2 Cdo 360/2012
Najvyšší súd Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného: R., a. s. so sídlom G., IČO: X., právne zastúpenému: Advokátska kancelária JUDr. D. B., s. r. o., so sídlom U., proti povinnému: M. Š., nar. X., bytom D., o vymoženie sumy 28,88 eur s príslušenstvom,
vedenej na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 7Er/1046/2010, o dovolaní oprávneného proti
uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 31. mája 2011, č. k. 15CoE/118/2011-56, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie dovolacieho konania
z a m i e t a .
Dovolanie o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Súdnemu exekútorovi došiel dňa 24. novembra 2010 návrh oprávneného na vykonanie
exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je k návrhu pripojený rozhodcovský rozsudok,
vydaný Arbitrážnym súdom Košice, so sídlom Alžbetina 41, Košice 040 01, IČO: 44 325 452,
z 8. marca 2010, sp. zn. 2C/776/2009, ktorým bola žalovanému M. Š. uložená povinnosť
zaplatiť žalobcovi R., a. s., sumu 28,88 eur s príslušenstvom.
Následne súdny exekútor požiadal Okresný súd Levice o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.
Okresný súd Levice uznesením zo dňa 1. februára 2011 zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 41 ods. 2 písm. d/, § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej
činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“); § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka; § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní (ďalej len „ZoRK“); § 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch; § 52
ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom do 31. decembra 2007, § 52 ods. 1, 2, § 53
ods. 1, 2, 4 písm. k/, ods. 5, § 54 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom
od 1. januára 2008; čl. 6 ods. 1, čl. 2 písm. a/, čl. 3 ods. 1, 3 Smernice Rady 93/13/EHS
z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica
Rady 93/13/EHS“), rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27. júna 2000
Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero, rozsudkom Súdneho dvora (ES)
vo veci C-168/05 zo dňa 26. októbra 2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil
Milenium Sl bod 38, rozsudkom Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4. júna 2009
Pannon GSM Zrt proti Erzsébet Sustikné Györfi bod 43.
Prvostupňový súd ďalej konštatoval, že v posudzovanej veci sa oprávnený domáhal
návrhom vykonania exekúcie zo dňa 22. novembra 2010 vymoženia sumy 28,88 eur
s príslušenstvom na podklade exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok, vydaný
Arbitrážnym súdom Košice, s. r. o., so sídlom Alžbetina 41, Košice 040 01, IČO: 44 325 452.
Uviedol, že rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený
v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého
druhu a neurčitého počtu. Zastal názor, že dojednanie rozhodcovskej doložky
v spotrebiteľskej zmluve je neprimeranou podmienkou, ktorá je v zmysle § 53 ods. 5
Občianskeho zákonníka neplatná. Svoj názor oprel o to, že spotrebiteľ sa v porovnaní
s dodávateľom nachádza v znevýhodnenom postavení, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ale aj
úroveň informovanosti, a táto situácia ho vedie k pristúpeniu na podmienky vopred
pripravené dodávateľom bez toho, aby mohol podstatným spôsobom ovplyvniť ich obsah.
Poukázal tiež na okolnosť, že zriaďovateľom rozhodcovského súdu, ktorý v predmetnej veci rozhodoval, je podnikateľský subjekt, obchodná spoločnosť, právnická osoba založená v
zmysle Obchodného zákonníka za účelom podnikania, ktorého cieľom je dosahovanie zisku.
Z vykonaného dokazovania dospel k záveru, že dojednanie rozhodcovskej doložky a následné
konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi
bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
a tiež Smernice Rady 93/13/EHS.
Krajský súd v Nitre na odvolanie oprávneného uznesením z 31. mája 2011, č. k.
15CoE/118/2011-56 uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne v zmysle § 219 O. s. p.
potvrdil.
Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že dňa 3. decembra 2010 došla súdu prvého stupňa
žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu -
Rozhodcovského rozsudku Arbitrážneho súdu Košice, sp. zn. 2C/776/2009 zo dňa 8. marca
2010, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 29. júna 2010 a vykonateľnosť dňa 29. júna 2010.
Následne po predložení kópie poistnej zmluvy č. 44438 00001 zo dňa 29. mája 2007 vrátane
Všeobecných poistných podmienok súd prvého stupňa obsadený vyšším súdnym úradníkom
vydal napadnuté uznesenie.
Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav
a z takto zisteného skutkového stavu urobil aj správny právny záver a svoje rozhodnutie aj
správne odôvodnil. Nakoľko odvolací súd nezistil žiadne nesprávne posúdenie veci ani
v jednej oprávneným namietanej okolnosti, odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil
s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2
O. s. p. sa v odôvodnení tohto rozhodnutia obmedzil iba na skonštatovanie správnosti
dôvodov napadnutého rozhodnutia bez toho, aby odvolací súd tieto dôvody opakoval.
K oprávneným namietaným skutočnostiam odvolací súd dodal, že v zmysle
ustanovenia § 45 ZoRK je exekučný súd oprávnený posudzovať rozhodcovský rozsudok tak,
ako keby právoplatný nebol a dáva mu právo posudzovať ho z hľadísk uvedených v § 45.
Exekučný súd je teda oprávnený a zároveň aj povinný posudzovať, či rozhodcovský rozsudok
nezaväzuje účastníka na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo
odporuje dobrým mravom.
Podľa ZoRK, ak bolo zistené, že povinný bol zaviazaný k plneniu, ktoré je právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, exekučný súd konanie zastaví a podľa
Exekučného poriadku, ak zistí rozpor exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne a až následne konanie zastaví. Zákonná
úprava teda dáva exekučnému súdu právo preveriť a vecne posúdiť rozhodcovský rozsudok aj z hľadiska, či plnenie uložené vo výrokovej časti rozsudku je dovolené a či zároveň nie je v rozpore s dobrými mravmi. Uvedené posudzuje exekučný súd ako predbežnú otázku
predtým, ako vydá poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie.
Ak sú v štádiu podania žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie splnené
podmienky na zastavenie exekúcie, potom by bolo nelogické, aby exekučný súd vydal
poverenie a až následne exekúciu zastavil.
Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uviedol, že
bez ohľadu na formu, ako aj znenie rozhodcovskej doložky uzatvorenej medzi dodávateľom
a spotrebiteľom je potrebné považovať rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku, ak
vyznieva v neprospech spotrebiteľa, a to vtedy, ak spôsobuje značnú nerovnováhu v právach
a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa a nebola
individuálne dojednaná, čo platí aj pre daný prípad.
Odvolací súd sa nestotožnil s oprávneným namietanou individuálnosťou dojednania
rozhodcovskej doložky, nakoľko rozhodcovská doložka je súčasťou vopred pripraveného
formulára, ktorý oprávnený používa vo vzťahu k neurčitému počtu osôb. Okrem toho
pod ďalšími zmluvnými dojednaniami je uvedený aj bod 1, nielen bod 2 a uvedené
ustanovenie je tak skoncipované, že vôbec nie je z neho zrejmá skutočnosť, že by povinný
vyjadril s rozhodcovskou doložkou súhlas, či vôbec si uvedomil právne následky uvedeného
dojednania, a to i s ohľadom na písmo, ako aj štruktúru textu, ktorá je veľmi neprehľadná.
Zároveň odvolací súd nesúhlasil ani s tvrdením, že konanie pred rozhodcovským
súdom nevyznieva v neprospech spotrebiteľa, pretože neprospech okrem omnoho vyšších trov
konania videl aj v skutočnosti, že podmienkou prihliadania na odpor žalovaného je zaplatenie
poplatku za podanie odporu, ktorý je vo výške 70,-- eur, čím sa vlastne zhoršila možnosť
povinného brániť sa proti rozhodcovskému rozsudku, lebo je podmienená úhradou viac ako
dvojnásobnej sumy ako je predmet sporu.
Okrem iného dojednanou rozhodcovskou doložkou bolo spotrebiteľovi odňaté právo
zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože rozhodcovská doložka mu
bránila uplatniť a domáhať sa svojho práva na všeobecnom súde a nútila ho podrobiť sa
rozhodnutiu, ktorým došlo k zneužitiu práv dodávateľom.
Vzhľadom k tomu, že rozhodcovská doložka je neprijateľná podmienka, je potrebné
na ňu aplikovať § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že rozhodcovská
doložka ako neprijateľná podmienka je neplatná, a preto na základe takejto rozhodcovskej
doložky rozhodcovský súd nemal ani právomoc rozhodovať spor účastníkov konania a vydať
predmetný exekučný titul, t. j. rozhodcovský rozsudok. Uvedený rozhodcovský rozsudok
nemôže byť podkladom pre vykonanie exekúcie, na základe čoho bolo dôvodné aplikovať ust.
§ 45 ods. 1, 2 ZoRK už v štádiu rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie a návrh na vykonanie exekúcie zamietnuť v celosti.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal oprávnený dovolanie, v ktorom žiada zrušiť
rozhodnutia súdov oboch nižších stupňov a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie,
lebo súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.), lebo súd v exekučnom konaní nie je oprávnený skúmať (ne)prijateľnosť
rozhodcovskej doložky a nesmie ani preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia označeného
za exekučný titul; súdy odňali oprávnenému možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/
O. s. p.), a to tým, že súdy nenariadili vo veci pojednávanie, hoci súdy vykonávali
dokazovanie a tým neumožnili oprávnenému vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, čím súdy
odňali oprávnenému možnosť konať pred súdom, vyvrátiť alebo oslabiť právny názor, ktorý
je základom pre rozhodnutie oboch súdov. Oprávnený v tejto súvislosti poukázal aj
na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 60/04. Oprávnený tiež
namieta, že súdy založili svoje rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241
ods. 2 písm. c/ O. s. p.), a to v otázkach exekučného prieskumu vykonávaného súdom
v zmysle § 45 ZoRK, ďalej individuálneho dojednania rozhodcovskej doložky a jej
(ne)platnosti a dôvodnosti zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku).
Oprávnený podaním doručeným Okresnému súdu Levice dňa 4. mája 2012 doplnil
právnu argumentáciu k dovolaniu, v ktorom uviedol, že rozhodnutie exekučného súdu je
nepreskúmateľné a arbitrárne, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b/ O. s. p.,
dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p. a porušuje základné právo na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, a to tým, že uznesenie exekučného súdu neumožňuje preveriť správnosť postupu exekučného súdu metódou myšlienkovej verifikácie, teda
preskúmania sledu premís a logických záverov, ktoré viedli exekučný súd k názoru
o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.
Procesným úkonom z 8. augusta 2012 oprávnený navrhol prerušiť konanie o jeho
dovolaní. Uviedol, že mu bolo doručené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky
z 3. júla 2012, sp. zn. IV. ÚS 344/2012 o tom, že jeho ústavná sťažnosť, ktorú podal vo veci
sp. zn. 6 Cdo 228/2011, bola prijatá na ďalšie konanie. Podľa oprávneného môže mať
konečné rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky význam aj pre predmetné
dovolacie konanie, čo podľa jeho názoru opodstatňuje prerušenie dovolacieho konania (§ 109
ods. 2 O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpený v súlade s § 241
ods. 1 O. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) najskôr
skúmal, či je dôvodný návrh oprávneného na prerušenie dovolacieho konania.
V zmysle § 243c O. s. p. pre konanie na dovolacom súde platia primerane ustanovenia
o konaní pred súdom prvého stupňa, pokiaľ nie je ustanovené niečo iné; ustanovenia § 92
ods. 1 a 4 a § 95 však pre konanie na dovolacom súde neplatia. Podľa § 109 ods. 2
písm. c/ O. s. p. súd, pokiaľ neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha
konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd
dal na takéto konanie podnet.
Vyššie citované ustanovenia upravujú tzv. fakultatívne prerušenie konania, v prípade
ktorého je na úvahe – v danom prípade dovolacieho – súdu, či konanie (ne)preruší. Najvyšší
súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní o návrhu oprávneného na prerušenie dovolacieho
konania vychádzal z toho, že samo podanie ústavnej sťažnosti v inej právnej veci, dokonca
ani jej prijatie Ústavným súdom Slovenskej republiky na ďalšie konanie nie je dôvodom,
so zreteľom na ktorý treba dovolacie konanie prerušiť. Ústavný súd Slovenskej republiky
môže, ale rovnako nemusí vyhovieť podanej ústavnej sťažnosti. Pritom Ústavný súd
Slovenskej republiky sám zastáva názor, že právne závery, vyplývajúce z jeho rozhodnutí
vo veciach individuálnych sťažností podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa týkajú v podstate len týchto sťažností a nie sú v zásade globálne záväzné (neplnia funkciu
všeobecne záväzného aplikačného pravidla) pre rozhodovaciu prax všeobecných súdov (viď
uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. augusta 2012 sp. zn. I. ÚS 359/2012).
V tom zmysle ani rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn.
IV. ÚS 344/2012, ktoré bude vydané, nemôže mať pre preskúmavanú vec účinky záväzného
aplikačného pravidla. Navyše, Ústavný súd Slovenskej republiky v skutkovo a právne
obdobnej veci toho istého oprávneného uznesením z 11. decembra 2012, sp. zn.
III. ÚS 595/2012 odmietol ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú; obdobne rozhodol
Ústavný súd Slovenskej republiky uznesením z 19. júna 2012, sp. zn. III. ÚS 264/2012.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh oprávneného
na prerušenie dovolacieho konania zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ďalej skúmal, či dovolanie oprávneného smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému ho zákon pripúšťa.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci smeruje dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu. V zmysle
§ 239 ods. 1 O. s. p. je dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu prípustné, ak a) odvolací
súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b) odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu
na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil
vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie
po právnej stránke zásadného významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území
Slovenskej republiky.
Uznesenie odvolacieho súdu, ktoré napadol oprávnený dovolaním, nemá znaky
žiadneho z vyššie uvedených uznesení. Odvolací súd napadnutým uznesením potvrdil
uznesenie súdu prvého stupňa, dovolanie ale nesmeruje proti potvrdzujúcemu uzneseniu
uvedenému v ustanovení § 239 ods. 2 písm. a/ až c/ O. s. p. Dovolanie oprávneného preto
podľa § 239 ods. 1 a 2 O. s. p. prípustné nie je.
Prípustnosť dovolania oprávneného by v preskúmavanej veci prichádzala do úvahy, len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád taxatívne vymenovaných v § 237
O. s. p. Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu (aj
uzneseniu), ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania
nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne
rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala
možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet
konania významný; ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p.,
možno ním napadnúť aj rozhodnutia, proti ktorým je inak dovolanie procesne neprípustné
(viď napríklad R 117/1999, R 34/1995). Pre záver o prípustnosti dovolania v zmysle § 237
O. s. p. ale nie je významný subjektívny názor účastníka konania tvrdiaceho, že došlo k vade
vymenovanej v tomto ustanovení; rozhodujúcim je, že k tejto procesnej vade skutočne došlo.
Oprávnený procesné vady konania v zmysle § 237 písm. b/ až e/ a g/ O. s. p. netvrdil
a existencia týchto vád nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť jeho dovolania preto
z týchto ustanovení nevyplýva.
Oprávnený namieta, že súdy v danom prípade rozhodli vo veci, ktorá nepatrí do ich
právomoci (§ 237 písm. a/ O. s. p.).
V občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych
vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány (§ 7 ods. 1
O. s. p.). V občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy (viď bližšie § 7 ods. 2 O. s. p.). Iné veci prejednávajú a rozhodujú súdy
v občianskom súdnom konaní, len ak to ustanovuje zákon (§ 7 ods. 3 O. s. p.).
Nedostatok právomoci súdu sa považuje za neodstrániteľnú podmienku konania, ktorá
má ten dôsledok, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť
a vec postúpiť inému orgánu. Prípustnosť dovolania z dôvodu nedostatku právomoci súdu
je daná, ak súd rozhodol vo veci, o ktorej mal rozhodnúť iný orgán.
V danom prípade oprávnený procesnú vadu konania uvedenú v § 237 písm. a/ O. s. p.
nevyvodzuje z toho, že súdy vôbec nemali konať a rozhodovať. Ich právomoc konať
v exekučnom konaní nepopiera. Vyčíta im však, že v rozpore so zákonom preskúmavali
rozhodcovský rozsudok po vecnej stránke a že bez zákonom zvereného oprávnenia
v exekučnom konaní skúmali existenciu (platnosť) rozhodcovskej zmluvy. Oprávnený teda
namieta, že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení
zákona. Z určujúceho – obsahového – hľadiska (viď § 41 ods. 2 O. s. p.) nejde zo strany
oprávneného o námietku nedostatku právomoci súdov, ale o námietku inú, ktorú oprávnený
uvádza vo väzbe na otázku zákonnosti a vecnej správnosti právnych záverov súdov (ich
právneho posúdenia veci), na ktorých v danom prípade založili svoje rozhodnutia.
Oprávnený takto formulovanou námietkou nedostatku právomoci súdov (§ 237
písm. a/ O. s. p.) dostatočne nezohľadňuje, že ním napadnuté rozhodnutie bolo vydané
v exekučnom konaní, v ktorom rozhodovanie súdov vyplýva jednoznačne priamo zo zákona
(viď napríklad ustanovenia § 29, § 38 ods. 3 a § 44 ods. 1 Exekučného poriadku).
Vzhľadom na to dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že námietka
oprávneného o existencii vady konania v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. nie je opodstatnená.
Súdy rozhodovali vo veci, ktorá patrí do ich právomoci.
Podľa názoru oprávneného mu súdy odňali možnosť pred súdom konať v zmysle
§ 237 písm. f/ O. s. p. Dôvodom, ktorý zakladá prípustnosť dovolania podľa tohto
ustanovenia, je procesne nesprávny postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa
účastníkovi odníme možnosť pred ním konať a uplatňovať (realizovať) procesné oprávnenia
účastníka občianskeho súdneho konania, priznané mu za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv.
Oprávnený tvrdí, že k procesnej vade uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. došlo tým, že
súdy vykonali dokazovanie listinnými dôkazmi bez nariadenia pojednávania, bez jeho účasti
a možnosti vyjadriť sa k vykonaným dôkazom.
V preskúmavanej veci dospelo exekučné konanie do štádia posudzovania splnenia
tých zákonom stanovených procesných predpokladov, za ktorých súd poverí exekútora
vykonaním exekúcie. Dovolaním je napadnuté rozhodnutie, vydané v tomto štádiu
exekučného konania.
Po podaní žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie súd
preskúmava žiadosť o udelenie poverenia, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul
z hľadiska ich súladu so zákonom. Pri tom medziiným skúma, či návrh na vykonanie exekúcie
má všetky náležitosti, či je k návrhu pripojený exekučný titul opatrený potvrdením (doložkou)
o vykonateľnosti, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný
osobami uvedenými v exekučnom titule a či sú splnené všeobecné podmienky konania
v zmysle § 103 O. s. p. V štádiu, pri ktorom súd skúma, či žiadosť o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie alebo návrh na vykonanie exekúcie alebo exekučný titul nie
sú v rozpore so zákonom (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), sa vychádza z tvrdení
oprávneného v návrhu na vykonanie exekúcie a z exekučného titulu. V tomto štádiu súd
nevykonáva dokazovanie (ako procesnú činnosť súdu osobitne upravenú v ustanoveniach
§ 122 až § 124 O. s. p.) – postačujúce je totiž, ak sú rozhodujúce skutočnosti dostatočne
osvedčené okolnosťami vyplývajúcimi zo spisu, vrátane do neho založených listín. Vzhľadom na to sa oboznamovanie s obsahom listín, ktoré je zamerané na posúdenie splnenia
podmienok konania a predpokladov pre vyhovenie žiadosti súdneho exekútora o poverenie
na vykonanie exekúcie, nemusí vykonávať na pojednávaní a za prítomnosti oprávneného a povinného.
Ak teda oprávnený vyvodzuje existenciu procesnej vady konania v zmysle § 237 písm.
f/ O. s. p. z toho, že súdy vykonali „dokazovanie“ bez nariadenia pojednávania a v jeho
neprítomnosti, ide o námietku neopodstatnenú. Namietaným postupom súdov nebola
oprávnenému znemožnená realizácia jeho procesných oprávnení.
Oprávnený v dovolaní namietal aj to, že právne predpisy neumožňujú exekučnému
súdu skúmať prijateľnosť či neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, a preto tento nemôže
vysloviť ani jej neplatnosť. Najvyšší súd Slovenskej republiky na podstatu a zmysel tejto
námietky prihliadal iba v súvislosti so skúmaním, či v konaní na súdoch nižších stupňov
nedošlo k vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. O procesnú vadu konania, uvedenú v tomto
ustanovení, ide totiž tiež v prípade zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre to neboli splnené zákonom stanovené podmienky;
takým zamietnutím sa totiž oprávnenému odopiera právo na výkon vykonateľného
rozhodnutia. Dovolací súd preto skúmal, či nejde o tento prípad.
Po preskúmaní veci dospel k záveru, že v preskúmavanej veci nešlo ani o prípad
zamietnutia žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie
v procesnej situácii, v ktorej pre toto zamietnutie neboli splnené zákonné predpoklady. V tejto
súvislosti sa Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožnil s argumentmi, uvedenými
v odôvodneniach rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn.
2 Cdo 5/2012, sp. zn. 3 Cdo 146/2011, sp. zn. 3 Cdo 167/2011, sp. zn. 3 Cdo 122/2011, sp.
zn. 5 Cdo 100/2012 a sp. zn. 6 Cdo 228/2011, ktorých právne závery považuje z pohľadu
dovolacieho súdu za konštantné. Pokiaľ teda súd prvého stupňa predmetnú žiadosť zamietol
a odvolací súd jeho rozhodnutie potvrdil, nemal ich postup za následok odňatie možnosti
oprávneného pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa ďalej zaoberal námietkou oprávneného, či
rozhodnutia súdov nižších stupňov sú dostatočne odôvodnené, preskúmateľné (§ 237 písm. f/
O. s. p.). Po preskúmaní veci však dospel k záveru, že táto námietka oprávneného taktiež nie
je dôvodná.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 O. s. p., ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj
na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení
rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa
špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 09. decembra 1994,
séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 09. decembra 1994, séria A, č. 303-
B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré žiadosť súdneho exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie
zamietol a odvolací súd dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil (aj
so zreteľom na obsah odvolania oprávnenej). Ich rozhodnutia nemožno považovať
za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súdy sa pri výklade
a aplikácii zákonných predpisov neodchýlili od znenia príslušných ustanovení a nepopreli ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že oprávnený sa
s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Najvyšší súd Slovenskej republiky k námietkam oprávneného ohľadne nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.) dodáva, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu
pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny
predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil
nesprávne právne závery. Nesprávne právne posúdenie veci je síce relevantným dôvodom,
samo osebe ale prípustnosť dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle
§ 237 O. s p. a nespôsobuje zmätočnosť rozhodnutia).
Pre úplnosť Najvyšší súd Slovenskej republiky dodáva, že oprávnený zaslal
prvostupňovému súdu aj podanie (podané na poštovú prepravu 30. apríla 2012 a doručené
súdu prvého stupňa 4. mája 2012), v ktorom doplnil dôvody dovolania zo 6. septembra 2011
(podané dňa 31. augusta 2012) o dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p.
S poukazom na ust. § 240, § 241 a § 242 O. s. p. Najvyšší súd Slovenskej republiky
na podanie doplňujúce dovolanie neprihliadal, nakoľko ho oprávnený podal necelých osem
mesiacov po uplynutí lehoty na podanie dovolania (uznesenie odvolacieho súdu nadobudlo
právoplatnosť 1. augusta 2011, posledný deň na podanie dovolania teda bol 2. september
2011 pričom doplnenie bolo podané na poštovú prepravu 30. apríla 2012) a zároveň ním
rozširoval dôvody dovolania o dovolací dôvod podľa ust. § 241 ods. 2 písm. b/ O. s. p., ktorý
v dovolaní podanom v lehote uplatnený nebol, čím došlo k rozšíreniu rozsahu, v ktorom
rozhodnutie odvolacieho súdu napáda. Na návrhy, ktoré sú podané po uplynutí lehoty
na dovolanie, či už prvostupňovému súdu, ktorý vo veci rozhodoval, pred predložením veci
dovolaciemu súdu alebo priamo dovolaciemu súdu, pri rozhodovaní už dovolací súd neprihliada.
Vzhľadom na to, že v dovolacom konaní sa nepotvrdila existencia procesných vád konania, tvrdených oprávneným (§ 237 písm. f/ O. s. p.), nevyšli najavo ani iné procesné vady
konania, vymenované v § 237 O. s. p. a prípustnosť podaného dovolania nevyplýva z ustanovenia § 239 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie
oprávneného podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako
smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné.
V dovolacom konaní procesne úspešnému povinnému vzniklo právo na náhradu trov
konania proti oprávnenému, ktorý úspech nemal (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 224 ods.
1 O. s. p. a § 142 ods. 1 O. s. p.). Najvyšší súd Slovenskej republiky nepriznal povinnému
náhradu trov tohto konania, lebo nepodal návrh na priznanie náhrady trov dovolacieho
konania (§ 151 ods. 1 O. s. p.).
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3:0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 12. júna 2013
JUDr. Darina Ličková, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová