Najvyšší súd  

2 Cdo 353/2009

  Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného G., so sídlom v B., zastúpeného JUDr. V. H., advokátkou

so sídlom v B., proti povinnému J., so sídlom v B., o vymoženie 61,15 eura

s príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Bardejov pod sp.zn. Er 705/1998, EX X.,  

o dovolaní súdneho exekútora JUDr. L. B., proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove  

z 20. augusta 2009, sp.zn. 7 CoE 31/2009, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .

Oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bardejov uznesením zo 4. júna 2009, č.k. Er 705/1998-16, EX X., vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Exekútorovi náhradu trov exekúcie nepriznal. Dospel k

záveru, že boli splnené podmienky pre zastavenie exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. g/

zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok;

ďalej len „zákon“). Povinný (obchodná spoločnosť) zanikol výmazom ex offo z obchodného

registra bez právneho nástupcu, čím stratil spôsobilosť byť účastníkom konania a v exekúcii

nebolo možné pokračovať (§ 57 ods. 1 písm. g/ zákona v spojení s § 103, § 104

a § 19 O.s.p., § 18 a § 19a Občianskeho zákonníka a § 68 ods.1 Obchodného zákonníka).

Pri rozhodovaní o trovách exekúcie sa riadil § 203 zákona. Vzal na zreteľ skutočnosť, že

oprávnený v čase podania návrhu na vykonanie exekúcie objektívne nemohol ani pri náležitej

opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie, pričom poukázal na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 32/08, II. ÚS 171/08, IV. ÚS 128/08

a IV. ÚS 38/08).

Krajský súd v Prešove na odvolanie súdneho exekútora vo výroku o trovách exekúcie

uznesením z 20. augusta 2009, sp.zn. 7 CoE 31/2009 uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku

o trovách exekúcie potvrdil. Oprávnenému nepriznal náhradu trov exekúcie a vyslovil, že

súdnemu exekútorovi nevzniklo právo na ich náhradu. Vychádzal z ustanovení § 197 ods. 1

a § 200 ods. 1 veta druhá zákona, v zmysle ktorých osobou povinnou znášať trovy exekúcie

môže byť v zásade iba povinný. V prejednávanej veci však povinný zanikol výmazom

z obchodného registra 23. januára 2009, a preto mu ako neexistujúcemu subjektu nemožno

ukladať žiadne povinnosti. Za takejto situácie mohla byť povinnosť nahradiť súdnemu

exekútorovi trovy exekúcie uložená oprávnenému len pri splnení podmienok vyplývajúcich

z § 203 zákona v znení účinnom do 31. januára 2002. Podľa tohto ustanovenia, ak dôjde

k zastaveniu exekúcie, môže súd uložiť oprávnenému, aby nahradil trovy exekúcie. Súd však

uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku a či mohol pri náležitej

opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Skutočnosť, podľa ktorej v roku 2009

došlo k zániku povinného oprávnený nemohol ani pri náležitej opatrnosti predvídať. Stratu

spôsobilosti byť účastníkom konania (§ 19 O.s.p.) nemožno považovať za zavinenie

oprávneného, v dôsledku čoho aplikácia § 203 zákona v znení účinnom do 31. januára 2002

pri rozhodovaní o trovách exekúcie neprichádza do úvahy. Rovnako nie je možné zaviazať

oprávneného na znášanie trov exekúcie len z dôvodu, že majetok povinného nestačí na úhradu

trov exekúcie. Exekučný poriadok takúto možnosť pripustil až novelizáciou ustanovenia

§ 203 s účinnosťou od 1. februára 2002, ktorá ale nie je aplikovateľná na exekučné konania

začaté pred týmto dňom (§ 235 ods. 2 zákona). Odvolací súd dospel k záveru, že keďže

neexistuje subjekt, ktorý by mohol byť zaviazaný na náhradu trov exekúcie súdnemu

exekútorovi, súd prvého stupňa postupoval správne, ak náhradu trov exekúcie súdnemu

exekútorovi nepriznal. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p.

v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 veta prvá O.s.p.

Proti tomuto uzneseniu krajského súdu podal dovolanie súdny exekútor. Žiadal ho zrušiť

a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Poukázal na skutočnosť, že sa na

odvolacom súde uskutočnilo pojednávanie, čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom

v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. Namietal, že odvolací súd sa nevysporiadal s otázkou, čo

mohol oprávnený predvídať, t.j. nemajetnosť, zánik subjektu, útek, smrť a pod., čo sú všetko známe fakty, ktoré môže predvídať každý občan, ale s ktorými v zmysle Exekučného

poriadku nemôže uvažovať súdny exekútor a Exekučný poriadok takúto predvídateľnosť

nedovoľuje. Súdny exekútor nemá teda ako obmedziť svoje výdaje, respektíve sa musí vzdať

odmeny za riadne vykonanú prácu. Poukázal na ustanovenia § 196 zákona, z ktorého vyplýva,

že súdny exekútor má vždy nárok na odmenu, náhradu hotových výdavkov a náhradu za stratu

času. Rozdiel je len v osobe, ktorá je povinná ich uhradiť (oprávnený alebo povinný).

Niet žiadneho zákonného dôvodu, pre ktorý by mal súdny exekútor znášať trovy z exekúcie

vykonávanej na návrh oprávneného proti povinnému na vlastnú ťarchu, keď exekúciu

vykonáva ako honorovanú právnu službu. Keďže v danom prípade si z dôvodu zániku

povinného poverený súdny exekútor vzniknuté trovy nemôže od neho vymôcť, pričom

oprávnený má svoj procesný podiel zavinenia na zastavení exekúcie, keď návrh na vykonanie

exekúcie podal proti nemajetnému povinnému, je namieste, aby trovy exekúcie uhradil

oprávnený. Správnosť svojho právneho názoru podporil poukazom na novelizáciu zákona

zákonom č. 32/2002 Z.z. (účinný od 1. februára 2002), ktorou bolo ustanovenie § 203

doplnené o odsek 2. Podľa tohto zákonného ustanovenia ak sa exekúcia zastaví z dôvodu,

že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. Z týchto

dôvodov mal súd náhradu trov exekúcie uložiť oprávnenému.

Oprávnený sa stotožnil s dôvodmi obsiahnutými v odôvodnení uznesenia súdu prvého

stupňa a navrhol dovolanie zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení,

že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p., § 37 ods. 1 zákona), skúmal

najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno týmto opravným prostriedkom

napadnúť (§ 236 a nasl. O.s.p.), a to bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1

O.s.p.). Dospel k záveru, že dovolanie smeruje proti rozhodnutiu, voči ktorému takýto

opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie súdneho exekútora smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo

rozhodnuté o trovách exekúcie, ktoré sú osobitnou formou trov konania. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd rozhodol uznesením, prípustnosť dovolania sa posudzuje podľa ustanovení

§ 239 a § 237 O.s.p.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, ak je ním napadnuté

zmeňujúce uznesenie odvolacieho súdu (§ 239 ods. 1 písm. a/ O.s.p.) alebo odvolací súd

rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109

ods. 1 písm. c/] na zaujatie stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Podľa § 239 ods. 2 O.s.p.

je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Podľa § 239 ods. 3 O.s.p. však ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie

o príslušnosti, predbežnom opatrení, poriadkovej pokute, o znalcovskom, tlmočnom,

o odmietnutí návrhu na zabezpečenie predmetu dôkazu vo veciach týkajúcich sa práva

duševného vlastníctva a o trovách konania, ako aj o tých uzneseniach vo veciach upravených

Zákonom o rodine, v ktorých sa vo veci samej rozhoduje uznesením.

Keďže v prejednávanej veci je dovolaním napadnuté potvrdzujúce rozhodnutie

odvolacieho súdu o trovách konania, nie je v zmysle § 239 ods. 1 a 3 O.s.p. dovolanie proti

nemu prípustné.

S prihliadnutím na ustanovenie § 242 ods. 1 veta druhá O.s.p., v zmysle ktorého je

dovolací súd povinný vždy skúmať, či konanie pred odvolacím, resp. aj prvostupňovým

súdom nie je postihnuté vadou uvedenou v § 237 O.s.p., skúmal Najvyšší súd Slovenskej

republiky, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia.

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v § 237 O.s.p.

(rozhodlo sa vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval

ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát).

Vzhľadom na dovolateľom namietanú vadu konania podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

spočívajúcu v postupe odvolacieho súdu, ktorý mal vo veci pojednávať, a tým mu odňať

možnosť zúčastniť sa na konaní, sa dovolací súd zameral na zistenie tejto vady konania.

Zo spisu vedeného vo veci zistil, že odvolací súd pojednávanie nenariaďoval. Táto skutočnosť

vyplýva aj z odôvodnenia jeho uznesenia, kde sa uvádza, že „odvolací súd v zmysle zásad

ust. § 212 O.s.p. preskúmal uznesenie v jeho napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 2 O.s.p.“.

Táto namietaná vada konania nebola teda v konaní zistená a dovolací súd nezistil existenciu

žiadnej inej z vyššie uvedených vád v konaní.

Vzhľadom na uvedené možno uzavrieť, že v danej veci prípustnosť dovolania súdneho

exekútora proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nemožno vyvodiť ani z ustanovenia

§ 239 O.s.p., ani z ustanovenia § 237 O.s.p. Z uvedeného dôvodu Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie súdneho exekútora podľa § 243b ods. 5 O.s.p. v spojení s § 218 ods. 1

písm. c/ O.s.p. ako neprípustné odmietol. Vzhľadom na právnu úpravu dovolacieho konania

sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní vzniklo úspešnému oprávnenému právo na náhradu trov

dovolacieho konania voči neúspešnému súdnemu exekútorovi. Nakoľko si však tento náhradu

trov dovolacieho konania neuplatnil a trovy vyplývajúce zo spisu neboli zistené, Najvyšší súd

Slovenskej republiky mu náhradu trov dovolacieho konania nepriznal (§ 243b ods. 5 O.s.p.

v spojení s § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. januára 2010

  JUDr. Martin V l a d i k, v.r.

  predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová