Najvyšší súd
2 Cdo 352/2012
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v exekučnej veci oprávneného S. K., a. s., B., IČO: X., proti povinnému R. K., nar. X., bytom Č., o vymoženie 49,78 € s prísl., o dovolaní
oprávneného proti uzneseniu Krajského súdu v Trenčíne z 18. júla 2012, sp. zn.
17CoE/498/2011-29, takto
r o z h o d o l :
Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie oprávneného o d m i e t a.
Povinnému náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.
O d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Nové Mesto nad Váhom uznesením z 25. októbra 2011, č. k.
5Er/869/2011-20 žiadosť súdneho exekútora Mgr. P. K. so sídlom Exekútorského úradu v B.,
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pod sp. zn. EX 71/2011 zo 03. 10. 2011
zamietol. V odôvodnení uznesenia súd poukázal na ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku,
§ 51 zák. č. 372/1990 Zb. a § 71 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb. a uviedol, že výkon rozhodnutia
na exekučný titul – Blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. AA 1401197 zo dňa 23. 09. 2008
na uloženú pokutu 16,59 € bolo možné nariadiť iba v lehote troch rokov po uplynutí lehoty
určenej pre splnenie uloženej povinnosti, t. j. odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia, teda odo
dňa 09. 10. 2008. Táto trojročná lehota je prekluzívna (súd na jej plynutie prihliada z úradnej
povinnosti) a v jej priebehu sa musí výkon rozhodnutia nariadiť. Prekluzívna lehota začala
plynúť dňa 10. 10. 2008 a výkon citovaného rozhodnutia o priestupku bolo možné nariadiť
do dňa 10. 10. 2011, ktorým dňom oprávnenému lehota na vykonanie rozhodnutia márne uplynula. Výkon rozhodnutia u exekučného titulu – Blok na pokutu nezaplatenú na mieste č.
AA 3070707 zo dňa 06. 10. 2008 na uloženú pokutu 33,19 € bolo možné nariadiť iba v lehote
do troch rokov po uplynutí lehoty určenej pre splnenie uloženej povinnosti, t. j. odo dňa vykonateľnosti rozhodnutia dňa 21. 10. 2008. Prekluzívna lehota začala plynúť dňa
22. 10. 2008 a výkon rozhodnutia o priestupku bolo možné nariadiť do dňa 24. 10. 2011
(22. 10. 2011 – sobota) a týmto dňom lehota oprávnenému na vykonanie citovaného
rozhodnutia uplynula. S poukazom na márne uplynutie lehoty na nariadenie výkonu
citovaných rozhodnutí súd žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia zamietol.
Na odvolanie oprávneného Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, napadnutým
uznesením zo dňa 18. júla 2012, č. k. 17 CoE/498/2011-29 uznesenie súdu prvého stupňa
potvrdil. Podľa odvolacieho súdu procesný úkon v zmysle Exekučného poriadku (udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie) je totožný s pojmom nariadiť výkon rozhodnutia. Odvolací
súd uviedol, že exekučné konanie sa podľa § 36 ods. 1 Exekučného poriadku síce začína
dňom doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý však môže začať
vykonávať exekúciu až udelením poverenia súdu na jej vykonanie v zmysle § 44 Exekučného
poriadku. Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne stotožnil termín nariadiť výkon
rozhodnutia s procesným úkonom súdu o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Samotná
okolnosť, že proti kladnému rozhodnutiu o udelení poverenia na vykonanie exekúcie nie je
prípustné odvolanie na rozdiel od uznesenia o nariadení výkonu rozhodnutia, nemá vplyv
na charakter takéhoto rozhodnutia, keďže ide o otázku hospodárnosti konania a podľa súdnej
praxe aj v súvislosti s odvolaním proti rozhodnutiu o nariadenie výkonu rozhodnutia, odvolací
súd len preskúmaval otázky formálnej a materiálnej vykonateľnosti vykonávaného
rozhodnutia, čo podľa súčasnej právnej úpravy sa realizuje formou námietok voči exekúcii.
Zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie nedošlo podľa odvolacieho
súdu k odopretiu práva oprávneného na výkon vykonateľného rozhodnutia, keď rovnako ako
uznesenie o nariadení výkonu rozhodnutia malo za následok možnosť núteného uskutočnenia
vykonávaného rozhodnutia, je tomu tak aj v súvislosti s udelením poverenia na vykonanie
exekúcie, pretože len po udelení poverenia na vykonanie exekúcie môže exekútor začať s jej
uskutočňovaním. Termín nariadiť výkon rozhodnutia, preto nemôže byť totožný s termínom
začatia exekučného konania, t. j. dňom doručenia návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu
exekútorovi, keďže začatie exekučného konania je totožné s pojmom podanie návrhu
na súdny výkon rozhodnutia, t. j. deň doručenia návrhu na súdny výkon rozhodnutia súdu.
Keďže v prekluzívnej lehote súd prvého stupňa nevydal poverenie na vykonanie exekúcie, po jej márnom uplynutí nebolo možné už výkon rozhodnutia nariadiť v lehote stanovenej v § 71 ods. 3 Správneho poriadku, z ktorých dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého
stupňa potvrdil.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie oprávnený. Navrhol rozhodnutie
odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Prípustnosť a dôvodnosť dovolania vyvodzoval z ust. § 237 písm. f/ O. s. p. Vadu v zmysle
uvedeného zákonného ustanovenia videl v tom, že rozhodnutie súdu prvého stupňa, ako aj
odvolacieho súdu, spočíva v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. na nesprávnom právnom
posúdení veci, čoho dôsledkom je aj odňatie možnosti oprávneného konať pred súdom. Podľa
názoru dovolateľa súdy nepostupovali správne, keď na daný prípad aplikovali ust. § 71 ods. 3
zákona o Správnom konaní spôsobom, ktorý z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty
za rozhodujúci moment neurčuje podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale až jej nariadenie, v ktorom prípade dodržanie prekluzívnej lehoty je dané mimo dispozíciu toho, komu
uplynutie lehoty spôsobí zánik práva. Dovolateľ namietal aj porušenie práva na spravodlivý
proces v zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, za ktoré porušenie treba
považovať aj rozhodnutie exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora
o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené
zákonom stanovené podmienky, ktorým nesprávnym rozhodnutím sa oprávnenému
v konečnom dôsledku odopiera právo na výkon vykonateľného rozhodnutia, čo sa rovná
odmietnutiu spravodlivosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.), po zistení,
že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr, či dovolanie
smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 236
a nasl. O. s. p.). Dospel pritom k záveru, že z hľadiska jeho prípustnosti neboli splnené
zákonné podmienky.
Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorým nemožno napadnúť každé
rozhodnutie súdu. Výnimočnosti tohto opravného prostriedku zodpovedá právna úprava jeho
prípustnosti. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len
v prípadoch, v ktorých ho pripúšťa zákon (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
Podmienky prípustnosti dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu upravujú
ustanovenia §§ 237 až 239 O. s. p.
Podľa ust. § 237 O. s. p. je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník
konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv
právoplatne rozhodlo, alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh
na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca, alebo bol súd nesprávne
obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.
K tomu, či rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou z vád uvedených v ust. § 237
O. s. p., prihliada dovolací súd nielen na podnet dovolateľa, ale i z úradnej povinnosti podľa
ust. § 241 ods. 1 O. s. p. V prípade, že dovolací súd zistí, že rozhodnutie odvolacieho súdu
trpí niektorou z týchto vád, zruší rozhodnutie odvolacieho súdu, i keď dovolateľ toto
pochybenie nenamietal. Dovolací súd postupuje rovnako i v prípade, že dovolanie nie je
v zmysle ust. § 238 a § 239 O. s. p. prípustné.
V danej právnej veci smeruje dovolanie účastníka konania proti rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ktoré má procesnú formu uznesenia.
Podľa ust. § 239 ods. 1 O. s. p., dovolanie je prípustné proti uzneseniu odvolacieho
súdu, ak odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, alebo ak odvolací súd
rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev na zaujatie
stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa
odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie
konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.
Podľa ust. § 239 ods. 2 O. s. p., dovolanie je prípustné tiež proti uzneseniu
odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak:
a) odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie
prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu,
b) ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade
cudzozemského rozhodnutia,
c) ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení
za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.
Dovolateľ napadol potvrdzujúce uznesenie odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky
žiadneho z vyššie citovaných uznesení, preto jeho prípustnosť v zmysle § 239 O. s. p.
neprichádza do úvahy.
S prihliadnutím na námietky dovolateľa a tiež vzhľadom na zákonnú povinnosť
dovolacieho súdu (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie nebolo
vydané v konaní postihnutom niektorou z vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p.,
dovolací súd sa zaoberal aj otázkou, či sa v konaní na súde nižšieho stupňa nevyskytla
niektorá z týchto vád.
Dovolateľ vady konania v zmysle ust. § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p. v dovolaní
nenamietal a v dovolacom konaní vady tejto povahy nevyšli najavo. Prípustnosť tohto
opravného prostriedku preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
Dovolateľ namietal procesnú vadu v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ktorú videl v tom,
že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci, čoho dôsledkom je,
že oprávnenému odňali možnosť konať pred súdom.
Vadou konania podľa uvedeného zákonného ustanovenia je taký závadný procesný
postup, ktorým sa účastníkovi konania znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré
mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených
záujmov.
Dovolateľ existenciu tvrdenej procesnej vady konania uvedenej v § 237 písm. f/ O. s. p. nevyvodzuje zo skutočnosti, že súdy porušili ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, upravujúce postup súdu v konaní, alebo, že nezachovali zákonom stanovenú
procedúru prejednania veci, resp. znemožnili mu urobiť niektorý procesný úkon, príp.
nerozhodli o jeho procesnom návrhu.
Podstatou námietok dovolateľa je tvrdenie, že rozhodnutia súdov spočívajú
na nesprávnej aplikácii a interpretácii ust. § 71 ods. 3 zák. č. 71/1967 Zb., v dôsledku čoho
dospeli k nesprávnemu právnemu názoru, že z hľadiska plynutia prekluzívnej lehoty nie je
určujúce podanie návrhu na vykonanie exekúcie, ale nariadenie exekúcie.
Obsahom právneho posúdenia veci je činnosť súdu, v rámci ktorej zo skutkových
zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávne právne posúdenie veci ide vtedy, ak súd nepoužil náležitý právny predpis, alebo
ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
Ust. § 237 písm. f/ O. s. p., upravujúce procesnú vadu, však dáva odňatie možnosti
konať pred súdom výslovne do súvislosti iba s faktickou procesnou činnosťou súdu, a nie
s jeho právnym hodnotením. Právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov je síce relevantný
dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesne prípustné dovolanie (viď § 241 ods. 2
písm. c/ O. s. p.), ale nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., nemá
za následok tzv. zmätočnosť konania a nezakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 O. s. p.
Dovolateľ namietal aj porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle článku 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, za ktoré porušenie treba považovať aj rozhodnutie
exekučného súdu o zamietnutí žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie, ak pre takéto rozhodnutie neboli splnené zákonom stanovené podmienky.
Podľa článku 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky, každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno
brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní, obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Do práva na spravodlivý
súdny proces nepatrí právo účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi
názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (viď IV. ÚS 252/04).
Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník
konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho
požiadavkami a právnymi názormi (viď I. ÚS 50/04)
Do obsahu základného práva podľa čl.46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd
nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých
dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov, neznamená ani právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby súdy preberali
alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania
(viď II. ÚS 251/03).
Pretože dovolací súd nezistil, že dovolateľovi boli upreté procesné práva, z uplatnenia
ktorých by bol postupom súdov vylúčený, dovolací súd z vyššie uvedených dôvodov dospel
k záveru, že postupom súdov nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom, ani
upreté právo na spravodlivý proces, ktoré by zakladali prípustnosť dovolania v zmysle § 237
písm. f/ O. s. p.
Keďže prípustnosť dovolania nemožno v danom prípade vyvodiť z ust. § 239 O. s. p.
a v konaní nedošlo k procesným vadám v zmysle ust. § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky preto dovolanie odmietol podľa ust. § 243b ods. 5 v spojení s ust. § 218 ods. 1
písm. c/ O. s. p., ako smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je tento opravný
prostriedok procesne prípustný. So zreteľom na odmietnutie dovolania sa nezaoberal
napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.
Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov
3 : 0.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave 26. februára 2013
JUDr. Beata Miničová, v. r. predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia: Hana Segečová