 2012.

Rozhodnutie odvolacieho súdu naostatok opomína ustanovenie § 209 ods. 1, § 211  

ods. 1 prvá veta a § 218 ods. 1 písm.d/ O.s.p. v znení od 15. októbra 2008. Ak odvolanie nemá

náležitosti uvedené v § 205 ods. 1, 2 O.s.p., možno ho odmietnuť, len ak odvolací súd nemôže

pre nedostatok týchto náležitostí postupovať v opravnom konaní tak, ako mu ukladá zákon,

t.j. prejednať ho a rozhodnúť o ňom a zároveň ten, kto odvolanie podal, bol súdom prvého

stupňa (§ 209 ods. 1 O.s.p.) alebo odvolacím súdom (§ 211 ods. 1 O.s.p.) vyzvaný a správne

poučený o tom, ako má chýbajúce náležitosti doplniť. Je zrejmé, že súd plní svoju povinnosť

podľa § 209 ods. 1 a § 211 ods. 1 O.s.p. bez ohľadu na to, či odvolacia lehota už uplynula.

Žalobca teda dôvodne vytýka, že konanie a z neho pochádzajúce rozhodnutie

odvolacieho súdu má vadu podľa § 237 písm.f/ O.s.p.

So zreteľom na vadu, ktorá napĺňa skutkovú podstatu ustanovenia § 237 písm.f/ O.s.p.

dovolanie žalobcu je prípustné a zároveň je tiež dôvodné. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto dovolaním napadnuté uznesenie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie (§ 243b ods. 1 O.s.p.).

V novom rozhodnutí rozhodne súd aj o trovách dovolacieho konania (§ 243d ods. 1

O.s.p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. augusta 2013

  JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová