2 Cdo 360/2012

Najvyšší súd   Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: R., a. s. so sídlom G., IČO: X., právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. D. B., s. r. o., so sídlom U., proti povinnému: M. Š., nar. X., bytom D., o vymoženie sumy 28,88 eur s príslušenstvom,

vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 7Er/1046/2010, o dovolaní oprávneného proti

uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. mája 2011, č. k. 15CoE/118/2011-56, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania  

z a m i e t a .

Dovolanie   o d m i e t a.

Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e :

Súdnemu exekútorovi došiel dňa 24. novembra 2010 návrh oprávneného na vykonanie

exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok,

vydaný Arbitrážnym súdom Košice, so sídlom Alžbetina 41, Košice 040 01, IČO: 44 325 452,

z 8. marca 2010, sp. zn. 2C/776/2009, ktorým bola žalovanému M. Š. uložená povinnosť

zaplatiť žalobcovi R., a. s., sumu 28,88 eur s príslušenstvom.

Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Levice o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie.

Okresný súd Levice uznesením zo dňa 1. februára 2011 zamietol žiadosť súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej

činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“); § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka; § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom

konaní (ďalej len „ZoRK“); § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; § 52

ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2007, § 52 ods. 1, 2, § 53

ods. 1, 2, 4 písm. k/, ods. 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho   zákonníka v znení účinnom

od 1. januára 2008; čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1, 3 Smernice Rady 93/13/EHS

z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica

Rady 93/13/EHS“), rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27. júna 2000

Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, rozsudkom Súdneho dvora (ES)

vo veci C-168/05 zo dňa 26. októbra 2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil

Milenium Sl bod 38, rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4. júna 2009

Pannon GSM Zrt proti Erzsébet Sustikné Györfi bod 43.

Prvostupňový súd ďalej konštatoval, že v posudzovanej veci sa oprávnený domáhal

návrhom vykonania exekúcie zo dňa 22. novembra 2010 vymoženia sumy 28,88 eur

s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vydaný

Arbitrážnym súdom Košice, s. r. o., so sídlom Alžbetina 41, Košice 040 01, IČO: 44 325 452.

Uviedol, že rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený

v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého

druhu a neurčitého počtu. Zastal názor, že dojednanie rozhodcovskej doložky

v spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5

Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní

s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj

úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred

pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.

Poukázal tiež na okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval, je podnikateľský subjekt, obchodná spoločnosť, právnická osoba založená v

zmysle Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku.

Z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné

konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi

bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka

a tiež Smernice Rady 93/13/EHS.

Krajský súd v Nitre na odvolanie oprávneného uznesením z 31. mája 2011, č. k.

15CoE/118/2011-56 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 O. s. p.

potvrdil.

Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že dňa 3. decembra 2010 došla súdu prvého stupňa

žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu -

Rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice, sp. zn. 2C/776/2009 zo dňa 8. marca

2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. júna 2010 a vykonateľnosť dňa 29. júna 2010.

Následne po predložení kópie poistnej zmluvy č. 44438 00001 zo dňa 29. mája 2007 vrátane

Všeobecných poistných podmienok súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom

vydal napadnuté uznesenie.

Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav

a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj

správne odôvodnil. Nakoľko odvolací súd nezistil žiadne nesprávne posúdenie veci ani

v jednej oprávneným namietanej okolnosti, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil

s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2

O. s. p. sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti

dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.

K oprávneným namietaným skutočnostiam odvolací súd dodal, že v zmysle

ustanovenia § 45 ZoRK je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak,

ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45.

Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok

nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom.

Podľa ZoRK, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa

Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná

úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku

predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.

Ak sú v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené

podmienky na zastavenie exekúcie, potom by bolo nelogické, aby exekučný súd vydal

poverenie a až následne exekúciu zastavil.

Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol, že

bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom

a spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak

vyznieva v neprospech spotrebiteľa, a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach

a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola

individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad.

Odvolací súd sa nestotožnil s oprávneným namietanou individuálnosťou dojednania

rozhodcovskej doložky, nakoľko rozhodcovská doložka je súčasťou vopred pripraveného

formulára, ktorý oprávnený používa vo vzťahu k neurčitému počtu osôb. Okrem toho

pod ďalšími zmluvnými dojednaniami je uvedený aj bod 1, nielen bod 2 a uvedené

ustanovenie je tak skoncipované, že vôbec nie je z neho zrejmá skutočnosť, že by povinný

vyjadril s rozhodcovskou doložkou súhlas, či vôbec si uvedomil právne následky uvedeného

dojednania, a to i s ohľadom na písmo, ako aj štruktúru textu, ktorá je veľmi neprehľadná.

Zároveň odvolací súd nesúhlasil ani s tvrdením, že konanie pred rozhodcovským

súdom nevyznieva v neprospech spotrebiteľa, pretože neprospech okrem omnoho vyšších trov

konania videl aj v skutočnosti, že podmienkou prihliadania na odpor žalovaného je zaplatenie

poplatku za podanie odporu, ktorý je vo výške 70,-- eur, čím sa vlastne zhoršila možnosť

povinného brániť sa proti rozhodcovskému rozsudku, lebo je podmienená úhradou viac ako

dvojnásobnej sumy ako je predmet sporu.

Okrem iného dojednanou rozhodcovskou doložkou bolo spotrebiteľovi odňaté právo

zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka mu

bránila uplatniť a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa

rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv dodávateľom.

Vzhľadom k tomu, že rozhodcovská doložka je neprijateľná podmienka, je potrebné

na ňu aplikovať § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská

doložka ako neprijateľná podmienka je neplatná, a preto na základe takejto rozhodcovskej

doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať

predmetný exekučný titul, t. j. rozhodcovský rozsudok. Uvedený rozhodcovský rozsudok

nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, na základe čoho bolo dôvodné aplikovať ust.

§ 45 ods. 1, 2 ZoRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť v celosti.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom žiada zrušiť

rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,

lebo súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), lebo súd v exekučnom konaní nie je oprávnený skúmať (ne)prijateľnosť

rozhodcovskej doložky a nesmie ani preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia označeného

za exekučný titul; súdy odňali oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/

O. s. p.), a to tým, že súdy nenariadili vo veci pojednávanie, hoci súdy vykonávali

dokazovanie a tým neumožnili oprávnenému vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, čím súdy

odňali oprávnenému možnosť konať pred súdom, vyvrátiť alebo oslabiť právny názor, ktorý

je základom pre rozhodnutie oboch súdov. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal aj

na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 60/04. Oprávnený tiež

namieta, že súdy založili svoje rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241

ods. 2 písm. c/ O. s. p.), a to v otázkach exekučného prieskumu vykonávaného súdom

v zmysle § 45 ZoRK, ďalej individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky a jej

(ne)platnosti a dôvodnosti zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia

na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).

Oprávnený podaním doručeným Okresnému súdu Levice dňa 4. mája 2012 doplnil

právnu argumentáciu k dovolaniu, v ktorom uviedol, že rozhodnutie exekučného súdu je

nepreskúmateľné a arbitrárne, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.,

dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. a porušuje základné právo na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, a to tým, že uznesenie exekučného súdu neumožňuje preveriť správnosť postupu exekučného súdu metódou myšlienkovej verifikácie, teda

preskúmania sledu premís a logických záverov, ktoré viedli exekučný súd k názoru

o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.  

Procesným úkonom z 8. augusta 2012 oprávnený navrhol prerušiť konanie o jeho

dovolaní. Uviedol, že mu bolo doručené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky  

z 3. júla 2012, sp. zn. IV. ÚS 344/2012 o tom, že jeho ústavná sťažnosť, ktorú podal vo veci  

sp. zn. 6 Cdo 228/2011, bola prijatá na ďalšie konanie. Podľa oprávneného môže mať

konečné rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky význam aj pre predmetné

dovolacie konanie, čo podľa jeho názoru opodstatňuje prerušenie dovolacieho konania (§ 109

ods. 2 O. s. p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241

ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) najskôr

skúmal, či je dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania.

V zmysle § 243c O. s. p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia

o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92  

ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 2  

písm. c/ O. s. p. súd, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha

konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd

dal na takéto konanie podnet.

Vyššie citované ustanovenia upravujú tzv. fakultatívne prerušenie konania, v prípade

ktorého je na úvahe – v danom prípade dovolacieho – súdu, či konanie (ne)preruší. Najvyšší

súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho

konania vychádzal z toho, že samo podanie ústavnej sťažnosti v inej právnej veci, dokonca

ani jej prijatie Ústavným súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie nie je dôvodom,

so zreteľom na ktorý treba dovolacie konanie prerušiť. Ústavný súd Slovenskej republiky

môže, ale rovnako nemusí vyhovieť podanej ústavnej sťažnosti. Pritom Ústavný súd

Slovenskej republiky sám zastáva názor, že právne závery, vyplývajúce z jeho rozhodnutí

vo veciach individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa týkajú v podstate len týchto sťažností a nie sú v zásade globálne záväzné (neplnia funkciu

všeobecne záväzného aplikačného pravidla) pre rozhodovaciu prax všeobecných súdov (viď

uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. augusta 2012 sp. zn. I. ÚS 359/2012).

V tom zmysle ani rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.

IV. ÚS 344/2012, ktoré bude vydané, nemôže mať pre preskúmavanú vec účinky záväzného

aplikačného pravidla. Navyše, Ústavný súd Slovenskej republiky v skutkovo a právne

obdobnej veci toho istého oprávneného uznesením z 11. decembra 2012, sp. zn.

III. ÚS 595/2012 odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú; obdobne rozhodol

Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 19. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 264/2012.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh oprávneného

na prerušenie dovolacieho konania zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej skúmal, či dovolanie oprávneného smeruje

proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle

§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a) odvolací

súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie

stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým  

sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu  

na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.

Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho

súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil

vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území

Slovenskej republiky.

Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky

žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil

uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu

uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto

podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.

Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237

O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj

uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania

nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne

rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala

možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet

konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,

možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné

(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237

O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade

vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.

Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdil

a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto

z týchto ustanovení nevyplýva.

Oprávnený namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich

právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.).

V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych

vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1

O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy

v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).

Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá

má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť

a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu  

je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.

V danom prípade oprávnený procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.

nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať

v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im však, že v rozpore so zákonom preskúmavali

rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke a že bez zákonom zvereného oprávnenia

v exekučnom konaní skúmali existenciu (platnosť) rozhodcovskej zmluvy. Oprávnený teda

namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení

zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany

oprávneného o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú oprávnený

uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich

právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.

Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237  

písm. a/ O. s. p.) dostatočne nezohľadňuje, že ním napadnuté rozhodnutie bolo vydané

v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona

(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).

Vzhľadom na to dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že námietka

oprávneného o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je opodstatnená.

Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.

Podľa názoru oprávneného mu súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle

§ 237 písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto

ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa

účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia

účastníka občianskeho súdneho konania, priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv.

Oprávnený tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že

súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania, bez jeho účasti

a možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.

V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia

tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora

vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie, vydané v tomto štádiu

exekučného konania.

Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd

preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul

z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie

má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)

o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný

osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania

v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia  

na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie  

sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení

oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd

nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach  

§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne

osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia

podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie

na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.

Ak teda oprávnený vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.

f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jeho

neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola

oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení.

Oprávnený v dovolaní namietal aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému

súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže

vysloviť ani jej neplatnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky na podstatu a zmysel tejto

námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov

nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania, uvedenú v tomto

ustanovení, ide totiž tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky;

takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného

rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.

Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad

zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie

v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. V tejto

súvislosti sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s argumentmi, uvedenými

v odôvodneniach rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn.

2 Cdo 5/2012, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, sp. zn. 3 Cdo 167/2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011, sp.

zn. 5 Cdo 100/2012 a sp. zn. 6 Cdo 228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu

dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol

a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti

oprávneného pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalej zaoberal námietkou oprávneného, či

rozhodnutia súdov nižších stupňov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné (§ 237 písm. f/

O. s. p.). Po preskúmaní veci však dospel k záveru, že táto námietka oprávneného taktiež nie

je dôvodná.

Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj

na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení

rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa

špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994,

séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-

B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie

zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj

so zreteľom na obsah odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať

za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade

a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že oprávnený sa

s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).

Najvyšší súd Slovenskej republiky k námietkam oprávneného ohľadne nesprávneho

právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) dodáva, že právnym posúdením je

činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu

právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu

pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny

predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil

nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom,

samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle

§ 237 O. s p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).

Pre úplnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že oprávnený zaslal

prvostupňovému súdu aj podanie (podané na poštovú prepravu 30. apríla 2012 a doručené

súdu prvého stupňa 4. mája 2012), v ktorom doplnil dôvody dovolania zo 6. septembra 2011

(podané dňa 31. augusta 2012) o dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.

S poukazom na ust. § 240, § 241 a § 242 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky

na podanie doplňujúce dovolanie neprihliadal, nakoľko ho oprávnený podal necelých osem

mesiacov po uplynutí lehoty na podanie dovolania (uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo

právoplatnosť 1. augusta 2011, posledný deň na podanie dovolania teda bol 2. september

2011 pričom doplnenie bolo podané na poštovú prepravu 30. apríla 2012) a zároveň ním

rozširoval dôvody dovolania o dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktorý

v dovolaní podanom v lehote uplatnený nebol, čím došlo k rozšíreniu rozsahu, v ktorom

rozhodnutie odvolacieho súdu napáda. Na návrhy, ktoré sú podané po uplynutí lehoty

na dovolanie, či už prvostupňovému súdu, ktorý vo veci rozhodoval, pred predložením veci

dovolaciemu súdu alebo priamo dovolaciemu súdu, pri rozhodovaní už dovolací súd neprihliada.

Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania, tvrdených oprávneným (§ 237 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady

konania, vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie

oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.

V dovolacom konaní procesne úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov

konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods.

1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal povinnému

náhradu trov tohto konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho

konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.).

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3:0.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 12. júna 2013  

  JUDr. Darina Ličková, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová